Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/81/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2305208998
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2305208998.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova4,Bratislava,protipovinnej:W.N.,nar.XX.XX.XXXX,bytomJ.XXX/XX,Q.T.,vedenejpred
súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 13Er/327/2005 - 29 zo dňa 18. decembra 2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod spisovou
značkou EX 5171/09 zastavil a zároveň rozhodol o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 240 ods. 1 § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok ďalej len „EP“) a § 39 a §
574 ods. 2 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník, ďalej len „OZ“). Rozhodnutie o trovách exekučného
konania právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 200 ods. 1 a 2, § 196 a § 203 ods. 1 EP.

Zodôvodnenianapadnutéhouzneseniavyplýva,žesúdprvéhostupňaskúmanímpriloženýchlistínzistil,

že exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná na Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača, číslo
N 1117/2005, NZ 9701/2005, NCRLs9602/2005 zo dňa 05.03.2005, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie
účastníka (splnomocnenej osoby Mgr. Tomáša Kušníra, advokát so sídlom /v čase uzavretia úverovej
zmluvy/ za Kasárňou 1, Bratislava) o uznaní právneho záväzku povinnej a súhlase s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice. Predmetná notárska zápisnica bola spísaná za prítomnosti Mgr. Tomáša Kušníra,
ktorý bol oprávnený v uvedenej veci konať na základe splnomocnenia spísaného v Zmluve o úvere

č. 4450037 zo dňa 23.08.2004, uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom.
Na základe uvedeného splnomocnenia splnomocnila povinná v pozícií úverového dlžníka Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene splnomocniteľa (povinnej)
uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom. Prvostupňový súd
dospel k záveru, že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou príslušnej Zmluvy o
úvere je v zmysle § 39 OZ považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť k

vydaniu a ani k podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je pokladom pre predmetné exekučné konanie.Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

V podanom odvolaní oprávnený dôvodil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej

právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov a porušil zásadu legality. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Kontrolu
súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej

činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu,
ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo
menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty.
Povinnej nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa
domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní

pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho

konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a s oprávneným na strane
druhej. Kým povinná mala zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo
o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu

ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,
ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a
aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Odvolateľ

ďalej namietal, že exekučný súd tým, že vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS,
založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Naviac exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých
rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci neprípustné a nemožné s poukazom na to, že
nemajú všeobecnú záväznosť. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným

súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie, ako postavenie iných strán konania
a iných osôb v porovnateľnom postavení. V danom prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek
vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o neprípustnosti a o zastavení
exekúcie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie,v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a
tvrdení, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Tým bola porušená zásada

kontradiktórnosti súdneho procesu. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v
podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že
dojednanie zastúpenia povinnej v zmluve o úvere je pre povinnú ako spotrebiteľa značne nevýhodné,

alebo že záujmy zástupcu povinnej boli v rozpore so záujmami povinnej. Udelením predmetného
plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinná iba preniesla na tretiu
osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia
osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu
oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinná mohla plnomocenstvo
podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie

plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať za neprijateľnú
podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech.
Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným
ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa
§ 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal

na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať
možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase
jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo,
ktoré by povinnej malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinná nemohla platne vzdať. Povinná
mohla aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca

určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako
exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie
je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinná
dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinnej, keď spísal notársku
zápisnicu, ktorá nie je v jej prospech. Zástupca povinnej bol na základe udeleného plnomocenstva

oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne
splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch
a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinnej. Poukázal na to, že
podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie
je účasť veriteľa na jej spísaní. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný

súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže
súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu
môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje
revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon

exekúcie pritom žiadne nové právne, ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu
nenastali.

V súvislosti s návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR
v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z
konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstata preskúmavania
notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda
jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku

- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods.2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd
preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec
preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný

vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej tvrdil,
že predmetným dojednaním povinná neprevzala na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp.
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne
preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade,
ak by povinná zmenila názor a chcela by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene spísal notársku

zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle ustanovenia
§ 33b ods.1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva
tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a
legislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania

ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom
právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka
označená ako „spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje
splnomocnenie za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere, a teda ako jednostranný právny úkon, ktorým

dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v
kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku),

po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniu
nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom bola dňa
23.08.2004 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnej ako
dlžníkovi úver vo výške 10.000,- Sk, ktorý sa dlžník zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo výške
8.000,- Sk, celkovo sa teda zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 18.000,- Sk, v dohodnutých splátkach.

Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j.
aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu
podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníkom a obsahuje aj
prijatie splnomocnenia splnomocnencom a jeho podpis.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača, číslo N 1117/2005,
NZ 9701/2005, NCRLs9602/2005 zo dňa 05.03.2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe

plnej moci, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške
18.083,- Sk, vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od 23.12.2004 do zaplatenia a zaviazal
sa dlh zaplatiť do 18.03.2005 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia
dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 EP alebo súdnym výkonom
rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa

§ 41 ods. 2 písm. c) EP, alebo podľa § 274 písm. e) O.s.p.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že zmluva o úvere zo dňa 23.08.2004 je tzv. formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnej úver v rámci vykonávania svojejobchodnej činnosti a povinná túto službu prijala ako fyzická osoba spotrebiteľ, pričom bola jednoznačne
pozícii v slabšej zmluvnej strany a nemala možnosť osobitne vyjednať jednotlivé zmluvné podmienky.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v
období od 01.01.2000 do 24.11.2004, teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto

ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období

od 01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho
zákonníka v znení v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami
sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3
cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do
31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená

v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka
nespadala. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je však s poukazom na vyššie uvedené tzv. typovou
zmluvou, nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na
škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a ani
podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej neplatnosti v zmysle cit. §

39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy
ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Zgramatickéhovýkladuustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007

by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj
ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka,takýtovýkladjevšakzjednodušenýanesprávny.Privýkladetejtoobčianskoprávnejúpravyje
potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev.
Zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinným od 01.04.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola

prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je
nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim
spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné
právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách

uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje
spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom,
a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do
31.12.2007. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskejzmluvy. Preto každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou
zmluvou, ak vykazuje znaky určené smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo
dňa 05.02.2013). Zmluva o úvere je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri
uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna

úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
498/2010, podľa ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP).

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a

2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Prvostupňový súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu,
hoci už bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd je povinný v

každej fáze exekučného konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Poverenie na vykonanie exekúcie udelené súdnemu exekútorovi pritom netvorí
prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Poverenie na vykonanie exekúcie
je totiž len individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho

exekútora.Ideoprocesnýúkonexekučnéhosúduadresovanýsúdnemuexekútorovi,nazákladektorého
súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Preto neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne rozhodol pri vydaní
poverenia súdnemu exekútorovi, a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať znova.

Odvolací súd sa v tejto veci plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal
záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca (i
napriek neplatnosti dohody o splnomocnení), v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný
právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul

potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho

zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže

ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal

priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinná splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie je medzi nimi
žiadenvzťahamožnosťvýberuinéhozástupcumuvzhľadomnapredmetnúpredtlačdanánebola.Ztoho
navyše vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, nakoľko odvolaciemu

súdu je z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom
Kušnírom, ktorý oprávneného zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých
formulárových zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinnej uviedol do zmluvy za
účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie
bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v

rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej
komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009,
str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so
záujmami povinnej (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Nález I. ÚS 5/2000
z 13.07.2000 a Najvyššieho súdu Českej republiky 21 Cdo 267/2000 z 10.10.2000). Pretože záujmy

veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so
záujmami dlžníka, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov osoby povinnej a Mgr. Tomáša Kušníra,
predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom,
konkrétne s § 22 ods. 2 OZ s poukazom na § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže Mgr.
Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinnej pri uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou

danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon obsiahnutý v predmetnej notárskej zápisnici
je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s
poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej
osoby s exekúciou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinná ako dlžník mala možnosť podľa §
33b OZ predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval
odvolateľ. Odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky
vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že vyššie popísané skutočnosti daného splnomocnenia sú zároveň
neprimeranou zmluvnou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1 OZ, a pretoje plnomocenstvo neplatné tiež v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007.

Vyššie uvedené skutočnosti postačujú pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a už prebiehajúca exekúcia
musí byť zastavená.

Vzhľadom na to, že ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe

obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou, v dôsledku čoho
nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo dôvodným exekúciu podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez
návrhu, zastaviť.

Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 183/2011,

ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch a uzavrel,
že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa (tu oprávneného)
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jeho práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu. Konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je
relevantný exekučný titul, preto ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným

titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie

exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto

práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných

dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o
ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,

v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov exekučného konania, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné
odvolaciedôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrok
o trovách, pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekučného konania však už nemohlo byť predmetom
prieskumuodvolaciehosúdu,pretožedňa01.11.2013nadobudlaúčinnosťnovelaExekučnéhoporiadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v

rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s §
374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 01.11.2013, bol výrok o náhrade trov exekučného konania
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekučného
konania súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec
exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie
poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade
s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k
tejto otázke už vyjadril vo svojich uzneseniach sp. zn. II. ÚS 498/2010 a sp. zn. II. ÚS

545/2010, podľa ktorých exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v uznesení sp. zn. IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na
vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011,
keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak

sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale

s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora

mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke

hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že

táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy?

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú nemajúcu základ v prejednávanom spore

a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili názor, že neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon spotrebiteľa i keď ho
mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s poukazom na vyššie
uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie považovali za neplatný právny úkon

a to s poukazom na konkrétne okolnosti daného prípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú.
Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže jednostranným právnym úkonom dobrovoľne
splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak je
tentoprávnyúkonvsúladesovšetkýmidotknutýminormami.AkbyajtedaSúdnydvorEÚnaprvúotázkuodpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného
prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci
s poukazom na vyššie použitú argumentáciu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú

oprávneným potrebné posúdiť ako akademickú nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto
nedôvodnú.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)

posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho

dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím

zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie

potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
posledná veta č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.