Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/134/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203740
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113203740.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19C/78/2013-55 zo dňa 19.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, (ktorou sa
domáhalzaplatenianáhradyškodyvovýške175,-Euranáhradynemajetkovejujmyvovýške940,44Eur
majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym postupom Okresného súdu Senica (ďalej tiež exekučný súd),
pretože tento nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote 30 dní od doručenia návrhu) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie
prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9

ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom
ku dňu rozhodovania o zmene exekútora a § 101 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Súd pritom vychádzal zo skutkového stavu zisteného z pripojeného spisu Okresného súdu Senica sp.
zn. 8Er/320/2013 s tým, že súd v danej veci poveril exekútora vykonaním exekúcie poverením zo dňa

24.3.2003. Žalobca ako oprávnený podaním doručeným súdu dňa 22.11.2010 navrhol zmenu súdneho
exekútora. Výzvou zo dňa 2.12.2011 exekučný súd vyzval oprávneného, aby v lehote 15 dní oznámil, či
trvá na podanom návrhu na zmenu exekútora, nakoľko v zmysle označeného Nálezu Ústavného súdu
SR skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol zamestnancom oprávneného ako účastníka
exekučného konania je okolnosťou vylučujúcou súdneho exekútora s vykonaním exekúcie. Podaním
zo dňa 1.2.2012 oprávnený oznámil, že trvá na podanom návrhu na zmene súdneho exekútora, na čo
Okresný súd Senica uznesením zo dňa 23.4.2012 žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora

vyhovel.

Vecne súd argumentoval tým, že nárok žalobcu je neopodstatnený s ohľadom na znenie
intertemporálneho ust. § 238 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku na predmetné konanie,ktoré začalo v roku 2003 sa vzťahovala právna úprava platná do 31.8.2005, ktorá neustanovovala
zákonnú lehotu pre exekučný súd na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora. Naviac ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v

konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Okrem toho k rozhodnutiu
o zmene exekútora sú potrebné podklady od pôvodného exekútora a bez potrebných podkladov nie
je možné včas rozhodnúť. V rámci exekučného konania má súd právo predkladať dôkazy a po ich
doručení bolo v danej veci aj rozhodnuté. Rozhodnutie o zmene súdneho exekútora pritom nijako vzťahy
medzi účastníkmi konania nemení a jeho vplyv na priebeh konania nebol preukázaný. V danej veci

teda nemožno konštatovať, že nebola dodržaná zákonná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže v čase
podania návrhu na súd zákon takúto lehotu neurčoval. Žalobca sa pritom nijako skoršieho rozhodnutia
nedomáhal. Pokiaľ v žalobe uvádza urgencie a žiadosti o poskytnutie informácie o stave konania, v
predmetnom exekučnom spise sa žiadne takéto podania nenachádzajú. Žalobca nijakým spôsobom
nepreukázal, že by počas tejto doby bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako nepreukázal,
že doba od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia súdu o nej viedla k strate jeho

legitímnych očakávaní a vyvoláva riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, pretože v mnohých
iných exekučných konaniach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského
súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. V zmysle judikatúry Ústavného súdu
SR nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. S poukazom na konkrétne okolnosti daného prípadu sa

podľaprvostupňovéhosúdupostupOkresnéhosúduSenicanevyznačujetakýmivýznamnýmiprieťahmi,
ktorý by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody. Naviac aj po
podaní návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať
vo vymáhaní pohľadávky. V postupe Okresného súdu Senica teda neboli zistené žiadne pochybenia,
súd konal riadne a bez prieťahov a preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného

postupu. Keďže potom absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu a to nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci, súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, súd poukázal na to, že
žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik.

Žalobcovi sa teda nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom exekučného súdu
vznikla akákoľvek majetková škoda, či ujma. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok
nanáhraduškody.Žalobcasiuplatnilnároknanáhradunákladovspojenýchsosprávouaudržateľnosťou
pohľadávkybeztoho,abyichbližšiešpecifikoval,avšaknutnosťspravovaťpohľadávkuzapríčinilpovinný
tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že

vznik nákladov žalobcu na správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom
exekučného súdu. Žalobca svoje tvrdenie o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané
nijako nezdokladoval. V časti náhrady nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru, že v danej veci by stačilo
iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Nemajetková ujma automaticky nezávisí len od nedodržania zákonnej lehoty, ale

aj od vyššie uvedených skutočností na základe ktorých súd nevidel dôvod na finančnú satisfakciu vo
forme nemajetkovej ujmy. Napokon ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,
nebola preukázaná príčinná súvislosť ich vzniku s postupom exekučného súdu. Všetky vyššie uvedené
skutočnosti a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody,
chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody boli dôvodom

na zamietnutie nároku pre jeho nedôvodnosť. Pokiaľ žalobca navrhol doplniť dokazovanie znaleckým
posudkom o výške škody, súd takýto návrh zamietol, keď vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
nepovažoval za preukázaný nesprávny úradný postup, príčinnú súvislosť a vznik škody a preto by
vykonávanie ďalšieho dokazovania o výške škody bolo neopodstatnené a nadbytočné. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej žalovanej však

náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §

221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojímrozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu

sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo
zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie,
čím znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku, na čo súd nemal udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť

jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah

nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre

jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,

pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov a pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na
ust.§219ods.2O.s.p.odvolacísúdužibaodkazujenasprávneapresvedčivéavyčerpávajúcepísomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z

dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo vzťahu
k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní exekučného
súdu v danej exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v tomto súdnom konaní

na zmenu súdneho exekútora zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie súdu o návrhu neexistovala a
súd konal priebežne. Žalobca teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd pritom nie je oprávnený
preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok.

Napriek tomu odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že z vyššie citovaných ustanovení
vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie
o zmene exekútora neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia o žiadosti oprávneného o zmenuexekútora žiadnou lehotou nelimitoval. Lehota 30 dní bola zavedená až v ust. § 44 ods. 7 zákonom
č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2005, pričom v zmysle prechodných ustanovení § 238 ods.
1 konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.

Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o
žiadosti oprávneného o zmenu exekútora po lehote 30 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to,
že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.

z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci
neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku
rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanísudcu,prípaderozhodnutímEurópskehosúdupreľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní

o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať

aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).
V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu

prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá
je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.