Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/257/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 12062004
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:12062004.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: Ing. Ernest Nagy -
ERSTAV, Záhradnícka 25, Bratislava, zast. Mgr. Martinom Paškalom, advokátom so sídlom Záhradnícka
25, Bratislava, proti odporcovi: P. W., L. X/D, W., N.. U.. T. F., advokátkou so sídlom Estónska 16,
Bratislava, o zaplatenie 5.301,68 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20. januára 2011, č. k. 17C/6/2007-414 v časti úroku z
omeškania a náhrady trov konania takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa úroku z omeškania p o t
v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov konania v časti, ktorá zostala predmetom konania po jeho čiastočnom
zastavení, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
3.260,33 Eur spolu s úrokom s omeškania vo výške 6 % ročne od 04. 08. 2005 až do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne zastavil konanie v časti o zaplatenie 262,23 Eur s
príslušenstvom a v tejto časti rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania
nepriznal. Samostatnými výrokmi súd rozhodol aj o vrátení preplatku na trovy znaleckého dokazovania
účastníkom konania.

Navrhovateľ návrh skutkovo odôvodnil tým, že dňa 31. 05. 2002 uzatvoril ako zhotoviteľ s odporcom ako
objednávateľom zmluvu o dielo č. A11-31, predmetom ktorej bolo zhotovenie bytu. Podľa čl. VI. zmluvy
sa odporca zaviazal zaplatiť cenu diela po častiach, na základe faktúr vystavených navrhovateľom, a
to 20 % z ceny diela ( sumu 333.485,- Sk) do 10

- 2 -

dní od podpísania zmluvy, 40 % z ceny diela ( sumu 666.969,- Sk) do 31. 08. 2002, 35 % z ceny
diela ( sumu 583.598,- Sk) do 31. 01. 2003 a 5 % z ceny diela ( sumu 83.371,- Sk) po kolaudácii
a odstránení kolaudačných vád. Odporca postupne uhradil plnenia na základe faktúry č. 2002113 a
faktúry č. 2002165. Z navrhovateľom vystavenej faktúry č. 2003008 znejúcej na sumu 20.076,34 Eur
(604.819,70 Sk) uhradil dňa 03. 02. 2003 len časť vo výške 16.756,95 Eur (504.819,70 Sk) a zvyšok

v sume 3.319,39 Eur (100.000,- Sk) aj napriek výzvam navrhovateľa neuhradil. V liste zo dňa 28. 10.
2003 odporca uviedol, podľa písomnej dohody o stavebných úpravách v byte, mala byť odpočítaná
cena zariadenia, ktoré si dodal vo vlastnej réžii. Navrhovateľ však s uvedeným tvrdením nesúhlasil,
nakoľko cenu dodaného zariadenia už odpočítal vo faktúre č. 2003133, v ktorej bola zohľadnená suma
107.823,50 Sk ako cena materiálu dodaného odporcom. Podľa čl. VI. bod 2 zmluvy o dielo, ak odporca
neuhradí navrhovateľovi včas faktúru, zaplatí zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z nezaplatenej čiastky
za každý deň omeškania. Vzhľadom k omeškaniu odporcu v trvaní 158 týždňov so zaplatením sumy
100.000,- Sk, navrhovateľ sa pôvodne domáhal aj zmluvnej pokuty vo výške 7.900,- Sk.

Odporca namietal, cenu diela dohodnutú na sumu 1.667.423,- Sk. Navrhovateľovi zaplatil 1.583,175,60
Sk (rozdiel 84.247,40 Sk), nakoľko po dohode so zhotoviteľom diela odporca neodobral materiál a
zároveň práce v hodnote cca 200.000,- Sk. Zhotoviteľ mal preto fakturovať sumu o cca 200.000,- Sk
nižšiu ako dohodnutú a mal by to byť navrhovateľ, ktorý by mal odporcovi ešte doplatiť sumu 100.000,-
Sk.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 31. 05. 2002 uzatvoril navrhovateľ ako zhotoviteľ s
odporcom s manželkou ako objednávateľmi zmluvu o dielo č. A1-31, podľa ktorej zahájenie stavebných
prác bolo dohodnuté dňom 01. 06. 2002 a ukončenie prác dňom 31. 05. 2003.

Článok V. zmluvy upravoval cenu diela v súlade s § 2 zák. č. 15/1996 Z.z. o cenách a bola dohodnutá za
m2 podlahovej plochy bytu vrátane DPH sumou 21.500,- Sk, a za 1 m2 lodžie (balkóna) vrátane DPH
sumou 8.800,- Sk. Zmluvná cena bytu vrátane DPH bola dohodnutá na sumu 1.667.423,- Sk. Zmluvné
strany sa dohodli, že menová inflácia sa premietne do ceny stavebného diela v plnom rozsahu, oproti
schválenému rozpočtu stavby. Podkladom pre preukázanie zvýšenia ceny budú štatistické indexy cien
stavebných prác vydávané Štatistickým úradom SR.

Byt, ktorý bol predmetom zmluvy o dielo, bol odporcovi zápisnične odovzdaný dňa 09. 07. 2003.

Podľa zmluvy všetky zmeny a dodatky k nej musia byť písomné a opatrené podpismi oboch zmluvných
strán.

Dňa 14. 02. 2003 bol účastníkmi konania spísaný zápis o stavebných úpravách v byte, ktorý tvorí prílohu
k zmluve o dielo č . A1-31 zo dňa 31. 05. 2002, podľa ktorého bola upravená dohodnutá cena diela
z titulu naviac prác, či dodávok investora formou odpočtu v cenovej úrovni 2003. Podľa zápisu mal
investor dodať nasledovné položky: dvere a zárubne, parketové plávajúce podlahy, kuchynskú linku
podľa prílohy č. 2, obklady a dlažby, maľby

- 3 -

biele, zdravotechniku - vaňa (štandardný tvar), rozvody prispôsobené kuchynskej linke, elektroinštalácie
podľa kuchynskej linky - príloha č. 2, ÚK, SLP podľa projektovej dokumentácie, usporiadanie kuchynskej
linky v prílohe č. 2.

Podľa prílohy č. 2, na ktorý sa odvolával zápis o stavebných úpravách zo dňa 14. 02. 2003 sa
navrhovateľ zaviazal odrátať od ceny diela nasledovné nedodané práce: stena - priečka v komore, dvere
do komory, podlaha - parkety: obývačka, predsieň, spálňa, detská izba, podlaha - dlažba: kuchyňa,
predsieň, WC, kúpeľňa, obklad kuchyňa, nad varnou doskou, WC, kúpeľňa, dvere interiérové 5 x + práca,
vaňa sifón, špárovacia hmota, kuchynská linka + drez, plynový sporák, odsávač pár, batérie do kuchyne.

Faktúrou č. 2002113 zo dňa 31. 05. 2002 fakturoval navrhovateľ odporcovi 20 % zálohu z dohodnutej
ceny bytu, t.j. sumu 333.485,- Sk v zmysle zmluvy o dielo.

Faktúrou č. 2002165 zo dňa 22. 08. 2002 navrhovateľ fakturoval odporcovi sumu 666.969,- Sk v zmysle
článku VI. bod 1, zmluvy o dielo č. A1-31 za práce vykonané na bytovom dome A, t. j. 40 % z dohodnutej
ceny bytu.

Faktúrou č. 2002218 zo dňa 31. 10. 2002 fakturoval navrhovateľ odporcovi za vykonané stavebné práce
v zmysle zmluvy o dielo sumu 333.485,- Sk.

Faktúrou č.2003008 zo dňa 20. 01. 2003 fakturoval navrhovateľ odporcovi sumu 604 819,70 Sk
za vykonané stavebné práce na bytovom dome.

Výslednou faktúrou č. 2003133 zo dňa 31. 07. 2003 fakturoval navrhovateľ odporcovi sumu 77.901,90
Sk, s pripočítaním naviac prác 460,60 Sk, po vykonaní odpočtu za materiál dodaný investorom v
sume 107.823,- Sk a po pripočítaní indexu stavebných prác 98.962,30 Sk. Uvedenú faktúru vrátil
odporca navrhovateľovi ako nesprávnu a v liste zo dňa 26. 11. 2003 poukázal na to, že celkovo zaplatil
navrhovateľovi za vykonanie diela sumu 1.583.175,60 Sk, keď podľa zmluvy mal zaplatiť 1.667.423,-
Sk. K úhrade z jeho strany teda zostáva suma 84.247,40 Sk, ktorá mala byť podľa dodatku k zmluve
zo dňa 14. 02. 2003 kompenzovaná o sumu, ktorá zodpovedá skutočne nedodaným prácam zo strany
navrhovateľa. Poukázal tiež na to, že záverečnú faktúru znejúcu na sumu 77.901,90 Sk zaplatil a preto
splnil všetky záväzky voči navrhovateľovi.

Odporca za vykonané dielo uhradil dňa 02. 09. 2002 - 566.000,- Sk, dňa 14. 09. 2002 - 100.969,-
Sk, dňa 31. 01. 2003 - 504.819,70 Sk, dňa 13. 08. 2003 - 77 901,90 Sk, dňa 18. 06. 2006 - 333.485,-
Sk, spolu - 1.583.175,60 Sk.

Navrhovateľ poukázal na to, že cena diela predstavovala sumu 1.508 382,30 Sk, ku ktorej je potrebné
pripočítať DPH vo výške 174.793,- Sk a celková cena diela tak predstavuje 1.683.175,60 Sk, z
ktorej odporca doposiaľ uhradil 1.583.175,60 Sk. Teda z jeho strany zostáva uhradiť rozdiel vo výške
100.000,- Sk. Navrhovateľ tiež namietal výšku odporcom dodaného materiálu, ktorá nepredstavovala
sumu 200.000,- Sk. Potvrdil, že účastníci konania sa skutočne dohodili na zohľadnení položiek z
konečnej ceny diela, ktoré si odporca vykoná vo vlastnej réžii a ktoré navrhovateľ zohľadnil práve vo
faktúre č. 2003133, znížením sumy

- 4 -

o 107.823,50 Sk. Napriek tomu však odporca faktúru č. 2003 008 nezaplatil v celom rozsahu a sumu
svojvoľne krátil o 100.000,- Sk. Podľa názoru navrhovateľa nie je prípustné, aby si odporca ocenil práce
a materiál podľa tohto, ako ich on vykonal, resp. zakúpil, ale podľa toho ako boli kalkulované.

Odporca potvrdil, že skutočne z faktúry č. 2003 008 neuhradil sumu 100.000,- Sk, práve z dôvodu
uzavretého dodatku k zmluve, podľa ktorého bol oprávnený vykonať niektoré práce a dodať niektorý
materiál vo vlastnej réžii, čo sa navrhovateľ zaviazal zohľadniť pri určení konečnej ceny diela. Po
doručení faktúry č. 2003 008 sa navrhovateľ mal stretnúť s p. Nagyom, ktorému oznámil, že z uvedenej
faktúry neuhradí 100.000,- Sk, čo p. Nagy akceptoval. Odporca potvrdil, že navrhovateľ mu následne
doručil faktúru č. 2003 133, v ktorej bol vykonaný odpočet dodaného materiálu a faktúru uhradil.
Následne čakal na konečnú faktúru, ktorú rovnako uhradil v celom rozsahu a preto považoval záväzky
voči navrhovateľovi za vyrovnané. V tomto presvedčení ho utvrdilo aj zápisničné odovzdanie bytu a
kľúčov od neho. Odporca namietal tiež výpočet indexu stavených prác.

Súd prvého stupňa s odkazom na ustanovenia § 631, 633 ods. 1 a § 634 O.z. dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa je dôvodný sčasti. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi účastníkmi
bola uzavretá zmluva o dielo podľa citovaných ustanovení § 631 a nasl. O.z. Účastníci konania sa
dohodli na zmluvnej cene diela vo výške 1.667.423,- Sk vrátane DPH s tým, že menová inflácia sa
mala premietnuť do ceny diela oproti schválenému rozpočtu na podklade štatistických indexov cien
stavebných prác vydaných Štatistickým úradom SR. Odporca sa zaviazal cenu diela zaplatiť podľa

článku VI. zmluvy v štyroch splátkach. Z obsahu výpisu z účtu v peňažnom ústave odporcu mal súd za
preukázané, že tento zaplatil za vykonané dielo spolu 1.583.175,60 Sk.

Podľa obsahu súd posúdil zápis o stavebných úpravách v byte č. A1-31 zo dňa 14. 02. 2003 ako dodatok
k zmluve o dielo zo dňa 31. 05. 2002. V samotnom zápise je uvedené, že tvorí prílohu k zmluve a zo
zápisu jednoznačne vyplýva, že došlo k zmene článku V., VI. zmluvy o dielo v časti o cenu diela tak, že
pôvodne dohodnutá cena diela sa mala upraviť z titulu naviac prác, resp. dodávok investora.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca niektoré materiály a práce dodal sám, avšak navrhovateľ
vychádzal z toho, že cena diela bola dohodnutá pevnou sumou. V prípade, ak si odporca niektoré
práce vykonal vo vlastnej réžii, nemôže to byť na ťarchu navrhovateľa, ktorý má uzavreté zmluvy s
dodávateľmi, na základe ktorých nakúpil materiál za množstevné zľavy a ak niektoré z nich odporca
neodobral, tieto mu zostali a má problém ich ďalej použiť. Práve z tohto dôvodu nemožno ani uvažovať
o tom, že by na strane navrhovateľa vzniklo bezdôvodné obohatenie, ak si niektoré práce a materiál
dodal sám investor. S uvedeným názorom navrhovateľa sa súd stotožniť nemohol. Samotný navrhovateľ
potvrdil, že odporca niektoré práce vykonal sám vo vlastnej réžii. Ak teda neodobral tento materiál
od navrhovateľa, navrhovateľovi zostal a tento môže speňažiť v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
V tejto súvislosti poukázal aj na obsah výpisu zo zoznamu podnikateľských subjektov, podľa ktorého
navrhovateľ podniká ako živnostník s predmetom činnosti okrem iného, kúpa tovaru za účelom jeho
ďalšieho predaja, predaj v rozsahu voľnej živnosti, výroba stavebného materiálu. V prípade, ak by teda
odporca plnil

- 5 -

navrhovateľovi za materiál a prácu, ktoré od neho fakticky neodobral, došlo by na strane navrhovateľa
k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 O.z.

V konaní bola sporná hodnota prác a materiálu, ktoré si odporca zabezpečil z vlastných finančných
prostriedkov, s prihliadnutím na rozpočet diela a o akú sumu mala byť cena diela navýšená podľa indexu
stavebných prác. Na odstránenie uvedených rozporov, súd uznesením zo dňa 23. 02. 2009, ustanovil v
konaní znalkyňu G.. Q. N., ktorej úlohou bolo vypočítať cenu predmetu zmluvy o dielo č. Y.-XX N. T. XX.
XX. XXXX, S..U.. W. Č.. XX Q. X. Y. X, Š. A. F., podlahová plocha bytu 75,77 m2, lodžie, spoločných častí
domu a spoločných zariadeniach domu v podiele 7577/203720 po odpočítaní položiek štandardného
vybavenia bytu, ktoré navrhovateľ odporcovi nedodal, vychádzajúc rozpočtovej kalkulácie, navýšenú
o index stavebných prác. Znalkyňa vo svojom znaleckom posudku č. 2/2010 stanovila cenu bytu po
zohľadnení prác dodaných investorom a po navýšení indexom stavebných prác na sumu 1.681.396,30
Sk (55.812,13 €).

Ak teda odporca zaplatil za cenu diela sumu 1.583.175,60 Sk, zostáva z jeho strany uhradiť
navrhovateľovi 98.220,70 Sk (3.260,32 €), na zaplatenie ktorej súd odporcu vzhľadom na už uvedené
zaviazal. V časti prevyšujúcej uvedenú sumu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 O.z. v spojení s § 3 ods. 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.
a tento priznal odo dňa, keď odporcovi bola doručená výzva navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy
(č.l. 7 spisu).

O trovách konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, rozhodol súd o trovách konania podľa § 142
ods. 1 písm. c) O. s. p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

V časti, v ktorej súd žalobe čiastočne vyhovel, rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a
pre pomer úspechu a neúspechu vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Navrhovateľ bol z celkovej uplatnenej sumy 163.070,40 Sk /5.412,95 € úspešný v časti 3.260,33 € a
neúspešný v časti 2.152,- €.

Navrhovateľ podal odvolanie proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým súd vyslovil, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a odporca odvolaním napadol okrem výroku o náhrade
trov konania aj priznanie úroku z omeškania.

Navrhovateľ v odvolaní súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci, v časti výroku o
náhrade trov konania, v ktorej súd návrhu čiastočne vyhovel. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého
stupňa pri určení výšky plnenia vychádzal zo znaleckého posudku, ktorým bola určená cena diela
a odporcu zaviazal na zaplatenie rozdielu medzi cenou diela určenou znalcom a cenou uhradenou
odporcom pred začatím konania o veci samej. Súd prvého stupňa mal preto podľa navrhovateľa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzať z ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Rozsudok súdu prvého stupňa
v ním napadnutej časti žiadal zmeniť tak, že odporcovi súd uloží povinnosť zaplatiť trovy

- 6 -

súdneho poplatku vo výške 333,51 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.645,05 Eur a súčasne
odvolací súd odporcovi uloží povinnosť aj na náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca v súvislosti s navrhovateľovi priznaným úrokom z omeškania namietal, že zo strany
navrhovateľa nikdy nebol vystavený žiaden daňový doklad na sumu 3.260,33 Eur. Z vykonaného
dokazovania je tiež zrejmé, že navrhovateľ ani do konca pojednávania nebol schopný vyčísliť čiastku,
ktorú by mal odporca zaplatiť, a preto sa podľa neho ani nemohol dostať do omeškania s úhradou.
Navrhovateľ sám spochybnil svoj výpočet, a bolo jeho povinnosťou vystaviť poslednú, resp. výslednú
faktúru po odpočítaní prác vykonaných investorom a ním dodaného materiálu a započítaní prác naviac.
Do omeškania sa odporca nemohol dostať ani preto, lebo faktúry vystavované navrhovateľom v priebehu
výstavby boli len zálohové. Poukázal tiež na rozdiel vo vyčíslení prác naviac navrhovateľom a znalkyňou,
ako aj chybnú indexáciu. Až pomocou súdu a ním nariadeného znaleckého dokazovania bolo možné
vypočítať cenu odporcom vykonaného diela. Podľa odporcu pochybenie súdu pri priznaní úroku z
omeškania spočívalo v tom, že odporca sa nemohol dostať do omeškania s úhradou peňažného plnenia,
ak mu toto nikdy nebolo predložené. Záverom zhrnul, že nakoľko navrhovateľ riadne odporcovi nevyčíslil
výšku peňažného plnenia, tento sa nemohol dostať do omeškania s jeho úhradou.

K priznaným trovám konania odporca uviedol, že súdny spor zavinil navrhovateľ, a to predložením vo
viacerých bodoch nejasnej zmluvy. Na vyčíslení žalobného návrhu pritom finančne prispel aj odporca,
uhradením znalečného. Za správne preto považuje nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľovi,
naopak je presvedčený, že náhrada trov konania mala byť priznaná jemu. Na základe uvedeného žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti úroku z omeškania zmeniť tak, že odporcovi neuloží
povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 6 % zo sumy 3.260,33 Eur od 04. 08. 2005 do zaplatenia
a navrhovateľa súčasne zaviaže na náhradu trov konania.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 12. 05. 2011, v ktorom
opätovne poukázal na to, že navrhovateľ nevedel v priebehu konania preukázať výšku jeho nároku
a tento riadne zdôvodniť a spor vyvolal výlučne navrhovateľ. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého
navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, preto označil za správne.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 13. 06. 2011, v ktorom označil
tvrdenia odporcu v odvolaní za účelové. Podľa neho celý spor nemusel vzniknúť, pokiaľ by odporca
uhradil faktúru č. 2003008 vystavenú navrhovateľom na sumu 604.819,70 Sk v správnej výške. Rozdiel
medzi fakturovanou a odporcom uhradenou sumou pritom predstavuje sumu 3.319,39 Eur, čo je suma
len nepatrne iná, ako suma 3.260,33 Eur, ktorej zaplatenie uložil súd odporcovi. Poukázal aj na to, že
navrhovateľ nesúhlasil so znaleckým dokazovaním, nakoľko cena diela bola v zmluve stanovená pevne,
a na základe tejto skutočnosti rozšíril navrhovateľ svoj návrh o doplatenie ceny diela podľa zmluvy.
Znalec dospel k takej cene diela, že odporca mal byť zaviazaný na doplatenie sumy 3.260,33 Eur, z
čoho potom vyplýva záver, že fakturácia navrhovateľa zodpovedala cene diela tak, ako ju určil znalec, a

teda nemožno súhlasiť so záverom odporcu, že odporca nevystavil žiaden daňový doklad. Súd prvého
stupňa správne zaviazal odporcu na

- 7 -

zaplatenie úroku z omeškania na základe výzvy na zaplatenie zo dňa 02. 08. 2005, doručenej odporcovi
dňa 04. 08. 2005.

Rovnako účelové je podľa navrhovateľa aj tvrdenie odporcu, že spor bol vyvolaný jeho zavinením,
nakoľko on pred začatím súdneho konania zaslal odporcovi dve upomienky a výzvu jeho právneho
zástupcu navrhovateľa zo dňa 02. 08. 2005,na ktoré odporca nereagoval. Podľa jeho názoru, práve
odporca zapríčinil spor tým, že svojvoľne neuhradil časť fakturovanej sumy. Rozhodnutie v časti úrokov
z omeškania preto žiadal ako vecne správne potvrdiť.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolania účastníkov konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. a dospel pritom k záveru, že dôvodné sú len námietky odvolateľov čo do výroku o
náhrade trov konania.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa sčasti vyhovel nároku navrhovateľa uplatneného titulom
zmluvy o dielo uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 31. 05. 2002. Po vykonanom dokazovaní
navrhovateľovi, ktorý po poslednej zmene žalobného petitu (č. l. 405- žalovaná istina 5.563,91 Eur)
a čiastočnom späťvzatí návrhu (262,23 Eur), od odporcu požadoval zaplatenie sumy 5.301,68 Eur s
príslušenstvom, priznal sumu 3.260,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 3.260,33
Eur od 04. 08. 2005 do zaplatenia a konanie v časti o zaplatenie 262,23 Eur s príslušenstvom zastavil.
Rozhodol na základe záverov v konaní ustanoveného súdneho znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie
odhad hodnoty nehnuteľností. O úroku z omeškania rozhodol prvostupňový súd podľa § 517 ods. 2 O.z.
v spojení s § 3 ods. 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. s tým, že za rozhodný dátum pre plynutie úroku
z omeškania považoval doručenie predžalobnej výzvy zo dňa 02. 08. 2005.

Odporca v odvolaní namietal, že sa nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu, nakoľko
navrhovateľ ani v konaní nevedel presne ustáliť výšku peňažného plnenia a táto bola zistená až
prostredníctvom súdneho znalca a jeho záverov. Uvedené námietky odvolací súd považuje v celom
rozsahu za nedôvodné až účelové. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým navrhovateľovi priznal
nárok na zaplatenie istiny vo výške 3.260,33 Eur (právoplatne), ako aj z listinných dôkazov založených v
súdnom spise, je nepochybné, že odporca si riadne nesplnil svoje záväzky zo zmluvy o dielo uzatvorenej
s navrhovateľom. Navrhovateľ ho preto pred začatím súdneho konania riadne vyzval na úhradu dlžnej
sumy a len samotná skutočnosť, že odporca sa nestotožnil s jeho výškou ešte neznamená, že sa
nedostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Pripustením tejto argumentácie by súd musel
dospieť k záveru, že úroky z omeškania nezačnú plynúť nikdy, keď dlžník namieta výšku peňažného
dlhu. Navrhovateľ vystavil odporcovi v zmysle ich vzájomnej dohody faktúry a následne, keď odporca
nezaplatil v celej výške vyfakturované sumy, vyzval ho na doplatenie dlžnej sumy. Súd prvého stupňa
tak postupoval správne a v súlade s ust. § 517 O.z., keď odporcovi, ktorý sa preukázateľne dostal
do omeškania, uložil povinnosť zaplatiť aj príslušenstvo žalovanej pohľadávky v podobe úrokov z
omeškania.

- 8 -

Odvolací súd sa ale nemôže stotožniť s rozhodnutím súdu prvého stupňa o náhrade trov konania. V
prejednávanej veci je nepochybné, že rozhodnutie súdu prvého stupňa záviselo od znaleckého posudku,
ktorým bola určovaná sporná cena diela. Do úvahy by tak prichádzala aplikácia ust. § 142 ods. 3 O.s.p.,
na ktorú poukazuje navrhovateľ. Na druhej strane však nemožno opomenúť skutočnosť, že navrhovateľ
sa s cenou určenou súdom ustanovenou znalkyňou nestotožnil, naopak ako vyplýva zo súdneho spisu,
po vypracovaní znaleckého posudku a oboznámení sa s jeho závermi, navrhovateľ na pojednávaní súdu

konanom dňa 11. 11. 2010 navrhol zmenu žalobného petitu, v zmysle ktorej rozšíril žalobný návrh tak, že
voči odporcovi sa domáhal zaplatenia istiny vo výške 5.563,91 Eur s príslušenstvom. Pokiaľ preto súd
prvého stupňa vyhovel iba v časti žalovanej sumy (3.260,33 Eur), navrhovateľ mal čiastočný úspech a
vznik nároku na náhradu trov konania preto bolo potrebné posudzovať v zmysle ust. § 142 ods. 2 O.s.p.
Pomer úspešnosti navrhovateľa a odporcu v konaní však podľa odvolacieho súdu nedáva základ pre
vyslovenie záveru, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. zotrváva na zásade zodpovednosti za výsledok a úspech v konaní,
keď stanovuje, že v prípade čiastočného úspechu v konaní majú obaja účastníci konania právo na
pomernú náhradu trov konania v závislosti od pomeru úspechu v konaní. Iba v prípade, ak pomer
úspechu a neúspechu je v zásade rovnovážny, súd môže rozhodnúť, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. V predmetnej veci sa navrhovateľ aj po predložení znaleckého posudku voči
odporcovi domáhal zaplatenia sumy 5.563,91 Eur, z ktorej časť vo výške 262,23 Eur vzal na poslednom
pojednávaní späť, a zo sumy 5.301,68 Eur mu súd priznal sumu 3.260,33 Eur, čo predstavuje úspech
navrhovateľa vo výške 61,5 % a úspech odporcu vo výške 38,5 %. Po odpočítaní úspechu odporcu
od úspechu navrhovateľa, čistý úspech navrhovateľa predstavuje 23 %, čo nie je možné označiť za
nepatrný úspech, resp. rovnovážny pomer úspechu medzi účastníkmi konania, ktorý by odôvodňoval
rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov.

Súd prvého stupňa preto aplikujúc správne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, si toto
nesprávne vyložil, keď dospel k záveru, že zistený pomer úspechu a neúspechu v konaní (ktorý však
prvostupňový súd číselne nevyjadril) umožňuje žiadnemu z účastníkov nepriznať právo na náhradu trov
konania.

Irelevantná je argumentácia navrhovateľa v tomto smere, keď poukazuje na závislosť rozhodnutia súdu
od znaleckého posudku, ktorého závery navrhovateľ neakceptoval a rovnako aj obrana odporcu, ktorý
aj napriek splatnému peňažnému dlhu tento odporcovi nezaplatil, a preto nie je možné s ním súhlasiť v
tom smere, že spor odporca nezavinil, a preto má právo na náhradu trov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd musel napadnutý výrok o náhrade trov konania podľa §
221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom opätovne
rozhodne o náhrade trov konania v zmysle vyššie uvedeného a rešpektujúc čistý úspech navrhovateľa
v konaní.

Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.

- 9 -

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí (§ 224 ods. 3
O.s.p.).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.