Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/135/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214537
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5712214537.2

Uznesenie

Krajský súd v Žilina, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpenéhoadvokátskoukanceláriou:Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava 1, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. 15C/217/2012-70 zo dňa 18. 6.
2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku II., ktorým konanie zastavil a vo výroku III., ktorým žalovanému
náhradu trov konania nepriznáva, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie Okresného súdu Martin č. k. 15C/217/2012-70 zo dňa 18. 6. 2013

n e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd konanie zastavil (výrok II.) a o náhrade trov konania rozhodol tak,
že žalovanému tieto nepriznal (výrok III.). Výrokom I. okresný súd návrh na spojenie všetkých vecí,
ktoré podal žalobca do súdneho oddelenia 15C o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti
žalovanému do jedného konania, alternatívne do štyroch konaní podľa druhu namietaného pochybenia

okresného súdu, zamietol. Súd mal za to, že v danom štádiu konania, keď nie sú splnené ani podmienky
konania a vzhľadom na skutočnosť, že niektoré žalované nároky sa nachádzajú aj v iných konaniach
a týkajú sa rovnakých žalovaných a sú zapísané do iných súdnych oddelení, spojenie všetkých vecí
do jedného konania 15C, resp. do štyroch konaní, by spôsobilo zmätočnosť v súvislosti s podanými
žalobami.
Ďalej okresný súd dôvodil tým, že nevyhnutným predpokladom, aby žalobca mohol byť v konaní

pred súdom úspešný, je potrebné, aby jeho nárok bol predbežne prerokovaný podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) a predbežné prerokovanie nároku predstavuje
aj podmienku konania o nároku na náhradu škody podľa predmetného zákona v konaní pred súdom.
Prvostupňový súd sa pokúsil tento nedostatok podmienky odstrániť výzvami adresovanými žalobcovi.
Na základe výziev súdu doložil žalobca do konania len nejaký zoznam návrhov, ktoré mali podané

na predbežné prerokovanie nároku žalovaného, aj keď tento bol opatrený odtlačkom podacej pečiatky
žalovaného. Okresný súd konštatoval, že z uvedeného nie je možné vyvodiť záver, že každá jednotlivá
vec uvedená v zozname bola skutočne žalovanému na predbežné prerokovanie nároku predložená.
Podateľňa totiž opatrí odtlačkom pečiatky každé podanie, ktoré bolo na príslušnom orgáne urobené,
teda napr. aj nejaký zoznam. Zároveň súd poukázal na to, že pokiaľ žalobca uviedol, že je pripravený
poskytnúť žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v konkrétnej veci v elektronickej

forme, doposiaľ tak neurobil. Ďalej prvostupňový súd konštatoval, že ide o sporové konanie, kde
dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, a to platí aj vo vzťahu k splneniu osobitnej podmienky konaniaspočívajúcej v predbežnom prerokovaní nároku Ministerstvom spravodlivosti SR. Vyplýva to podľa
súdu aj z vyjadrenia žalovaného, ktorý vo svojom podaní uviedol, že dôkazné bremeno preukázania
predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu, nemôže zaťažovať žalovaného, ktorý teda

nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom doručených žiadostí
o predbežné prerokovanie.
Podľa prvostupňového súdu nebolo možné vzhľadom na nedostatok podmienky konania spočívajúci v
tom, že žalobca súdu nepreukázal predbežné prerokovanie jeho nároku podľa § 15 vyššie citovaného
zákona. Z tohto dôvodu postupoval podľa § 104 ods. 2 O. s. p. a konanie zastavil. O trovách konania

súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p., nakoľko žalobca zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, a preto by mal nahradiť žalovanému trovy konania. Žalovaný si trovy konania neuplatnil, preto
mu ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Prvostupňovému súdu vytýkal, že vec nesprávne právne posúdil, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, svojím postupom mu odňal možnosť na konanie pred súdom
a napokon to, že rozhodoval vylúčený sudca.
V odvolaní namietal, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaného šetrenia (nie dokazovania!)
k záveru, že žalobca pred podaním návrhu nepodal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody na príslušnom orgáne. Toto skutkové zistenie vyústilo v právny záver, že súd nemá
právomoc v tejto veci konať, pretože konaniu pred súdom musí predchádzať konanie pred Ministerstvom
spravodlivosti SR. Odvolateľ toto skutkové zistenie pokladá za nesprávne, pretože podal žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Preukázal túto skutočnosť tým, že predložil súdu
zoznam jednotlivých žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR potvrdilo. Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky nikdy túto skutočnosť nenamietalo a táto otázka nie je v konaní spornou. Odvolateľ
tiež poukazuje na to, že označil súdu dôkaz, ktorý žiada v konaní vykonať, a to oboznámenie sa s
príslušným spisom vo vzťahu k jemu podanej žiadosti o predbežné prerokovanie. Súd tento dôkaz
nevykonal a návrh žalobcu ignoroval, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Dôvodil tiež tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, čo odôvodnil tým, že uskutočnil vo veci samej

podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených súvislostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,

že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských
súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11NcC 46/2012). Taktiež je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho
súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za daného stavu, keď podľa
odvolateľa názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských

súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, nebolo a nie je
prípustné, aby vydal uznesenie o odmietnutí podania vylúčený sudca. V konaní bolo možné
uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. V uznesení o odmietnutí podania - návrhu
na začatie konania odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
Zároveň odvolateľ namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydanie meritórneho rozhodnutia, účinky

právoplatnéhorozhodnutia oprerušeníkonaniazdôvodurozhodovaniaootázkenestrannosti
sudcu zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je preto prinajmenšom predčasné. Následne na posledných
dvoch stranách svojho opravného prostriedku navrhovateľ návrhom namietal, že sudca sa nedostatočne
oboznámilspodmienkami,zaktorýchjemožnéviesťkonanie,keďignorovalžiadosťžalobcuoodročenie

alebo zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2
O. s. p., keď pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol, prebehlo aj napriek
tomu, že žalobca zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Žalobca
sa tak nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzala zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca tak nemal právo oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie, a
to tak vo vzťahu ku skutkovým, ako aj právnym otázkam. Koncepcia spravodlivého súdneho konania

zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa aj oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Žalobcatiežnamietalrozhodnutieotrováchkonaniaspoukazomnafakt,žežalovanápoužilanadopravu
neprimeraný cestovný prostriedok a tieto náklady nie sú nevyhnutné na účelné bránenie práva. Použitie

motorového vozidla s tak enormnou spotrebou pohonných látok je neadekvátne a neúspešný účastník
by za žiadnych okolností nemal znášať náklady, ktoré nemožno predpokladať. Predpokladať je možné
cestovné náklady, avšak len vo výške použitia verejnej cestnej dopravy.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu

vo výrokoch II. a III. podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

V preskúmavanej veci sa žalobca proti žalovanému domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene niektorých zákonov, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Martin, pretože tento nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere č. 5021181 dlžníčkou T. I. ako povinnou v exekučnej veci sp. zn. EX 3886/2009.

Okresný súd uznesením zo dňa 18. 12. 2012 č. k. 15C/217/2012-23 podanie žalobcu zo dňa 21. 9. 2012,
ktoré mu bolo doručené dňa 27. 9. 2012, odmietol.
V dôsledku podaného odvolania krajský súd uznesením zo dňa 28. 2. 2013 č. k. 6Co/55/2013-57 zrušil
uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol zhodne s odvolateľom - žalobcom
toho názoru, že pokiaľ žalobca v podanej žalobe ako dôkaz toho, že požiadal žalovaného o predbežné

prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, označil spis Ministerstva spravodlivosti SR, nemohol
prvostupňový súd jeho podanie odmietnuť argumentujúc tým, že na výzvu súdu nepredložil označený
dôkaz, o to viac, že žalovaný doposiaľ takúto skutočnosť, t. j. neprerokovanie nároku žalobcu o náhradu
škody nenamietal. Za daného stavu bude vecou ďalšieho konania, aby okresný súd dôkaz označený
žalobcom vykonal.

Okresný súd následne prípisom zo dňa 9. 4. 2013 vyzval žalovaného na oznámenie, či a kedy bola
žalobcompodanápísomnážiadosťnapredbežnéprerokovanienárokuvzmysleust.§15aa§16zákona
č. 514/2003 Z. z. v tejto konkrétnej veci, s totožnou výškou škody a ohľadne totožného dlžníka, pod akou
spisovou značkou sa konanie u neho vedie, či už bol nárok žalobcu predbežne prerokovaný, prípadne

či sa o ňom rozhoduje. Zároveň súd žiadal o zaslanie kópie žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie,
keďže nebola súčasťou žaloby žalobcu zo dňa 21. 09. 2012.
Žalovaný v liste zo dňa 30. 4. 2013 potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23. 4. 2012 do 25. 9. 2012
doručených viac ako 43.000 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Uviedol tiež, že neviedol osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko tieto žiadosti boli doručené

so sprievodnými listami zo dňa 23. 4. 2012, 27. 4. 2012, 30. 4. 2012, 25. 5. 2012, 30. 5.
2012, 25. 9. 2012 (k dátumu 25. 9. 2012 mu boli doručené dva sprievodné listy so žiadosťami), riešil
osobitne jednotným postupom objem žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. Na základe
tohto kritéria bolo vytvorených 8 spisov, predmetom ktorých boli žiadosti uvedené v ôsmich sprievodných
listoch, ktoré boli MS SR doručené k vyššie uvedeným dňom. Vzhľadom na uvedené nie je možné

predložiťsúdukópiukonkrétnejžiadostiopredbežnéprerokovanie.Dodal,žežalobcaneposkytolvrámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku lebo napriek
opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, bola mu zo strany žalobcu doručená všeobecná odpoveď.
V tejto nepreukázal ním požadované skutočnosti a nedoplnil žiadané informácie. Uvedeným konanímžalobcu bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a žalovaný nepovažoval preto nárok
žalobcu za predbežne prerokovaný.

Z obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že podaním označeným ako „Sprievodný list k žiadostiam o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“ žalobca podáva žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku náhradu škody zo dňa 21. 9. 2012, pričom škoda poškodenému vznikla postupom príslušného
okresného súdu v exekučných veciach uvedených v prílohách tohto sprievodného listu. Každá jednotlivá
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pozostáva zo šiestich strán a jej prílohou

je plnomocenstvo.

Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je upravené v už spomínanom zákone č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11. Podľa § 16 ods. 1 a 2 citovaného zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody
žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda

vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde
je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý
mu škodu spôsobil. Príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku
1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie
je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia

nároku alebo jeho časti na súde.

Zvyššiecitovanýchzákonnýchustanovenívyplýva,žeprejednanienárokunanáhraduškodyjepotrebné
vopred preukázať zo strany poškodeného, v danom prípade žalobcu, a to na základe podanej písomnej
žiadosti adresovanej príslušnému orgánu. Oboznámiac sa s obsahom celého spisového

materiálu považoval odvolací súd za preukázané, že žalobca dňa 25. 9. 2012 písomne požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom sporným bolo to, či konkrétny
nárok uplatnený na súde v prejednávanej veci bol predtým uplatnený na Ministerstve spravodlivosti
SR v rámci predbežného prejednania nároku postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Z výňatku
zo zoznamu žalobcom podaných žiadostí odvolací súd totiž nezistil, že sa v ňom nachádza žiadosť

žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnená v súvislosti so zmluvou o
úvere č. 5021181 dlžníčkou T. I. ako povinnou v exekučnej veci sp. zn. EX 3886/2009. Keďže však
doručenie žiadosti potvrdil aj žalovaný, a to v podaní zo dňa 30. 4. 2013, čo vyplýva aj z podacej pečiatky
žalovaného na sprievodnom liste, bol odvolací súd toho názoru, že žiadosť žalobcu na Ministerstve
spravodlivosti SR bola podaná. Existencia veľkého počtu žiadostí podaných žalobcom u žalovaného,

aj s ohľadom na ich evidenciu na strane účastníkov konania a spôsob ich podania v elektronickej
forme, vytvára pri ich skúmaní v jednotlivých súdnych konaniach pochybnosti o tom, či žalobca podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstve spravodlivosti SR, práve vo vzťahu k jeho
nároku uplatnenému žalobou. Vychádzajúc z vyššie uvedených zistení mal odvolací súd za preukázané,
že žalobca dňa 25. 9. 2012 písomne požiadal príslušný orgán žalovaného o predbežné prerokovanie

návrhu. Navyše prevzatie žiadosti žalovaný v konaní nenamietal, keď v liste zo dňa 30.
4. 2013 potvrdil, že mu bolo doručených viac ako 43.000 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie
návrhu. Tiež uviedol, že žiaden z nárokov žalobcu uplatnených v žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody uspokojený nebol. Za situácie, keď žalobca na jednej strane preukázal, že
žalovaný prevzal dňa 25. 9. 2012 jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v zozname podľa

prílohy a žalovaný na strane druhej potvrdil, že od žalobcu prijal viac ako 43.000 žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku, ktoré však v jednotlivostiach nemôže potvrdiť, nemožno z uvedených skutočností
vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca nepreukázal existenciu žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku a jej doručenie žalovanému. Okrem toho žalovaný tvrdil, že žalobca mu neposkytol súčinnosť,
lebo žiadosť nemala požadované náležitosti. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že aj v prípade

neodstránenia nedostatkov žiadosti by v zmysle novelizovaného ustanovenia § 16 ods. 2 vety za
bodkočiarkou zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) nebolo dotknuté právo
poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho
časti na súde. Uvedenú skutočnosť okresný súd pri svojom rozhodovaní zrejme prehliadol. Pre vecnéprejednanie nároku na súde je v zmysle uvedeného postačujúce preukázať podanie žiadosti, jej obsah
nie je rozhodujúci.

K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalobcu, že rozhodol vylúčený sudca, poukazuje na to, že
tento dôvod je rovnaký ako v jeho prvom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu a k tomuto odvolací
súd zaujal právny záver (viď uznesenie zo dňa 28. 2. 2013 č. k. 6Co/55/2013-57). Z toho dôvodu sa k
nemu opätovne nevyjadruje.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Žalobca
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám,

ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto kontexte sa potom súd nezaoberal
námietkami žalobcu, ktoré sa týkali prerušenia konania, nakoľko táto otázka nebola predmetom
rozhodovania prvostupňového súdu.

Za daného stavu odvolací súd uznesenie okresného súdu o zastavení konania z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude konať o nároku žalobcu
uplatnenom žalobou. Zároveň odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v závislom výroku o trovách
konania.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.

3 O. s. p.).

Vozvyšnejčasti,vktorejokresnýsúdnávrhodporcunaspojenievecínaspoločnékonaniezamietol(veta
I. jeho výroku), zostalo rozhodnutie okresného súdu nedotknuté, keďže nebolo napadnuté odvolaním.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.