Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2014

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 7C/100/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813213113
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Melníková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8813213113.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Martinou Melníkovou v právnej veci žalobcu:

Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, právne
zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Karadžičova 8, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava proti
žalovanému: J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.Á. XXXX/XA, XXX XX Y. X. V. o zaplatenie 778,66 Eur
s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 475,38 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,50 % ročne zo sumy 525,38 Eur od 21.08.2011 do 13.06.2013, s úrokom z omeškania vo
výške 8,50 % ročne zo sumy 505,38 Eur od 14.06.2031 do 17.06.2013, s úrokom z omeškania vo výške

8,50 % ročne zo sumy 485,38 Eur od 18.06.2013 do 24.09.2013, s úrokom z omeškania vo výške 8,50
% ročne zo sumy 475,38 Eur od 25.09.2013 do zaplatenia ako aj uhradiť iné trovy konania vo výške
10,23 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 31,29 eur na účet právneho zástupcu žalobcu a to do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 778,66 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 805,61 Eur od 21.08.2011 do 13.06.2013,
s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 785,61 Eur od 14.06.2031 do 17.06.2013,
s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 765,61 Eur od 18.06.2013 do 24.09.2013,

s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 755,61 Eur od 25.09.2013 do zaplatenia a
náhrady trov konania. Uviedol, že jeho právny predchodca R. R., C..R.., R. R. V. XX, L., A.: XX XXX
XXX poskytla žalovanému na základe úverovej zmluvy č. 0561507303 uzavretej dňa 30.08.2006 úver
s dohodnutou výškou ročnej úrokovej sadzby 18,4% p.a., ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť formou
pravidelných splátok s dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky dňa 20.8.2011, kedy nastala
konečná splatnosť úveru. V rozpore so zmluvnými dojednaniami žalovaný svoj záväzok nesplnil v čase
určenom v zmluve, t.j. v lehote splatnosti úveru do 20.8.2011, čím sa dostal do omeškania s vrátením

nesplatenej časti istiny poskytnutého úveru v sume 805,61 eur, nesplatených zmluvných úrokov z
úveru v sume 23,05 eur a nesplatených poplatkov za správu úveru v sume 0 eur, preto mu vzniklo
právo požadovať od žalovaného zaplatenie zostatku istiny a podľa identifikácie postúpenej pohľadávky
vo výške 805,61 eur ako aj právo na zaplatenie zmluvných úrokov z úveru vo výške 23,05 eur a
nesplatených poplatkov v sume 0 eur. Následne citoval ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3
ods. nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi
spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom zo dňa 28.3.2013

bola pohľadávka voči žalovanému postúpená žalobcovi, o čom bol žalovaný upovedomený písomným
oznámením postupcu o postúpení pohľadávky v súlade s ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Popostúpení pohľadávky žalovaný svoj záväzok ku dňu podania žaloby uhradil čiastočne vo výške 50 Eur a
to dňa 13.06.2013 vo výške 20 Eur, dňa 17.06.2013 vo výške 20 Eur a dňa 24.09.2013 vo výške 10 Eur.

Žalovaný so žalobou súhlasil.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami, písomným
vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, výsluchom žalovaného a predloženými listinnými dôkazmi a
zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobca ani právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nedostavili. Žiadali, aby súd konal v ich
neprítomnosti. Právny zástupca žalobca v písomných vyjadreniach poukázal na to, že pohľadávka
žalobcu predstavuje neuhradenú časť úveru poskytnutého žalovanému jeho právnym predchodcom

na základe zmluvy a dojednaných podmienok s tým, že žalovaný sa v prípade riadneho a včasného
splatenia úveru podľa zmluvného dojednania zaviazal zaplatiť právnemu predchodcovi 60 splátok po
26,72 Eur do 20.08.2011. Ďalej uviedol, že z predloženého výpisu obratov na úverovej zmluve a
špecifikácie postúpenej pohľadávky je preukázaná výška neuhradenej dlžnej sumy vo výške 805,61
eur. Po 31.10.2011 žalovaný uhradil sumu 50 Eur, pričom táto suma bola započítaná na nesplatené

poplatky za správu úveru, úroky z úveru a na úroky z omeškania. Žalovaná suma 778,66 Eur pozostáva
z nesplatnenej istiny úveru, z riadnych úrokov za obdobie 30.8.2006 do 20.8.2011 a poplatkov za
totožné obdobie, ktoré ku 20.08.2011 neboli uhradené. Nesplatené zmluvné úroky vo výške 23,05 eur
predstavujú riadne úroky za obdobie 21.08.2011 do 30.10.2011 vyčíslené v súlade s čl. 7 bod 7.4
Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len VOP ), pričom výška úrokovej sadzby bola zmluvnými

stranami dohodnutá v zmluve o úvere vo výške 18,4% p.a. Z predloženého výpisu obratov vyplýva, že
žalovaný na splatenie poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 1.065,34 Eur. Zároveň súdu
predložil výpis obratov na úverovej zmluve č. 0561507303 a obchodné podmienky R. R., C..R..

Žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že v čase, keď uzatvoril so R. R. zmluvu o úvere,
býval u svojich rodičov v dome, ktorý nebol dokončený. Keďže mal vedený účet v R. R., navštívil R. R.,

kde mal záujem o úver vo výške 29.000 Sk, ktorý mu aj poskytli. Úver splácal pravidelne, až do času,
keď sa odsťahoval z domu rodičov a odišiel bývať po podnájmu. Musel platiť platby za nájom a preto si
nemohol dovoliť splácať poskytnutý úver. Úver ešte čiastočne zaplatil v roku 2013 a to splátkami spolu
vo výške 50 Eur.

R. R., C..R.. ako banka a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 30.08.2006 zmluvu o splátkovom úvere

č. 0561507303 podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Podľa čl. I. predmetom zmluvy bolo
poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi podľa podmienok dohodnutých v tejto zmluve. Dlžník
je povinný za podmienok dohodnutých v zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie
podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. Výška úveru predstavovala 29.000,-Sk, druh úveru bol MINI
úver do 10 minút, úroková sadzba bola určená ako pevná do konečnej splatnosti úveru 18,4% p.a., výška

splátky bola určená vo výške 805,- Sk, splatnosť prvej splátky bola určená na 20.09.2006, počet splátok
60, splatnosť mesačne, k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, končená splatnosť úveru na deň 20.08.2011.
V zmysle ďalšieho všetky údaje a náležitosti uvedené v základných podmienkach úverovej zmluvy sú
platné ku dňu uzatvorenia zmluvy, ich zmeny sa riadia Úverovou zmluvou, Úverovými podmienkami a
Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len „VOP“).

Podľa bodu 2. čl. II. zmluvy dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú
VOP, úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt
v zmysle zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely úverovej zmluvy sa
VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými
podmienkami Obchodné podmienky banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov

a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom s účinnosťou od 1.2.2006. Dlžník ďalej
vyhlasuje, že bol bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 zákona o bankách.Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami
Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto
poradí. Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného

zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (čl. II. bod 3., bod 4.
zmluvy).

Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 5.4.2013 R. R., C..R.. ako postupca žalovanému oznámila,
že pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpila žalobcovi ako postupníkovi, a že uvedený záväzok je
možné od okamihu doručenia tohto oznámenia uhradiť výlučne plnením postupníkovi. Žalovanému bolo

doručené dňa 23.4.2013.

Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.

Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy . spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 citovaného zákona neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách

sú neplatné.

Z ustanovení § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis - nariadenie vlády

SR č. 87/1995 Z. z..

Podľa § 10c uvedeného nariadenia ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov
z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári
2013.

V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2

neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010
použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo

v inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa
osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa
osobitného predpisu ( Občiansky zákonník ).

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
bola uzavretá zmluva o pôžičke, ktorá bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok,

ktoré postúpenie bolo vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka ako aj
zákona o spotrebiteľských úveroch a nakoľko relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávok bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka, má súd za to, že je daná aktívna
legitimácia žalobcu v tomto konaní.

Na uvedený právny vzťah je totiž potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa
ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo
viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú

ustanovenia tohto predpisu.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v

právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných

podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo stranydodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa

ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade
ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny
predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah

obchodných podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

V slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich

občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov súkromného práva a to Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie
Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka
sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. V
rámci obchodno-záväzkových vzťahov existuje aj skupina vzťahov, ktoré môže označiť ako fakultatívne

obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti
dohodnúť obchodnoprávny režim svojho záväzku ( § 262 Obchodného zákonníka ).

Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne
neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné
ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či ide o relatívne

obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah.

Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít oblastí záujmu nielen práva Európskej únie ale aj nášho
právneho poriadku. Nie je prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzal
zvolením iného zákona, ktorý primárna nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov,

t.j. vzťahov, ktoré vznikajú pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri
uzatváranízmluvyvrámcisvojejpodnikateľskejčiinejzárobkovejčinnosti.ZvolenierežimuObchodného
zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu
uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa
vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v

porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s ohľadom na to,
dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle Obchodného zákonníka
je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v
Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon o spotrebiteľských úveroch,
zákon o ochrane spotrebiteľa.

Na základe vyššie uvedeného súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ako
spotrebiteľskú zmluvu.

V ďalšom sa súd zaoberal jednotlivými nárokmi tvoriacimi žalovanú sumu.Prvou žalobcom uplatňovanou sumou je nárok na zaplatenie istiny vo výške 778,66 Eur. Je nepochybné,
že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 29.000,- Sk/962,62 Eur a žalovaný uhradil žalobcovi
1.065,34 Eur, v čom je zahrnutá aj platba na úroky z úveru a z omeškania. Súd všetky žalovaným

vykonané úhrady započítal na úhradu istiny v zmysle citovaného ust. § 566, ods. 2 Občianskeho
zákonníka ako sa s nimi bude zaoberať v ďalšom. Žalovaný teda žalobcovi na istine úveru nedlží žiadnu
sumu.

Ďalšou žalobcom žalovanou sumou je nárok na zaplatenie úroku z úveru. Súd za zaoberal výškou
dohodnutého úroku z úveru, ktorý v úverovej zmluve bol dojednaný vo výške 18,4 %.

Z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri

spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 5 roka v auguste 2006 činil úrok 13,05 % p.a. Z toho je
zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi v danom prípade prevyšuje mieru úrokov
poskytovaných v tomto období bankami.

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté

úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v
súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd považoval dohodu vo výške úrokov nad 13,05 % ročne za absolútnu
neplatnú. Súd má za to, že nárok žalobcu v časti úrokov nie je v celom rozsahu dôvodný. Súd vyššie
konštatoval, že opodstatnený nárok vznikol žalobcovi len pri úrokovej miere 13,05 % ročne. V prípade
riadneho splácania úveru za obdobie 60 mesiacov by žalobca mal podľa zmluvy nárok na úrok z úveru
vo výške 628,10 Eur, pri úrokovej sadzbe 13,05 % ročne. Žalovaný uhradil žalobcovi po odpočítaní istiny

962,62 na úrokoch z úveru sumu 102,72 Eur a ostáva mu na úrokoch z úveru ešte uhradiť 525,38 Eur.
V prevyšujúcej časti úrok z úveru súd zamietol.

Žalobca uviedol, že ním uplatňovaná suma predstavuje súčet sumy nesplatenej istiny v sume 805,61
eur a nesplatených zmluvných úrokov v sume 23,05 eur.

Čo sa týka položky nesplatené zmluvné úroky v sume 23,05 eur nezahrnuté do istiny úveru, tak ako už

uviedol súd vyššie, v sume splátok bol zahrnutý ak úrok z predmetného úveru, potom má za to, že suma
úrokov z úveru bola zahrnutá v splátkach a teda tento nárok splynul s nárokom z titulu uplatňovanej
sumy ako istiny, ktorá zahŕňala aj kapitalizované riadne úroky, teda úroky z úveru, preto v tejto časti
považoval nárok na nedôvodný a zamietol ho.

Žalovaný bol teda povinný zaplatiť žalobcovi ku dňu postúpenia pohľadávky sumu 525,38 Eur. Keďže

však po postúpení pohľadávky uhradil žalobcovi sumu 50 Eur a to v splátkach dňa 13.06.2013 vo výške
20 Eur, dňa 17.06.2013 vo výške 20 Eur a dňa 24.09.2013 vo výške 10 Eur, od tejto dlžnej sumy 525,38
Eur súd odpočítal čiastočné úhrady a teda žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 475,38 Eur.

Ďalšiu žalobcom zaúčtovanú sumu, na úhradu ktorej boli splátky vykonané žalovaným použité,
predstavuje poplatok za vedenie účtu v sume 60 Sk/1,99 eur.Poplatok za vedenie úverového účtu bol uvedený pod 1 čl. I. úverovej zmluvy a mal byť zahrnutý v
splátkeapredstavoval1,99eur,vzmyslektoréhoklientjepovinnýhradiťspoločnostipravidelnýmesačný
poplatok za správu úverového účtu vo výške uvedenej v úverovej zmluve

Podľa § 2 písm. e) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie poplatkami akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ
povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov.

V zmysle § 37 ods. 21 zákona NR SR č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov
( ďalej len „Zákon o bankách“ ) banke, zahraničnej banke a pobočke zahraničnej banky sa zakazuje
požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu

alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného
zákonníka,osobitnéhozákonaaleboosobitnúslužbu,ktorániejepodmienkouúverovéhovzťahuaktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.

Zákaz podľa ustanovenia § 37 ods. 21 sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo

inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je
vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 9. júni
2013 ( § 122s ods. 4 Zákona o bankách ).

Z vyššie citovanej úpravy obsiahnutej v Zákone o bankách vyplýva, že účinnosťou novely č. 132/2013
od 10.6.2013 priamo zákon zakazuje bankám požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu

nákladov alebo inú odplatu za vedenie úverových účtov. Možno konštatovať, že predmetná novelizácia
bola akýmsi vyvrcholením v podobe zákonnej úpravy zákazu žiadania poplatkov za vedenie úverových
účtov ako účtov, ktoré vznikajú na základe úverového vzťahu, ale ľuďom nič neprinášajú a sú dôležité
iba pre finančné inštitúcie.

V danej právnej veci sa jedná o poplatok, ktorý mal byť dojednaný a jednotlivé zložky sa stali splatnými

ako súčasť splátky úveru pred uvedenou novelou zákona o bankách. Súd však predmetné dojednania
o poplatku za vedenie úverového účtu podrobil súdnej kontrole v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a predmetné dojednanie súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je nesporné, že
žalovaný ako klient a dlžník z úverového vzťahu bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi poplatok za

vedenie úverového účtu. Teda laicky povedané a rovnako asi aj chápané priemerným spotrebiteľom,
žalovaný bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi za to, že tento pre svoju vlastnú potrebu vykonával
akúsi správu úverového účtu, teda sledoval prijatie splátok, prípadné omeškania alebo iné pohyby na
účte, tak ako je to vyjadrené aj v citovanom ust. § 3 hlavy 2 Úverových podmienok, teda že spoločnosť
na úverovom účte eviduje svoje pohľadávky voči klientovi. Súd má za to, že keď žalobca ako veriteľ

poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver, bolo len v jeho kompetencii, ako sa rozhodne predmetný úver
spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášal žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý
predsa za poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky zaplatil žalobcovi ako veriteľovi odplatu
vo forme úroku z úveru a preto na žalovaného ako spotrebiteľa a dlžníka nemožno prenášať úhradu
takýchto nákladov. Zákon o spotrebiteľských úveroch definoval poplatok ako akúkoľvek platbu, ktorú je

spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, no nemožno prijať záver, že pod
takto definovaný pojem poplatku možno subsumovať akúkoľvek sumu určenú veriteľom predstavujúci
úhradu jeho nákladov, pričom sa jedná o poplatok a úhradu predmetnej sumy, za ktoré spotrebiteľovi nie
jeposkytovanéžiadneprotiplnenie,keďzozneniaObchodnýchpodmienoknevyplýva,žebyžalovanému
bol poskytovaný výpis z predmetného úverového účtu, alebo žeby mal prístup k informáciám a údajom

vedených na účte, teda jednalo sa čisto o administratívno-technické údaje pre žalobcu ako veriteľa.
Na základe uvedeného potom súd nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za vedenie úverového účtu
považoval za nedôvodný a ako už uviedol vyššie, započítal aj platby žalovaného zaúčtované žalobcom
na túto položku tak ako boli uvedené v splátkovom kalendári na úhradu istiny.Na základe vyššie uvedeného potom súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 475,38 eur a keďže
žalovaný sa s peňažným plnením dostal do omeškania, zaviazal ho súd aj na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 525,38 Eur od 21.08.2011 do 13.06.2013, s úrokom z

omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 505,38 Eur od 14.06.2031 do 17.06.2013, s úrokom z
omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 485,38 Eur od 18.06.2013 do 24.09.2013, s úrokom z
omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 475,38 Eur od 25.09.2013 do zaplatenia, ktorých výška je
v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády a čo do zvyšku súd
žalobu zamietol. Súd zohľadnil skutočnosti, že žalovaný po splatnosti úveru vykonal úhrady a to dňa

13.06.2013 vo výške 20 Eur, dňa 17.06.2013 vo výške 20 Eur a dňa 24.09.2013 vo výške 10 Eur.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Žalobca mal v konaní úspech v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel a teda v časti o zaplatenie istiny 475,38
eur, čo predstavuje 61% a úspech žalovaného predstavuje 39 %, teda žalobcovi po odpočítaní úspechu

žalobcu od úspechu žalovaného vzniklo právo na náhradu trov konania v pomere 22%.

Odmena za jeden úkon právnej služby podľa § 10 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ( ďalej len
„vyhlášky“ ) predstavuje sumu 51,45 eur.

Súd priznal právnemu zástupcovi žalobcu odmenu za dva úkony - prevzatie a príprava zastúpenia,

písomné podanie na súd - podanie návrhu podľa § 13a ods. 1 písm. a), c) cit. vyhl. spolu v sume 102,90
eur. Trovy právneho zastúpenia teda pozostávajú z odmeny v sume 102,90 eur a z režijného paušálu
za dva úkony v sume 15,62 eur - 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. za rok 2013.

Takto mal súd za to, že žalobcovi vznikol nárok na trovy právneho zastúpenia v sume pozostávajúcej z
odmeny 102,90 eur, režijného paušálu 15,62 eur, a k tomu DPH vo výške 20% z priznaných položiek v

zmysle§18ods.3cit.vyhl.,teda20%zosumy118,52eur,t.j.23,70eur.Taktotrovyprávnehozastúpenia
predstavujú sumu 142,22 eur.

Ako súd uviedol vyššie, žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 22%, preto zaviazal
žalovaného na zaplatenie trov právneho zastúpenia v sume 31,29 eur ( 22% zo sumy 142,22 eur )
a iných trov konania pozostávajúcich z poplatku z návrhu na začatie konania, pričom žalobca uhradil

poplatok v sume 46,50 eur a preto mu vznikol nárok na náhradu iných trov v sume 10,23 eur ( 22%
zo sumy 46,50eur ).

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§
42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 OSP,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 a OSP),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.