Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2013

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 10C/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217298
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2013:4312217298.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09

Bratislava,IČO:35807598,zast.AdvokátskoukanceláriouFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova
4, 811 09 Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, sudkyňou JUDr. Evou Šiškovou, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a .

II. Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa písomne podaným návrhom doručeným dňa 28.09.2012 domáhal od odporcu zaplatenia

sumy 125.-eur ako majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy v sume 459,16 eur. Svoj návrh
odôvodnil tým, že Okresný súd Levice zapríčinil svojim nelegálnym konaním / nesprávnym úradným
postupom/ vznik škody na strane navrhovateľa. Navrhovateľ ako oprávnený subjekt navrhol písomným
podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorý vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 4800061 dlžníkom: P. S., nar. X.X.XXXX. Súdny exekútor
predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresného súdu Levice
a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním

prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorý by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
30.1.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení tak
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, omeškania viac ako 249 dní. Uviedol, že v exekučnom
konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a
v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ak v predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučného súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po
veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva

zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.V návrhu uviedol, že majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil

v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačného systému sumu 70.-eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40.-eur, a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučného súdu na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučného súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde sumu 15.-eur, spolu sumu

125 eur.

Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je
podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkon u majetkovým práv poškodeného.

Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah
do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia
strateného času, vyvolala u navrhovateľ resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,

úplnezbytočnéaprávnenezdôvodniteľnéčasovéomeškaniavrozhodovaníexekučnéhosúduspôsobilo
v súvislosti vymáhanou pohľadávkou zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa,
ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie postupy navrhovateľa a spôsobila neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík:
zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii
povinného.

Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery

v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky vo
výške459,16eur,pričomprivýpočtevychádzalzalikvotnéhopomeru55eurzakaždýmesiacomeškania
v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 660 eur za rok:
12 mesiacov za mesiac.

V zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. súd pojednával v neprítomnosti navrhovateľa, jeho právneho zástupcu,
ktorý svoju neúčasť ospravedlnil pre kolíziu s iným pojednávaním a žiadal odročiť pojednávanie
a odporcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil , aby súd pojednával a rozhodol v jeho
neprítomnosti.

Odporca sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 19.6.2013, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť a
priznať odporcovi náhradu trov konania. Poukázal na to, že návrh je zmätočný, keď navrhovateľ síce
podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Uviedol,
že nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Uviedol, že si navrhovateľ uplatňuje jednak nárok z
titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, na druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia

v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ nepodnikol žiadne kroky pre odstránenie neželaného stavu
v prieťahoch v konaní. Mal za to, že návrh je podaný predčasne, keď neuplynula 6 mesačná doba na
predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť, na základe
čoho odporca nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. Uviedol, že navrhovateľ podal prvéžiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23.4.2012, pričom už 28.9.2012 bola súdu
doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty,
ale skôr.

Ďalej poukázal na to, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne
a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím resp. neprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

K samotnému postupu súdu odporca uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdny objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučný
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Uviedol, že sa to prejavilo vo veľkom počte
nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Poukázal na rozsudok Súdneho
dvora SÚ / Asturcom C -40/08/, ktorý nevylučuj posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní.

Uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonania exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody ,

ktorá mala vzniknú z existencie prieťahov v súdnom konaní by súd mohol vychádzať len vtedy, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenie
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, príp. v právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o

ústavnej sťažnosti.

Odporca namietal aj premlčanie nároku, keď k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo
dôjsť k období pred marcom 2009, keď 15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula pred dňom
23.04.2009 teda tri roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného prerokovania veci. Vychádzajúc

zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a
následku podľa odporcu nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.
Odporca mal za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: žalobou, vyjadrením odporcu
doručeným dňa 3.07.2013, listom európskej komisie, novinovým článkom SME, exekučným spisom sp.
zn. 13Er/581/2010 Okresného súdu Levice, stanoviskom navrhovateľa k vyjadreniu odporcu a zistil
tento skutkový a právny stav:

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/581/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenie na
vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 16.7.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie
exekúcie spísaný 26.5.2010. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora tak, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol uznesením 13Er/581/2010-17 dňa 14.10.2010. Proti
uvedenému uzneseniu exekučného súdu bolo podané odvolanie oprávneným, ktoré vzal následne späť

a odvolací súd uznesením č.k. 9CoE/88/2011-35 zo dňa 31.1.2011 odvolacie konanie zastavil. Následne
uznesením 13Er/581/2010-41 zo dňa 26.9.2011 exekučné súd exekučné konanie zastavil, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 10.11.2011.

Navrhovateľ sa písomne vyjadril k písomného vyjadreniu odporcu a uviedol, že síce ust. § 44 ods.

2 Exekučné poriadku uvádza, že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Z uvedenej dikcie však nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný preskúmať súlad
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie a ostatných
podkladov v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá alebo nevydá. Súd

musí rozhodovací proces uskutočniť v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok.
Poukázalďalejnato,žepodľa§9ods.1zák.č.514/2003Z.z.zanesprávnyúradnýpostupsapovažujeaj
porušenie povinností orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote i nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ uviedol, že ústavnýsúd pravidelne pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho
orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej

sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol. Uviedol, že
samotné prekročenie lehoty upravenej v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho
zbytočných prieťah a v priemete k Dohovoru rozhodovanie súdu v čase, ktorý je primeraný.

Navrhovateľ uviedol, že sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy na podklade nesprávneho

úradného postupu spočívajúcom vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok
a uviedol, že exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu prekročil svoju právomoc, keď prekročil zákonom
limitovaný okruh otázok, ktoré je exekučný súd oprávnený preskúmať. Exekučný súd vykonal opätovné
posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok
natakýtopostup.Ďalejuviedol,ževzmyslerozhodnutíSúdnehodvoraEÚ,máexekučnýsúdpostupovať

vždy s dodržaním procesných zásad spravodlivého súdneho konania. Podmienkou uskutočnenia
posúdeniaaplikovateľnostineprijateľnejzmluvnejpodmienkyzostranyexekučnéhosúdujeupozornenie
spotrebiteľa na zamýšľaný postup a preverenie jeho vôle. To sa v dane veci nestalo a súd rozhodoval s
použitím princípu ex - offo bez vypočutia strán a v tom spočíva nesprávnosť úradného postupu. Uviedol,
že exekučný súd konal bez ohľadu na skutočnosť, že vo veci vznikol spor o uplatniteľnosť neprijateľnej

podmienky a neinformoval o jeho podstate strany sporu, neumožnil im vyjadriť sa k podstate námietok o
neuplatniteľnosti zmluvnej podmienky, nevykonal vypočutie strán s aplikáciou pravidiel kontradiktórnosti
súdneho procesu, nevykonal individuálne posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorú hodlal
neuplatňovať, ale odôvodil svoje rozhodnutie len všeobec-nými princípmi a nevykonal prejedanie veci
za účasti strán a vynechal dokazovanie.

K predbežného prerokovaniu nároku uviedol, že nárok na náhradu škody bol predbežne prerokovaný,
čo preukazuje podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, čo potvrdzuje aj odporca v obsahu
svojho vyjadrenia.

K otázke preukázania majetkovej škody uviedol, že preukázal vznik škody označením dôkazov
preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu, pričom nie je možné reálne predpokladať, že
nesprávny úradný postup súdu nemal na majetok a aktivity navrhovateľa žiaden vplyv. Nečinnosť súdu
spôsobila zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov navrhovateľa a v administratívnych postupoch
navrhovateľa v smere zvýšenia objemu prác a postupov a v hraničných prípadoch znamenala nutnosť

prijať nových zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku na
strane navrhovateľa. Ak by súd včas rozhodol, nemusel by sa navrhovateľ prostredníctvom svojich
zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov, kde nebolo rozhodnuté atď.

K nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že aj v prípade Comingersoll S.A. v. Portugalsko ECtHR

nevylúčil, že aj pri obchodnej spoločnosti môže vzniknúť aj iná ako peňažná škoda, volajúca po
finančnom odškodnení. Iná ako peňažná škoda môže v prípade obchodnej spoločnosti obsahovať
objektívne aj subjektívne prvky, medzi ne patrí povesť, podniku, neistota v plánovaní rozhodnutí,
ktoré môže prijať, ťažkosti spôsobené samotnej správe podniku a aj keď v menšej miere úzkosť
a nepríjemnosti, ktorým sú vystavení členovia riadiacich orgánov spoločnosti. V závere uviedol, že

exekučný súd postupoval nesprávne, ak porušil právo EÚ v exekučnom konaní. Zároveň navrhol, aby
súd vykonal ako dôkaz znalecký posudok, ktorý navrhovateľ zadal vypracovať Znaleckému ústavu
Ekonomickej univerzity v Bratislave k výške nároku.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov /ďalej len zákon/ vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a/ Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak
tentozákonneustanovujeinak,2.škoduspôsobilnotárprivýkoneverejnejmoci,3.škoduspôsobilsúdny
exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej mocipri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 541/2003 Z.z., zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu

škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania
nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich

mesiacov.

Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) - účinný v čase začatia exekučného konania,
exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi

schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu. 4eaa)

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Súd pojednával v neprítomnosti obidvoch účastníkov konania napriek tomu, že právny zástupca
navrhovateľa sa pre kolíziu s iným pojednávaním ospravedlnil a žiadal pojednávanie z toho dôvodu
odročiť. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní - ak sa riadne
predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a

dosiaľ vykonané dôkazy. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť
súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to
a/ riadne predvolanie a b/ absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu (o takú
absenciu ide vtedy, keď účastník konania buď vôbec nepožiada o odročenie pojednávania, alebo keď
o odročenie pojednávania síce požiada, avšak nepreukáže existenciu dôležitého dôvodu na odročenie

pojednávania).

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol na pojednávanie cestou svojho právneho zástupcu
predvolaný, dňa 28.5.2013 - prevzal predvolanie, ospravedlnenie na pojednávanie, ktoré sa konalo
dňa 31.7.2013 zaslal e-mailom v ten istý deň z dôvodu kolízie s pojednávaním na Okresnom súde

Komárno sp. zn. 8C/672/2012 a uviedol, že klient trvá na účasti splnomocneného advokáta a vylučuje
substitúciu. Žiadosťou navrhovateľ nepreukázal existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p., na podklade ktorého by súd mohol odročiť pojednávanie. Navyše nemožno prehliadnuť, že
dôležitý dôvod (§ 101 ods. 2 O.s.p.) brániaci účastníkovi konania zúčastniť sa pojednávania sa musí
vyznačovať znakom nepredvídateľnosti, závažnosti a ospravedlniteľnosti. Podľa názoru súdu v danom

prípade dôvod uvedený právnym zástupcom navrhovateľa tieto znaky nespĺňa.

Kolíziu pojednávania na strane navrhovateľom zvoleného zástupcu, nie sú relevantné z dôvodu, že (ako
uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998) kolízia
dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej právny

zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania
existencie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania. Obsahom základného práva na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti
účastníka konania na odročenie pojednávania, pretože odročiť pojednávanie môže súd len z dôležitého
dôvodu. Posúdenie opodstatnenosti "dôležitého dôvodu" (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom

prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že
existencia dvoch kolidujúcich pojednávaní na strane ňou zvoleného zástupcu nie je dôležitý dôvod v
zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pre odročenie pojednávania. Navrhovateľ podal veľké množstvo žalôb, v
ktorých splnomocnil na jeho zastupovanie toho istého právneho zástupcu a je na ňom, aby personálne
zabezpečil zastupovanie svojho klienta na jednotlivých pojednávaniach, pretože vzhľadom na veľké

množstvopodanínajednotlivésúdyvrámciSRmôžeajvbudúcnostivzniknúťsituácia,ževzniknúkolízie
jednotlivých pojednávaní a potom by súd bol vo svojej rozhodovacej činnosti paralyzovaný. Okrem toho
má súd za to, že k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu postačilo oboznámiť sa s právnym názorom
obidvoch strán v spore a so spisom, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.Súd následne zistil, čo vyplývalo z vyjadrenia samotného odporcu, že sa navrhovateľ na neho obrátil so
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom vyčítal navrhovateľovi, že podal

žalobu skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Odporca uviedol, že mu žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku bol doručený 23.4.2012 a súd mu dáva za pravdu, že žaloba bola
podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, keď žaloba bola podaná 28.9.2012. Súd má však za to, že ku
dňu jeho rozhodovania o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal nárok navrhovateľa
v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenie odporcu a preto mal za

to, že v čase svojho rozhodnutia 6 mesačná lehota uplynula a odporca nárok navrhovateľa neuspokojil.

Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo
v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote.

Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej

resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným
dokazovaním zistil, žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 16.7.2010 a súd rozhodol o tejto

žiadosti 14.10.2010, t.j. do 90 dní pričom samotnému rozhodnutiu predchádzala výzva súdu zo dňa
28.7.2010 súdnemu exekútorovi, aby doložil overenú kópiu zmluvy o úvere uzavretú s povinnou. Údaj
uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o vydaní poverenie po doručení žiadosti o
udelení poverenie s omeškaním viac ako 249 dní je nepravdivý.

Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla a či existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Nárok na
náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným dokazovaním
zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2
je uvedené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Zo slovného a logického výkladu
uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku súd dospel k názoru, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na
rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V ďalšej vete je uvedené,
že ak zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však

už nie je uvedená žiadna lehota na rozhodnutie. Takýto výklad je logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že
návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, táto rozhodovacia činnosť si vyžaduje jednak
zložitejšie právne posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas a jednak aj prípadné zadováženie listinných
dôkazov potrebných pre rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie poverenie dourčená
súdu 16.7.2010 a súd rozhodol 14.10.2010, ktorému rozhodnutia však predchádzala žiadosť súdu z

28.7.2010 o predloženie listinných dôkazov. Súd tak rozhodol po 90 dňoch a nie s omeškaním 249 dní,
ako je uvedené v návrhu navrhovateľa a teda podľa názoru súdu v konaní exekučný súd rozhodol v
primeranej lehote, teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému postupu. Súd sa nestotožnil
s vyjadrením navrhovateľa, že súd musí posúdiť návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul v lehote
15 dní a v tejto lehote rozhodnúť, či poverenie vydá alebo nie a to aj preto, že v tejto lehote nedisponoval

potrebnými dokladmi na objektívne posúdenie a to aj vinou oprávneného v exekučnom konaní, ktorý
nebol dostatočne súčinný pri predkladaní súdom vyžiadaných listín.

Súd ďalej poukazuje na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný

preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR napodklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné nedodržanie primeranej

lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Súd, ako už bolo uvedené vyššie, považoval
lehotu rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia 90 dní za primeranú lehotu. O návrhu na vydanie
poverenia bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný
súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy
v konaní, sa neviedlo.

Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu
v časti istiny, súd poukazuje na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný
súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá
vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to

mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje
za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť
rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória
súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za

neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak
tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.

Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality
života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto
právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku.

Ďalej súd uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na
vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103
O.s.p.Vštádiuexekučnéhokonania,priktoromsúdskúma,čižiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z

exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného)
v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,

o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K takému
právnemu záveru dospel aj najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa 29.4.2013.Súd má za to, že navrhovateľovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie
súdu s oneskorením 75 dní / 90 dní - 15 dní = 75 dní/, ale výška, akú si uplatňuje, by mohla vzniknúť v
prípade nezákonne vydaného rozhodnutia exekučného súdu, kde však pre vznik základu nároku musí

byť nezákonné rozhodnutie zrušené. V tomto prípade síce oprávnený podal odvolanie voči rozhodnutiu
súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ale toto vzal následne späť a preto odvolacie konania
bolo zastavené. V takomto prípade by teda mohol byť daný jednak základ nároku a jednak príčinná
súvislosť so škodou, ak vznikla. Pretože súd dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho
cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani

výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť
odporcu za škodu.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi protiprávnym úkonom ( škodovou
udalosťou ) a vznikom škody , d/ zavinenie ( len v prípade subjektívnej zodpovednosti , pri objektívnej

zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie ). Zodpovednosť za
škoduspôsobenú privýkoneverejnejmoci jezákonomč.514/2003Z.z.koncipovanáakozodpovednosť
objektívna ( podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť ) čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti,
ale stačí preukázať, že škoda ( ak vznikla ) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu ( tzv.

zodpovednosť za výsledok ) . Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy
("Každýmáprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímsúdu,inéhoštátnehoorgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom" ).

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie
majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva
v zmenšení ( úbytku ) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré
bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili
dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu

majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom.
Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

V tejto súvislosti súd uvádza, že škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť

preukázané,žepráveprenesprávnyúradnýpostupdošlokvýškeškody,ktorámusíbyťvyčíslenápresne
a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval
ani žiadne dôkazy. Škodu charakterizuje v hypotetickej rovine a poukazuje na zvýšené pracovný výkony
zamestnancovvsúvislostiapodávanímsťažnostíaurgencií.Ktomutotvrdeniusúduvádza,žepripoužití
výkladu, aký použil navrhovateľ, by si mohli žiadať náhradu škody od štátu aj podnikatelia v súvislosti

napr. so zmenou legislatívy, v dôsledku ktorých musia vykonať ich zamestnanci pracovné výkony, ktoré
predtým nevykonávali, pričom ich spôsobil štát svojou legislatívnou činnosťou. Takýto výklad, je podľa
názoru súdu nesprávny a nepoužiteľný.

Súd zamietol návrh navrhovateľa na znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, ktorý mal riešiť otázku

týkajúce sa výšky škody, pretože mal za to, že keďže nebol zistený nesprávny úradný postup
exekučného súdu, nebol tak daný právny základ uplatneného nároku a preto považoval znalecké
dokazovanie k výške škody za nadbytočné a nehospodárne .

Odporca namietal premlčanie nároku navrhovateľa, súd sa preto zaoberal aj touto obranou odporcu

a zistil, že od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.07.2010 do uplatnenia si náhrady škody
priamo u odporcu dňa 23.04.2012 neuplynula trojročná doba. O škode aj nemajetkovej ujmy sa mohol
navrhovateľdozvedieťdoručenímrozhodnutiaozamietnutížiadostioudeleniepovereniajehoprávnemu
zástupcovi 27.10.2010 a premlčacia doba začala plynúť nasledujúci deň, t.j. 28.10.2010 a uplynula28.10.2013. Predbežné prerokovanie nároku podal 23.4.2012. Nárok sa tak nepremlčal, lebo v uvedenej
dobe bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba počas 6 mesiacov
neplynula a dňa 28.9.2012 bola podaná žaloba.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže súd
priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, s prihliadnutím najmä na a/osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd má za to, že tak, ako
sú v zákone koncipované, tieto sa vzťahujú na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b/, podľa
ktorého by mal súd prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo.

Nemajetková ujma nezávisí automaticky, len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj

od okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží predmetným
podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej
podnikateľskej aktivite. O žiadosti o udelenie poverenie súdnemu exekútorovi bolo právoplatne
rozhodnuté. Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený

konštatovať. Ako už bolo konštatované, žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v
konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj
teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s príp. nedodržaním
zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli

aj tak, keďže exekučné konanie je právoplatne zastavené.

Súd ďalej poukazuje na to, že príp. priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore
s ust. § 1 O.s.p., podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v
občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
práve navrhovateľ, ktorého základ jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv
a to na základe formuláro-vých zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad
neprijateľných zmluvných podmienok, s cieľom v neprehľadnej, zložito formulovanými podmienkami

s oslovením tej najzraniteľnejšej skupiny obyvateľstva, ktorá nemôže týmto zmluvnými podmienkami
rozumieť, dosiahnuť zisk, sa domáha v dôsledku porušenia svojich práv súdnej ochrany a nemajetkovej
ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu
známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy,
ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek ich povinnosti tieto

skúmať, to nerobili a priznávali navrhovateľovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné
zmluvné podmienky. Je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha ochrany
svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi klientmi
už taký dôsledný nebol. Naopak, jeho podnikateľskou činnosťou sa zaoberala aj Európska komisia,
ktorá vo svojom liste, ktorý bol aj pripojený odporcom k jeho vyjadreniu, uvádza, že útvary Komisie

v súvislosťami s praktikami navrhovateľa a ďalšími nebankovými inštitúciami na trhu spotrebiteľských
úverov slovenských spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti s praktikami, ktoré sa týkajú
skutočností, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,
ktoré jednostranne určili veritelia. Uviedol, že tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľom práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu

spotrebiteľa. Uviedol, že jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.

Z vyššieuvedených dôvod súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote. Odporca siuplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri vyhlásení rozsudku
priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná mu nevznikli. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu

ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd Nitra.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám zvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.