Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Prešov
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Milan Majerník
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdené
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/93/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109227045
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8109227045.2
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu: ZEKON, akciová spoločnosť
Michalovce, so sídlom 071 01 Michalovce, Štefana Tučeka 23, IČO: 31 687 814, právne zastúpeného
spoločnosťou JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s. r. o., so sídlom 026 01 Dolný Kubín, M. R. Štefánika
1822, IČO: 36 832 103, konajúcou JUDr. Romanom Veselovským, advokátom a konateľom spoločnosti
proti žalovanému: BTA SR, s. r. o., so sídlom 080 01 Prešov, Budovateľská 38, IČO: 31 678 408, právne
zastúpenému JUDr. Zuzanou Komorovskou, advokátkou so sídlom 040 01 Košice, Kuzmányho 57, o
zaplatenie 31.165,26 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
19Cb/307/2009 - 485 zo dňa 30. júla 2013, zhodou hlasov členov senátu takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Žalovaný je p o v i n n ý žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu nahradiť trovy právneho zastúpenia
v odvolacom konaní vo výške 1.416,57 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že :
„Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2.066,58 eura s 10 % úrokmi z omeškania ročne od
31.1.2009 do zaplatenia oproti vráteniu textilnej tkaniny 5930.01, farba čierna, zloženie 48Ba/52Pes
vypáranej z 3 827 kusov nohavíc vo výmere 1 243,80 metrov.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 29.098,68 eura s 10 % úrokmi z omeškania
ročne od 31.1.2009 do zaplatenia.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.869,50 eura a právneho
zastúpenia vo výške 12.367,57 eura na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
Žalovaný je povinný nahradiť štátu trovy konania vo výške 1.114,68 eura do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.“
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému
- zaplatenia sumy 2.066,58 eur s 10 % úrokmi z omeškania ročne odo dňa 31.1.2009 až do zaplatenia
oproti vráteniu textilnej tkaniny 5930.01, farba čierna, zloženie 48Ba/52Pes, vypáranej z 3.827 ks
nohavíc, o výmere 1.243,80 m, ako aj zaplatenia sumy 29.098,68 eur s 10 % úrokmi z omeškania ročne
odo dňa 31.1.2009 až do zaplatenia, dôvodiac, že pre podstatné vady žalovaným dodaného tovaru
(vreckoviny obsahujúcej celosvetovo zakázanú látku - farbivo AZO) odstúpil od kúpnej zmluvy, a preto
žiada vrátenie zaplatenej ceny oproti vráteniu z ním vyhotovených nohavíc vypáranej vreckoviny
- náhrady škody vo výške 29.098,68 eur s 10 % úrokmi z omeškania od 31.1.2009 do zaplatenia
pozostávajúcej z nákladov na výmenu tovaru pre spoločnosť Ahlers AG, zo sumy nového tovaru
použitého na výmenu vadného tovaru dodaného spoločnosťou Ahlers AG a z nákladov za objednávku
protokolov o skúškach.
Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd zistil, že žalobca v roku 2004 pre svojho vtedajšieho
obchodného partnera spoločnosť Ahlers AG Nemecko (najväčšieho odberateľa pracovných odevov
u žalobcu) začal šiť vychádzkové nohavice pre rôzne pracovné profesie. Žalovaný žalobcovi pre
vyhotovenie týchto nohavíc dodával vreckovinu. Bolo tomu tak aj v roku 2007. Podľa interného záznamu
žalovaného o pohyboch látky č. karty 5930.01 súd zistil, že žalovaný odobral od žalobcu predmetnú
vreckovinu dňa 8.2.2007 v množstve 500 MJ, dňa 12.6.2007 v počte 300 MJ, dňa 25.7.2007 v počte 500
MJ, dňa 23.8.2007 v počte 300 MJ, dňa 10.9.2007 v počte 500 MJ. Následne 8.10.2007 od belgickej
spoločnosti BTA NV Cortrik malo byť doručených do skladu žalovaného 10.040 MJ predmetnej látky,
pričom z tejto látky dňa 29.11.2007 žalovaný odobral 409 MJ, dňa 15.5.2008 500 MJ a 13.6.2008 600
MJ. Podľa tvrdenia žalovaného dňa 8.10.2007 bola do jeho skladu poslednýkrát doručená predmetná
vreckovina. Dňa 29.11.2007 vystavil žalovaný na základe dodacieho listu žalobcovi faktúru č. 1070488,
ktorou vyfakturoval tovar - textilná tkanina 5930.01 10 MJ 409 metrov za cenu 50,- Sk/hm plus DPH,
spolu s manipulačným a balným v cene 25.049,50 Sk. Dňa 15.5.2008 vystavil žalovaný žalobcovi faktúru
č. 1080178, ktorou mu vyfakturoval predmetný tovar v množstve 500 metrov v cene 50,- Sk/hm plus
DPH, celkom za sumu 34.464,- Sk vrátane manipulačného a balného. Dňa 13.6.2008 vystavil žalovaný
žalobcovi faktúru č. 1080211, ktorou mu vyfakturoval tento tovar v počte 600 metrov za cenu 50,- Sk/
hm plus DPH spolu s manipulačným a balným v sume 36.771,- Sk. Celkom týmito dodávkami bolo
dodaných žalobcovi 1.509 metrov predmetnej vreckoviny.
E-mailom zo dňa 12.12.2008 oznámila zástupkyňa spoločnosti Pioner-workwear.com ako dcérskej
spoločnosti spoločnosti Ahlers AG , že „Nohavice zo ZEKONU majú zakázané látky v podšivkovine
vrecka.............“. Podľa správy o rozbore CTL GmbH Bielefeld Chemicko-technologické laboratórium
Krackerstrasse 12. Bielefeld, Nemecko zo dňa 12.12.2008, bol na základe listu zo dňa 24.11.2008 a
požiadavky Pioner Berfsbekleiding GmbH, Herford, v laboratóriu 58708 vykonaný rozbor na zakázané
azofarbivá a uvoľňovanie niklu z materiálu: 15 hotových dielov, 5 vzorov látok, 3 prísady. E-mailom zo
dňa 17.12.2008 adresovanom zástupcovi žalobcu p.Kandalovi sa oznámilo, že „po kontrole nákladov
na rozbor pre všetky časti oblečenia ........... z dôvodov výšky nákladov sa nevyplatí nechať vykonať
kompletný rozbor. U nasledovných výrobkov sa preto musí vymeniť podšivkovina vrecká (uvedený
ďalej číselne výrobok a počet kusov).“ Žalobcovi boli vrátené nohavice s požiadavkou na výmenu časti
vyhotovených z predmetnej vreckoviny. Faktúrou A 4095021 vystavenou spoločnosťou Ahlers AG,
Elverdisser Strasse 313, Herford dňa 5.2.2009 vyfakturovala táto spoločnosť žalobcovi za dodatočne
dodanú podšívkovinu 1.974 metrov x 1,62 /m 3.197,88 eura s tým, že táto suma bude odpočítaná pri
platbe ďalšej faktúry. Dobropisom č. E12788 zo dňa 4.3.2009 bola dobropisovaná vrátená podšívkovina
89,50 metrov x 1,62/m 144,99 eur. Listom zo dňa 8.1.2009 žalobca reklamoval u žalovaného v zastúpení
Ing. E. P., ekonomicko-obchodného riaditeľa vreckovinu s tým, že počas roku 2008 dodal žalovaný
žalobcovi tovar vreckovinu artikel 5930.01 10, avšak pri prehliadke tovaru a následných skúškach
pánskych nohavíc zákazníkom firmou Ahlers AG, SRN bolo zistené, že dodaná vreckovina obsahuje
farbivo AZO. Ďalej sa v reklamácii uvádza aj to, že „o uvedenej skutočnosti sme vás informovali
dňa 15.12.2008 telefonicky, keď sme od vás žiadali certifikát na uvedený tovar, resp. protokol o
zdravotnej nezávadnosti a následne aj osobne pri návšteve Ing. R. u žalobcu.“ Žalobca uvedeným listom
žalovanému oznámil, že aj na základe uplatnenej reklamácie firmou Ahlers AG SRN im doteraz vznikla
škoda 28.740,77 eur, ktorú si uplatní po celkovom vyčíslení. Zároveň dňa 19.12.2008 odoslali firme
Ahlers opravené nohavice na odsúhlasenie. Listom zo dňa 14.1.2009 požiadal žalobca Výskumný ústav
chemických vlákien, a. s. Svit zaslaním 5 kusov pánskych nohavíc o testovanie na azofarbivá. Podľa
Protokolov o skúškach 05/2009, 06/2009, 07/2009, 08/2009, 09/2009 Výskumného ústavu chemických
vlákien, a. s. Štúrova 2, 059 01 Svit zo dňa 21.1.2009, sa skúšky týkali stanovenia aromatických amínov
pochádzajúcich z azofarbív v textilných materiáloch, pričom vzorky boli odobraté z piatich kusov nohavíc,
ktoré boli zaslané žalobcom dňa 16.1.2009 na základe objednávky zo dňa 14.1.2009. Na základe
vykonanej analýzy boli v skúšaných vzorkách dokázané azofarbivá, ktoré štiepením svojej aminoskupiny
uvoľňujú aromatický amín - 4 - aminoazobenzén /p-Aminoazobenzol/ v nadlimitnom množstve (limitné
množstvo 30 mg.kg-1). Žalobca zaplatil za realizované skúšky Výskumnému ústavu chemických vlákien,
a. s. podľa faktúry č. 290026100 sumu 409,53 eur. V liste zo dňa 30.1.2009 žalobca žalovanému (list
nazvaný reklamácia) zopakoval skutočnosti uvedené v skoršom podaní, pričom z dôvodu utvrdenia sa
v opodstatnenosti reklamácie (po testoch realizovaných vo VÚTCH, a. s. Svit) uvádza, že podľa jeho
názoru sa jedná o podstatné porušenie zmluvy (dodávka vadného tovaru obsahujúceho celosvetovo
zakázaného farbivá AZO), a preto s prihliadnutím na § 436 ods. 1 písm. d/ Obch. zák. od zmluvy
odstupuje. Zároveň žiada o vrátenie kúpnej ceny za dodaný tovar na predmetné nohavice vo výške
2.066,58 eur a dodaný tovar mu vráti na jeho náklady. Keďže ujma vzniknutá vadným plnením nie je
vysporiadaná, nárokmi z vád, s prihliadnutím na ustanovenie na § 436 ods. 4 Obchodného zákonníka,
si uplatňuje aj náhradu škody vo výške 27.083,72 eur pozostávajúcu z nákladov na výmenu vreckoviny
(vypárať sa... a všiť novú 6,97 eur/kus) vo výške 26.674,19 eur a z nákladov na skúšobné protokoly
409,53 eur. Podľa odpovede na reklamáciu doručenej dňa 5.2.2009 právna zástupkyňa žalovaného
uviedla, že žalovaný má za to, že sa nejedná o vreckovinu, ktorá bola predmetom dodávky od neho. Z
opatrnosti sa však obrátil na svojho dodávateľa so žiadosťou o prešetrenie celej záležitosti. Ďalším listom
datovaným dňa 19.2.2009 právna zástupkyňa žalovaného oznamuje, že si žalovaný nechal vyhotoviť
odborné skúšky v autorizovaných skúšobných laboratóriách, z ktorých vyplýva, že žalovaným dodaný
materiál po každej stránke vyhovuje príslušným normám. V prílohe priložila kópiu protokolu o skúške
č. 19/2009 realizovaného VÚTCH-CHEMITEX spol. s r. o., akreditované skúšobné laboratóriá Žilina
zo dňa 10.2.2009, z ktorého vyplýva, že dňa 5.2.2009 laboratórium prijalo vzorky s popisom odberu
vzorky - „vzorky boli odobraté priamo zákazníkom z bežnej produkcie“, s tým, že vzorky mali byť
testované na - dôkaz arylamínov. Stanovenie obsahu arylamínov podľa STN EN 14362-1,2:2005. V časti
protokolu nazvanej Výsledky merania a skúšania sú v časti „zistené nedostatky: Arylamíny - kvalitatívna
skúška 1.1. nedokázané; 1.2 nedokázané. Spôsob detekcie bol uvedený plynová chromatografia s
hmotnostným detektorom. Z protokolu nie je možné zistiť, o aké konkrétne vzorky akej látky sa
jednalo a vzorky boli po archivácii 6 mesiacoch zlikvidované. Listom zo dňa 26.2.2009 žalobca oznámil
žalovanému (právnej zástupkyni) nesúhlas so stanoviskami s tým, že podľa vyjadrenia Ing. R. BTA SR,
s. r. o. Prešov zaslal do skúšobne vreckovinu z roku 2007, resp. staršie kupóny, keďže vreckovinu z roku
2008 na sklade nemali. Žalobca žiadal, aby sa do skúšobne zaslali vzorky z reklamovaných nohavíc,
nakoľko predmetom reklamácie je tento tovar. Listom zo dňa 2.3.2009 právna zástupkyňa žalobcu
oznámila žalovanému, že vo veci reklamácie vreckoviny zamestnanec R. oznámil, že „predmetom
odborných skúšok bola látka (vreckovina) z dodávky v r. 2007, jedná sa o relevantnú látku. Rok dodávky
je totiž rokom, v ktorom bola predmetná látka dodaná žalovanému od výrobcu. Od roku 2007 už neboli
realizované žiadne odbery tejto látky od výrobcu, a teda dodávka pre žalobcu bola práve z tohto obdobia.
Keďže sa jedná o identickú látku (predmet dodávky pre Vašu spoločnosť, vzorky odstúpená na odborný
test), naďalej trvá na už oznámenom stanovisku, t.j. že dodávka žalovaného bola a je v súlade s
normami, a teda neuznáva reklamáciu. V ďalšom konaní sporové strany prehlásili, že sa dohodnú
na takom postupe, aby oslovili znaleckú organizáciu zapísanú v zozname znalcov s tým, že každá zo
strán prinesie tú vzorku, ktorá sa u nej nachádza, to znamená, žalobca vzorku nohavíc, do ktorej bola
zapravená vreckovina dodaná od žalovaného, žalovaný vzorku vreckoviny, ktorá bola dodaná žalobcovi
s tým, že požiadajú túto znaleckú organizáciu o podanie znaleckého posudku, ktorého predmetom bude
zistenie neprípustných farbív s tým, že súčasťou znaleckého posudku bude aj posúdenie jednotlivých
posudkov vydaných akreditovanými laboratóriami, ako žalobcovi, tak aj žalovanému. K dohode strán
takýmto spôsobom nedošlo. Súd pritom zistil, že v zozname znalcov vedených na internetovej stránke
Ministerstva spravodlivosti SR nie je žiadna znalecká organizácia ani znalecký ústav zapísaný v odbore
chémia, resp. textilná chémia a okrem tých špecializovaných ústavov, ktoré už vo veci podali jednej aj
druhej strane posudok, nebolo možné zistiť ďalšiu organizáciu, tak odborne špecifikovanú. Toto dal súd
účastníkom na vedomie a dohodol s účastníkmi taký postup, že sa uskutoční ohliadka na mieste samom
v sídle žalobcu v Michalovciach, na ktorom bude aj uskutočnený a zidentifikovaný odber sporných
vzoriek nachádzajúcich sa u žalobcu a následne na to bude vykonaná ohliadka na mieste samom v
sídle žalovaného, kde sa uskutoční odber vzorky pre účely znaleckého dokazovania aj z materiálu, ktorý
sa nachádza u žalovaného. Súd prvého stupňa (aj s odkazom na hospodárnosť i vhodnosť) vzorky
odobral na ohliadke na mieste samom konanej dňa 7.4.2011. Následne tieto doručil so žiadosťou o
podanie odborného vyjadrenia v zmysle §§ 125, 126 a 127 ods. 4 O.s.p. a Výskumnému ústavu
chemických vlákien, a. s. i VÚTCH-CHEMITEX, spol. s r. o.. Zdôraznil, že procesný poriadok v zásade
nepreferuje znalecký posudok pred potvrdením alebo odborným vyjadrením príslušného orgánu, o
správnosti ktorých nemá súd pochybnosti. Súd preto zvolil tento postup dokazovania a uložil obom
ústavom podrobiť tieto vzorky testu na prítomnosť azofarbív v rovnakom rozsahu, v akom už na skorších
vzorkách látok vykonali testy v roku 2009. Ďalej v odôvodnení súd prvého stupňa uvádza postup ako
z odobratých vzoriek boli pre jednotlivé ústavy vybraté kusy látok, ktoré mali byť podrobené analýze. Z
výsluchu svedkyne Ing. D. R., zamestnankyne Výskumného ústavu chemických vlákien, a.s. vo Svite
i z oboznámeného protokolu č. 03/2012 o vykonaní skúšok vzoriek na prítomnosť azofarbív súd zistil,
že odborné vyjadrenie sa týkalo skúšania textilných materiálov, ktoré už skúšali predtým v roku 2009,
na základe objednávky od žalobcu. Pri terajšom testovaní, o ktoré boli požiadaní súdom, obdŕžali
najskôr 4 vzorky označené A,B,C,D, ale pre nedostatočnú hmotnosť vzoriek požiadali o ďalšie vzorky,
kde im prišli vzorky označené A,B,C a na týchto vzorkách vykonali testovanie. Z protokolu o skúškach č.
03/2012 vyplýva, že vzorky boli prijaté 30.11.2011 a 9.12.2011 a najskôr vykonali skúšky na zisťovanie
úžitkových vlastností skúšaných vzoriek, kde zistili, že všetky vzorky zo súdu boli identifikované vláknami
polyester a bavlna a dostava - počet nití na 1 cm bol 32/27, väzba plátnová, pričom rozdiel bol len v
plošnej hmotnosti vzoriek a to vzorka A mala plošnú hmotnosť 119,5, vzorka B 119, vzorka C 120,6 a ak
porovnali výsledky skúšok z protokolov 09/09-13/09 vykonaných na vzorkách doručených od žalobcu v
roku 2009, bola zistená rovnaká identifikácia vlákien, dostava, nití aj väzba, rozdielna bola len plošná
hmotnosť vzoriek, ale tieto odchýlky vznikli z tej skutočnosti, že plošná hmotnosť sa má zisťovať na
úseku 10x10 cm. Rozdiely v zistených hodnotách svedkyňa vysvetlila spôsobom farbenia látky, kedy sa
rovnaké množstvo farby nemusí dostať do rovnakého množstva látky, teda látka po celej farbenej ploche
nemusí vykazovať rovnaké hodnoty a aj rovnaká látka z rovnakého balu môže v rôznych miestach mať
iné hodnoty. Vo všetkých skúšaných vzorkách boli dokázané azofarbivá, ktoré štiepením uvoľňujú 4-
aminoazobenzén v nadlimitnom množstve.
Z výsluchu svedkyne Ing. C. M., technickej riaditeľky VÚTCH-CHEMITEX spol.s r.o. Žilina a
oboznámením s Protokolmi o skúškach č. 3/2012, 4/2012 a 5/2012 súd prvého stupňa zistil, že ústav
obdŕžal žiadosť o podanie odborného vyjadrenia, spolu s ktorým boli zo súdu doručené 4 vzorky pod
označením A, B, C, D na stanovenie obsahu resp. prítomnosti azofarbív, čiže obsahu amínov. Po
vyžiadaní väčšieho množstva materiálu boli zaslané následne ďalšie vzorky označené A,B a C a
na týchto vykonali test na prítomnosť azofarbív. Vo vzorke A bolo zistených 167,07 miligramov/kg
4amínoazobenzénu, vo vzorke B bolo dokázané 4amínoazobenzénu 162,63 miligramov/kg a vo vzorke
C bolo dokázaného 170,35 miligramov/kg 4amínoazobenzénu. Tá vzorka, ktorá bola doručená v roku
2009 od žalovaného a prijatá 5.2.2009, tak ako je uvedené v Protokole o skúškach 19/2009, obsah
arioamínov nebol dokázaný. Na vzorkách, ktoré boli zo súdu zaslané s označením A,B,C vo všetkých
troch vzorkách bola dokázaná prítomnosť 4 amynodenzénu, čiže arioamínov. Azofarbivá sú škodlivé
preto, lebo redukčným štiepením dochádza k vzniku arioamínov a samotné arioamíny sú vlastne
karcinogény, zvlášť tie arioamíny spôsobujú rakovinu močového mechúra. Skutočnosti, že výsledky u
tých istých materiálov na prítomnosť množstva azofarbív zistená v protokole od organizácie zo Svitu
je iná, svedkyňa nepovažovala za rozporuplnú, rozdiely mohli byť spôsobené rozdielnou metodikou
zistenia a rozhodujúce je zistenie množstva, ktoré nesmie presiahnuť 30 miligramov.
Podľa protokolu Inštitútu pre testovanie a certifikáciu a. s., akreditované skúšobné laboratórium č. 1004
Zlín zo dňa 31.1.2012 žalovaný požiadal toto laboratórium dňa 20.1.2012 o testovanie na stanovenie
obsahu aromatických amínov podľa ČSN EN 14362-2, z ktorého skúšobného protokolu č. 412402754
vyplýva, že bola predložená vzorka tkanina, kvalita 5930, materiálové zloženie 52 polyester, 48 bavlna
farby čiernej s tým, že výber vzorky určeného ku skúške vykonal objednávateľ, t.j. žalovaný. Podľa
skúšobného laboratóriá nebola zistená prítomnosť 4 - aminoazobenzénu v tejto vzorke. O akú vzorku
látky sa v danom prípade jednalo, resp. bližší popis tejto vzorky alebo konkrétna vzorka látky, ktorá bola
zaslaná laboratóriu však pri skúšobnom protokole pripojená nebola.
Svedok Ing. D. B., znalec v odbore Ekonómia a manažment objasnil súdu postup v jeho posudku č.
2/2012 zo dňa 30.10.2012, ktorým vyčísľoval dodatočné náklady na prepracovanie reklamovaného
tovaru z dôvodu dodávky vadného materiálu. Na požiadanie znalca žalobca mu poskytol k podaniu
posudku všetky potrebné podklady a posudok je vypracovaný takou formou, že je konkrétna odvolávka
na konkrétny údaj, ktorý je priložený aj v prílohe k znaleckému posudku, čo znamená, že možno
objektívne skontrolovať hodnoty uvádzané a obsiahnuté v posudku. Škoda spôsobená prepracovaním
závadného materiálu bola ním vyčíslená ako súčin 3 388,8085 ONH x 9,8031 eur = 33 220,83 eur.
Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, pritom sústredil toto
dokazovanie na tie sporné skutočnosti, ktoré vyzneli z námietok žalovanej strany voči uplatnenému
nároku. Mal za preukázané, že vreckovina v nohaviciach, ktoré boli dodané nemeckej spoločnosti Ahlers
AG, bola z dodávok žalovaného, ktoré dodávky boli do skladu žalovaného dodané z belgickej spoločnosti
dňa 8.10.2007. Táto vreckovina z nohavíc bola podrobená testovaniu na prítomnosť azofarbív celkom
3 krát. Protokol o skúške z nemeckého chemického laboratória, jeho správnosť a závery žalovaný
nenamietal a nespochybňoval. Žalovaný sa v konaní najskôr mienil mimosúdne dohodnúť so žalobcom,
kedy za kľúčovú otázku označil zistenie prítomnosti azofarbív v predmetnej vreckovine, avšak následne
od toho odstúpil. Po tom, čo súd na základe odborných vyjadrení dospel k zisteniu, že vo všetkých troch
vzorkách, ktoré boli regulérne podrobené testovaniu na prítomnosť azofarbív, kde vzorka A a vzorka
C boli z vreciek nohavíc, ktoré boli žalobcom šité z vreckoviny žalovaného a vzorka B, ktorá bola zo
vzorky archivovanej žalovaným a poskytnutá pri ohliadke, bola zistená prítomnosť azofarbív, si dal
opätovne sám vykonať v inom laboratóriu test na prítomnosť azofarbív, kde však opätovne nebolo možné
zistiť, z ktorej konkrétnej látky táto vzorka bola zaslaná do predmetného laboratória a či sa jednalo o
predmetnú vreckovinu. Pracovník žalovaného Ing. R. uviedol, že u žalovaného existoval interný predpis
na to, ako archivovať tieto vzorky. Túto skutočnosť však popreli ďalšie zamestnankyne žalobcu Ing. H.
a Ing. O.. Neexistujú u žalovaného žiadne záznamy o tom, ako sa vlastne s tou archivovanou vzorkou
nakladalo, teda okrem toho prípadu, kedy bola táto archivovaná vzorka predložená súdu pri ohliadke
na mieste samom, niet žiadneho hodnoverného dôkazu o tom, že z tejto archivovanej vzorky bol braný
a v akom množstve materiál na testovanie, ktoré malo byť použité pri prvom protokole o skúškach,
o ktoré požiadal žalovaný VÚTCH CHEMITEX a. s. Žilina a pri druhom, ktoré požiadal Inštitút pre
testovanie a certifikáciu a. s., akreditované skúšobné laboratórium č. 1004 Zlín. Žalovaný sa snažil v
priebehu sporu spochybňovať závery odborných vyjadrení tým, že došlo k manipulácii so vzorkami a že
súd zaslal na testovanie zásadne iba vzorky od žalovaného. Táto skutočnosť však nebola potvrdená,
nakoľko hoci na úradnom zázname z 12.12.2011 je uvedené mylne označenie poskytovateľa tejto ktorej
vzorky, avšak jednoznačne je uvedené, z ktorej prílohovej obálky táto vzorka bola vzatá a napokon aj
zamestnankyňa súdu vo svojom prehlásení uviedla, že vzorky na testovanie označené písomnom A a
C boli z materiálu z prílohovej obálky č.l. 115a a 115b a vzorka na testovanie označená písmenom B,
bola z materiálu poskytnutého žalovaným pri ohliadke. Spôsob strihania vzoriek ako vyplýva z úradného
záznamu z 12.12.2011 bol rovnaký ako v prípade strihania vzoriek dňa 24.11.2011, čo vyplýva aj z
úradného záznamu, kde je uvedené, že rovnako aj v prvom prípade odberu vzoriek súd postupuje
aj pri doplnení množstva vzoriek. Pokiaľ by táto skutočnosť aj mala spochybniť výsledok testovania
látky poskytnutej žalovaným, súd mal aj tak na prítomnosť azofarbív vo vreckovine dodanej žalovaným
dostatočne relevantné závery vyplývajúce z troch nezávisle na sebe vykonaných testovaní. Ak žalovaný
spochybňoval výsledky odborných vyjadrení, ktoré nariadil súd tým, že došlo k manipulácii vzoriek
a následne si dal opätovne sám urobiť testovanie na prítomnosť azofarbív, je nevieryhodné, prečo
k tomuto testovaniu neprizval žalobcu, resp. prečo túto skutočnosť súdu neoznámil a nepožiadal o
prítomnosť súdu pri odbere týchto vzoriek z materiálu, ktorý bol uskladnený u žalovaného. Žalovaný
teda pokiaľ predložil protokol o skúške na prítomnosť azofarbív v čiernej vreckovine, nie je možné
objektívne preskúmať, aká konkrétna látka bola poskytnutá žalovaným tomuto laboratóriu na testovanie
na prítomnosť azofarbív. Ako dôvodné nemohli byť vyhodnotené ani námietky žalovaného, že dodával
predmetnú vreckovinu žalobcovi od roku 2004, pričom túto dodával aj iným odberateľom, ale ani jeden
odberateľ nemal problémy s prítomnosťou azofarbív. Keď bol však požiadaný o predloženie skladovej
karty o pohybe tohto tovaru na sklade, súdu predložil prehľad o pohybe tohto materiálu zo skladu,
kde začiernil ostatných odberateľov tejto vreckoviny okrem žalobcu tvrdiac, že sa jedná o ochranu
obchodného tajomstva žalovaného. Ak žalovaný mienil skutočne preukázať, že jedine žalobca mal
prípadne problémy s prítomnosťou azofarbív v tejto vreckovine, bolo by logickým, keby sa buď sám
obrátil na týchto odberateľov alebo o túto skutočnosť požiadal cestou súdu, čo však neurobil. Ak
predmetná vreckovina dodaná žalovanému od belgického dodávateľa dňa 8.10.2007 neobsahovala
karcinogénnu látku v azofarbivách, prečo by si túto skutočnosť nebol chcel žalovaný potvrdiť aj
prehláseniami aj od ostatných odberateľov tejto látky. Mená odberateľov tejto látky nemôžu byť v danom
kontexte tohto súdneho sporu obchodným tajomstvom, ktorého rešpektovania sa žalovaný domáha,
resp. ak sa domáha, spochybňuje svoje vlastné tvrdenie. Nevieryhodná je aj tá skutočnosť, že po
8.10.2007, z ktorej dodávky pochádzala sporná vreckovina testovaná na prítomnosť azofarbív, už
ďalšie dodávky tejto vreckoviny od belgického dodávateľa neboli uskutočnené, keď táto vreckovina bola
mu dodávaná od roku 2004, prečo ani ďalší odberatelia už nemienili odoberať predmetnú vreckovinu
od žalovaného. Žalovaný sám prehlásil, že ak vo vreckovine, ktorú dodal, bola testovaná prítomnosť
azofarbív, táto skutočnosť bola platným dôvodom pre odstúpenie od zmluvy.
Súd prvého stupňa preto uzavrel, že žalobca mal právo v zmysle ust. § 436 ods.1 písm. d/ § 344,
§ 409, § 422 ods.1 Obch. zák. odstúpiť od jednotlivých ústnych kúpnych zmlúv, keďže sa zistilo, že
dodaná vreckovina bola farbená farbivami obsahujúcimi neprípustné karcinogénne látky. Ak žalovaný
namietal, z ktorej dodávky sa vlastne uskutočnil odber látok, ustálilo sa, že to bolo z troch dodávok,
ktoré boli uskutočnené žalovaným pre žalobcu po 8.10.2007. Žalovaný namietal výšku škody, ale
rovnako neuniesol dôkazné bremeno o oprávnenosti svojich námietok. Ak z dodávky došlej 8.10.2007
žalovanému žalobca zakúpil na základe troch ústnych kúpnych zmlúv 1 500 metrov látky, má legitímny
nárok na vrátenie jednotlivých kúpnych cien s poukazom na účinky odstúpenia od zmluvy. Dohadovanie
sa o tom, koľko látky použil na ušitie predmetného kusa vreciek a spochybňovanie spôsobu strihania
sú v danom kontexte právne irelevantnými. Listinné dôkazy svedčia o tom, že žalobca musel vynaložiť
finančné prostriedky na to, aby odstránil následky vadného dodania materiálu, teda vreckoviny a
znalecký posudok síce súd preskúmal ako listinný dôkaz, avšak jeho závery v kontexte s výsluchom
svedka a s protiargumentami žalovaného boli súdu postačujúce pre prijatie záveru o ustálení výšky
škody, ktorá vznikla opätovným prepracovaním reklamovaného tovaru z dôvodu dodávky vadného
tovaru. Je nesporné, že tovar dodaný žalovaným bol vadný, a preto žalobcovi vznikli práva zo
zodpovednosti za vadné plnenie v zmysle § 436 Obchodného zákonníka, ale aj nárok na náhradu
škody, ktorú nebolo možné uspokojiť uplatnením niektorého z nárokov z vád tovaru. Výsledkom použitia
vadného materiálu bola potreba opätovne poskytnúť nemeckému odberateľovi bezvadné plnenie.
Žalobcovi v príčinnej súvislosti s odstránením vád vyplývajúcich z vadného tovaru vznikli náklady,
ktoré nemožno považovať za nárok zo zodpovednosti za vady, ale za škodu, na náhradu ktorej mu
vzniklo právo v zmysle citovaného ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka. V konaní uplatnil nárok
zo zodpovednosti za vady, ale tiež i nárok na náhradu škody vzniknutú s výmenou vreckoviny na
vyhotovených nohaviciach. Tieto nároky boli žalobcom riadne preukázané.
Žalobca si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania podľa ustanovenia § 369 ods. 1 Obch. zák., podľa
ktorého, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z
nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté,
dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. V zmysle ustanovenia § 3
ods. 1 Nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB k dátumu 31.1.2009 bola 2 %. Hoci žalobca žiadal
v odstúpení od zmluvy, aby mu bola škoda zaplatená do 15.3.2009, žalovaný nespochybnil prípadný
vznik nároku na úroky z omeškania, teda nespochybnil, že odstúpenie od zmluvy mu bolo doručené
30.1.2009 a žalobca mal nárok na uplatnenie tohto nároku. Súd sa domnieva, že žalobcovi tieto náklady
vznikli oveľa skôr a mohol uplatniť nárok na náhradu škody odo vzniku tohto nároku aj s prihliadnutím
na to, že zákonné uplatnenie nárokov zo zodpovednosti za vady dodaného tovaru bolo uplatnené ešte
v decembri 2008.
Preto súd prvého stupňa žalobe v celom rozsahu ako dôvodnej vyhovel.
Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi
náhradu trov na základe vyúčtovania a to pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške
1.869,50 eur a z trov právneho zastúpenia za špecifikované úkony právnej služby celkom vo výške
12.367,57 eur.
Zo štátnych prostriedkov v konaní bolo zaplatené svedočné i hotové výdavky za náklady súvisiace s
podanými odbornými vyjadreniami, preto podľa § 148 ods. 1 O.s.p súd prvého stupňa zaviazal k náhrade
týchto trov žalovaného.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa.
Namieta, že žalobca odvádza uplatnené nároky od odstúpenia od zmluvy. Žalovaný v priebehu konania
požadoval, aby žalobca špecifikoval, od ktorej zmluvy odstupuje, pretože rámcová kúpna zmluva medzi
účastníkmi konania neexistovala. Zmluvný vzťah bol založený vždy na samostatných kúpnych zmluvách
formou objednávka - dodávka. Žalovaný do dnešného dňa žalobcovi neoznámil, od ktorej zmluvy
odstupuje a z ktorej si teda uplatňuje práva z vád tovaru. Z dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa
nevyplýva, na základe akej právnej normy súd vyhodnotil odstúpenie od jednej kúpnej zmluvy a aj
to nešpecifikovanej tak, že žalobcovi vznikol nárok na plnenie zo všetkých troch uzavretých zmlúv.
Namieta aj to, že súd nesprávne posudzoval vec a nebral na zreteľ aplikáciu ust. § 428 ods. 1 písm.
c/ Obch. zák.. Žalovaný neidentifikoval, od ktorej kúpnej zmluvy odstupuje a naviac nesplnil povinnosť
oznámenia vád bez zbytočného odkladu, či v lehote do 2 rokov. Podľa názoru žalovaného súd nemôže
v rozpore s kogentným ustanovením zákona konať a rozhodovať a sám priznať väčšie práva ako
ich priznáva záväzná právna norma. Namieta aj to, že nesprávne súd vyhodnotil dôkazy, na základe
ktorých uzavrel, že látku, ktorú použil ako vreckovinu pre výrobu nohavíc pre jeho zahraničného partnera
pochádza práve z dodávok od žalovaného. Z dôkazov, ktoré sú v spise, vyplýva, že žalobca pre svojho
odberateľa v rozhodnom období vyhotovil 7.262 ks nohavíc, na ktoré však musel spotrebovať 2.418,246
bm látky - vreckoviny. Od žalovaného však odobral žalobca v roku 2008 spolu 1.100 bm látky a v roku
2007 po súdom ohraničenej dobe po 8.10.2007 409 bm látky. Spolu tak odobral 1.509 bm látky, čo
v žiadnom prípade nekorešponduje s reklamovaným množstvom nohavíc od žalobcovho odberateľa,
a teda aj s uplatnenou výškou škody. V súdnom konaní nemôže byť podkladom rozhodovania akási
paušálna štatistická prebierka, koľko metrov sme odobrali, toľko nohavíc uplatníme ako reklamáciu
od tohto konkrétneho dodávateľa. Nemôže obstáť právny záver súdu, že dôkazom zodpovednosti
na strane žalovaného je skutočnosť, že žalobca od roku 2004 odoberal vreckovinu od žalovaného.
Pre takúto úvahu súdu pri vyhodnocovaní dôkazov neexistuje žiadny podklad. Nemôže k takýmto
záverom viesť ani to, že podľa súdu, ak žalovaný nepredložil skladovú kartu so zreteľným označením
jeho odberateľov (ale so začiernenými menami ostatných odberateľov) nemá za následok to, že by aj
ostatní odberatelia odstúpili od zmlúv so žalovaným práve pre vady tovaru. Ak súd chcel k takémuto
hodnoteniu vo veci pristúpiť, nič mu nebránilo, aby si sám zlustroval v svojej evidencii, či sa na súde
vedú spory žalovaného s jeho odberateľmi, predmetom ktorých by bolo uplatňovanie zodpovednosti
za vady takéhoto tovaru. Na súde prvého stupňa bolo realizované zjavne nepriekazné a neprehľadné
dokazovanie. Aj toto svedčí o porušení rovnosti strán a relevantne to spochybňuje závery o súdom
prvého stupňa označených troch nezávislých testovaniach vzoriek látky. Z dôvodov nie je zrejmé, aké
tri testovania má súd na mysli, a teda, na ktoré odkazuje. Žalovaný sa len môže domnievať, že sa jedná
o testovanie realizované žalobcom a jeho odberateľom. Súd vytýka žalovanému, že pri spochybňovaní
výsledkov odborných vyjadrení si dal opätovne sám robiť testovanie na prítomnosť azofarbív a toto
ním objednané testovanie označil za nevieryhodné, pretože neprizval k tomu žalobcu, ani súd. Ak si
žalobca nechal takéto testy urobiť aj bez prítomnosti žalovaného, či súdu, ním predložené výsledky
z týchto testov vyplývajúce súd vyhodnotil ako hodnoverné a pri rozhodovaní vo veci sa nimi riadil.
Súd však v rámci dokazovania zneprehľadnil celé dokazovanie realizované u znaleckých organizácii
a odmietol vykonať kontrolné znalecké dokazovanie na odstránenie ním vyvolaných nejasností a
zmaril tak dokazovanie v celom rozsahu. Poukazuje pritom na obsah zápisnice spísanej 7.4.2011
konštatujúce odber vzoriek látky, potom na úradný záznam z 24.11.2011 i z 12.12.2011 o vzorkách,
ktoré následne boli predkladané na odborné vyjadrenie povereným organizáciám. Z týchto záznamov
je zrejmé, že muselo dôjsť k zámene vzoriek a ich označenia, v dôsledku čoho boli odoslané pre
tieto organizácie len vzorky žalobcu. Žalovaný opakovane si nechal vyhodnotiť z identického kusa
látky, z ktorého brala sudkyňa vzorku, znalecký posudok a žiadal o vykonanie kontrolného znaleckého
dokazovania. K tomuto procesnému návrhu sa súd nevyjadril len vyhodnotil nejaké iné tri testy žalobcu
za dôveryhodné a tri testy žalovaného za nedôveryhodné. Podľa žalovaného súd konal v rozpore
jednak s kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, napriek návrhom žalovaného, nevykonal
vo veci potrebné dokazovanie na ustálenie, od ktorej kúpnej zmluvy došlo k odstúpeniu a o akých
nárokoch je vôbec možné konať. V dôvodoch rozhodnutia sa súd nevyporiadal s námietkou, že
žalobca nikdy nedisponoval takým množstvom vreckoviny od žalovaného, ako bolo reklamované od jeho
odberateľa, akým spôsobom došlo k výberu a ktorých údajne vadných výrobkov, kde sa tieto vymieňali
podľa korešpondencie s odberateľom žalobcu, neakceptoval návrh žalovaného na podrobenie vzoriek
kontrolnému znaleckému dokazovaniu. Takýmto spôsobom odňal žalovanému aj možnosť konať pred
súdom.
Navrhuje preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, alternatívne navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať
žalovanému náhradu trov konania.
Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že odvolacie námietky žalovaného sa v podstate
zhodujú s jeho argumentáciou pred súdom prvého stupňa, na ktorú on vždy primerane reagoval.
Z listu z 30.1.2009, v nadväznosti aj na ústnu reklamáciu z 15.12.2008 vyplývajú skutočnosti o
dostatočnom podklade na identifikáciu odstúpenia od zmluvy. Poukazuje aj na obdobie žalobcovho
bezvýsledného čakania na zaslanie certifikátu žalovaným až do momentu odoslania reklamácie z
30.1.2009. Jednoznačne a nezameniteľne je identifikovaný rozsah, v ktorom boli objednávky dotknuté
odstúpením (uvedením dotknutého obdobia v liste i vrátane celkovej ceny vadného tovaru vo výške
2.066,58 eur). Tieto čísla jednoznačne a nezameniteľne identifikujú tovar, ktorý bol dodávaný vo väčších
množstvách v rolkách a ktorý bol dotknutý odstúpením. Vady boli uplatnené včas. K odstúpeniu od
zmluvy došlo tiež v primeranej lehote. Žalobca reklamoval iba časť z odobratej výmery, ktorú časť
má do dnešného dňa pripravenú vo vreciach vo svojej prevádzke vo forme jednotlivých vypáraných
kúskov vreckoviny, a ktorá časť je jednoznačne vrátená zákazníkom žalobcu, vypáraná a pripravená na
odovzdanie žalovanému, tak ako je to uvedené v odstúpení od zmluvy z 30.1.2009, a tak ako to aj súd
prvého stupňa zistil pri návšteve prevádzky pri náhodnom odoberaní vzoriek. Nesúhlasí s odvolacou
námietkou žalovaného poukazujúcu na to, že žalobca musel šiť vrecká aj z inej vreckoviny od iného
dodávateľa. Pri predmetnej dotknutej vreckovine sa v konaní preukázalo, že sa jednalo o dodávky pre
nemeckého odberateľa, ktorý si žiadal dodávky drahšej vreckoviny výlučne od žalovaného s ohľadom
na kvalitu a štruktúru materiálu, ktorého žalovaného si vybral ako dodávateľa z viacerých vzoriek pri
začatí spolupráce. Podľa názoru žalobcu sa súd riadil pri testovaní vzoriek výsledkami testov, ktoré
vykonal z látok odobratých u žalobcu i žalovaného, ktoré všetky vyšli pozitívne v zmysle, že obsahovali
azofarbivá. Akékoľvek ďalšie testovania a ich výsledky je nevyhnutné skúmať výlučne s prihliadnutím
na všetky okolnosti, za ktorých boli produkované. Nie je vhodné ako rovnocenné porovnávať testovanie
vzoriek vykonané žalobcom (ktorému nemecký dodávateľ vrátil dodávku nohavíc a nakoľko mu žalovaný
nepredložil certifikát o nezávadnosti dodanej látky, musel vykonať toto testovanie a zároveň zaslať
žalovanému jeden pár nohavíc) s testovaním vykonaným žalovaným, ktorý v záujme obrany mohol zo
skladu vybrať akýkoľvek kus čiernej látky a dať ho negatívne testovať a ktorý v rámci celého konania
napr. tvrdil, že žalobcom zaslané nohavice nemá k dispozícii, až dokiaľ sa u neho pred koncom sporu
neobjavili, pričom vreckovina v nich ušitá nebola nijako použitá na testovanie. Žalobca poukazuje na
skutočnosť, že žalovaný odmietol sprístupniť priestory, v ktorých sa mal nachádzať sklad vzoriek súdu
a právnemu zástupcovi žalobcu v čase, keď bolo realizované odobratie vzorky u žalovaného, a kedy sa
žalobca domáhal na mieste samotnom overenia skutočností ako sú vzorky evidované, ktorá samotná
skutočnosť vzbudzuje odôvodnené podozrenie ohľadom kvality archivácie a možnosti zámeny vzoriek
u žalovaného. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne
správny. Uplatňuje si nárok aj na náhradu trov konania.
Na výzvu odvolacieho súdu žalobca doplnil vyjadrenie k odvolaniu písomným podaním, v ktorom
zdôraznil, že obidve strany vedeli, o ktorú konkrétnu dodávku (z pohľadu žalovaného) sa jednalo.
V písomnom dokumente z 2.3.2009, ktorý je obsahom spisu a ktorý vyhotovila právna zástupkyňa
žalovaného, sa jednoznačne poukazuje na to, že sa jednalo výlučne o odbery z jedinej existujúcej
dodávky dodanej žalovanému jeho obchodným partnerom v roku 2007, ktorú skutočnosť mal oznámiť
aj žalobcovi. Na strane žalovaného existovala presná a nezameniteľná vedomosť o tom, z ktorej jedinej
dodávky (balenia látky) sa reklamuje tovar, pričom táto vedomosť bola v momente doručenia odstúpenia
z 30.1.2009 identifikovaná kvantitatívne na strane žalobcu tým, že uviedol, že z titulu odstúpenia žiada
o vrátenie 2.066,58 eur. Podľa názoru žalobcu v nadväznosti na zistený mechanizmus priebežných
objednávok a dodávok vreckoviny a na zistené a preukázané priebežné šitie koncových výrobkov
je identifikácia dodaného tovaru s prihliadnutím na osobitné črty obchodných zvyklostí v predmetnej
oblasti obchodu dostatočne špecifikovaná tak, aby na strane žalovaného nemohla vzniknúť akákoľvek
pochybnosť a na strane žalobcu sú tieto dodávky dostatočne presne identifikované množstvom
dodaného tovaru v nadväznosti na jednotkovú cenu a z titulu odstúpenia žiadanú výšku kúpnej ceny.
Zjednodušene povedané, žalobca nedokáže z objektívnych dôvodov preukázať, ktorý individuálny
kúsok vypáraného vrecka bol z ktorej konkrétnej časti predmetnej veľkej rolky látky a následne tiež,
z ktorej jednotlivej dodávky, ale žalobca v konaní preukázal, tak ako to vyplýva z predmetného
vyjadrenia zástupcu žalovaného z 2.3.2009, že u žalovaného sa jednalo o strihanie látky z jedinej rolky
nadobudnutej ním v roku 2007, ktorá je nezameniteľná, pričom sa jednalo o jednotlivé objednávky a
dodávky z danej veľkej rolky látky, ktoré pokrývali množstevne látku v cene 2.066,58 eur.
Na prejednanie podaného odvolania odvolací súd nariadil pojednávanie. Najskôr bol určený termín
pojednávania na 11.9.2014, ktorý však bol na žiadosť žalovaného zmenený na 10.9.2014. Žiadosť
vtedy bola odôvodňovaná kolíziou úkonov právnej služby, ktoré realizuje zástupkyňa žalovaného
v označený deň na Okresnom súde Košice I a Okresnom súde Košice okolie. Následne súd
upovedomil účastníkov konania o zmene termínu pojednávania na deň 10.9.2014. Toto upovedomenie
bolo doručené zástupkyni žalovaného 25.6.2014. Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu
1.7.2014 požiadala zástupkyňa žalovaného opätovne o zmenu termínu pojednávania z dôvodu, že si
zabezpečila na čas od 9.9.2014 do 19.9.2014 dovolenkový pobyt mimo územia SR. Poukazuje na to,
že aj v označených veciach, uvedených v predchádzajúcej žiadosti, vedených na súdoch v Košiciach
požiadala o preročenie termínu pojednávania. Odvolací súd dal zástupcovi žalovaného na vedomie, že
tejto žiadosti o zmenu termínu pojednávania nebolo vyhovené. Takéto upovedomenie bolo doručené na
emailovú adresu zástupcu žalovaného ešte 3.7.2014. Pojednávania nariadeného na deň 10.9.2014 sa
žalovaný, ani jeho zástupca nezúčastnili.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní Ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní (čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a
všetkých ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby
mali dostatok času na prípravu (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije,
alebo nie. Zúčastniť sa prejednávania v právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého
účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tom
práve účastník trvá. Uvedené ustanovenia sa aplikujú podľa § 211 ods. 2 O.s.p. aj v odvolacom konaní.
Aj v odvolacom konaní sa uplatňuje ust. § 101 ods. 2 O.s.p., ktoré v druhej vete určuje jednu výnimku z
práva účastníka zúčastniť sa prejednávania veci pred súdom, za splnenia ktorej sa môže vec prejednať
i v jeho neprítomnosti, t.j. ak riadne predvolávaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Podľa tohto citovaného ustanovenia súd pokračuje
v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie,
ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto
účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
V predmetnej veci, tak ako je už konštatované vyššie, zástupcovi žalovaného bolo doručené oznámenie
o termíne pojednávania nariadenom na deň 10.9.2014 už 25.6.2014. Oznámenie termínu pojednávania
bolo tak právnemu zástupcovi žalovaného doručené už s dostatočným časovým odstupom. Dôvody
žiadosti o odročenie pojednávania založené na zahraničnej dovolenke neboli súdu preukázané a
naviac opodstatnenosť takého dôvodu výraznou mierou spochybňuje aj to, že predchádzajúci termín
pojednávania, určený na deň 11.9.2014, „nevyhovoval“ zástupkyni žalovaného z dôvodu kolízie úkonov
právnej služby. Žiadosť o ďalšiu zmenu termínu pojednávania musel súd teda posudzovať aj s
prihliadnutím na predtým uvádzané dôvody a skutočnosť, ktorú uviedla zástupkyňa žalovaného v novej
žiadosti o odročenie pojednávania nemohol posúdiť ako hodnoverne preukázanú. Žiadosť zostala iba v
rovine nepodložených tvrdení. Aj existujúca, po nariadení pojednávania zabezpečená dovolenka (aj v
zahraničí), s vedomím, že je vo veci nariadené pojednávanie, nemôže byť ospravedlniteľným dôvodom,
pre ktorý by mal súd žiadosti o odročenie pojednávania vyhovieť. Pre vec bolo relevantným aj to, že
odvolací súd dal zástupkyni žalovaného na vedomie, akým spôsobom žiadosť o odročenie pojednávania
vybavil. Za takéhoto stavu odvolací súd mal za to, že sú splnené podmienky na prejednanie veci na
nariadenom pojednávaní 10.9.2014 aj v neprítomnosti zástupcu žalovaného, či samotného žalovaného.
Odvolací súd v tejto súvislosti neopomenul aj to, že aj z obsahu spisu vyplynulo, že už 30.7.2013 sa
žalovaný, ani jeho zástupca bez akéhokoľvek dôvodu nezúčastnili pojednávania pred súdom prvého
stupňa.
Na nariadenom pojednávaní odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Tu treba zdôrazniť viazanosť dôvodmi podaného
odvolania, nad rámec ktorých nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa
preskúmavať. Výnimkou sú len prípadné vady konania, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa i konania, ktoré mu
predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť
zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z obsahu spisu vyplýva množstvo vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, z ktorých totožne so
súdom prvého stupňa možno uzavrieť, že je nespochybniteľným (nerozporoval to ani žalovaný), že
jemu jeho belgický dodávateľ dodal látku na vreckovinu 8.10.2007. Odbery z tejto látky od žalovaného
žalobca realizoval 29.11.2007 (dodací list a faktúra č. 1070488 na sumu 25.049,50 Sk), ďalej 15.5.2008
(faktúra č. 1080178 na sumu 30.464,00 Sk) a 13.6.2008 (faktúra č. 1080211 na sumu 36.771,00 Sk). U
všetkých týchto dodávok ide o dodávku textilnej tkaniny 5930.01 10 noir. V konaní sa nerozporovalo ani
to, že sa dodávka tejto vreckoviny, textilnej tkaniny realizovala v súvislosti s požiadavkami žalobcovho
nemeckého odberateľa, ktorý si žiadal dodávky drahšej vreckoviny práve od samotného žalovaného
s prihliadnutím na kvalitu a štruktúru materiálu. Z dokazovania nevyplynulo, že by žalobca na výrobu
nohavíc jemu vrátených nemeckým odberateľom použil inú textilnú látku, než tú, ktorú mu dodal
žalovaný. Ani odvolací súd pri uplatnených odvolacích námietkach nemá dôvodné pochybnosti o závere
súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa „ustálilo“, že z posledných troch vyššie uvedených dodávok
textilnej látky pochádza to, čo bolo zapracované žalobcom do nohavíc pre jeho nemeckého odberateľa
a týchto troch dodávok sa týkajú aj úkony žalobcu uplatňujúce nároky zo zodpovednosti za vady tovaru.
Vadu textilnej látky zapracovanej do žalobcom vyrobených nohavíc zistil nemecký odberateľ žalobcu a
bezprostredne po získaní tejto informácie podloženej skúškou realizovanou Chemickotechnologickým
laboratóriom v Bielefelde (skúšky zo dňa 12.12.2008 a email spoločnosti Ahlers AG žalobcovi) žalobca
telefonicky 15.12.2008 a potom písomne listom z 8.1.2009 podal žalovanému správu o vadách ním
dodaného tovaru. Preto pri vyššie uvedených termínoch dodávok z 29.11.2007, 15.5.2008, či 13.6.2008
nemožno uznať za dôvodnú odvolaciu námietku o nedodržaní lehoty podania správy bez zbytočného
odkladu, či v lehote do 2 rokov.
V konaní pred súdom prvého stupňa sa nepreukázalo, čo treba osobitne zdôrazniť, že v nohaviciach,
ktoré sa vrátili žalobcovi od neho nemeckého odberateľa je použitá na výrobu vreckoviny iná textilná
látka, než látka, ktorá je dodaná žalobcovi od žalovaného. Vypárané kusy látky, ktoré žalobca má k
dispozícii, neboli z procesnej iniciatívy, ani samotného žalovaného podrobené analýze na spochybnenie,
že táto textilná látka nebola dodaná žalobcovi žalovaným. Ani „úvahy“ žalovaného, s poukazom na
prepočty normovaného množstva látky na vrecko nohavíc a celkový počet nohavíc vyhotovených
žalobcom, závery o látke pochádzajúcej od žalovaného v reklamovaných nohaviciach nespochybňujú.
Napokon analýzu dôkazov aj pre ten účel súd prvého stupňa urobil zodpovedajúco § 132 O.s.p..
Žalovaný neprodukoval v konaní relevantný dôkaz o tom, že by v žalobcovi vrátených nohaviciach od
jeho nemeckého partnera nebola pôvodne zapracovaná ním dodaná textilná látka. Najskôr v konaní
sa bránil tým, že v látkach ním dodaných nemôžu byť zakázané látky - azofarbivá. Až po realizácii
pojednávania pred súdom prvého stupňa 10.1.2012, žalovaný (jeho zástupca) po výsluchoch tam
vypočutých svedkýň Ing. D. R. a Ing. C. M. (pracovníčok organizácií podávaných odborné vyjadrenie
vo veci) skonštatoval, že z výsluchu týchto svedkýň vyplynuli pre neho „prekvapivé zistenia“, a preto
žiadal o prekonzultovanie záležitosti s klientom. Dôraz bol dovtedy kladený na to, že žalovaný si sám
dal testovať látku na azofarbivá a výsledok podľa jeho zistení mal byť pri testovaní negatívny.
Odvolací súd nemá dôvod na pochybnosti ani v tých záveroch, ktoré sa týkali výsledkov skúšok
realizovaných požiadanými organizáciami. Ich závery sú v tomto smere vzácne zhodné. Pokiaľ sa
žalovaný snaží navodiť stav, že pri predkladaní vzoriek nebol dodržaný postup, ktorý by dostatočne
identifikoval to, že bola predmetom skúmania aj vzorka odobratá od žalovaného, odvolací súd takúto
námietku žalovaného vyhodnotil tiež ako nedôvodnú. So skutočnosťami, ktoré namieta teraz žalovaný
v podanom odvolaní, sa v dôvodoch rozhodnutia vyporiadal súd prvého stupňa. Vysvetlený bol teda
postup aj s tým, ako boli v prílohových obálkach zaznačené údaje o predkladaní, či o odoberaní vzoriek
od príslušného subjektu, tak ako sú v prílohových obálkach na č. l. 115a až 115c spisu. Tu v tejto súvislosti
treba totožne so súdom prvého stupňa konštatovať, že všetky vzorky, ktoré boli predkladané obom
organizáciám, vykázali po testoch prítomnosť azofarbív. Rozdielne údaje o množstve boli vysvetlené
rôznou metodikou, tak ako to vyplynulo napokon aj z obsahu výpovedí vypočutých svedkýň, pracovníčok
označených organizácií.
Ku zhromažďovaniu vzoriek, ktoré súd prvého stupňa následne dal podrobiť skúškam na prítomnosť
azofarbív, treba uviesť to, že žalovaný nevyužil možnosť zúčastniť sa odberu týchto vzoriek u žalobcu. O
termíne tohto úkonu u samotného žalobcu bol zástupca žalovaného upovedomený a písomným podaním
(č. l. 111 spisu) súhlasil s realizovaním odberu vzoriek v Michalovciach bez jeho prítomnosti. Ďalej je
zrejmé z týchto úkonov (ktoré realizoval súd priamo v organizáciách žalobcu, či žalovaného) aj to, že
žalovaný nesprístupnil napriek požiadavke súdu sklad vzoriek, či evidenciu o pohybe týchto látok, ktoré
mal na sklade a ktoré mali byť používané na dodávky aj žalobcovi. Každopádne však všetky vzorky,
ktoré súd zabezpečil, boli podrobené skúškam a všetky vzorky (teda aj vzorky odobraté od žalovaného)
vykázali prítomnosť azofarbív v nadlimitných množstvách. Ak by čo i len jedna vzorka obsahovala
údaj o tom, že na prítomnosť azofarbív bola testovaná negatívne, mohlo by to viesť k dôvodnosti
námietok samotného žalovaného spochybňujúcim to, že či ním dodaná vzorka tieto zakázané látky
obsahovala alebo neobsahovala. Žalovaný v odvolaní nespochybňuje to, že by organizácie podávajúce
odborné vyjadrenie vo veci neboli spôsobilé urobiť testovanie vzoriek, ani to, že by vzorky im predložené
neboli dostatočne kvalitne (či dokonca závadne) vyhodnotené. Námietky sa týkali len toho, že nebola
podrobená testovaniu látka pochádzajúca od neho. Tento druh námietky však neodôvodňuje potrebu
overenia prijatých záverov z testovania predložených vzoriek. Požiadavka na „kontrolné znalecké
dokazovanie“ je preto irelevantná. Ak vzorky látok od žalobcu i žalovaného zabezpečil súd, ktorý
ich doručil na účely testovania príslušným odborným organizáciám, a postup odoberania vzoriek od
účastníka i ich predkladania na účely testov vysvetlil v dôvodoch rozhodnutia (tak ako už popísané
vyššie), nemožno uznať za opodstatnenú odvolaciu námietku, že testovaniu nebola podrobená látka od
žalovaného.
Z obsahu spisu vyplýva aj to, že už uznesením 3Ncb 4/2012-340 z 12.7.2012 Krajský súd v Prešove
rozhodoval o podaní žalovaného, ktorým bola namietaná zaujatosť sudkyne JUDr. C. T.. Už v tomto
rozhodnutí bolo konštatované to, že prípadné vady v postupe v konaní môžu byť dôvodom pre zrušenie
rozhodnutia vo veci samej len za predpokladu, že by mali tieto vady za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Treba konštatovať, že účasť sudcu súdu prvého stupňa na ohliadke v sídle
žalobcu pri využití motorového vozidla zástupcu žalobcu je určite „neštandardný“. V predchádzajúcom
rozhodnutí Krajského súdu v Prešove z 12.7.2012 3Ncb/4/2012-340 bolo konštatované, že neboli
namietajúcou stranou produkované skutočnosti, ktoré by boli dôvodným pre záver o vylúčení sudkyne.
Pri absencii takýchto dôvodov Krajský súd v Prešove nemal ani dôvod teda vtedy rozhodovať o tom, či
sudkyňa je vylúčená alebo nie. Aj keď sa však zúčastnila úkonu mimo sídla súdu za použitia motorového
vozidla zástupcu žalobcu, toto samo osebe nesvedčí o jej vylúčení z prejednania a rozhodovania veci.
Ani iné údaje (§ 14 ods. 1 O.s.p), ktoré by svedčili o dôvode jej vylúčenia neboli zistené. Preto spoločná
cesta na úkon so zástupcom žalobcu nemôže zakladať takú vadu v konaní, ktorá by odôvodňovala
zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní nebola zachovaná rovnosť strán v konaní.
Prvostupňový súd dal priestor obom stranám v konaní, aby zhromažďovali pre vec rozhodujúce
skutočnosti, či dôkazy o týchto skutočnostiach. Žalovaný bol žalobcom nepochybne upovedomený o
tom, v akom rozsahu dodanej textilnej látky uplatňuje nárok zo zodpovednosti za vady. Išlo len o ten
rozsah dodanej látky, ktorý bol zapracovaný do jemu vrátených nohavíc od nemeckého odberateľa.
Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že v takomto rozsahu dodanej textilnej látky
na vreckovinu bol oprávnený žalobca od zmluvy odstúpiť. Kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným
bola porušená podstatným spôsobom dodaním tovaru s vadami (§ 436 ods. 1 písm. d/ Obch. zák.). Ak
žalobca využil možnosť na odstúpenie od zmluvy v takomto rozsahu dodanej textilnej látky, je to jeho
oprávnenie a v takomto rozsahu bola aj limitovaná jeho žalobná požiadavka súvisiaca s odstúpením
od zmluvy.
Skutkové závery o dodaní tovaru s vadami, znamenajúce porušenie zmluvy podstatným spôsobom, majú
oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, tak ako vyplývajú z aplikácie ust. § 153 ods. 1 O.s.p..
Žalovaný zameral svoje odvolacie námietky (tak ako uvedené vyššie) práve na tie skutočnosti, ktoré sú
odvádzané od záveru súdu prvého stupňa na uplatnenie zodpovednostného nároku za vady súvisiace
s odstúpením od zmluvy. Uplatnené odvolacie dôvody neobsahujú výhrady voči záverom súdu prvého
stupňa o nároku na náhradu škody vyplývajúceho z uplatneného nároku zo zodpovednosti za vady v
zmysle ust. § 373, či § 378 Obch. zák.. Prvostupňový súd v tomto smere dával v dôvodoch rozhodnutia
odpoveď aj na aplikáciu ust. § 440 ods. 1 Obch. zák.. Pri absencii takýchto konkretizujúcich odvolacích
výhrad, smerujúcich proti nároku na náhradu škody, či vôbec proti vyčísleniu výšky nároku na náhradu
škody a aj pri absencii výhrad vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania, odvolací súd pri už vyššie
zdôraznenej zásade viazanosti dôvodmi podaného odvolania, konštatoval, že niet ani dôvodu sa bližšie
týmto záverom súdu prvého stupňa venovať. Napokon aj tieto závery prvostupňový súd vysvetlil v
dôvodoch rozhodnutia. Dal presvedčivú odpoveď na to, z akého dôvodu aj nárok na náhradu škody
popri nároku zo zodpovednosti za vady žalobcovi priznával. Aj keď sa žalovaný pred súdom prvého
stupňa mobilizoval vo výhradách proti skutočnostiam vyplývajúcim zo svedeckej výpovede Ing. B., či
ním spracovaného znaleckého posudku, v odvolacom konaní, takéto výhrady už neboli uplatnené. Preto
pri ich absencii, tak ako je už konštatované vyššie, nebol dôvod sa nimi bližšie zaoberať.
Podané odvolanie vo svojom odôvodnení neobsahuje konkretizáciu výhrad proti výrokom o náhrade
trov, či ich výške. Ak žalobca bol v konaní úspešný, patrí mu nárok na náhradu trov konania podľa §
142 ods. 1 O.s.p.. Pri absencii výhrad voči vyčísleniu týchto trov aj tu treba zdôrazniť viazanosť dôvodmi
podaného odvolania.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Pri aplikácii ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. mu
patrí nárok na náhradu trov konania. Uplatnil si nárok na náhradu trov súvisiacich s jeho právnym
zastúpením. Právny zástupca žalobcu realizoval úkony právnej služby, a to písomné vyjadrenie k
odvolaniu a zastúpenie na odvolacom pojednávaní. Pri týchto mu patrí nárok na tarifnú odmenu po
469,76 eur, pri prvom režijný paušál po 7,81 eur a pri druhom 8,04 eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. b/,
c/ vyhl. č. 665/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Bola mu priznaná aj náhrada za stratu času pri
ceste zo sídla kancelárie do Prešova a späť za 10 polhodín po 13,40 eur (§ 17 ods. 1 cit. vyhl.) i náhrada
cestovných výdavkov za cestu vlastným motorovým vozidlom pri 348 km po 0,183 eur na kilometer i
suma náhrady za PHM pri priemernej spotrebe 5,8 l nafty na 100 km a pri PHM v cene 1,359 eur/l,
celkom vo výške 91,11 eur (§ 16 ods. 4 cit. vyhl.). Súčet tarifnej odmeny, režijného paušálu, náhrady za
stratu času i cestovných náhrad predstavuje 1.180,48 eur, toto po zvýšení o DPH, t.j. o 20%, predstavuje
1.416,57 eur. Túto náhradu zaplatí žalovaný na účet právneho zástupcu žalobcu (§ 149 ods. 4 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.