Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/100/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210387
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612210387.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o., so
sídlom Mliekarenská 10, 821 09 Bratislava, IČO: 35 925 922, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska
kancelária JUDr. Peter Kováč, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 36 857 033,
proti povinnej: V. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, XXX XX K. Y., štátny občan SR, t. č. na
neznámom mieste, zastúpená opatrovníkom: Obec Malatíny, v konaní o vymoženie sumy 643,55 Eur s

príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Drahomíra
Kriváňa, so sídlom Exekútorského úradu, L. XX, XXX XX G., pod sp. zn. Ex 2681/12, na základe
odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7Er/2217/2012-57 zo
dňa 30. 10. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7Er/2217/2012-57 zo dňa 30. 10. 2012 p o t v r
d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a podľa § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu 03.11.2005, ako aj ust. § 52 ods.
1 a § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ďalšie ustanovenia
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách z 05.04.1993, zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Drahomíra Kriváňa o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že medzi právnou predchodkyňou oprávneného a povinnou
bola dňa 03.11.2005 uzavretá Zmluva o spotrebnom úvere č. 325 901. Zmluva uzatvorená
medzi právnou predchodkyňou oprávnenej (Ľudová banka a.s.) a povinnou, ktorá bola podkladom
pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou, adhéznou),

ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorý
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú, zmluvné podmienky uvedené v zmluve sú vopred
pripravené bez možností ich modifikácie. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní
založiť legitimitu pre exekučný titul, marí voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom. Rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi obrátiť sa s akýmkoľvek sporom na vecne a
miestne príslušný všeobecný súd, keď všetky spory v súvislosti s uzatvorenou spotrebiteľskou zmluvou

bude podľa vopred pripravenej predtlače dodávateľa prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Túto
skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa,
nakoľko rozhodcovský súd bol paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred
vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Súd prvého stupňa dal tiež do pozornosti fakt, že z ust. §
93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách vyplýva pre banku povinnosť ponúknuť svojim klientom -
spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle § 43a Občianskeho zákonníka máz návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade
prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila
sa rozhodcovskému konaniu. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť

spotrebiteľasamyosebeneznamenajúprijatienávrhubankynauzavretierozhodcovskejzmluvy.Článok
VI. bod 40 uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy obsahuje návrh banky a rovnako tak aj súhlas spotrebiteľa
s návrhom banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky), bez akejkoľvek možnosti jej prijatia
spotrebiteľom a nemožnosti jej odmietnutia. Uvedená rozhodcovská doložka nie je teda ani návrhom
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva zo zákona o bankách v spojení s Občianskym

zákonníkom. Právna predchodkyňa oprávneného nedala povinnej na výber a neumožnila jej voľbu
medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinná mala len možnosť buď
odmietnuť uzavrieť spotrebiteľskú zmluvu, alebo ju prijať so všetkými zmluvnými podmienkami. Za
takýchto okolností nešlo o návrh pre povinnú tak, ako predpokladal zákon. Oprávnenie rozhodcovského
súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou).
Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul

vydal orgán na to oprávnený, rovnako akoby to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených
v § 41 Exekučného poriadku. Predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia
vykonateľného rozhodnutia po materiálnej a aj formálnej stránke. K týmto predpokladom súd prihliada
z úradnej povinnosti. Súčasťou predpokladu vykonateľnosti exekučného titulu je, že exekučný titul
bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný

orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt
štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň ako keby neexistoval.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského
súduodvíjajúcejsaodneexistencie,čineplatnostirozhodcovskejzmluvy(absolútnaneplatnosťzmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, rozhodcovskej zmluvy), spôsobuje v spotrebiteľskej veci materiálnu

nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, v dôsledku čoho exekučný súd dospel k
záveru, že oprávnenou predložený exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, keďže ho vydal orgán
na to nepríslušný, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol

prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa jeho názoru prekročil súd prvého stupňa rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril
Exekučný poriadok. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný
a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Z

ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný
konanie len zastaviť, a nie nevydať poverenie na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že účelom exekučného
konania je nútený výkon práva, preto exekučný súd nie je príslušný konať ako súd vyššej inštancie
a preskúmavať exekučný titul z hľadiska hmotného práva. Uvedeným spôsobom totiž dochádza k
zásahu do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Výklad ustanovenia § 45 ods.

1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní je prípustný len v tom zmysle, že oprávňuje exekučný
súd zistiť, či povaha samotného priznaného plnenia je v súlade s právom. Exekučný súd v žiadnom
prípade nie je príslušný na hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti
uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Na podporu svojho názoru oprávnený poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 33Cdo/164/1996. K otázke zabezpečenia stability práv a

právnych vzťahov sa vyjadril aj Európsky súdny dvor v rozhodnutí C - 40/08, keď konštatoval, že
nemožno od vnútroštátneho súdu vyžadovať, aby kompenzoval celkovú pasivitu spotrebiteľa. Vzhľadom
na uvedené nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal
povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť pasivitu spotrebiteľa, ak sa spotrebiteľ nezúčastní
na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Rovnako z

uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné
priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola
narušená zásada rovnocennosti. Rozhodcovskú zmluvu (vo forme rozhodcovskej doložky, ktorá bola
uzavretá medzi právnou predchodkyňou oprávneného a povinnou je v súlade s ust. § 93b ods. 1,
2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a so súhlasom povinnej, nie je preto možné posúdiť ju ako

neprijateľnú podmienku zmluvy a z toho dôvodu neplatnú podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách je právnym predpisom lex specialis k Občianskemu zákonníku.
Zo žiadneho ustanovenia zmluvy, ani zo žiadneho dôkazu v rozhodcovskom konaní nevyplýva, že
veriteľ podmienil poskytnutie úveru uzavretím rozhodcovskej doložky a že pri výhradách dlžníka k

rozhodcovskej doložke by právny predchodca oprávneného úver neposkytol. Oprávnenému preto nie je
zrejmé, na základe čoho vlastne súd k takémuto záveru dospel. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
podľa jeho názoru preto nemá náležitosti požadované zákonom (§ 157 ods. 2 v spojení s §
167 ods. 2 O.s.p.). Exekučný súd tak svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal

stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom - právnym predchodcom
oprávneného a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na
jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je
možné zrušiť pre uplynutie lehoty (§ 41 zákona o rozhodcovskom konaní) a chýbajúci subjektívny prvok,
ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, na druhej
strane nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu

práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je
vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata). Táto prekážka tvorí neodstrániteľnú
vadu konania na ktorú je povinný súd prihliadať ex offo. Podľa súčasnej platnej právnej úpravy je
pritom rozsudok vydaný rozhodcovským súdom rovnocenný s rozsudkom vydaným všeobecnými súdmi
v občianskom súdnom konaní.

Opatrovník povinnej a súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu

právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže

skúmať(podľa§45ods.2ajbeznávrhu),čirozhodcovskýrozsudokzaväzujeúčastníkarozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým
mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom prípade nemožno odvodzovať len zo samotného
výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti;
spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj

procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva
a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do
rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.Zákon o rozhodcovskom konaní v súvislosti so zistením vyššie uvedených nesprávností exekučného
titulunepochybnepoužívapojem„zastavenievýkonurozhodnutiaaleboexekúcie“,zčohovšaknemožno
vyvodzovať, že exekučný súd konajúci o návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nemôže už v tomto štádiu rešpektujúc ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vyvodiť
opodstatnené procesné závery. Štandardným postupom v exekučnom konaní dochádza najprv k
udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie, na základe ktorého súdny exekútor realizujúc svoje
oprávnenia vymáha judikované právo. Bolo by nadbytočné a neúčelné napĺňajúc presné znenie zákona
najprv udeliť súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a vzápätí na to konštatovať ďalším

uznesením neprípustnosť exekúcie z dôvodu podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd
mal za to, že účelu uvedeného ustanovenia zodpovedá postup, keď exekučný súd preskúma v štádiu
konania o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný titul aj z hľadísk vymedzených
zákonom o rozhodcovskom konaní a vyvodí z toho záver v podobe neudelenia poverenia na vykonanie
exekúcie.

Zmluva o úvere zo dňa 03.11.2005 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej

činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery, a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver
(pôžička) na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinná mala v zmysle
ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z
titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto
súvislosti zaručovalo aj znenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa

ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch,ajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje.Podľaodseku
2 uvedeného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu,
sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Z uvedeného ustanovenia zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa,
a teda aj § 53 ods. 3, ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných
podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy
výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou

podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú
charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia
sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplynulo právo súdu preskúmať dojednanú rozhodcovskú doložku
z hľadiska spotrebiteľsko-právnej ochrany.

Rozhodcovská doložka dojednaná medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou je súčasťou
obsahu formulárovej zmluvy (dokonca je obsiahnutá len v časti všeobecných obchodných podmienok),
ktorú právny predchodca oprávneného v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru odvolacieho súdu je však
dojednanie rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom, v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou

podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Okresný logicky a
vyčerpávajúco vysvetlil dôvody neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na
výklad uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazuje. Zároveň je nutné pripomenúť, že
dojednaná rozhodcovská doložka mala výhradný charakter - určovala ako jediný súd na riešenie sporov
medzi účastníkmi určený rozhodcovský súd. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie

pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom
prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného
vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže
založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého

cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený.Vtejtosúvislostisažiadatiežpoukázaťnaznenieustanovenia§93bods.1a2zákonač.483/2001Z.z.o
bankách v znení účinnom do 31.08.2005, podľa ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovskýmsúdomzriadenýmpodľaosobitnéhozákona.Návrhrozhodcovskejzmluvypodľaodseku
1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní
obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný
prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej

zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom
podľa osobitných predpisov. Z obsahu uvedeného ustanovenia je zjavné, že dojednanie rozhodcovskej
doložky malo byť v zmysle zákona výsledkom individuálneho rokovania a nie produktom nanútenia vo
forme zakomponovania rozhodcovskej doložky do neprehľadných ustanovení všeobecných obchodných
podmienok.

Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený
rozhodcovský súd.

Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného o vzťahu k obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom
(C-40/08), túto bolo nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Záver rozhodnutia totiž konštatuje, že súdu
prislúcha v štádiu výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej

doložky a vyvodiť z toho príslušné závery (aj v podobe neviazanosti spotrebiteľa danou doložkou).
Námietky oprávneného poukazujúce na čiastkové úvahy vyjadrené v danom rozhodnutí nemohli
poprieťkonečnýúsudokkonštatovanýEurópskymsúdnymdvorom.Možnosťposudzovaťneprimeranosť
zmluvných podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike
konštatovaná v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti

spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou za prípustné.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a Zákon č.
244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinná a exekútor si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im v súvislosti s terajším II. stupňovým
konaním ani žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.