Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213212558
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213212558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: K. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y. H., R.. M.M. XXXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Zsolt Hodosi, so sídlom
Námestie priateľstva 2166/11, Dunajská Streda, proti žalovanému: RPC Bramlage Veľký Meder s.r.o.,
IČO: 36 690 929, so sídlom Okočská 74, Veľký Meder, zastúpený spoločnosťou: JUDr. Dr. Michaela
Stessl, advokátka, s.r.o., IČO: 36 857 076, so sídlom Suché Mýto 1, Bratislava, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda,
č.k. 7Cpr/1/2013-116 zo dňa 16.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby súd
určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, ktorý bol založený pracovnou
zmluvou č. 1083 zo dňa 10.05.2013, datovaného ku dňu 22.05.2013 v skúšobnej dobe a pracovný
pomer žalobcu u žalovaného založený touto pracovnou zmluvou naďalej trvá. Žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil použitím ust. § 9 ods. 1, § 72 ods. 1 Zákonníka práce, vecne argumentoval
tým, že v pracovnoprávnych vzťahoch je v prvom rade štatutárny orgán oprávnený konať za

zamestnávateľa, súčasne však priznáva rovnaké kompetencie ďalším skupinám zamestnancov
a to povereným zamestnancom a iným zamestnancom bez osobitného poverenia, ktorým to v
rámci ich kompetencii vyplýva z vnútorných organizačných predpisov zamestnávateľa ako orgánom
zamestnávateľa oprávneným robiť v mene zamestnávateľa právne úkony. Žalovaný v zmysle vyššie
uvedenej právnej úpravy určil rozsah oprávnenia konať v mene žalovaného internou podpisovou
smernicou, v ktorej vymedzil presné pravidlá podpisovania dokumentov pracovnoprávnej povahy. Z
úradného prekladu interných smerníc o podpisoch žalovaného (č.l. 54 spisu) vyplýva, že zamestnávanie

osôb vyžaduje 2 podpisy od nasledovných osôb: A. L., G. J. , A. F. ako aj E. H.. Pracovná zmluva č. 1083
zo strany zamestnávateľa bola podpísaná konateľom Andreasom Kellerom a vedúcou personálneho
oddelenia U. H.. Je právne bezvýznamné, že vedúca personálneho oddelenia pred svojim menom
dala klauzulu vystavila. Ako sama uviedla takto postupuje bežne pri podpisovaní pracovných zmlúv a
rozviazaní pracovných pomerov. O týchto úkonoch nerozhoduje sama, ale len plní príkazy konateľa.
Pracovná zmluva mala všetky náležitosti a bola podpísaná v súlade s ust. § 9 Z.p. a preto aj v pracovnej
zmluve obsiahnutá dohodnutá skúšobná doba na 3 mesiace je platná. Skutočnosť, že žalobca odmietolprevziaťskončeniepracovnéhopomeruvskúšobnejdobenemeníničnatom,žerozviazaniepracovného
pomeru bolo dané písomne a platne. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ust. § 150 O.s.p., keď
zohľadnil nezamestnanosť žalobcu a finančné pomery žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým
sa domáha zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že odvolací súd jeho žalobe vyhovie, alternatívne
napadnuté rozhodnutie zruší a vráti prvostupňovému súdu na nové konanie, uplatniac si náhrady trov
právneho zastúpenia vo výške 477,16 Eur, uplatniac odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
Odvolateľ považuje za vadnú samotnú pracovnú zmluvu, v dôsledku čoho je neplatné dojednanie

skúšobnej doby, keď pracovnú zmluvu podpísal len jeden konateľ Andreas Keller, pričom podľa zápisu v
obchodnom registri právne úkony za spoločnosť robia dvaja konatelia. Na pracovnej zmluve je v kolónke
„vystavila“ uvedené meno a priezvisko a podpis U. H., čo vyvoláva dojem, ako keby bola zodpovedná
za administratívne spracovanie zmluvy, nie je možné ho preto vyhodnotiť ako podpis osoby konajúcej
v mene zamestnávateľa. Poverenie pre ňu sa odvodzuje výlučne z vnútorného predpisu žalovaného
označeného ako Smernica o podpisoch. Pracovná zmluva je konaním nie dovnútra spoločnosti, ale voči

tretej osobe, preto neobstojí odvolávanie sa žalovaného na rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/118/1998.
Pracovná zmluva nebola uzavretá písomne, čím bol medzi účastníkmi založený faktický pracovný pomer
na dobu neurčitú a bez platného dojednania skúšobnej doby, ktorý mohol byť ukončený len v zmysle §
60 až § 71 Zák. práce, nie však v skúšobnej dobe. Odvolateľ poukázal na vady písomného poverenia
zamestnancov, ktoré sú obsahom vnútorného predpisu žalovaného, z ktorého nevyplýva, pre ktorý

zamestnávateľský subjekt má byť vydaný, subjekt RPC Bramlage - Wiko Cluster v SR neexistuje, nie
je možné ustáliť, kto predpis vydal, zamestnanci s ním neboli preukázateľne oboznámení, nie je v ňom
vymedzený ani rozsah poverenia, ale iba oblasť poverenia.

Žalovaný odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil s tým, že žalovaný má

nárok na náhradu trov konania ako budú v konaní vyčíslené. Poukázal na to, že medzi účastníkmi bola
dňa 10.05.2013 platne uzavretá pracovná zmluva, s dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace,
za žalovaného bola podpísaná v súlade s internou podpisovou smernicou Andreasom Kellerom ako
konateľom a U. H. ako vedúcou personálneho oddelenia, v súlade s § 9 ods. 1 Zákonníka práce. U. H.
ako vedúca personálneho oddelenia žalovaného je z povahy jej pozície oprávnená robiť právne úkony

týkajúce sa zamestnaneckej agendy v mene žalovaného, pričom je zodpovedná aj za administratívne
spracovanie pracovnej zmluvy, tieto dokumenty nielen vyhotovuje a podpisuje, ale aj pripravuje. Z jej
výpovede ako svedkyne jasne vyplynulo, že pracovné zmluvy podpisuje ako vedúca personálneho
oddelenia spolu s konateľom p. Kellerom. Úvaha právneho zástupcu žalobcu, že podpis p. H. na
pracovnej zmluve nie je možné vyhodnotiť ako podpis osoby konajúcej v mene zamestnávateľa, je

zavádzajúca a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. V konaní bol vypočutý aj Andreas Keller, ktorý
potvrdil, že žalovaný je celosvetový koncern, má vydanú podpisovú smernicu preloženú do slovenského
jazyka, podpísanú oboma konateľmi, s ktorou sú oboznámení všetci zamestnanci a je vyvesená aj pri
vstupe do areálu na informačnej tabuli. Poukázal tiež na rozsudok Vrchného súdu v Prahe, sp. zn.
6Cdo/45/1994, podľa ktorého oprávnenie na pracovnoprávne úkony, ktoré okrem štatutárneho orgánu

zamestnávateľa robia iní jeho zamestnanci, najmä vedúci organizačných útvarov, ak to vyplýva z ich
funkcií určených organizačnými predpismi, vyplýva priamo z ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce, a preto nie
je potrebné, aby uvedení zamestnanci mali na tieto právne úkony osobitné písomné poverenie. Právnu
argumentáciu žalovaného podporuje i rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/118/1998, sp. zn. 4Cdo/95/96,
podľa ktorých urobenie právneho úkonu len jedným zo štatutárnych orgánov alebo len jedným z členov

štatutárneho orgánu nespôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Žalovaný podporne poukázal aj
na rozhodnutie Okresného súdu Košice II., sp. zn. 28C/511/2001 a rozsudok Okresného súdu Bratislava
II., sp. zn. 52C/182/2008. Predmetná interná podpisová smernica bola vydaná v súlade s § 9 ods. 1
Zákonníkapráce,jejasné,naktorýsubjektsavzťahuje,subjektvnejoznačenýpredstavujecelýkoncern,
bola podpísaná oprávnenou osobou - p. C. O. L., žalobca bol s jej obsahom oboznámený pri podpise

pracovnej zmluvy, pojem „zamestnávanie osôb“ nie je možné považovať za vágny a neurčitý. Pracovná
zmluva bola teda uzavretá riadne, žalovaný bol preto oprávnený skončiť pracovný pomer so žalobcom
v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zák. práce, a to aj bez uvedenia konkrétneho dôvodu.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo veci vecne správne.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i
správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne,
podrobnéapresvedčivéodôvodneniepísomnéhovyhotoveniapreskúmavanéhorozsudku.Odvolacísúd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať
za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ani argumenty
než tie, ktoré uplatnil už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi dostatočným spôsobom vysporiadal.

Odvolací súd zdieľa právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý dospel k správnemu záveru, že
medzi účastníkmi bola platne uzatvorená písomná pracovná zmluva dňa 10.05.2013, ktorej obsahom
bolookreminéhoiplatnédojednanieskúšobnejdobyvtrvaní3mesiacov,apretožalovanýplatneskončil
pracovný pomer so žalobcom v zmysle § 72 ods. 1 Zákonníka práce.

Podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce sa zamestnanec ako aj zamestnávateľ môžu domáhať

ochrany svojich práv a zákonom chránených záujmov v prípade skončenia pracovného pomeru
spôsobom, ktorý je v rozpore s platnými ustanoveniami Zákonníka práce. Neplatnosť právneho úkonu
skončenia pracovného pomeru môže na príslušnom súde uplatniť aj zamestnanec aj zamestnávateľ
bez ohľadu na to či pracovný pomer skončil výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej
dobe alebo dohodou. Toto právo môže aj zamestnanec aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v

lehote dvoch mesiacov, odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

V danom prípade sa žalobca včas podanou žalobou doručenou súdu 19.06.2013 domáhal určenia
neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru žalobcom v skúšobnej dobe.

V zmysle ust. § 59 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť skončením v
skúšobnej dobe.

V zmysle § 72 Zákonníka práce v skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec
skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu (ods. 1). Písomné
oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni
pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť (ods. 2).

V zmysle § 9 ods. 1 Zákonníka práce robí v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony za

zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu. Namiesto
nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa,
najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene
zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

Za právnickú osobu, bez ohľadu na jej právnu formu, v pracovnoprávnych vzťahoch zásadne koná

štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu ustanovený zákonom alebo určený na základezákona alebo ustanovený do funkcie zakladateľskou listinou, vnútorným predpisom (napr. stanovami,
štatútom, spoločenskou zmluvou) alebo rozhodnutím príslušného orgánu (napr. vládou Slovenskej
republiky, Národnou radou Slovenskej republiky, správnou radou, predstavenstvom, členskou schôdzou,

generálnou radou) alebo inštitucionalizovanou autoritou (napr. prezidentom Slovenskej republiky).

Z právneho hľadiska špecifickým problémom je vystupovanie v pracovnoprávnych vzťahoch v mene
právnickej osoby, ktorou je obchodná spoločnosť (spoločnosť s ručením obmedzeným, komanditná
spoločnosť, verejná obchodná spoločnosť, akciová spoločnosť) alebo družstvo podľa Obchodného
zákonníka. Napríklad oprávnenie na konanie v pracovnoprávnych vzťahoch v mene spoločnosti s

ručením obmedzeným ako štatutárny orgán spoločnosti má jeden alebo viacero konateľov zapísaných
doobchodnéhoregistra.Oktorúosobualeboosobykonkrétneide,vyplývazozakladateľskejlistinyalebo
zo spoločenskej zmluvy spoločnosti, ktorými bola spoločnosť zriadená. Podľa týchto dokumentov môže
konať buď každý z konateľov spoločnosti samostatne, alebo všetci alebo niektorí z nich len spoločne.
Štatutárnym orgánom komanditnej spoločnosti sú komplementári, z ktorých každý je oprávnený konať
v mene spoločnosti samostatne za predpokladu, že zo spoločenskej zmluvy komanditnej spoločnosti

nevyplýva niečo iné.

Na druhej strane však Zákonník práce túto zásadu prelamuje priznaním rovnakej kompetencie ďalším
dvom skupinám zamestnancov, a to jednak povereným zamestnancom alebo bez osobitného poverenia
iným zamestnancom, ktorým to v rámci ich kompetencií vyplýva z vnútorných (organizačných) predpisov
zamestnávateľa ako orgánom zamestnávateľa oprávneným robiť v mene zamestnávateľa právne úkony

(generálne oprávnenie na vykonávanie akýchkoľvek úkonov v mene zamestnávateľa, pokiaľ štatutárny
orgán toto oprávnenie výslovne neobmedzil), a jednak ďalším zamestnancom, ktorých zamestnávateľ
(resp. jeho štatutárny orgán) v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene písomne poverí na
vykonávanie iba určitých právnych úkonov (špeciálne oprávnenie uplatniteľné iba v obmedzenom
rozsahu). Rozsah takéhoto oprávnenia povereného zamestnanca zamestnávateľ musí v písomnom

poverení presne vymedziť.

V danom prípade bola argumentácia žalobcu, ktorú uplatnil pred súdom prvého stupňa a ktorú zopakoval
aj v odvolaní, založená výlučne na tom, že vadná je samotná pracovná zmluva uzavretá so žalovaným
dňa 10.05.2013, v dôsledku čoho je neplatné dojednanie skúšobnej doby, keď pracovnú zmluvu podpísal
len jeden konateľ Andreas Keller, pričom podľa zápisu v obchodnom registri právne úkony za spoločnosť

robia dvaja konatelia. Na pracovnej zmluve je v kolónke „vystavila“ uvedené meno a priezvisko a podpis
U. H., čo vyvoláva dojem, ako keby bola zodpovedná za administratívne spracovanie zmluvy, nie je
možné ho preto vyhodnotiť ako podpis osoby konajúcej v mene zamestnávateľa. Poverenie pre ňu sa
odvodzuje výlučne z vnútorného predpisu žalovaného označeného ako Smernica o podpisoch.

Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvého stupňa a zhodne s argumentáciou žalovaného, dospel

k jednoznačnému záveru o platnosti pracovnej zmluvy zo dňa 10.05.2013, ktorú v písomnej forme
uzavreli žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ. Za žalovaného bola pracovná zmluva
podpísaná v súlade s internou podpisovou smernicou Andreasom Kellerom ako konateľom a U. H. ako
vedúcoupersonálnehooddelenia,vsúlades§9ods.1Zákonníkapráce.U.H.akovedúcapersonálneho
oddelenia žalovaného je z povahy jej pozície oprávnená robiť právne úkony týkajúce sa zamestnaneckej

agendy v mene žalovaného, pričom je zodpovedná aj za administratívne spracovanie pracovnej zmluvy,
tieto dokumenty nielen vyhotovuje a podpisuje, ale aj pripravuje, čo potvrdila jej svedecká výpoveď.
Úvaha právneho zástupcu žalobcu, že podpis p. H. na pracovnej zmluve nie je možné vyhodnotiť ako
podpis osoby konajúcej v mene zamestnávateľa, neobstojí. Napriek tomu, že podpis U. H. sa nachádza
v kolónke „vystavila“, z uvedeného nie je možné vyvodiť, že by bola zodpovedná len za administratívne

spracovanie zmluvy. Vyplýva to totiž priamo z jej funkcie vedúcej personálneho oddelenia, teda ako
vedúca tohto organizačného útvaru bola oprávnená v mene žalovaného ako zamestnávateľa robiť
právne úkony vyplývajúce z jej funkcie, medzi ktoré nepochybne patrí aj prijímanie zamestnancov a
podpisovaniepracovnýchzmlúvsnovýmizamestnancami.PodpisU.H.sanachádzapodceloutextovou
časťou zmluvy, v podpisovej časti.Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, že pracovná zmluva zo dňa 10.05.2013 bola uzavretá
platne v písomnej forme, žalovaný bol preto oprávnený skončiť pracovný pomer so žalobcom v
skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce, a to aj bez uvedenia konkrétneho dôvodu.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd, po vyčerpaní odvolacích dôvodov,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane správneho výroku o náhrade trov konania, ktorý
odvolacími dôvodmi napadnutý samostatne ani nebol, s použitím § 219 O.s.p., ako vecne správny
potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224
ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní plne neúspešnému žalobcovi.

Keďže žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. návrhom síce
uplatnil, v zákonnej lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia ich však nevyčíslil, preto mu
nebola náhrada trov odvolacieho konania odvolacím súdom priznaná.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.