Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoE/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207206576
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8207206576.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie
1.570,07 eur s prísl., o návrhu oprávneného na prerušenie konania, na odvolanie oprávneného proti

uzneseniam Okresného súdu Bardejov č.k. 2Er/937/2007-17 zo dňa 27.11.2012 a č.k. 2Er/937/2007-72
zo dňa 25.11.2013, a na odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov
5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, so sídlom Stropkov,
Nám. SNP 7, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. 2Er/937/2007-59 zo dňa 27.6.2013,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 27.11.2012 č.k. 2Er/937/2007-17 a

návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ
zamieta.

O d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, Prešov,
IČO: 42 176 778.

V súvislosti s odvolaním oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 25.11.2013 č.k.
2Er/937/2007-72 vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením č.k. 2Er/937/2007-17 zo dňa 27.11.2012 prvostupňový súd exekúciu zastavil, s tým,
že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným
uznesením. Vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáha exekúcie proti povinnému

na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 13.8.2007 sp. zn. SR 5630/07, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 8.10.2007 a vykonateľnosť dňa 11.10.2007. Z exekučného titulu zistil, že tento bol
vydaný na základe Zmluvy o úvere zo dňa 22.1.2007 uzavretej medzi oprávneným a povinným. Zmluvu
o úvere posúdil prvostupňový súd ako zmluvu spotrebiteľskú, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa.
Uznesenie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej

zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej,
a teda neplatnej rozhodcovskej doložke, založil na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ ako prvý. Dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktoráspôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán,atýmpádomjeajneplatnou
zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore s ust. § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ust. smernice 93/13/EHS. Keďže rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, z tohto dôvodu ani rozsudok tohto súdu
nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského
rozsudku. Z týchto dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia

o zastavení exekúcie.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený odvolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s predmetným uznesením
a vytýkal súdu prvého stupňa, že rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal
možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne

posúdil. Ak všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,
ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomína, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.

Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto
exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu,
čo znamená, že exekučný súd je rovnako viazaný rozsudkom rozhodcovského súdu ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že v prejednávanom
prípade rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený

skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, nie otázku
súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by napriek tomu odvolací súd usúdil, že exekučný
súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí, že táto je platná. Od 1.1.2008 je
za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby všetky spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní. V prejednávanom prípade je však účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o
neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ. Poukazuje na to, že exekúcia
už bola začatá zákonným spôsobom, a to na základe vykonateľného a platného exekučného titulu,
ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd poverenie na vykonanie

exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP vykonať revízny postup
vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45
ZoRK dbajúc na existenciu ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného

titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektovprávavprávnyporiadok,čímporušujezákladnéprávaúčastníkovexekučnéhokonania,najmä
právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok. Preto žiadal odvolací
súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne
navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ. Poukazuje na viaceré nejasnosti právneho základu (Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Ú. V. ES L 95, s. 29; Mim. Vyd.
15/002, s. 288 v spojení s právnou úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a
jeho interpretácie Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré
slúžinauspokojovaniepohľadávokveriteľov.PoukázalnainévybranéjazykovézneniaPrílohySmernice

Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, dotknutého ustanovenia - písm. q) ods. 1 prílohy Smernice 93/13/EHS
upravujúceho neprijateľné (nekalé) podmienky a tvrdí, že slovenská verzia Smernice Rady 93/13/EHS
je v tejto časti nesprávna v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil
spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. Kladie otázku, či zo slovenského a aj
z ostatných znení písm. q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vyplýva jednoznačný

záver, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností
zakázané (tzn. rozhodcovské doložky sú neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách bez
akýchkoľvek ďalších podmienok), alebo za neprijateľnú je možno považovať iba takú rozhodcovskú
doložku a také rozhodcovské konanie, ktoréa) neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd,
b) neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
c) vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi,

d) nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Uznesením č.k. 2Er/937/2007-59 zo dňa 27.6.2013 prvostupňový súd rozhodol, že vstup Združenia

na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného
nie je účinný. V odôvodnení uznesenia uviedol, že účastníctvo je v Exekučnom poriadku upravené
samostatne, a preto naň nie je možné použiť všeobecnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku.
Vedľajšie účastníctvo upravené v § 93 O.s.p. je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v
ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa a odporcu. Teda vedľajšie účastníctvo je možné

iba v sporovom konaní, pojmovo je vylúčené vo všetkých nesporových osobitných konaniach. Vedľajšie
účastníctvo ako inštitút len základného konania, ktorého účelom je pomoc v spore niektorému z
účastníkov, je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ust. § 93 O.s.p. nie je na
exekučné konanie aplikovateľné. V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/106/2008 a sp. zn. 6Cdo/207/2011 zo dňa 10.10.2012, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR

z 15.1.2013 č.k. III. ÚS 23/2013-8.

Proti tomuto uzneseniu podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. V dôvodoch
odvolania poukazuje na ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého o prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh. Z uznesenia nevyplýva, že by niektorý z účastníkov namietal

neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného
opodstatnenia, pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s názorom súdu, že vedľajšie
účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do O.s.p.
zavedená tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci a túto
skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon. V konkrétnom prípade ide o zákon

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Pôsobenie vedľajšieho účastníka
v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom
chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o napĺňanie cieľov EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany
spotrebiteľov. Nová situácia je aj v tom, že v posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach
oprávneného, ale aj ďalších nebankových subjektov, azda k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu

spotrebiteľskýchpráv,paradoxnezaaktívnejasistenciesúdovSR.Exekučnésúdydlhoročnevykonávajú
exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov ako paaktov, prípadne na podklade notárskych
zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej
vykonateľnosti. V exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, pretože „ožívajú“ inštitúty zozákladného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné). S poukazom na
uvedené je vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania zákonný, odôvodnený a spoločensky
žiadúci. Ak by mal súd aj napriek tomu pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v

exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej
podmienky, navrhuje toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ
predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej na výzvu súdu predloží. Navrhol, aby sudca odvolaniu
vyhovel a konštatoval prípustnosť vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní, v opačnom prípade
navrhuje predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s tým, aby tento uznesenie zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na nové prejednanie.

K odvolaniu Združenia sa vyjadril oprávnený. Uviedol, že považuje rozhodnutie súdu o neúčinnosti
vstupuvedľajšiehoúčastníkadoexekučnéhokonaniazavecnesprávne.Rovnakýnázoroneprípustnosti
vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní zaujal aj NS SR v uznesení sp. zn. 1Cdo 106/2008 a týmto
názorom sú súdy nižšieho stupňa viazané.

Uznesením č.k. 2Er/937/2007-72 zo dňa 25.11.2013 prvostupňový súd uložil oprávnenému poriadkovú
pokutu vo výške 100,- eur. Uznesenie odôvodnil tým, že prípisom zo dňa 11.9.2013 pod hrozbou
poriadkovej pokuty oprávneného vyzval, aby súdu predložil Zmluvu o úvere zo dňa 22.1.2007 a
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy. Oprávnený porušil svoju

povinnosť tým, že súdu nedoručil žiadanú Zmluvu o úvere ani Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
preto prvostupňový súd rozhodol o uložení poriadkovej pokuty.

Proti tomuto uzneseniu včas podal oprávnený odvolanie. Poukazuje na skutočnosť, že súdu zaslal
požadovanú dokumentáciu, a to Zmluvu o úvere č. 8054053 vrátane Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru listom zo dňa 21.1.2014. Uviedol, že z dôvodu veľkej zaneprázdnenosti neodpovedal
na výzvu súdu v stanovenej lehote. Na základe toho, že v ďalšom priebehu konania so súdom
spolupracoval a splnil si povinnosti vyplývajúce z výzvy súdu, žiada, aby súd zvážil možnosť dodatočne
odpustiť uloženú poriadkovú pokutu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenia bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.), a preto bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutých uznesení bol odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmi podaných odvolaní oprávneného do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať napadnuté
uznesenia z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by boli

vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z odôvodnenia prvostupňového uznesenia č.k. 2Er/937/2007-17 zo dňa 27.11.2012 je zrejmé, že
najzávažnejším dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie, je skutočnosť, že
rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul (rozhodcovský rozsudok vydaný

Stálym rozhodcovským súdom v Bratislave) nebola individuálne dojednaná. V dôsledku toho rozhodca
rozhodcovského súdu nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku a preto rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie. Tieto skutočnosti odôvodňujú už
začatú exekúciu zastaviť, pretože rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným v zmysle § 57 ods. 1
písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Pre rozhodnutie v preskúmavanej veci má podstatný význam hodnotenie skutočnosti, že rozhodcovská
doložka v Zmluve o úvere zo dňa 22.1.2007 nebola platne uzavretá, a aj v období od 25.11.2004 do
31.12.2007 sa spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka mohli posudzovať podľa
ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom.

Zmluva o úvere zo dňa 22.1.2007 uzavretá medzi oprávneným a povinným je z hľadiska svojho obsahu
úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s
§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca

podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade
podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k
Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných
strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskehozákonníka bolo však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného
zákonníka,aleajpodľa§23azákonačíslo634/1992Zb.oochranespotrebiteľa.Podľatohtoustanovenia

sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo
viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na
spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa
majú primerane použiť ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v Zmluve o úvere zo dňa 22.1.2007 - Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) sa musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5
zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. (ďalej len „ZoRK“), ako aj podľa ustanovení § 52 až
§ 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 22.1.2007.

V období do 1.1.2008 právny poriadok SR neobsahoval osobitnú úpravu pojmu „individuálne dojednané

zmluvné ustanovenie“ v spotrebiteľskej zmluve. Rovnako ku dňu uzavretia zmluvy neobsahoval ani
Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či
Obchodnýzákonníkustanovenia,nazákladektorýchbybolomožnéposudzovaťprimeranosťzmluvných
dojednaní riešiacich právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto
zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53

ods. 4 písm. r), ktoré špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3
bod 1, písm. q) Smernice, ktorá označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom
je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,
sú považované súdy Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového
práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/
EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v
rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,

ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2, vety prvej, podmienka je
vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol
mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa
čl. 3 ods. 3, príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa

pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „zbavenie spotrebiteľa práva podať
žalobu alebo použiť iný opravný prostriedok, najmä požadovať na spotrebiteľovi, aby predkladal spory
výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov, alebo bránenie
uplatnenia tohto práva, neprimerané obmedzovanie dôkazov, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii alebo
ukladaniedôkaznéhobremena,ktorébypodľapoužiteľnýchprávnychpredpisovmaloprislúchaťkdruhej

zmluvnej strane, spotrebiteľovi“.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu, treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie
práva národného.

V preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere zo dňa 22.1.2007. Táto
rozhodcovská doložka uvedená v bode 17 VPPÚ bola dohodnutá ako alternatíva s právomocou
všeobecného súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka, aby zmluva neobsahovala také dojednania rozhodcovskej doložky, aby spotrebiteľ spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovým a právnym záverom napadnutého rozhodnutia, že
takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve zo dňa 22.1.2007 nespĺňa podmienky individuálneho
dojednania. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa totiž nepovažujú také, s ktorými

mal spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Právnym dôsledkom toho, že alternatívna rozhodcovská doložka nebola s povinným ako spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, je neplatnosť takejto rozhodcovskej doložky a následne nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu na rozhodovanie v preskúmavanej veci a oprávnenie a zároveň povinnosť
exekučného súdu preskúmavať, či takáto zmluvná doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva, či
rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať postavenie spotrebiteľa
v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania.

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia
právomoci exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

VtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyč.k.6Cdo
1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia, skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -

spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v

spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie
práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm.
c) zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie

postupupodľatýchtoustanovenívprípadeinýchúčastníkovrozhodcovskéhokonania,nežspotrebiteľov,
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky

2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny
predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v

iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým
exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania
exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví napríklad v
prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57

ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom
konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené
alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v
prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný

dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania
nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva
a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie č.k. 2Er/937/2007-17 zo

dňa 27.11.2012 v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Ďalej sa odvolací súd musel vyporiadať s dôvodnosťou návrhu oprávneného na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia, je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh

účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod
prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak
sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia
platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,

bod 20).

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol

definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť
v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový
stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať
všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má
poskytnúť.Tietoúvahyvšaknijakoneobmedzujúvoľnúúvahuvnútroštátnehosudcurozhodnúť,vktorom

štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže
tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí
prevziať zodpovednosť za súdne
rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania
potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúceobdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.
rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.
Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex

offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu
sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku
Súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny
orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto

nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutie
nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v
prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situáciesúopísanévrozsudkuCilfit/MinisterodellaSánitázodňa6.10.1982283/81,Zb.s.3415,body10
a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať,
bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá
otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade

alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu
na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne
zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že
nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán
dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa

bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Oprávnený sa svojím návrhom domáha výkladu, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Na túto a ďalšie dve otázky, nastolené oprávneným, bola odpoveď (aj keď nepriamo) daná v rozsudku
C-40/08ASTURCOM.Súdnydvorvňomuviedol,ževnútroštátnysúd,ktorýrozhodujeonávrhunavýkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať
ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí

takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej
Smernice 93/13/EHS hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel (odstavec 53 citovaného rozsudku). Súdny dvor zároveň vyslovil, že
Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom,

ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú (odstavec 59

citovaného rozsudku).

K tomu odvolací súd poznamenáva, že na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove v exekučnej
veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal Súdny dvor uznesením (C-76/10), pretože považoval
otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie neprijateľných zmluvných podmienok za

vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08) a meritórne sa neodklonil od línie, ktorá exekučnému
súdu umožňuje súdny prieskum neprijateľných podmienok. Naopak, v čl. 50 zdôraznil povinnosť
exekučnéhosúdupristupovaťknaplneniučl.6smernicevrežimeochranypodľavnútroštátnychpravidielverejného poriadku, t.j. vždy a za každých okolnosti trvať na cieli v čl. 6 smernice, ktoré ustanovenie
označil za kogentnú normu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. nie je opodstatnený, pretože sporné právne otázky už boli vyriešená ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora ((Rozsudok Súdneho dvora C-40/08 Asturcom, tiež C-240-244/98 Oceano Grupo
Editorial; C-243/08 Pannon).

Z týchto dôvodov odvolací súd žiadosť oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok v ním
navrhnutom znení a návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol.

Pokiaľ ide o odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS proti uzneseniu č.k.
2Er/937/2007-59 zo dňa 27.6.2013, odvolací súd prednostne posudzoval, či Združeniu svedčí
subjektívna legitimácia na podanie odvolania, a dospel k záveru, že Združenie nie je na podanie

odvolania oprávnenou osobou.

Subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania zákon priznáva v prvom rade účastníkovi konania.
Za zákonom určených podmienok je na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
legitimovaný aj vedľajší účastník.

Kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje ustanovenie § 37 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov
(v ďalšom texte už len „Exekučného poriadku“).

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom

spoluvlastníctvemanželov,účastníkomkonania,akideotietoveci,jeajmanželpovinného,akdozačatia
exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym
rozhodnutím.

Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom

účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne
vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo
určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). V nesporovom, resp. mimosporovom
konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť
vedľajšieho účastníctva.

Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie
aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Pokiaľ teda prvostupňový súd v exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo Združenia, plne

rešpektoval platnú procesnú úpravu. Takýto záver súdu prvého stupňa korešponduje aj s názormi v
právnej teórii i v právnej praxi. Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva vyplýva, že
je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní o výkon
rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/106/2008 zo dňa
25.11.2008, Občiansky súdny poriadok, Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 327).

K tejto problematike zaujal stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012 sp. zn. 6 Cdo
207/2011. Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom
konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov.
Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci
vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“. Totožný záver

vyplynul aj zo zovšeobecňujúceho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Rc 12/2013.

Výrok uznesenia súdu prvého stupňa je obsahovo oznámením súdu Združeniu, že vedľajšie účastníctvo
nie je v konaní prípustným. Nemožno ho posudzovať ako rozhodnutie o prípustnosti účastníctva nanávrh tak, ako je to upravené v § 93 ods. 3 O.s.p.. Inak v sporovom konaní totiž platí, že o neprípustnosti
vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd na návrh účastníka, prípadne už v konaní
vystupujúceho vedľajšieho účastníka. V predmetnej veci však exekučný súd oznamoval subjektu, ktorý

mal záujem o vstup do konania to, že v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.

Ak subjekt, ktorý mal záujem o vstup do konania ako vedľajší účastník, sa vedľajším účastníkom nestal,
nie je ani subjektívne legitimovaný na podanie odvolania. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie
Združenia v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou.

V naznačených intenciách posudzoval odvolací súd aj to, či Združenie je subjektom spôsobilým na
podanie návrhu na prerušenie konania a žiadosti na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
EÚ. Vzhľadom na to, že Združenie nie je účastníkom konania v prejednávanej veci, odvolací súd posúdil
tieto podania ako podané osobou, ktorá nie je subjektom v danom konaní, a preto sa návrhom na
prerušenie konania a žiadosťou na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ ani nezaoberal.

Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu č.k. 2Er/937/2007-72 zo dňa 25.11.2013 o uložení
poriadkovej pokuty, odvolací súd zistil, že vec je potrebné vrátiť súdu prvého stupňa ako predčasne
predloženú.
V podanom odvolaní oprávnený poukázal na skutočnosť, že súdu zaslal požadovanú dokumentáciu,

a to zmluvu o úvere č. 8054053 vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru listom zo dňa
21.1.2014. Uviedol, že z dôvodu veľkej zaneprázdnenosti neodpovedal na výzvu súdu v stanovenej
lehote. Vzhľadom na to, že v ďalšom priebehu konania so súdom spolupracoval a splnil si povinnosti
vyplývajúce z výzvy súdu, požiadal, aby súd zvážil možnosť dodatočne odpustiť uloženú poriadkovú
pokutu, čo je potrebné považovať za návrh na odpustenie poriadkovej pokuty.

Podľa § 53 ods. 4 O.s.p. uloženú poriadkovú pokutu môže súd dodatočne, a to i po skončení konania
odpustiť, ak to odôvodňuje neskoršie správanie sa toho, komu bola uložená, alebo ak nastali dôvody
hodné osobitného zreteľa; to neplatí, ak už bola poriadková pokuta zaplatená.

Súd prvého stupňa predložil vec odvolaciemu súdu bez toho, aby sa vysporiadal so žiadosťou
oprávneného o odpustenie poriadkovej pokuty. Z tohto dôvodu odvolací súd vracia vec súdu prvého
stupňa na postup podľa § 210a O.s.p.. Ak prvostupňový súd žiadosti o odpustenie poriadkovej pokuty
nevyhovie, až potom predloží vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní oprávneného zo dňa
22.1.2014 (č. l. 79).

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd (§ 224 ods. 4 O.s.p.), a to vzhľadom
na výrok uznesenia o trovách exekúcie zo dňa 27.11.2012 (č. l. 17).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.