Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/276/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214636
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214636.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin

č. k. 5C/235/2012-76 zo dňa 2. apríla 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.
Nárok navrhovateľa posudzoval podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 9 ods. 1, 2, 4, § 16, § 17 ods.

1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia.
Prvostupňový súd konštatoval, že o nárokoch na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom rozhoduje súd. Poškodený sa však môže domáhať súdnej ochrany až po tom, čo písomne
požiadal príslušný orgán, teda v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti o predbežné prerokovanie
žiadosti a odškodnenie a tento orgán neuspokojil nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6

mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku bolo doručené
Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré túto skutočnosť aj potvrdilo, avšak ďalej uviedlo, že navrhovateľ mu
neposkytol súčinnosť, nakoľko žiadosť nemala požadované náležitosti. Okresný súd nemal preukázané,
že by nárok navrhovateľa na náhradu škody, alebo jeho časti bol do rozhodnutia súdu uspokojený.
Pri posúdení nároku navrhovateľa v súlade s jeho návrhom na začatie konania a oboznámením sa s
pripojeným exekučným spisom okresný súd konštatoval, že navrhovateľ v návrhu uvádzal nepravdivé

údaje týkajúce sa obdobia nečinnosti súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Jednoznačne z exekučného spisu bolo možné zistiť, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná dňa 27.02.2007, poverenie bolo vydané dňa 05.03.2007 a o návrhu o
zmene exekútora na súd rozhodol dňa 27.06.2011 po doplnení všetkých potrebných listinných dokladov.
Podľa okresného súdu zákonom stanovenú lehotu v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku je možné
dodržať len v prípade návrhu, ktorý má všetky náležitosti, je riadne zdôvodnený a doplnený listinnými

dokladmi, pričom v danom prípade o takýto postup nešlo.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, prvostupňový súd k tejto
požiadavke navrhovateľa uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických

osôb, súd môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom
konaní v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. len v prípade tak, ako na to poukázal odporcavo svojom vyjadrení. Ich konštatovania či už vo výsledkoch vybavenia žiadosti, na prieťahy žiadosti
na prešetrenie vybavenia sťažnosti, na prieťahy právoplatným rozhodnutím vydanom v disciplinárnom
konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, o porušení práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti konštatujúcom porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Záverom
okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 120 ods. 1 O. s.
p. v tomto sporovom konaní a netvrdil a ani nepreukázal, kedy a ktorý štátny alebo súdny orgán a ktorým
rozhodnutím zistil existencie prieťahov v súdnom konaní, keďže rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do

právomoci súdu prvého stupňa.
Okresný súd mal za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci konal riadne. Všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného
a boli vykonané v súlade s Exekučným poriadkom. Okresný súd nemal v konaní preukázané žiadne
prieťahy v exekučnom konaní, teda opomenutie vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, t. j.
nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný v
celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, však právo na náhradu nepriznal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namietal, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti

navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust.
§ 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu

považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v
Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím,
že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ

podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca.
Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí
žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie
práva navrhovateľa na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje

rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Navrhovateľ
ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Navrhovateľtvrdí,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Vsituácii,kedy

bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť navrhovateľovi
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil právo navrhovateľa
na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedeniaakéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114

ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým
základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením

urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na

správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktoréhovyhotoveniezabezpečil.Súdvšakdokazovanieneprípustneskrátillennadôkazyvykonávanéex

offo.Navrhovateľanepoučilpodľaust.§120ods.4O.s.p.aneoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutie
vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov
vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte
udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v

rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s.
p.) napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým žalobný návrh zamietol a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách
konania zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k

nim a neumožnil mu navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych

procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania, teda v dostatočnom predstihu pred termínom
pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre
odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke, že navrhovateľovi neboli oznámené výsledky

procesných postupov sudcu a súdu, ktoré by boli základom pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania
nestrannosti súdu a ustanovenia nestranného zákonného sudcu.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania

zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.

p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca (hoci v odvolaní nesprávne navrhovateľ udáva, že vo veci rozhodol krajský súd, v súdenej
veci však rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti neexistuje). V súdenej veci však neboli
zákonnou sudkyňou oznámené skutočnosti v zmysle ust. § 15 ods. 1 O. s. p., pre ktoré by bola

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Hoci navrhovateľ poukazuje na svoje tvrdenia uvedené
v návrhu týkajúce sa dôvodov, pre ktoré podľa jeho názoru príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
navrhovateľ explicitne vylúčil podanie námietky zaujatosti, keď na výzvu súdu uviedol, že námietku
zaujatosti nepodáva. Nebol teda daný dôvod na rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení či nevylúčení
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ
aj neexistuje žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský

súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na
ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne z
prejednávania aj rozhodovania veci.Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého

súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci

zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Nory Zátopkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolacie námietky odvolateľa, týkajúce sa dôvodov zamietnutia návrhu na prerušenie konania, sú

zmätočné, nakoľko v danom konaní otázka návrhu na prerušenie konania vôbec v danom konaní
nevyvstala.

Okresný súd konštatoval neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako základnej podmienky pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nesprávny úradný postup je

definovaný v ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a za osobitné právne skutočnosti je potrebné
považovať: 1. porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote a 2. zbytočné prieťahy v konaní. Hoci za nesprávny úradný postup zákon
považuje aj ďalšie skutočnosti, vychádzajúc zo skutkového odôvodnenia žalobného návrhu, navrhovateľ
poukazoval práve na tieto dve rôzne skutočnosti. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ dôvodne v

odôvodneníodvolaniaupozorňuje,žeokresnýsúdnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote a v tejto časti je odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu vnútorne rozporné. Ako odvolací súd zistil z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu, tento konštatoval, že v danom prípade nemal preukázaný nesprávny úradný

postup spočívajúci v opomenutí vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Zároveň konštatoval,
že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny postup nemá právo konštatovať
prieťahy v konaní, pričom poukázal na tú skutočnosť, že všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu
oprávneného a boli vykonané v súlade s Exekučným poriadkom, čím nemal preukázané žiadne prieťahy
v súdnom konaní. V danej časti má odvolací súd za to, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového

súdu je nepresvedčivé, vyvolávajúce pochybnosti v súvislosti s tým, že prvostupňový súd nedostatočne
vyhodnotil otázku nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní v
nadväznosti na časové okolnosti vydania samotného rozhodnutia exekučného súdu. A to aj z toho
dôvodu, že v čase, kedy došlo k namietanému nesprávnemu postupu, neplatilo ešte ust. § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinné od 01.01.2013, hoci okresný súd v napadnutom rozsudku toto

ustanovenie citoval. Ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinné od 01.01.2013 nemožno na danú
vec aplikovať, keďže je potrebné použiť ustanovenie zákona v čase, kedy boli naplnené rozhodné
právne skutočnosti pre vznik nároku. Vzhľadom na to, že zákon účinný v čase, keď došlo k rozhodným
skutočnostiam, posúdenie nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v zbytočných prieťahoch
bližšie nešpecifikuje, posúdenie tejto otázky je na úvahe súdu, pričom táto úvaha musí byť riadne

odôvodnená tak, aby rozhodnutie nebolo arbitrárne. V odôvodnení rozhodnutia, ktorým súd rozhoduje o
otázke nesprávneho úradného postupu v súvislosti s porušením povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v nadväznosti na zbytočné prieťahy v konaní, musí výstižne, zrozumiteľne
a presvedčivo podať výklad svojho myšlienkového postupu, ktorý ho priviedol k záveru, že v predmetnejveci ide alebo nejde o nesprávny úradný postup, a prečo tomu tak je (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z., § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 O. s. p.). Pre záver o zbytočných prieťahoch je potrebné posúdenie
časovej primeranosti vydaného rozhodnutia v súvislosti s ďalšími okolnosťami prípadu. Medzi takéto

okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, vrátane ďalšieho
priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu.

Bez toho, aby súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne a relevantne uviedol dôvody,
na ktorých je rozhodnutie založené, odôvodnenie jeho rozhodnutia je nezrozumiteľné, nepresvedčivé

a neobhájiteľné, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie, v časti týkajúcej sa nesprávneho úradného
postupu v súvislosti s porušením povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v nadväznosti na zbytočné prieťahy v konaní, nepreskúmateľné. Dôvody, ktoré viedli okresný súd k
zamietnutiu žalobného návrhu vo vyššie špecifikovanej časti, nemôže zistiť nielen odvolací súd pri
svojej prieskumnej činnosti, ale nemôže ich zistiť ani odvolateľ, ktorému tak postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Bolo mu totiž znemožnené posúdiť, ako súd prvého stupňa vyložil a

aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa pri svojom rozhodnutí spravoval.

Z uvedeného dôvodu prichádzalo do úvahy len zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O. s. p.), čoho dôsledkom bolo zároveň
aj nesprávne posúdenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p.

Okrem toho, za situácie, keď sa prvostupňový súd riadne nevyporiadal s prvým predpokladom vzniku
objektívnej zodpovednosti, je z pohľadu odvolacieho súdu predčasné hodnotiť ďalšie predpoklady
objektívnej zodpovednosti. Následne v odôvodnení svojho rozhodnutia jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyloží svoje myšlienkové pochody o tom, ako posúdil nesprávny úradný

postup v súvislosti s porušením povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v nadväznosti na zbytočné prieťahy v konaní a zo skutkových zistení vyvodí právne závery takým
spôsobom, aby jeho rozhodnutie bolo jasné, zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a presvedčivé (§
157 ods. 2 O. s. p.), vyporiada sa pritom aj s výhradami navrhovateľa, prezentovanými v odvolaní.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.