Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/356/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210097
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210097.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/221/2012-68 zo dňa 07.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby mu odporca
nahradil majetkovú škodu vo výške 125,- eur a nemajetkovú ujmu vo výške 275,- eur. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nesprávny súd zamietol.
Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia došla súdu dňa

20.01.2010. Súd rozhodol dňa 23.04.2010, keď vydal poverenie. Súd má za to, že k prieťahom v tomto
konaní nedošlo. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ však nesplnil zákonné
podmienky. Všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá
právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia
sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.). Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil. Tým nepreukázal prieťah v konaní ako nesprávny

úradný postup. Okresný súd poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť
ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov mal
okresný súd preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny úradný
postup ani nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri
aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok.

Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok okresný súd zdôvodnil len okrajovo a nad rámec zákonnej
povinnosti. Navrhovateľ nepreukázal vznik škody ako majetkovej ujmy. Nepreukázal, v akom rozsahu
sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii
iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, žeškoda už vznikla. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporcu.
Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú
vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt,

náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno
považovať za škodu. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov,
nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu
vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť

následkov. Všetky kritériá je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia
ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti.
Okresný súd videl rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na strane
navrhovateľa a nie na strane odporcu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom poskytoval
úvery neplatičom. Úvery poskytoval v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov.
Podľa okresného súdu takému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V nadväznosti na § 441

Občianskeho zákonníka a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodov už uvedených, škodu,
pokiaľ vznikla, si spôsobil výlučne navrhovateľ a jeho právny zástupca svojím zavinením, keď uzatvára
spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi. Nenávratnosť úveru nepreveroval,
ako to robia bankové subjekty. Povinný v čase uzavretia úverového vzťahu bol už zaW.ený u viacerých
subjektov. Bolo preukázané, že jeho príjem vzhľadom k už existujúcim záväzkom, ktoré nesplácal,

nemohol pokryť nový dlh. Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným
porušením povinností a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú
súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez
vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k
vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že pred rozhodnutím exekučného súdu bola majetková

situácia povinného taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Toto
dôkazné bremeno neuniesol, preto okresný súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a tvrdenou škodou. Tým zároveň okresný súd
ustálil, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby súd mohol
konštatovať zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu. Preto návrh v celom rozsahu zamietol.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. okresný súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná, preto nepostúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento
dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania. Prvostupňový súd dospel k záveru, že tento dôvod
na prerušenie konania nie je daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný
súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo, aby sa o jeho
námietke rozhodlo. Navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom
Okresného súdu v Čadci. Z tohto dôvodu o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci nerozhodoval
Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že

sudcovia Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 14
ods. 1 O. s. p. predložili vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a ten následne nadriadenému súdu
k rozhodnutiu o vylúčení. Otázka zaujatosti zákonného sudcu bola už vyriešená zákonným postupom.
Zákonná sudkyňa nebola vylúčená z rozhodovania veci. Nie je preto dôvod na prerušenie konania.

Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a

včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Okresný súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec
prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie
pred súdom. Poukazuje na ust. § 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomilsúd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne

v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na
rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za
takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou
praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu

neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a
nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol
vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že
súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania

o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo
zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k

porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom.
Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Navrhovateľ tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými

v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil
právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v

exekučnom spise. Ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne
ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je
potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však

týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu
súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom
transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní

pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.
s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú

ujmu, súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť

aj nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založenéna skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú
argumentáciu žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219

ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k

nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie

môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môžesúd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Vyjadrenie odporcu bolo súdu doručené v krátkom časovom
predstihupredpojednávaním,pretoneboloefektívnezasielaťhoprotistraneapostačujúcimsajavilojeho
oboznámenie, resp. jeho doručenie na pojednávaní. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné

považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke, že navrhovateľovi
doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného
súdu Čadca, hoci navrhovateľ v priebehu konania výslovne uviedol, že námietku zaujatosti nepodáva.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania

zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.

p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 6NcC/465/2013-18
zo dňa 20. júna 2013, že sudkyňa Okresného súdu Čadca Mgr. Andrea Kubjatková nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne

uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj
objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť
zákonnej sudkyne.

Z uvedeného dôvodu nebolo dôvodné akceptovať návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný

súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil,
s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Riešenie otázky prípadnej zaujatosti sudcov patrí medzi
otázky, ktoré sú všeobecné súdy oprávnené riešiť a o tejto otázke právoplatne rozhodli.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania okrem výsluchu

svedkyne. Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 15Er/24/2010, ktorého dôkazu sa
dovolával samotný navrhovateľ.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré

okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie podmienok
pre vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
ktorýmisú:1.nesprávnyúradnýpostup,2.vznikškody,3.príčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradným

postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a prieťahmi v konaní. Zároveň nesprávny
úradný postup mal spočívať v tom, že exekučný súd v exekučnom konaní preskúmal materiálnu

právoplatnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, čím nezákonne vytvoril stav zakladajúci
reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Okresný súd
uviedol dôvody, pre ktoré sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný prípad nevzťahuje.Pokiaľ ide o postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia, okresný súd správne aplikoval ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, keď toto ustanovenie bolo doplnené tak,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.

c) a d) citovaného zákona (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených). Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul
expressis verbis nebol ustanovený (k tomu došlo až novelou účinnou od 01.06.2011), napriek tomu
treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
považovať aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z.

Súd vychádza z teleologického výkladu zákona. Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41
ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. Zmyslom a účelom predchádzajúcej novelizácie
Exekučného poriadku účinnej od 01.06.2010 (zákon č. 144/2010 Z. z.) bolo zaviesť širšiu kontrolu
materiálnej a formálnej vykonateľnosti tzv. mimosúdnych exekučných titulov, ku ktorým rozhodcovský

rozsudok patrí. V zmysle uvedeného výkladu sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok. Do
úvahy preto neprichádza vznik nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nedodržaní zákonom
stanovenej lehoty.

Rozhodnutie okresného súdu, ktorým vyhovel žiadosti o vydanie poverenia, ktoré bolo vydané cca 3
mesiace po doručení žiadosti, možno považovať za vydané v primeranej lehote. Vzhľadom na povinnosť
exekučného súdu preskúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ale aj
vzhľadom na skutočnosť, že samotný navrhovateľ inicioval pred okresným súdom značne vysoký počet
exekučných konaní, rozhodnutie súdu v lehote nepresahujúcej dva mesiace od podania návrhu možno

považovať za rozhodnutie v primeranej lehote a prieťahy konštatovať nemožno.

Pokiaľ ide o konštatovanie okresného súdu o nepreukázaní prieťahov v konaní zo strany navrhovateľa,
odvolací súd došiel k záveru, že v predmetnej veci súd nesprávne aplikoval ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. účinné od 01.01.2013, majúc za to, že navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody,

ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy aj pred účinnosťou predmetného ustanovenia. Vychádzal zo
záveru, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní. Takýto výklad považuje odvolací súd
za ústavne nekonformný a neprípustný. Ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinné v stave od
01.01.2013 nemožno aplikovať na danú vec a splnenie podmienok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy treba posudzovať podľa zákona účinného v čase, keď boli naplnené rozhodné právne skutočnosti

pre vznik nároku.

Zároveň však odvolací súd dodáva, že túto, hoc nesprávnu argumentáciu okresného súdu navrhovateľ
nenapadol žiadnou odvolacou námietkou, a preto ani nie je predmetom odvolacieho prieskumu.
Samotné nesprávne aplikovanie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v stave účinnom od 01.01.2013

nespôsobilo vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku. Hoc by aj k nesprávnemu úradnému postupu
z dôvodu prieťahov v konaní došlo, pre vznik nároku navrhovateľa by museli byť kumulatívne naplnené
ďalšie podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci - vznik škody
a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorých existenciu navrhovateľ
nepreukázal.

Odvolací súd má za to, že exekučný súd je oprávnený preskúmať materiálnu právoplatnosť exekučného
titulu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z
hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (pozri

napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3 M Cdo 11/2010). Exekučný súd
je povinný rozhodcovský rozsudok preskúmať tak, ako keby právoplatný nebol a posudzovať ho z
hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Táto povinnosť vyplýva aj z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozhodnutie Súdneho dvora C40/08, z

ktorého rozhodnutia vyplýva, že aj bez návrhu súd musí posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetkydôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný.). Odvolací súd zároveň poukazuje, že v zmysle ustanovení smernice
Rady 93/13/EHS každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne

podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o
udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie skutočnosti, predovšetkým exekučný
titul, ale aj konanie, v ktorom bol tento vydaný. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky
udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Vydanie poverenia musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia. Výsledkom tejto činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo

žiadosť zamietne. Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade
so zákonom, preto uvedený postup exekučného súdu, ktorým preskúmal exekučný titul, nemožno
vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Činnosť exekučného súdu, spočívajúca v preskúmaní materiálnej právoplatnosti exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku bola zákonná a vyústila vydaním rozhodnutia. V tomto smere by potom

prichádzalo do úvahy zo strany navrhovateľa uplatnenie si náhrady škody iba v prípade splnenia
podmienok pre nezákonnosť takto vydaného rozhodnutia, čoho sa však navrhovateľ v konaní
nedomáhal.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí podrobne zdôvodnil neunesenie dôkazného bremena zo strany

navrhovateľa,pokiaľideovznikškodyapríčinnejsúvislostimedzivznikomškodyanesprávnymúradným
postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uvedeným podmienkam.

Účastníksporovéhokonaniamávzásadedvezákladnépovinnostivkonanívyplývajúcezust.§120ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je
na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej

povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a
existencii príčinnej súvislosti.

Navrhovateľ skutkovo vymedzil vznik majetkovej škody v celkovej výške 125,- eur, ktorá predstavuje
náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného zmluvou o úvere, nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie

istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Navrhovateľ nepredložil žiadne dôkazy odôvodňujúce výšku majetkovej škody, a to dôvodnosť jeho
pohľadávky vo vzťahu k dlžníkovi a nepreukázal ani skutočnosť, že povinná pohľadávku nezaplatila,
resp. je neschopná ju zaplatiť.

Odvolacie námietky navrhovateľa k majetkovej škode nijako nezodpovedajú jeho skutkovým tvrdeniam
uvedeným v návrhu, keď v odvolaní udáva, že „súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej
škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov: na
administratívne spracovanie textov, urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na

poštovné a telekomunikačné výdaje“, hoci návrh na takýchto skutočnostiach založený nie je. Na základe
uvedených skutkových dôvodov si navrhovateľ v konaní nároky neuplatňoval a prvýkrát sa takéto jeho
tvrdenia objavujú až v odvolacom konaní, pričom z hľadiska ust. § 205a ods. 1 O. s. p. nie je možné na
takéto nové skutočnosti v odvolacom konaní prihliadať.

Nedostatok príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou zo strany navrhovateľa a prípadným nesprávnym
úradným postupom súvisí aj s vyššie odôvodneným oprávnením exekučného súdu preskúmať
materiálnu právoplatnosť exekučného titulu, ktorá vyplýva z konštantnej judikatúry Najvyššieho súduSlovenskej republiky, ako aj Európskeho súdneho dvora, pričom táto judikatúra je navrhovateľovi známa,
pretože sa týka obdobných právnych vecí, v ktorých vystupuje navrhovateľ ako účastník.

Z uvedených dôvodov sa krajský súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení dôkazného
bremena navrhovateľa a nepreukázania predpokladov pre vznik nároku na majetkovú škodu.

Odvolací sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena
zo strany navrhovateľa na vznik nároku na nemajetkovú ujmu, vo vzťahu ku ktorej navrhovateľ rovnako

nenavrhol a nepredložil žiadne dôkazy.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo

strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia

okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom

konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.