Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/534/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210116
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210116.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
4C/227/2012-69 zo dňa 12. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4C/227/2012-69 zo dňa 12. septembra
2013 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným)
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť postupu
mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym

exekútorom Mgr. Máriou Krasňanovou pod sp. zn. EX 1039/2004 exekučný súd nerozhodol v zákonnej
30-dňovejlehoteonávrhuoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútora(vetaI.výrokurozsudku).Vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku). Súčasne zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd (veta III. výroku
rozsudku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a

rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp.
zn. 13Er/613/2004, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú.
Ďalej uviedol, že z obsahu spisu Okresného súdu Čadca vedeného pod sp. zn. 13Er/613/2004 vyplýva,
ženávrhnazmenusúdnehoexekútorabolpodanýdňa22.11.2010asúdrozhodoldňa30.09.2011tak,že

návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Zároveň vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
exekúciu zastavil a uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej
trovy exekúcie. Súd vychádzal zo zistenia, že v predmetnej exekučnej veci po podaní návrhu na zmenu
súdneho exekútora dňa 01.12.2010 bol pôvodný a novonavrhnutý súdny exekútor vyzvaný, aby savyjadrili k návrhu na zmenu súdneho exekútora. Dňa 22.03.2011 sa vyjadrila pôvodná exekútorka tak,
že navrhuje zastavenie konania a vyčíslila si trovy exekúcie.
V danej spojitosti súd prvého stupňa konštatoval, že nie je preukázaná bezdôvodná nečinnosť

exekučného súdu, nakoľko tento vykonával dôležité úkony pre rozhodnutie vo veci.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 175,00 Eur a
nemajetkovú ujmu vo výške 553,20 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.

Okresný súd na základe zisteného skutkového stavu konštatoval, že nie je preukázaná bezdôvodná
nečinnosť exekučného súdu, tento priebežne vykonával dôležité úkony pre rozhodnutie vo veci a
v tejto súvislosti odkázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie každý prieťah v
konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje
vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00).
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody
(majetkovej ujmy), keď nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy ani to, že sa
nemôže domôcť tejto sumy pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci

súdneho konania. Navyše navrhovateľ nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením
povinnosti odporcu. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú
škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa.
Navrhovateľ tiež nepreukázal ani vznik podmienok v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 na
náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval,

prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vo svojom návrhu navrhovateľ
vychádzal len z predpokladov, no nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia a nezdôvodnil, aká
nemajetková(morálna)ujmamuvznikla,vzhľadomnasamotnýsubjektnavrhovateľa,ktorýjeprávnickou
osobou, závažnosť ujmy i závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné pritom vyhodnotiť z hľadiska
navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby, a nie z hľadiska postavenia jednotlivých

spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Navyše podmienky podľa ust. § 17 ods. 2, 3 písm. a), c) d)
zákona č. 514/2003 sa nevzťahujú na právnickú osobu, ale len na fyzickú osobu. Rozpor s dobrými
mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa, ktorý opakovane v
rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými
právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu preto nemožno poskytnúť

právnu ochranu. Svoje obchodné meno si navrhovateľ poškodil sám a nepoškodil ho exekučný súd
konajúci v exekučnej veci. Navrhovateľ si sám pri uzatváraní úverovej zmluvy s povinným nepreveril
jeho schopnosť splácať dlh, čím sám znemožnil vymožiteľnosť svojho dlhu.
Okresný súd preto dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie ani druhej podmienky zakladajúcej zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup

a nezákonné rozhodnutie, a to existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom, ako podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.
Zároveň navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinnosti (nesprávny úradný postup,
nezákonné rozhodnutie) ani škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením
povinnosti a tvrdenou škodou. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky,

ktorá zakladá zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu, okresný súd návrh navrhovateľa ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
V dôvodoch svojho rozhodnutia súd I. stupňa tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým
sa navrhovateľ domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu
a nestranný súd. Zdôraznil, že k obligatórnemu prerušeniu konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. ) súd
pristúpi v prípade, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní vyriešiť ani
ako predbežnú. Ide najmä o prípady uvedené v ust. § 135 ods. 1 O.s.p. Poukazoval tiež na fakultatívnupovahu inštitútu prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť
prerušenia na úvahu konajúceho súdu, s odkazom na znenie ust. § 135 ods. 2 O.s.p. V súdenej veci
však nebolo preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie

prerušiť.
Vdanomprípadekrajskýsúdakonadriadenýorgánrozhodovalovylúčení/nevylúčenísudcovokresného
súdu z prejednania veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/16/2013-17 zo dňa
16.01.2013), a preto už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené
prvostupňový súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup, ktorým by konanie v

zmysle návrhu navrhovateľa prerušil.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik
žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Zdôraznil, že vo veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením

rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému
dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci
podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej
účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého
dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod pre

postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah,
rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre

navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Odvolateľ tiež zdôraznil, že nebol súdom poučený podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Nakoľko odporca sa k žalobe nevyjadril, mal okresný súd postupovať v súlade s ust. 153b O.s.p. a

vychádzajúc z navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu vydať rozsudok pre zmeškanie.
Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ale pred
nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj
právnym otázkam nastoleným samotným súdom.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Navyšekonečné(meritórne)rozhodnutievoveci(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému

legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania tohto odvolania o ňom nebolo rozhodnuté. Takýto postup
súdu zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je tak prinajmenšom predčasné.
Argumentáciu súdu uvedenú v napadnutom rozhodnutí (napr. spôsob judikovania pohľadávky, podstata

apodnikateľskérizikonavrhovateľa,kontaktsosúdnymexekútorom)považovalodvolateľzairelevantnú.
Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota v predmetnom exekučnom konaní
nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku. V dôsledku
toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup. Rozhodnutiesúdu je rozporné, pokiaľ na jednej strane konštatuje porušenie práva, no na strane druhej nepriznal
navrhovateľovi práva uplatnené žalobou. Napadnuté rozhodnutie je tak založené na skutkovej a právnej
chybe súdu, čo nie je v právnom štáte udržateľné.

Vo vzťahu k III. vete výroku rozsudku namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov. Odvolateľ nesúhlasil tiež so záverom, že návrh na prerušenie konania nepodporil
žiadnymi listinami, nakoľko k elektronickému podaniu návrhu na zrušenie pojednávania
priložil prílohu obsahujúcu ústavnú sťažnosť. S poukazom na závery Krajského súdu
v Trnave (podporne Krajských súdov v Nitre a Prešove) o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu,

ktorého nesprávny postup sa vo veci samej namieta, zdôraznil koncepciu a význam práva na nestranný
súd. Okolnosť, že Krajský súd v Žiline (podľa navrhovateľa v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach) nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a tiež objektívne
v očiach verejnosti nemožno takéhoto sudcu považovať za nestranného. Následne (tvrdený) postup,
kedy o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, označil za ústavne neakceptovateľný.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
vo výroku I. ako vecne správny.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je

právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásad
kontradiktórnosti predovšetkým totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil

vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenie zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Podstatná časť odvolacích námietok je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 10NcC/16/2013 zo dňa
16.01.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Čadca Mgr. Andrea Kubjatková nie je vylúčená z
prejednávaniaarozhodovaniavecivedenejnaokresnomsúdpodsp.zn.4C/227/2012.Odvydaniatohto
rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno

považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým
skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o
konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna
aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj
objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj

požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť

názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá tátoskutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej

moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne Mgr. Andrey Kubjatkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Termín pojednávania (12.09.2013) prvostupňový súd
vytýčil dňa 21.08.2013 a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené
dňa 28.08.2013. Až dňa 11.09.2013 o 15:38 hod. bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa
na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a

sudcu“, ktoré súd zaevidoval dňa 12.09.2013 (v deň súdneho pojednávania).
Okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na

odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov
a právneho zástupcu navrhovateľa, postupovala v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže
o jej nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne
rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci
navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný)

dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať
pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.)
umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných

prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu

okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust. §
109 ods. 2 písm. c) O. s. p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.

Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné
podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.
s. p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a

účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky
konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany

žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.. Okresný
súd postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.

Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním

rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 05.09.2013. Nemožno preto
považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia postup súdu

(nemajúceho navyše dňa 05.09.2013 ešte vedomosť o neúčasti navrhovateľa na súdnom pojednávaní),
ktorý oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením odporcu ponechal až na samotné súdne pojednávanie. V
konečnom dôsledku však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu navrhovateľa nebola
argumentácia predložená v písomnom vyjadrení odporcu. Bez právneho významu nie je ani skutočnosť,
že obsah vyjadrenia odporcu v súdenej veci je totožný s obsahom jeho vyjadrení vo všetkých konaniach

o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy medzi tými istými účastníkmi v rovnakom
procesnom postavení v ďalších stovkách súdnych konaní, ktorá skutočnosť je známa tak navrhovateľovi,
ako aj odvolaciemu súdu z jeho úradnej činnosti.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v predvolaní na pojednávanie bol navrhovateľ a osobitne jeho

právny zástupca zo strany súdu poučený o svojich procesných právach a povinnostiach ako účastník
konania, a preto námietku odvolateľa, že sa tak nestalo, preto krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania. Zároveň je nepochybné, že v súdenej veci neboli splnené ani procesné podmienky na
vydanie rozsudku pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.). Odporca sa totiž k žalobe riadne vyjadril

a žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca

akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn.
13Er/613/2004, ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania

(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,

resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolací uvádza,

že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časovéúdaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/

úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na závery Ústavného
súdu SR, vyslovené práve vo vzťahu k hromadným podaniam navrhovateľa. V ich zmysle samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Z tohto pohľadu má judikatúra
Ústavného súdu SR, neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva vecí,
resp. zaťaženosti súdov, svoj základ v „štandardnej“ situácii. Táto doktrína (bližšie napr. II.ÚS 245/2013)
platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od (hromadných) vecí navrhovateľa. Vo vzťahu k

navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje a je preto možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/í z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo správania navrhovateľa. Taktiež za významné ústavný súd označil, že v dotknutých
prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor či inak existenčnú
vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so všetkými

návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou takéhoto súdu poskytnúť
súdnu ochranu v primeranej dobe aj účastníkom iných konaní, ktorí sa v identickom čase tiež domáhajú
súdnej ochrany pred súdom. Podobne podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nerešpektovanie lehôt
ustanovených zákonom samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.