Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. december 2012

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 20C/138/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309211871
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:OSGA:2012:2309211871.17

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Martinom Holičom, v právnej veci
navrhovateľov: v 1. rade H. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. Č.. XXX, v 2. rade Q. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Š. Č.. XXX, zast. JUDr. Peter Mihalda, advokát, Gogoľova 18, Bratislava, proti odporcom: v 1. rade
Ľ. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. Č.. XXX, zast. JUDr. Eleonórou Zuzákovou, advokátkou, Mierové nám.
4, Galanta, v 2. rade Š. W., bytom Š. Č.. XXX, zastúpený odporkyňou v 1. rade, o návrhu na vypratanie
nehnuteľností a o vzájomnom návrhu na určenie, že nehnuteľnosti boli vlastníctvom poručiteľa, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zamieta návrh na vypratanie nehnuteľností - rodinný dom súp.č. XXX, nachádzajúci sa na
pozemku parc.č. XXX/X, parc.reg. "I." a pozemok parc.č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere
XX m2, parc.reg. "I.", zapísané na LV č. XXX, vedenom Katastrálnym úradom S., Správa katastra L.,
pre obec Š., k.ú. Š..

II. Súd určuje, že rodinný dom súp.č. XXX na CKN parc.č. XXX/X, CKN parc.č. XXX/X zastavaná plochy
o výmere XX m2, zapísané na LV č. XXX pre k.ú. Š., Správa katastra L., boli v čase smrti vlastníctvom
nebohého Y. W., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX.

III. Navrhovatelia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporkyni v 1. rade
náhradu trov konania vo výške 1.319,27 eur, k rukám advokátky odporkyne v 1. rade, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

IV. Odporcovi v 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva.

V. Navrhovatelia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vzájomný
návrh vo výške 99,50 Eur tunajšiemu súdu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 30.07.2009 domáhali, aby súd zaviazal odporcov
vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. Š. vedené na Katastrálnom úrade v S., Správa katastra
L. zapísané na LV č. XXX, a to rodinný dom súp.č. XXX ako aj súp.č. XXX na pozemku parc.č. XXX
o výmere XXX m2, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj na náhradu trov konania. Odporcovia
užívajú predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

Tunajší súd vydal vo veci rozkaz na plnenie č.k. 20C/138/2009-16 zo dňa 25.08.2009, proti ktorému
podala odporkyňa včasný a odôvodnený odpor, v dôsledku čoho sa rozkaz na plnenie zo zákona zrušil
a súd vo veci nariadil pojednávanie.

Odporcovia žiadali návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Odporkyňa v 1.rade podala
vzájomný návrh. Vzájomný návrh odporkyne v 1. rade smeruje voči navrhovateľom v 1. a 2. rade. Podľa
vzájomného návrhu zo dňa 18.11.2009 odporkyňa žiadala, aby súd určil, že odporkyňa v 1. rade je
vlastníčkou rodinného domu súp.č. XXX na novovytvorenej parc.č. XXX/X, novovytvorenej parcely č.
XXX/X - zastavaná plocha o výmere XX m2, vytvorenej rozdelením parc.č. XXX zastavaná plocha o
výmere XXX m2, v celosti, zapísanej na LV č. XXX kat. územie Š., na základe geometrického plánu č.
XX/XXXX vytvoreného F. Č., súkromným geodetom, zo dňa XX.XX.XXXX, a príslušnej časti spoločného
dvora parc.č. XXX/X zast. plocha o výmere 1093 m2, parc.č. XXX/X zast.plocha o výmere XX m2, parc.č.
XXX/X zast. plocha o výmere XX m2, zapísaných na LV č. XXX k.ú. Š..

Dňa 22.12.2009 bolo súdu doručené upresnenie vzájomného návrhu odporkyne v 1. rade, ktorým žiada,
aby súd určil, že odporkyňa v 1. rade je vlastníčkou rodinného domu súp.č. XXX na novovytvorenej
parc.č. XXX/X, novovytvorenej parcely č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere XX m2, vytvorenej
rozdelením parc.č. XXX zastavaná plocha o výmere XXX m2, v celosti, zapísanej na LV č. XXX kat.
územie Š., na základe geometrického plánu č. XX/XXXX vytvoreného F. Č., súkromným geodetom, zo
dňa XX.XX.XXXX.

Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 20C/138/2009-110 zo dňa 4. februára 2010, ktorým zamietol
návrh na vypratanie predmetných nehnuteľností a o vzájomnom návrhu odporkyne 1 rozhodol tak,
že ju určil vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Trnave
uznesením č.k. 9Co/127/2010-162 zo dňa 24. marca 2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval,
že z vykonaného dokazovania, najmä výsluchom svedkov, bolo preukázané, že pôvodná vlastníčka
rodinného domu so súpisným č. XXX nikdy nebola aj vlastníčkou rodinného domu so súpisným č. XXX,
a teda v zmysle zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac ako má, je vylúčené, aby na základe
kúpnej zmluvy previedla vlastnícke právo k rodinnému domu so súpisným č. XXX na žalobcov. Uvedené
potvrdila aj dcéra pôvodnej vlastníčky, svedkyňa Ľ. O. ako aj iní svedkovia. Z vykonaného dokazovania
súdom prvého stupňa ďalej vyplýva, že žalovaná v 1. rade sa domáha určenia vlastníckeho práva k
rodinnému domu súp. č. XXX, ktorého vlastnícke právo nie je v katastri nehnuteľností evidované, nie
je evidované ani na žalobcov, ani na žalovanú. Rodinný dom súp. č. XXX (predtým súp. č. XXX) na
liste vlastníctva formálne evidovaný nie je na žiadneho vlastníka a z fotodokumentácie i z výpovedí
svedkov celkom jednoznačne vyplynulo, že tento rodinný dom bol vždy samostatným domom, bývala
v ňom pani Y. U., ktorá sa v roku 1974 rozhodla tento dom predať Y. W. a jeho P., t.j. H. Ž. v 1. rade.
Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná, i keď nedošlo k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy. Žalovaná v
konaní preukazovala, že od podpísania prehlásenia o ústnom uzavretí kúpnej zmluvy došlo k vyplateniu
časti kúpnej ceny a v zmysle dohody obsiahnutej v prehlásení právni predchodcovia žalobkyne doplácali
zvyšok kúpnej ceny v splátkach (porovnaj prehlásenie z roku 1974, poštové poukážky o doplatku zvyšku
kúpnej ceny i prehlásenie M. W. z XX.XX.XXXX č.l. 146 až 149 spisu). Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že manželia W., rodičia žalovanej v 1. rade na základe prehlásenia zo dňa XX.XX.XXXX
nadobudli presvedčenie, že od Y. U. a M. I. odkúpili rodinný dom č. XXX s pozemkom. Predmetné
nehnuteľnosti od roku XXXX potom užívali ako vlastné až do svojej smrti. Súd prvého stupňa uzavrel,
že H. Ž. v 1. rade predchádzajúcim vlastníkom domu vyplatili kúpnu cenu a fakticky sa ujali držby
nehnuteľností a na základe týchto skutočností sa považovali za jej vlastníkov. Od tejto doby začala plynúť
vydržacia doba 10 rokov a táto plynula od roku 1974 a uplynula najneskôr k 31.12.1984 a teda týmto
dňom sa H. Ž. v 1. rade (resp. E., pretože P. zomrela) stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností.

Napriek tej skutočnosti, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že H. Ž. sa stali vlastníkmi
predmetných nehnuteľností, za vlastníčku nehnuteľností určil žalovanú v 1. rade, pretože táto začala
rodinný dom užívať F. X. X. E. a teda ako právna nástupkyňa vstúpila tiež do postavenia oprávnenej
držiteľky. K tomu treba uviesť, že v prípade, ak vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli
H. Ž. v roku XXXX, už bolo nadbytočné, aby doba oprávnenej držby plynula i žalovanej, pokiaľ sa

vlastníkmi nehnuteľností už stali jej právni predchodcovia. V danom prípade je potrebné vychádzať z
rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.03.1999 sp. zn. 2Cdo/135/1998, v zmysle ktorého „Ak boli splnené
všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním podľa Občianskeho
zákonníka z roku 1950, nemožno už splnenie predpokladov pre vydržanie posudzovať podľa neskoršie
platných právnych predpisov“. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa ďalej vyplýva,
že matka žalovanej X. W., rodená F., zomrela dňa XX.XX.XXXX, t.j. ešte počas vydržacej doby. V
oprávnenej držbe nehnuteľnosti potom pokračoval výlučne Y. W., narodený XX.XX.XXXX, ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX, otec žalovanej v 1. rade. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že jeho posledné bydlisko
bolo v X., T. XXXX/XX, keďže po smrti manželky odišiel do domova dôchodcov. Podľa potvrdenia
obce Šoporňa zo dňa 29.03.2010 (č.l. 145 spisu) od 11.02.1980 do roku 1986 v nehnuteľnosti býval
nebohý Q. W., narodený XX.XX.XXXX s rodinou, potom sa do nehnuteľnosti nasťahovala X. T., rodená
Betyárová, narodená XX.XX.XXXX, ktorá tu bývala do jej úmrtia v roku 1995 a potom sa do nehnuteľnosti
nasťahovala žalovaná v 1. rade, ktorá v nej býva doposiaľ. Od doby, ako sa do nehnuteľnosti nasťahovali
manželia W. (1974) do doby, než sa do nej opäť nevrátila žalovaná (1992-1995), uplynulo cca 18 až
20 rokov, pričom doba potrebná na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním uvedená v zákone je
10 rokov.

Žalovaná v 1. rade uviedla, že v predmetnej nehnuteľnosti bývala od roku 1974 až do roku 1977, kedy
odišla do Čiech. Potom sa vrátila a dom užíva nepretržite od roku 1992 až doposiaľ. Následne mala
v nehnuteľnosti evidované aj trvalé bydlisko. Žalobcovia v 1. a 2. rade v odvolacom konaní poukázali
na to, že nebohý pán Betyár odišiel v roku 1983 do domova dôchodcov, v predmetnej nehnuteľnosti
nebýval, teda nemohol nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti vydržaním. V tomto smere bolo potrebné
prihliadnuť na uplatnenú námietku a skutkový stav v tejto súvislosti ustáliť jednoznačne tak, aby bolo
celkom zrejmé, aký bol stav užívania nehnuteľnosti od smrti X. W., dokedy jej manžel Y. W. - otec
žalovanej v 1. rade, v tejto nehnuteľnosti býval, ako sa o nehnuteľnosť staral, ako ju užíval potom, keď
odišiel do domova dôchodcov, kedy tomu tak bolo, či do nehnuteľnosti chodil, udržiaval ju v užívania
schopnom stave on, či sa napriek svojmu pobytu v domove dôchodcov správal k nehnuteľnosti ako
vlastník, prípadne aj jeho príbuzní, aký bol stav dobromyseľnosti rodiny W. ku dňu skončenia 10-
ročnej vydržacej doby, prípadne či nehnuteľnosť v rozhodnom období užívali právni nástupcovia Y. W.,
ktoré skutočnosti musia byť celkom jasne preukázané. S prihliadnutím na uvedené, ak bude na strane
žalovanej, resp. jej predchodcov preukázaná oprávnená držba po dobu 10 rokov, je potrebné zistiť, kto
mohol vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti spolu s príslušnou časťou pozemku nadobudnúť vydržaním,
pretože pokiaľ by to mal byť právny predchodca žalovanej v 1. rade (Y. W.), nehnuteľnosti by museli
patriť do dedičstva po ňom, pokiaľ by to mala byť žalovaná v 1. rade, musela by byť táto skutková
okolnosť podložená, keďže z doterajšieho dokazovania vyplýva, že žalovaná v 1. rade sa z nehnuteľnosti
odsťahovala niekedy v roku 1979 a vrátila sa do nej v čase, keď 10-ročná lehota uplynula. Na jej
strane zatiaľ nebol preukázaný žiaden nadobúdací titul, z ktorého by mohla odvodzovať svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti potom, ako sa do nej nasťahovala, pričom ako bolo už uvedené vyššie, pokiaľ jej
právni predchodcovia splnili všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním už v roku
1984, niet dôvodu, aby vydržacia doba, ktorá je 10-ročná, túto hranicu prekračovala, prípadne doposiaľ
nebolo preukázané, že by žalovanej začala plynúť nová vydržacia doba. Preto bolo potrebné napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písm. h) OSP za tým účelom, aby bol skutkový stav doplnený a aby bolo uskutočnené právne
posúdenie plynutia vydržacej 10-ročnej doby v súlade s platnou právnou úpravou, ktorú súd prvého
stupňa nesprávne právne aplikoval. V ďalšom konaní súd prvého stupňa doplní potrebné skutkové
podklady pre konečné rozhodnutie vo veci, predovšetkým objasní, odkedy býval nebohý otec žalovanej
v spornej nehnuteľnosti, kedy odišiel do domova dôchodcov, či a ako sa o nehnuteľnosť staral, kto ju v
tom čase užíval, na základe akého dôvodu a s akým úmyslom, či nehnuteľnosť užívali ako svoje alebo
ako otcove (alebo iného) vlastníctvo, ako sa vec riešila, keď sa v dedičskom konaní zistilo, že dom do
dedičstva nepatrí a iné, pre konečné rozhodnutie významné skutočnosti.

Na pojednávaní pred Okresným súdom Galanta dňa 12.09.2012 súd pripustil zmenu protinávrhu
odporkyne v 1. rade tak, že tento znie: Súd určuje, že rodinný dom súp.č. XXX na CKN parc.č. XXX/X,
CKN parc.č. 538/2 zastavaná plochy o výmere 49 m2, zapísané na LV č. XXX pre k.ú. Q., X. katastra
L., boli v čase smrti vlastníctvom nebohého Y. W., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX.

Na pojednávaní pred Okresným súdom Galanta dňa 05.12.2012 súd pripustil zmenu návrhu tak, že
tento znie: Odporkyňa v 1.rade a odporca v 2.rade sú povinní vypratať nehnuteľnosti - rodinný dom súp.č.
XXX, nachádzajúci sa na pozemku parc.č. XXX/X, parc.reg. „C“ a pozemok parc.č. XXX/X zastavaná
plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc.reg. „C“, zapísané na LV č. XXX Správy katastra L., k.ú. Q..

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov : S. O., U. L., Y. Q., U. Q. a M.
Y., oboznámením sa s listinnými dôkazmi - fotodokumentáciou č.l. 44 a nasl., prehlásením Y. U. a M.
I. zo dňa 11.10.1974, geometrickým plánom č. XX/XXXX vytvoreným F. C., súkromným geodetom, zo
dňa 15.05.2007, oznámením Obce Šoporňa, pripojenými dedičskými spismi tunajšieho súdu sp.zn. D
1208/99, pripojenými spismi Správy katastra Galanta sp.zn. Z 3323/08, Z 2387/03, Z 2806/00, spismi
k LV č. XXXX a XXX k.ú. Q., ostatným obsahom spisu, súd po zrušení veci odvolacím súdom doplnil
dokazovanie opätovným výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov : M. W., Y. Q., S. W., H. M., B. W., Q.
F., oboznámením sa s listinnými dôkazmi - potvrdeniami Obce Šoporňa zo dňa 16.03.2011, 30.11.2011,
23.04.2012, vyjadrením Domova dôchodcov Sereď zo dňa 29.03.2012, ostatným obsahom spisu a zistil
nasledovný skutkový stav :

Navrhovatelia na odôvodnenie svojho návrhu uviedli, že sa domáhajú vypratania predmetnej
nehnuteľnosti, ku ktorej nadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 16.10.1991 od
Y. O., pričom odporcovia predmetný dom užívajú bez právneho dôvodu. Pokiaľ odporcovia poukazujú
na dedičské rozhodnutie, toto sa týka úplne inej nehnuteľnosti, odporcovia nepreukázali existenciu
ich vlastníckeho práva, listiny, ktoré predložili, nemôžu svedčiť o tom, že by v r. 1974 ich právni
predchodcovia mohli nadobudnúť vlastnícke právo k domu, nakoľko vtedy sa pre platnú kúpnu
zmluvu vyžadovala registrácia štátnym notárstvom a súhlas národného výboru. Čo sa týka stavebného
povolenia, resp. kolaudačného rozhodnutia k predmetnému domu, navrhovatelia nedisponujú takýmito
dokladmi, nakoľko sa jedná o starý rodinný dom, ktorý bol pôvodne postavený ešte okolo r. 1911. Čo
sa týka predmetného domu súp.č. XXX, navrhovatelia tento dom kúpili ako celok a jednu nehnuteľnosť
spolu s pozemkom, pričom je pravda, že časť tohto domu prenechali do užívania svojej rodine. O tom,
že predmetný dom mal byť rozdelený na 2 samostatné domy a odporcovia si chceli takýmto spôsobom
zabezpečiť pridelenie súp. čísla XXX, sa navrhovatelia dozvedeli až na základe rozhodnutia starostu
obce o pridelení súpisného čísla, voči čomu sa bránili.

Navrhovatelia k veci uviedli, že keď boli dom pozrieť, bolo im ukázané, dom ako aj celý pozemok, spolu
101 m2. Vtedy v časti domu žila teta navrhovateľa X. T., bolo im však povedané, že predmetný dom sa
predáva ako celok, a teda aj časť domu, v ktorom bývala p. T., aj keď v tejto časti domu bol samostatný
vchod. S predávajúcou sa dohodli, že nehnuteľnosti kúpia celé a že bude na nich, ako sa s p. T. dohodnú,
či ju tam nechajú bývať. Keďže to bola teta a mali dobré vzťahy, nechali ju v časti domu aj bývať, a to až
do jej smrti. Navrhovatelia postupne dom prerábali, prerábali len časť, ktorú užívali, pozostáva z kuchyne
a 2 izieb, kúpeľne a WC, časť, ktorú užívala p. T., pozostáva z 2 izieb, bez kúpeľne a WC. Problém nastal
po smrti tety T., keď sa do časti domu, ktorú ona užívala, nasťahovala odporkyňa v 1. rade a iné osoby,
odporkyňa v 1. rade je teta navrhovateľa, teda spočiatku súhlasili s tým, aby tam bývala, následne sa
však vyskytli problémy.

Po nahliadnutí do predloženej fotodokumentácie č. 1 navrhovateľ uviedol, že s manželkou užíva dom s.č.
XXX tak ako je aj na tejto fotke zrejmé, je zrejmý rozdiel z fotky medzi strechou v časti, ktorú užívajú oni a
ktorú užívajú odporcovia, je to však preto, že ich strecha bola už 2 krát prerábaná, čo sa týka brány, túto
dal urobiť navrhovateľ asi pred 2 rokmi v dôsledku problematického spolunažívania s odporcami. Existuje
LV č. XXXX, na ktorom bol pôvodne zapísaný dom s.č. XXX na parc.č. XXX/X, a teda v dedičskom
konaní odporkyňa zrejme nadobudla vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti, pričom sa však jedná o
úplne inú nehnuteľnosť ako je dom s.č. XXX vrátane jeho časti, ktorá má teraz s.č. XXX. Je pravda,
že dom s.č. XXX na parc.č. XXX/X bol neskôr zbúraný, starosta rozhodol o pridelení súp.č. XXX na
časť rodinného domu súp. č. XXX iba asi pred rokom alebo dvoma. Na kópii katastrálnej mapy je jasne
vyznačená parc.č. XXX a parc.č. XXX, ktoré sa každá nachádzajú inde, pokiaľ by vlastníčkou spornej
nehnuteľnosti, v ktorej teraz bývajú odporcovia, bola p. X. W., resp. po nej X. T., bolo by to predmetom
dedičského konania, čo v skutočnosti nemohlo byť, keďže neboli vlastníčkami spornej nehnuteľnosti.

Z pripojených spisov správy katastra v pozemnoknižnej vložke č. XX je evidovaná parc. č. XXX, sú
zapísaní vlastníci Y. W. a X. W., každý v podiele 1-ina, pod por. č. 1 je zapísaná parc.č. XXX a dom
(hász) č. 361/a, resp. nové č. XXX. Podľa prehlásenia manželia W. predali túto nehnuteľnosť p. Helene
M. s manželom, ktorí si následne na základe osvedčenia o vydržaní nechali zapísať vlastnícke právo k
tejto nehnuteľnosti. Z uvedeného teda je okrem iného jasné, že dom s.č. XXX sa nemohol nachádzať na
parc.č. XXX. Z pripojených spisov Správy katastra L. vyplýva, že nie je preukázaný žiaden právny nárok
odporcov na užívanie, resp. domáhanie sa vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, namietajú tiež možnosť
prípadného vydržania, a to z dôvodu nesplnenia podmienky dobromyseľnosti. Navrhovatelia nadobudli
predmetnú nehnuteľnosť v r. 1991 a tomu ešte predchádzala notárska zápisnica N 297/91, ktorou
všetci spoluvlastníci súhlasili s prevodom vlastníckeho práva. Osvedčenie o dedičstve, ktoré predložila
odporkyňa v 1. rade, bolo vrátené notárom, nakoľko nebolo ho možné zapísať. Z tohto rozhodnutia tiež
vyplýva, že sa jednalo o iný majetok a tiež aj všetok majetok bol riadne prevedený. Navrhovatelia teda
preukázali, že riadne nadobudli vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti a že odporcovia túto užívajú bez
právneho dôvodu. Čo sa týka predloženého prehlásenia, ktoré predložila odporkyňa, ktoré obsahuje
údaje o tom, že mala byť vyplatená suma 5.000,- Kčs, nejedná sa o listinu, ktorá by bola spôsobila na
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Čo sa týka vzájomného návrhu odporkyne v 1. rade, tento
navrhujú v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť, nakoľko nebolo ničím preukázané vlastnícke právo
odporkyne v 1. rade. Súpisné číslo XXX bolo v r. 2003 zrušené a týkalo sa domu, ktorý bol postavený
na parc.č. XXX/X. Išlo o inú nehnuteľnosť, než ktorá je predmetom tohto sporu.

Navrhovatelia po zrušení veci odvolacím súdom uviedli, že spochybňujú dobromyseľnosť držby
odporcov, na platnosť resp. účinnosť kúpnej zmluvy sa vyžadovala registrácia štátnym notárstvom,
poukazujúc na rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo 283/2009. Po smrti X. Betyárovej v roku XXXX sa jej manžel
musel dozvedieť, že nehnuteľnosť im nepatrí, tým musela byť vydržacia doba prerušená. Prehlásenie
zo dňa 11.10.1974 nemožno považovať za spôsobilý nadobúdací titul, nespĺňa základné atribúty zmluvy
o prevode nehnuteľností, je tiež neurčité, uvádza sa v ňom s.č. domu 559, dom však mal mať s.č. XXX.
Nebola tiež preukázaná dobromyseľnosť držby, poukazujúc na rozsudok NS SR sp.zn. 5 Cdo 49/2010
nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, dobromyseľnosť je potrebné
objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl
ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, nie je tomu tak vtedy,
ak mýliaca osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie
právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia OZ
platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Poukazujúc na
rozsudok NS SR sp.zn. 5 Cdo 30/2010 treba vychádzať zo všeobecne uznanej zásady súkromného
práva ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). Navrhovatelia poukázali tiež na
rozhodnutia NS SR sp.zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 6 MCdo 5/2010, rovnaký
právny názor zastáva aj NS ČR. Podľa vyjadrenia Domova dôchodcov Sereď Y. W. počas svojho pobytu
neodchádzal do Šoporne vzhľadom na jeho zdravotný stav, zariadenie opúšťal v rámci prechádzok
po okolí, nemohol vykonávať práce súvisiace s údržbou rodinného domu v Šoporni . Navrhovatelia
dostatočne preukázali, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností a to na základe riadnej kúpnej zmluvy
od r. 1991, rovnako boli na ich strane splnené podmienky vydržania v zmysle § 134 Obč. zákonníka.

Odporkyňa k veci uviedla, že žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V skutočnosti sa totiž jedná o
dva samostatné domy, a teda odporkyňa neužíva dom súp.č. XXX ale užíva samostatnú časť, ktorá
aj má svoje súp.č. XXX, pričom predmetné sporné nehnuteľnosti, ako to aj vyplýva z predloženej
fotodokumentácie, v skutočnosti sa jedná o 4 rodinné domy, ktoré sú postavené vedľa seba, všetky
sú spojené spoločným múrom, z fotodokumentácie je však zrejmé, že jednotlivé domy sú od seba
oddelené, čo sa týka domu navrhovateľov, tento má úplne inú strechu, medzi domom navrhovateľov a
domom odporkyne je brána. Z predloženého LV č. XXX vyplýva, že pôvodnými spoluvlastníkmi celej
nehnuteľnosti boli členovia rodiny Q. a U., pričom ale už vtedy mali nehnuteľnosti rozdelené. Časť, ktorú
užívali Q., túto odkúpila následne Y. O. a od nej ju kúpili navrhovatelia, časť, ktorú užívali U., právnymi
nástupcami tejto časti sa stali právni predchodcovia odporcov. Odporkyňa nadobudla vlastnícke právo
dobromyseľne v dedičskom konaní po neb. Y. W., jej otcovi, v ktorom však bolo nesprávne uvedené
číslo parcely XXX, ale súp. č. domu bolo uvedené správne, a teda jedná sa o predmetný sporný rodinný
dom, ktorý odporkyňa aj dobromyseľne užíva. Odporkyňa preto v tomto konaní podáva vzájomný návrh
na určenie jej vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX na určených parcelných číslach.
Odporkyňa teda rodinný dom vo vlastníctve navrhovateľov, s.č. XXX, neužíva, užíva len rodinný dom

s.č. XXX, ku ktorému síce nie je evidované vlastnícke právo, ale práve určenia tohto vlastníckeho práva
sa odporkyňa domáha. Dom s.č. XXX v r. 1974 nadobudli rodičia odporkyne X. W. a Y. W. od p. U.,
vtedy mal tento dom s.č. XXX, svedčí o tom aj prehlásenie na MNV a potvrdenie o vyplatení kúpnej ceny.
Rodičia odporkyne na základe tohto začali v dome aj žiť, v r. 1979 matka zomrela, v dome zostal žiť otec,
ku ktorému sa potom nasťahoval jeho syn Q. W., ktorý z domu v r. 1986 odišiel, od r. 1976 tam začala
bývať aj sestra X. T., ktorá tam žila do svojej smrti v r. 1995. Odporkyňa dom začala užívať v r. 1996,
starostovi obce oznámila, že ide bývať do rodičovského domu, nevedela, že to nie je vysporiadané,
rodičia sa o to asi nestarali, vychádzali z toho, že za dom zaplatili a v tomto aj bez problémov bývali. Až
keď odporkyňa zisťovala na katastri, zistila, že dom s.č. XXX nie je evidovaný na LV, preto dala vyhotoviť
geometrický plán a chcela situáciu vyriešiť, čo však napadli navrhovatelia a nepodarilo sa zatiaľ spornú
vec vyriešiť. Podľa odporkyne navrhovatelia, keď v r. 1991, kupovali dom s.č. XXX, vedeli, čo kupujú
a že k tomuto ich domu nepatrí vedľajší domček s.č. XXX. Aj na fotografii je zrejmé, že dom s.č. XXX
má nižšiu strechu a je menší.

Odporkyňa v 1. rade má trvalý pobyt na adrese Šoporňa súp.č. XXX od 30.1.2004, odporkyňa v 1.
rade v predmetnom dome s.č. XXX bývala od r. 1974 do r. 1977, kedy odišla do Čiech, potom, keď sa
vrátila, tak dom užíva nepretržite od r. 1992 až doposiaľ. Od r. 1974, kedy nadobudli vlastnícke právo k
spornej nehnuteľnosti rodičia odporkyne, právni predchodcovia navrhovateľov nebývali a ani neužívali
dom súp.č. 500. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že napriek zápisu na LV sa v skutočnosti
vždy jednalo o 2 samostatné domy, pričom navrhovatelia majú vlastnícke právo len k domu s. č. XXX,
vedľa ktorého však existuje ďalší samostatný dom s.č. XXX, ktorý nadobudli rodičia odporkyne v r. 1974
a tento odvtedy užívali a do ich práv následne ako ich dcéra vstúpila odporkyňa ku dňu smrti jej otca
dňom XX.XX.XXXX, v zmysle § 129 a nasl. Obč. zákonníka. Odporkyňa v 1.rade v konaní zastupovala
aj odporcu v 2.rade, jej syna, ktorý spolu s ňou býva v predmetnom dome.

Po zrušení veci odvolacím súdom odporkyňa v 1.rade k veci uviedla, že odvolací súd vychádzal zo
skutkových zistení súdu prvého stupňa preukazujúcich užívanie nehnuteľností rodičmi odporkyne. K
námietke, že Y. W. odišiel do domova dôchodcov odporkyňa uviedla, že jej otec iný rodinný dom
nemal, považoval ho stále za svoje vlastníctvo, do domova odišiel pre zlý zdravotný stav, do domu sa
vracal, deti ako jeho právni nástupcovia sa správali k nehnuteľnostiam ako k vlastníctvu ich otca Y. W.,
išlo o rodičovský dom. Vyplýva to aj z dedičského rozhodnutia sp.zn. D 1208/99 Dnot 199/99 zo dňa
09.06.2000 kde dedičia konštatujú, že dom s.č. XXX je vlastníctvom Y. W., bol ohodnotený znalcom.
Navrhovatelia nijako nepreukázali svoju aktívnu legitimáciu, keď nepreukázali vlastníctvo rodinného
domu s.č. XXX. čo sa týka kúpy RD súp.č. XXX v r. 1974, tento vtedy kupovali jej nebohí rodičia a to na
základe toho, že oni predtým bývali v inom RD, ktorý však bol nevyhovujúci a naskytla sa im možnosť
kúpiť RD od p. U., do tohto sa aj oni nasťahovali. V r. 1979 zomrela mama, potom zostal v dome bývať
sám otec, ktorý odišiel do DD v Seredi, kde bol od 15.5.1981 až do svojej smrti. Do RD prišiel bývať brat
Q. W. v r. 1980 a býval tam až do r. 1986, kedy si zabezpečil svoj vlastný RD a to na základe toho, že otec
Y. W. dovolil svojmu synovi bývať v RD a to aj počas doby keď bol otec v DD. Otec sa nijakým spôsobom
nechcel zbaviť svojho RD, nechcel ho na nikoho previesť, spočiatku do Šoporne aj chodieval z DD a
to dovtedy, kým mu to zdravotný stav dovoľoval. Rodičia inú nehnuteľnosť okrem tohto RD nemali. Čo
sa týka dedičského konania po matke X. W., ktorá zomrela X.X.XXXX, deti bývali v Čechách a preto sa
dedičského konania nezúčastnili, odporkyňa sa vtedy nestarala o to, čo sa stalo s dedičstvom po matke,
vychádzala z toho, že v dome zostal bývať otec. Čo sa týka dedičského konania po otcovi, v spise je
doložené dedičské rozhodnutie D 1208/1999, kde bol predmetom dedičstva dom súp.č. XXX, avšak na
inej parcele, čo však bolo zapísané omylom, nakoľko aj znalec oceňoval skutočne RD súp.č. XXX. Čo
sa týka užívania RD súp.č. XXX v dobe keď ho užíval brat Q. W., on ho užíval nie ako svoje vlastníctvo,
ale ako RD patriaci otcovi Y. W.. Matka odporkyne bola žena v domácnosti, mala ukončené len základné
vzdelanie, otec bol poštár so základným vzdelaním, určite nemal maturitu.

Svedkyňa S. O., nar. XX.X.XXXX, k veci uviedla, že je dcéra Y. O., ktorá bola vlastníčkou rodinného domu
s.č. XXX a ktorá tento rod. dom predávala navrhovateľom. Svedkyňa v rodinnom dome s.č. XXX žila s
rodičmi od narodenia, a teda vie, keď po smrti otca zostala užívať dom mama a následne sa rozhodla
tento dom predať. Čo sa týka predaja rodinného domu a užívania, po nahliadnutí do fotodokumentácie
č. 1 uviedla, že dom s.č. XXX užívali a teda tento aj bol predaný navrhovateľom tak ako je aj viditeľný na
fotografii, a to bez časti, ktorá je označená ako dom patriaci odporcom, keď aj z fotografie je zrejmé, že

sa jedná o vedľajší a susediaci dom, ktorý predtým užívala p. U.. Táto časť nikdy nepatrila k domu s.č.
XXX, a teda ani nemohla byť predaná navrhovateľom ako súčasť rodinného domu s.č. XXX. Dom s.č.
XXX pozostával z kuchyne a 2 izieb. Svedkyňa bola pri rokovaniach ohľadom predaja domu súp. č. XXX
navrhovateľom, keď pomáhala mame vybavovať papiere, nebola však pri tom, keď sa navrhovatelia
boli pozrieť na rodinný dom. Svedkyňa si nepamätá, že by sa s mamou alebo mama s navrhovateľmi
bavili o vedľajšom dome, ktorý bol vedľa domu č. XXX. Ďalšie domy vlastnil p. Q. a p. Q.. Matka mohla
predať len dom, ktorý vlastnila, a to dom s.č. XXX, a teda nemohla predať aj vedľajší malý domček,
v ktorom ešte dávno pred nimi bývala p. U. Y.. Predmetom prevodu vlastníckeho práva od matky na
navrhovateľov bol len rodinný dom súp. č. XXX a k tomu prislúchajúci pozemok, pričom sa jednalo teda
o dom bez časti, ktorú užíva odporkyňa v 1. rade. Navrhovatelia boli 20 rokov uzrozumení s tým, že
kúpili a užívajú rodinný dom bez časti, ktorá je označená ako dom s.č. XXX. Kúpna cena, za ktorú im
boli nehnuteľnosti predané, a to 80.000,- Kčs, zodpovedá nehnuteľnosti tak ako ju opísala svedkyňa, t.j.,
ak by im mala byť predaná aj časť - dom súp.č. XXX, táto cena by bola určite vyššia. Rodine O. nikdy
nepatrila nehnuteľnosť terajší dom s.č. 500, v ktorom žije odporkyňa, táto nehnuteľnosť patrila rodine U.
a títo ju previedli na rodičov odporkyne. Aj z priložených fotiek je jasne vidieť hranicu medzi týmito dvoma
domami, dom, ktorý vlastnila matka, bol vždy o niečo vyšší a bolo tiež rekonštruovaný, vedľajší dom s.č.
XXX bol nižší. Keď sa pripravoval predaj nehnuteľnosti, svedkyňa pomáhala matke vybavovať potrebné
doklady a v tejto súvislosti aj oslovila potomkov p. U., aby sa vyjasnilo, čo je predmetom vlastníctva
matky, a teda čo vlastne matka predala navrhovateľom, o tom bola následne spísaná notárska zápisnica
N 297/91.Dom p. U. stál skôr ako dom, ktorý vlastnila matka. Svedkyňa sa nezaujímala a nezaoberala
tým, ako sú usporiadané pozemky, resp. parcela pod rodinným domom s.č. XXX, a teda sa neviem
vyjadriť k tomu, či na tejto parcele stojí len rodinný dom s.č. XXX.

Svedkyňa U. L., po nahliadnutí do fotografie na č.l. 44 uviedla, že bola pri tom ako sa navrhovatelia
zaujímali o kúpu domu od p. O., táto im ukazovala celý dom a vyslovene im hovorila, že predmetom
kúpy a predaja je dom, ktorého časťou je aj časť označená na fotografii písmenom B, bola to časť tomu,
v ktorej žila teta, ktorá sa volala X., a teda, že je len na navrhovateľoch ako sa s tetou dohodnú, či ju
tam nechajú dožiť. Svedkyňa vnútri v dome nebola, o tomto sa bavili iba vonku pred domom, k domu
mali patriť ešte nejaké záhrady za domom. Neboli spomínané nejaké problémy s usporiadaním alebo
zápisom vlastníckeho práva. Pri prehliadke bola prítomná len staršia pani, ktorá dom predávala, neboli
tam prítomné iné osoby.

Svedkyňa Y. Q. k veci uviedla, že je vlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX a má spoločný dvor s
navrhovateľmi, keďže domy nadväzujú na seba a spolu susedia. Rodinný dom kúpili v r. 1972 od p. M.
a odvtedy tam aj žije, už vtedy, keď kupovali dom, tak stáli vlastne 4 domy vedľa seba, v prvom dome
od ulice bývala p. O., v druhom dome bývala p. U., ktorá potom dom predala p. W., v treťom dome
bývali Q. a v štvrtom dome bývala svedkyňa. Po nahliadnutí do fotografie na č.l. 44 svedkyňa uviedla,
že prvý dom, kde bývala p. O., je označený písmenom B a vo vedľajšom dome tak ako tam aj vidieť
inú rínu a inú strechu, bývala už p. U., táto časť už nepatrila k domu p. O.. P. O. predala následne dom
navrhovateľom, svedkyňa nebola osobne pri tom ako sa oni dohadovali. V dome, v ktorom bývala p.
U., tento predala manželom W., ktorí keď zomreli, v dome zostal bývať brat p. Q. W. a po jeho smrti p.
X. T. a po jej smrti sa tam nasťahovala odporkyňa. Svedkyňa si nepamätá, že by boli niekedy nejaké
problémy ohľadom vlastníctva domu p. U. a následne manželov W., rodičov odporkyne, nikdy sa nikto
iný nedomáhal vlastníctva k tomuto domu. Dom p. U. pozostával z 1 izby a kuchyne. Tieto skutočnosti
svedkyňa nepozná z listín, ale z toho, ako tam od r. 1972 býva a žije.

Svedok U. Q., nar. XX.XX.XXXX, k veci uviedol, že v čase, keď kupovali dom v r. 1967 od Q., vtedy stáli
vedľa seba 4 domy, po nahliadnutí do fotografie č.l. 44 uviedol, že v prvom dome označenom ako B bývali
O., v susednom dome - V, bývala stará p. U. a hneď vedľa tohto domu je ich dom. Dom p. U. ona predala
Y. a X. W., svedok nevidel žiadnu kúpnu zmluvu ani nebol pri tom, keď sa predaj dohadoval, vie o tom
len ako sused. Po smrti W. v dome býval Q. W., po ňom p. X. T.. Svedok si nepamätá, že boli niekedy
nejaké spory alebo problémy ohľadom vlastníctva domu, v ktorom pôvodne bývala p. U. a potom W..

Svedkyňa M. Y., k veci uviedla, že je dcérou Y. Q., ktorý bol pôvodným vlastníkom predmetných
nehnuteľností, keď pôvodne sa jednalo o jeden veľký rodinný dom aj so spoločným pozemkom a tento sa

postupne po častiach predával, keď prvý dom od ulice bol najprv predaný Q., od nich to kúpili potom O.,
tento dom mohol mať asi 2 izby, kuchyňu a chodbu, hneď vedľa stál malý domček, čo bola 1 izba. Tento
dom bol predaný p. U. a od nej to potom kúpili rodičia odporkyne W.. V ďalšom dome potom býval p. Q..
Svedkyňa tam žila aj s rodičmi asi do 12 rokov, potom rodičia postavili inde dom a tam sa presťahovali.
Po nahliadnutí do fotografie na č.l. 44 svedkyňa uviedla, že ten prvý dom, o ktorom hovorila, že bol
predaný Q. a potom O. je označený písm. B a hneď vedľa je vidieť maličký domček, označený ako V,
ktorý bol predaný p. U., potom rodičom odporkyne. Svedkyňa vie, že ten malý domček, kde bývala najprv
p. U., nebol majetkovo usporiadaný. P. U. a jej deti nikdy neboli spoluvlastníci prvého domu, p. U. užívala
len dom, resp. tú jednu maličkú izbu vedľa prvého domu.

Svedkyňa M. W. k veci uviedla, že je vnučkou Y. U., ktorá vlastnila rodinný dom súp.č. XXX v Q.. Pôvodne
išlo o jeden veľký spoločný RD, ktorý si rozdelili stará mama Y. U. so svojou sestrou P. O., po nahliadnutí
do fotografie na č.l. 44 vie rozlíšiť, že dom, ktorý vlastnila stará mama Y. U. je malý domček označený
písmenom V, ktorý pozostával z kuchynky a jednej izby a sestra starej mamy vlastnila dom označený pod
písmenom B, vie že v r. 1974 keď už stará mama bola chorá a starala sa o ňu mama, poznali rodinu W.,
ktorá bola veľmi slušná rodina, pán Y. W. bol vtedy poštár a oni mali záujem o kúpu RD, ktorý mal vtedy
súp.č. XXX a ktorý vlastnila stará mama Y. U. a preto bola aj dohodnutá táto kúpa, pán Y. W. so svojou
manželkou X. teda kúpil od starej mamy svedkyne predmetný RD, stará mama nevlastnila žiaden iný
RD, takže je jasné, že predávala len tento RD, ktorý svedkyňa ukázala na fotke. Celé to bolo v r. 1974,
teda v období socializmu, W. sa zrejme spoľahli na to, že tým, že zaplatili kúpnu cenu a že začali dom
užívať, že je všetko v poriadku. Rodine bolo jasné, že tento RD kúpili W.. Čo sa týka ďalšieho užívania
po r. 1974, k tomuto sa svedkyňa vyjadriť nevie, do Q. už nechodievala. Nemá žiadnu vedomosť o tom,
že by niekedy boli bývali nejaké spory ohľadom prevodu RD súp.č. XXX manželom W., pamätá si len
na to, že vzhľadom na to, že išlo o spoločný dvor, bolo medzi spoluvlastníkmi nejaké jednanie ohľadom
vyporiadania tohto spoločného dvora. Stará mama vždy bývala v dome súp.č. XXX, ona nevlastnila
žiaden iný RD, dochádzalo viackrát k rôznemu prečíslovaniu, preto to zrejme súvisí s tým prečíslovaním.

Svedkyňa Y. Q. k veci uviedla, že je vnučkou p. Y. U., ona bývala v Q. v RD, ktorý mal vtedy súp.č. XXX,
stará mama nevlastnila žiaden iný RD, jednalo sa o malý dom, ktorý pozostával z jednej izby, kuchyne
a špajze. Po nahliadnutí na fotku na č.l. 44 vie označiť, že išlo o RD, kde je písmeno V, pričom napravo
bol RD pod písmenom B, ktorý vlastnili O.. V r. 1974 stará mama Y. U. odišla bývať k svedkininej mame
M. I. do Nitry a keďže sa poznali s rodinou W., títo prejavili záujem o odkúpenie tohto malého RD starej
mamy, aj sa na tom dohodli, svedkyňa bola pri tom, keď sa dohodovala p. X. W. s mamou M. I., aj došlo k
dohode o predaji RD súp.č. XXX rodine W. za 15.000,- Kčs, pričom 10.000,- Kčs vyplatili hneď a 5.000,-
Kčs poslali šekom. Mama Hermína I. hovorila pani X. W., aby to dali aj právne do poriadku, ona však
uviedla, že zaplatením peňazí považuje všetko za vybavené, že veď sa poznajú a navzájom si dôverujú
a preto by to malo stačiť. Nikdy neboli žiadne spory ohľadom toho, že dom súp.č. 599 bol predaný rodine
W.. Čo sa týka ďalšieho užívania RD s.č.XXX, podľa vedomostí svedkyne tento zostal v užívaní rodiny
W., a to aj potom ako zomrela p. X., do obce Šoporňa chodievali pravidelne na hroby, nikdy nepočula
nič o tom, že by W. tento RD niekomu previedli, vždy tam bývali oni. Stará mama Y. U. a p. P. O. boli
sestry, ony sa dohodli na rozdelení spoločného RD a to tak, že stará mama vlastnila RD č. XXX, tak ako
ho aj označila na fotke a O. vlastnili vedľajší dom, svedkyňa si to od jej detstva pamätá tak ako to je
vidieť aj na fotke, že sa vždy jednalo o dva RD. Nikdy si nepamätá, že by boli medzi starou mamou a
O. nejaké spory ohľadom RD, ktoré boli vedľa seba. Čo sa týka notárskej zápisnice z 1991 podľa ktorej
mala mama M. I. previesť svoj podiel na Y. O., o tomto svedkyňa nič nevie, mama M. Cicáková vtedy
žila u svedkyne v A. a určite by jej bola niečo povedala, podľa svedkyne ide o nejaký podvrh. Chce ešte
podotknúť, že stará mama aj mama boli vždy čestné osoby a nikdy by sa nedopustili niečoho takého, že
by dva krát predali nejaký dom, podľa svedkyne je úplne jasné, že stará mama predala svoj dom rodine
W. a preto nie je možné a je vylúčené, aby ho potom následne mama M. I. podpísala rodine O..

Svedkyňa S. W. k veci uviedla, že je dcéra Q. W., Y. W. bol jej starý otec. Pamätá si, že ako sa narodila,
tak s rodičmi bývala v RD v Q. súp.č. XXX a to dovtedy, kým v r. 1986 odišli bývať do vlastného domu.
Starý otec Y. W. býval v Dome dôchodcov v X.. Otec svedkyni hovoril, že to je dom po starých rodičoch,
čiže dom Y. W.. Svedkyňa si nepamätá, či starý otec Y. W. chodieval do domu. Čo sa týka tohto RD,
nespomína si na nič také, že by sa tento dom mal niekomu nejak darovať alebo predávať, vždy tam

bývala rodina W., potom ako rodina svedkyne odtiaľ odišla, zostala tam bývať p. X. T., teta a sestra otca
a po nej tam išla bývať odporkyňa v 1. rade. Otec Q. W. už nežije.

Svedkyňa H. M. k veci uviedla, že je vnučkou Y. W. a X., vie o tom, že títo kúpili RD, po nahliadnutí na
č.l. 44 vie určiť, že sa jedná o RD označený písmenom V, v tomto RD potom žila aj jedna teta aj druhá
teta a aj strýko Q. W.. Keď starý otec Y. W. odišiel do Domova dôchodcov v X., do Q. chodieval už málo.
Nevie nič o tom, že by starý otec Y. W. tento RD niekomu predal alebo daroval a to aj potom keď už
v ňom nebýval. Pamätá si, že odporkyňa v 1. rade vyplatila mamu svedkyne a strýka Q., ale už nevie
presne za čo to bolo, vie že sú o tom aj nejaké papiere na ktorých bola nejaká suma okolo 10.000,- Kčs.
Pamätám si, že Y. W. navštevoval Q. aj keď si nepamätá v ktorých rokoch to bolo a ako často, svedkyňa
nevidela, že by sa o dom nejako staral, že by ho opravoval.

Svedkyňa B. W. k veci uviedla, že je sestra navrhovateľa v 1. rade a neter odporkyne v 1. rade, po
nahliadnutí na fotografiu na č.l. 44 vie uviesť, že v RD, ktorý je označený písmenom V, to bol RD č. XXX
bývali starí rodičia Y. W. a X. W., starí rodičia tento RD kúpili a v tomto RD žili. Po smrti starej mamy
v RD zostal bývať starý otec určitý čas a potom išiel bývať do DD v Seredi, potom tam zostal bývať
strýko Q. W. a potom teta X.. Vždy to však zostal dom starého otca Y. W., nevie o tom, že by ho on bol
niekomu predal alebo daroval.

Svedok Q. F. k veci uviedol, že býval s odporkyňou v 1. rade v dome súp.č. XXX, po nahliadnutí na
fotku na č.l. 44 ide o dom označený písmenom V, keď tam spolu bývali, svedok hovoril, že tento dom
jej nepatrí, že tento dom aj spolu s vedľajším, ktorý je označený pod písmenom B kúpili navrhovatelia,
navrhovateľka v 2. rade ukázala list vlastníctva a na základe toho bol v tom, že RD patrí W.. Svedok
prišiel bývať do RD súp.č. XXX niekedy v r. 1995 - 1996, čo si pamätá, tak p. Y. W. nebol v tomto RD
súp.č. XXX, nepamätá si, že by odporkyňa v 1. rade navštevovala svojho otca v domove dôchodcov.

Podľa prehlásenia Y. U. a M. I. prehlásili, že dňa 11.10.1974 prijali sumu 10.000,- Kčs ako zálohu na
rodinný dom č. XXX, ktorý odpredávajú s pozemkom a príslušenstvom Y. W. s manželkou.

Podľa notárskej zápisnice sp.zn. N 297/91 Nz 291/91 zo dňa 21.08.1991, účastníčky Y. O. a M. I., rod.
U. požiadali o vydanie osvedčenia, že Y. O. je vlastníčkou i zostávajúcich 6/12-in domu č. XXX a dvora
parc.č. XXX na LV č. XXX Q..

Podľa osvedčenia o dedičstve sp.zn. D 1208/99 Dnot 199/99 zo dňa 09.06.2000 predmetom dedičstva
po neb. Y. W., zomr. dňa XX.XX.XXXX, boli nehnuteľnosti v k.ú. Q., LV č. XXXX parc.č. XXX zast. plocha
o výmere XX m2, dom s.č. XXXX, v 1-ine. Podľa oznámenia Správy katastra L. správne číslo parcely
má byť XXX/X.

Podľa notárskej zápisnice sp.zn. N 374/91 NZ 368/91 zo dňa 16.10.1991 uzavreli predávajúca Y. O. a
kupujúci navrhovatelia v 1. a 2. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti evidované na
LV č. XXX k.ú. Q., dom č. XXX s pozemkom parc.č. XXX a prislúchajúca časť spoločného dvora parc.č.
XXX na LV č. XXX, za dohodnutú kúpnu cenu 80.000,- Kčs.

Podľa listu vlastníctva č. XXX Správy katastra L. k.ú. Q. sú vlastníkmi rodinného domu s.č. XXX na
prac.č. XXX a parc.č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 101 m2, navrhovatelia v BSM. Podľa
aktuálneho LV č. XXX zo dňa 04.07.2012 navrhovatelia sú tiež vlastníkmi rodinného domu s.č. XXX na
parc. č. 538/2, parc.č. 538/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 52 m2 a parc. č. 538/2 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 49 m2, a to na záaklde rozhodnutia o určení s.č. Obce Šoporňa č. 915/2012.

Podľa geometrického plánu č. 41/2007 vytvoreného F. C., súkromným geodetom, zo dňa 15.05.2007,
sa pôvodná parc.č. XXX zastavané plochy o výmere 101 m2 rozdelí na novovytvorenú parc.č. XXX/X
zastavané plochy o výmere 52 m2 a novovytvorenú parc.č. XXX/X - zastavané plochy o výmere 49 m2.

Podľa oznámenia Obce Q. na nehnuteľnosti súp.č. XXX má trvalý pobyt odporkyňa v 1.- rade, odporca
v 2. rade a F. T., uvedená nehnuteľnosť nie je zapísaná na LV č. XXX, podľa šetrenia a predložených
dokladov túto stavbu v r. 1974 odkúpili Y. W. a manželka od Y. U. a M. I., bez zápisu vkladu.

Podľa oznámenia Správy katastra L. č. X 384/2006 zo dňa 26.02.2008 v čase kúpy nehnuteľností
manželmi W. bol na parc.č. XXX zapísaný len jeden rodinný dom, ani zo zákresu v mape nevyplývalo,
že by tu boli dva rodinné domy. Správa katastra nemôže zapísať rozhodnutie o určení súpisného čísla
č. XXX/XXXX, ani súhlas na rozdelenie stavby č. XXX/XXXX.

Podľa potvrdenia Obce Šoporňa zo dňa 16.03.2011 Y. W. s manželkou X. bývali na č.d. 500 od r.
1974, Y. W. mal trvalý pobyt v X. od 14.05.1981 do svojho úmrtia XX.XX.XXXX, do Q. chodieval, pokiaľ
mu to zdravotný stav dovoľoval. V zmysle podania vysvetlenia zo dňa 23.04.2012 informácia o tom,
že Y. W. chodieval do Šoporne počas jeho pobytu v domove dôchodcov bola zrejme získaná od zle
informovaných zdrojov, obec preto netrvá na tejto zmienke.

Podľa potvrdenia Obce Q. zo dňa 30.11.2011 rodinný dom toho času s.č. XXX mal pred rokom 1977 s.č.
XXX. S.č. XXX bolo v roku 1977 prečíslované na s.č. XXX.

Podľa vyjadrenia Obce Q. zo dňa 30.11.2011, navrhovateľ v 1.rade bola u neho zdanená parcela č. XXX
v k.ú. Q., na ktorej je postavený rodinný dom s.č. XXX a časť pozemku parc.č. XXX od 01.01.1993, obec
nedisponuje informáciami o daňovníkoch za obdobie pred rokom 1993.

Podľa vyjadrenia Domova dôchodcov X. zo dňa 29.03.2012 Y. W. bol klientom zariadenia od 15.05.1981
do 29.01.1999, k dotazu sa ťažko vyjadruje, nakoľko od jeho pobytu v zariadení uplynula veľmi dlhá
doba, podľa ich vedomostí menovaný neodchádzal do Šoporne vzhľadom na zlý zdravotný stav, chodil
len na prechádzky po okolí, do miesta bydliska nebol schopný ísť na návštevu, zdravotný stav mu to
nedovoľoval, nemohol preto ani vykonávať práce súvisiace s údržbou rodinného domu v Q.

Podľa § 126 ods. 1 Obč. zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom
zadržuje.

Podľa § 132 ods. 1 Obč. zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou
zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

Podľa § 132a ods. 1 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb. kto s vecou
zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má -
pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.

Podľa § 135a ods. 1 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb. vlastníkom veci,
ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a
ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak,
nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

Podľa § 135a ods. 4 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb. do doby podľa
odsekov 1 a 2 si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v
držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Podľa § 865 ods. 3 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb. do času uvedeného
v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho
právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo
zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí
skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

Podľa § 129 ods. 1 Obč. zákonníka v aktuálnom znení držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s
vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 Obč. zákonníka v aktuálnom znení ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 Obč. zákonníka v aktuálnom znení oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

Podľa § 134 ods. 2 Obč. zákonníka v aktuálnom znení takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam,
ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo
zákonom určených právnických osôb (§ 125).

Podľa § 134 ods. 3 Obč. zákonníka v aktuálnom znení do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po
ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Podľa § 868 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 509/1991 Zb. pokiaľ ďalej nie je uvedené
inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik
týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa
doterajších predpisov.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 97 ods. 1 O.s.p. odporca môže za konania uplatniť sove práva proti navrhovateľovi i vzájomným
návrhom.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. 5 Cdo 60/98,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000 určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je
bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu
alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej
povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich
preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na
určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným,
ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom
odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je
otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené
neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom.

Súd na základe vykonaného dokazovania, keď doplnil dokazovanie a dôsledne sa riadil názorom
a pokynmi odvolacieho súdu, ktoré boli obsiahnuté v jeho zrušujúcom uznesení, v danom prípade
opätovne považoval za preukázané, že žalobný návrh navrhovateľov na vypratanie nehnuteľností nebol
podaný dôvodne.

Navrhovatelia sa pôvodne domáhali, aby súd uložil odporcom povinnosť vypratať rodinný dom súp.č.
XXX ako aj súp.č. XXX nachádzajúci sa v Q.. Navrhovatelia pôvodne výpisom z katastra nehnuteľností
preukázali, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu súp.č. XXX na parc.č. XXX na LV
č. XXX k.ú. Q.. Po zmene návrhu, ktorú súd pripustil, sa navrhovatelia domáhali vypratania rodinného
domu s.č. XXX postaveného na pozemku parc.č. XXX/X ako aj pozemku parc.č. XXX/X (ďalej len „sporné
nehnuteľnosti“), vychádzajúc z aktuálneho zápisu vlastníckeho práva na LV č. XXX Správy katastra
L. pre k.ú. Q., podľa ktorého je zapísané vlastnícke právo navrhovateľov k týmto nehnuteľnostiam.
Hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností však platí podmienečne, t.j. pokiaľ sa nepreukáže opak,
čomu aj v danom prípade došlo tak, ako to bude odôvodnené v nasledujúcej časti rozsudku. Napriek
tomu, že navrhovatelia sú aktuálne zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností, ich vlastnícke právo
v tomto konaní nebolo preukázané, a preto nebolo možné vyhovieť ich návrhu, ktorým sa domáhali
vypratania týchto nehnuteľností, nakoľko nebola daná ich aktívna vecná legitimácia.

Navrhovateľom sa nepodarilo preukázať, že dom, ktorý má aktuálne pridelené súp.č. XXX a ktorý užívajú
odporcovia, je súčasťou ich rodinného domu súp.č. XXX. Z kúpnej zmluvy, uzavretej formou notárskej
zápisnice sp.zn. N 374/91 NZ 368/91 zo dňa 16.10.1991, nie je zrejmé, čo tvorí rodinný dom súp.č. XXX,
t.j. koľko má izieb, resp. akú má rozlohu. Navrhovatelia nepredložili a ani neoznačili žiaden dôkaz, a ani
neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorých by súd mohol považovať za preukázané, že súčasťou domu súp.č.
XXX je aj dom súp.č. XXX. Z predloženej fotodokumentácie totiž vyplýva, že sa nejedná o jeden celok
ale o dva samostatné domy. Svedeckou výpoveďou S. O., dcéry Y. O., ktorá navrhovateľom v roku 1991
predávala dom s.č. XXX s pozemkom, je jednoznačne preukázané, že predmetom predaja a kúpy bol
len dom s.č. XXX s pozemkom a nie vedľa stojaci dom s.č. XXX, ktorý mal vždy charakter samostatnej
nehnuteľnosti, čo potvrdili aj vlastníci ostatných susediacich domov. Dom s.č. XXX v čase predaja domu
s.č. XXX užívala X. T., dcéra Y. W., navrhovatelia sa neujali držby aj tejto spornej nehnuteľnosti, vzhľadom
na vyššie uvedené okolnosti ani nemohli byť dobromyseľní v tom, že súčasťou domu s.č. XXX má
byť aj dom s.č. XXX, preto neprichádza do úvahy ani nadobudnutie ich vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam titulom vydržania.

Podstatou sporu medzi účastníkmi bolo to, čo tvorí rodinný dom súp.č. XXX, aké je právne postavenie
účastníkov vo vzťahu k rodinnému domu súp.č. XXX. Odporkyňa v 1. rade v rámci obrany proti návrhu na
vypratanie podala pôvodne vzájomný návrh na určenie jej vlastníckeho práva, po zmene návrhu, ktorý
súd pripustil, sa domáhala určenia, že sporné nehnuteľnosti boli v čase smrti vlastníctvom nebohého Y.
W., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX.

V časti vzájomného návrhu odporkyne v 1.rade teda bolo predmetom sporu určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, keď v katastri nehnuteľností je evidované vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
na navrhovateľov. Vzhľadom na rozpor medzi údajmi zapísanými v katastri nehnuteľností a skutočným
vlastníctvom týchto nehnuteľností, je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., vychádzajúc aj z citovaného rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. 5 Cdo 60/98, publikovaného v Zbierke súdnych
rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, keď bez takéhoto určenia sa odporkyňa v 1.rade inak účinne nemôže
domôcť ochrany vlastníckeho práva jej právneho predchodcu, jej právne postavenie vo vzťahu k
predmetným nehnuteľnostiam by bolo neisté.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že rodinný dom súp.č. XXX (predtým súp.č. XXX)
pôvodne nebol evidovaný na liste vlastníctva. Zo svedeckých výpovedí, ako aj z potvrdenia Obce Q.,
z predloženej fotodokumentácie a z evidencie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je
zrejmé, že vedľa seba stoja štyri rodinné domy, pričom rodinný dom súp.č. 499 ako prvý od ulice je
vo vlastníctve navrhovateľov a ku ktorému je riadne evidovaný list vlastníctva č. XXX, vedľa neho
stojí ďalší samostatný rodinný dom súp.č. XXX, ku ktorému pôvodne nebol evidovaný list vlastníctva

a ktorý je hlavným predmetom sporu. Zo svedeckých výpovedí terajších či pôvodných vlastníkov
ostatných susedných rodinných domov jednoznačne vyplynulo, že tento rodinný dom súp.č. XXX bol
vždy samostatným domom, bývala v ňom pani Y. U., ktorá sa v roku 1974 rozhodla tento predať Y. W.
a jeho manželke, t.j. rodičom odporkyne v 1. rade. Je nepochybné, že síce nedošlo k uzavretiu riadnej
kúpnej zmluvy, ktorá pre svoju platnosť vyžadovala registráciu vtedajšieho štátneho notárstva a teda ani
nebol zaznamenaný prevod vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti, je však preto potrebné skúmať,
či došlo k prípadnému vydržaniu vlastníckeho práva. Pokiaľ by kúpna zmluva spĺňala všetky zákonom
požadované náležitosti, nebol by vlastne ani daný predmet tohto sporu.

Občiansky zákonník č. 140/1964 Zb. v znení platnom v roku 1974, inštitút držby a vydržania neupravoval,
a to až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t.j. do 01.04.1983. Až táto novela č. 131/1982
Zb. v ustanoveniach § 132a a § 135a nanovo upravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou
započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983 s tým, že tento čas sa neskončil
skôr než 01.04.1984 (§ 865 ods. 3). Novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. sa
podstatne rozšírila spôsobilosť predmetu vydržania, ktorým sa stala aj poľnohospodárska pôda. V
zmysle prechodných ustanovení § 865 ods. 3 a § 868 Obč. zákonníka pri vydržaní vlastníckeho práva
si môže oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal vec nepretržite v držbe aj
pred účinnosťou tohto zákona.

Inštitút držby upravený v § 132a Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb., ako aj
v § 129 a nasl. Obč. zákonníka v aktuálnom znení, vychádza z rovnakých princípov. Ustálený výklad
a konštantná judikatúra definujú oprávnenú držbu, ako jednu z nevyhnutných podmienok (conditio sine
qua non) nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ako faktické ovládanie veci spojené s vôľou
nakladať s touto vecou ako so svojou, v dobrej viere (bona fidae), že držiteľovi táto vec patrí. Pri
oprávnenej držbe teda musia byť splnené tri základné zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené
kumulatívne, t.j. všetky súčasne, a nesplnením čo i len jednej z nich nie je možné považovať držbu
za oprávnenú. Týmito podmienkami sú : 1./ faktické ovládanie veci, tzv. panstvo nad vecou, 2./ vôľa
nakladať s vecou ako so svojou, t.j. správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, 3./ dobrá
viera, že vec držiteľovi patrí, pričom túto dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen zo
subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci. Dobromyseľnosť
ako vnútorný psychický stav nemožno síce priamo dokázať, možno však o nej usudzovať z okolností,
v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ
veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho
požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, aj patrí.
Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v konaní preukázať držiteľ
veci. Strata dobromyseľnosti držiteľa veci nastane v okamihu, keď sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré
z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vzbudiť pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá spoľahlivo usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po
celú vydržaciu dobu dôvodné. Predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z titulu
vydržania je oprávnená držba po dobu 10 rokov, tak ako to ustanovoval § 135a ods. 1 Obč. zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb., a ako to aj v súčasnosti ustanovuje § 134 ods. 1
Obč.zákonníka.

Súd už vo svojom prvom rozhodnutí považoval za jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že manželia
W., rodičia odporkyne v 1. rade, sa stali oprávnenými držiteľmi rodinného domu súp.č. XXX (vtedy
súp.č. XXX) a prislúchajúcej časti pozemku pod domom, tak ako o tom svedčí prehlásenie Y. U. a
M. I., ktoré prehlásili, že dňa 11.10.1974 prijali sumu 10.000,- Kčs ako zálohu na rodinný dom č.
XXX, ktorý odpredávajú s pozemkom a príslušenstvom Y. W. s manželkou. Skutočnosť, že predmetné
nehnuteľnosti od roku 1974 užívali ako svoje vlastné manželia W., potvrdili zhodnými svedeckými
výpoveďami svedkovia S. O., Y. Q., U. Q. a M. Y.. Na základe týchto skutočností možno bez pochybností
usudzovať o dobromyseľnosti právnych predchodcov odporkyne, o ich faktickej a neprerušovanej držbe,
ktorá nebola nikým rušená a ani spochybňovaná, a v dôsledku ktorej došlo k vydržaniu ich vlastníckeho
práva k rodinnému domu súp.č. XXX a pozemku pod týmto domom, podľa § 132a §, 135a ods. 1 a §
865 ods. 3 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb.

Nebola preukázaná žiadna skutočnosť, na základe ktorej by mohla vzniknúť pochybnosť o
dobromyseľnosti držby. Je všeobecne známe, že v období rokov 1948 až 1989 bolo ponímanie
súkromného vlastníckeho práva občanov značne deformované, právne vedomie občanov bolo tiež
nízke, a preto nemožno vidieť žiadnu pochybnosť ani v tom, že rodičia odporkyne sa nezaujímali o to,
či došlo k zápisu prevodu vlastníckeho práva v príslušnej evidencii, a že teda vychádzali z toho, že
predchádzajúcim vlastníkom vyplatili kúpnu cenu a fakticky sa ujali držby predmetných nehnuteľností
a na základe týchto skutočností sa považovali za vlastníkov. Vzhľadom na to, že nebolo preukázané
presne ktorým dňom vznikla oprávnená držba a teda začala plynúť 10-ročná vydržacia doba, možno
ustáliť, že táto uplynula najneskôr uplynutím 10 rokov od roku 1974, teda najneskôr k 31.12.1984, a
teda týmto dňom sa otec odporkyne Y. W. stal vlastníkom predmetných nehnuteľností. K pochybnostiam
odporkyne v 1.rade o zápise vlastníckeho práva a k strate dobromyseľnosti mohlo dôjsť až v období,
keď zisťovala na katastri, že dom s.č. XXX nie je evidovaný na liste vlastníctva, preto dala v roku 2007
vyhotoviť geometrický plán a chcela situáciu vyriešiť, čo však napadli navrhovatelia a nepodarilo sa
spornú vec vyriešiť mimosúdne.

Čo sa týka dedičského rozhodnutia sp.zn. D 1208/99 Dnot 199/99 zo dňa 09.06.2000 predmetom
dedičstva po neb. Y. W., zomr. dňa XX.XX.XXXX, boli nehnuteľnosti v k.ú. Q., LV č. XXXX parc.č. XXX
zast. plocha o výmere XX m2, dom s.č. XXX, v 1-ine, pričom podľa oznámenia Správy katastra L. správne
číslo parcely malo byť XXX/X. Z obsahu pripojených dedičských spisov súd považoval za jednoznačne
preukázané, a to napriek chybnému uvedeniu parcelného čísla, že predmetom dedičského konania
nebol predmetný rodinný dom súp.č. XXX, ktorý je predmetom tohto sporu. Jednoznačne to vyplýva zo
spoluvlastníckeho podielu poručiteľa, ktorý bol 1, ako aj zo znaleckého posudku obsahujúceho popis
nehnuteľnosti. Odporkyňa v 1.rade teda nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam -
rodinnému domu súp.č. XXX a pozemku pod ním, titulom uvedeného dedičského rozhodnutia.

Pokiaľ navrhovatelia poukazovali na obsah notárskej zápisnice sp.zn. N 297/91 Nz 291/91 zo dňa
21.08.1991, ktorou účastníčky Y. O. a M. I., rod. U. požiadali o vydanie osvedčenia, že Y. O. je vlastníčkou
i zostávajúcich 6/12-in domu č. XXX a dvora parc.č. XXX na LV č. XXX Q., táto notárska zápisnica
sa týkala len rodinného domu súp.č. XXX a bola uzatváraná v čase, keď už došlo k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k rodinnému domu súp.č. XXX a pozemku pod ním v prospech manželov W., rodičov
odporkyne v 1.rade, a teda Y. O. nemohla na navrhovateľov previesť vlastnícke právo vo väčšom
rozsahu, než ho mala ona sama (zásada nemo plus iuris), t.j. nemohla na navrhovateľov previesť
vlastnícke právo k rodinnému domu súp.č. XXX a pozemku pod ním.

Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa, keď v plnom rozsahu potvrdil všetky relevantné skutkové zistenia týkajúce sa najmä
toho, že navrhovatelia kúpnou zmluvou v roku 1991 nadobudli od Y. Korytárovej vlastnícke právo len
k rodinnému domu s.č. XXX a k prislúchajúcemu pozemku, rodinný dom s.č. XXX (predtým s.č. XXX)
bol vždy samostatným rodinným domom, ktorý pôvodne vlastnila Y. U., ktorá ho v roku 1974 predala
Y. W. s manželkou, rodičom odporkyne v 1.rade. Odvolací súd v žiadnom smere nespochybnil záver
prvostupňového súdu, že rodičia odporkyne v 1.rade sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností titulom
vydržania, pričom odvolací súd vychádzal z rovnakých skutkových zistení ako prvostupňový súd. Pokiaľ
by teda odvolací súd bol toho názoru, že predložený nadobúdací titul - prehlásenie zo dňa 11.10.1974
nie je spôsobilým nadobúdacím titulom pre vydržanie, bol by to určite skonštatoval a neukladal by súdu
prvého stupňa povinnosť skúmať, aký bol stav užívania nehnuteľností po smrti X. W. a po odchode Y.
W. do domova dôchodcov. Podstatným dôvodom, pre ktorý odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa, bol ten, že pokiaľ došlo k naplneniu znakov vydržania v rozhodnom období, oprávnený držiteľ
nadobudol vlastníctvo k veci splnením zákonom požadovaných podmienok a jeho právni nástupcovia
už môžu pokračovať len vo výkone jeho vlastníckeho práva, nie v oprávnenej držbe, poukazujúc aj na
rozsudok NS SR sp.zn. 2 Cdo 135/1998, pokiaľ teda došlo k uplynutiu lehoty potrebnej pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním od roku 1974 do konca roku 1984, nemohla začať plynúť odporkyni ani
jej príbuzným ďalšia vydržacia doba.

Odvolací súd uložil prvostupňovému súdu skutkový stav v tejto súvislosti ustáliť jednoznačne tak, aby
bolo celkom zrejmé, aký bol stav užívania nehnuteľnosti od smrti X. W., dokedy jej manžel Y. W., v

tejto nehnuteľnosti býval, ako sa o nehnuteľnosť staral, ako ju užíval potom, keď odišiel do domova
dôchodcov, kedy tomu tak bolo, či do nehnuteľnosti chodil, udržiaval ju v užívania schopnom stave
on, či sa napriek svojmu pobytu v domove dôchodcov správal k nehnuteľnosti ako vlastník, prípadne
aj jeho príbuzní, aký bol stav dobromyseľnosti rodiny W. ku dňu skončenia 10-ročnej vydržacej doby,
prípadne či nehnuteľnosť v rozhodnom období užívali právni nástupcovia Y. W., ktoré skutočnosti musia
byť celkom jasne preukázané. S prihliadnutím na uvedené, ak bude na strane žalovanej, resp. jej
predchodcov preukázaná oprávnená držba po dobu 10 rokov, je potrebné zistiť, kto mohol vlastnícke
právo k tejto nehnuteľnosti spolu s príslušnou časťou pozemku nadobudnúť vydržaním, pretože pokiaľ
by to mal byť právny predchodca žalovanej v 1. rade (Y. W.), nehnuteľnosti by museli patriť do dedičstva
po ňom. V ďalšom konaní bolo súdu prvého stupňa uložené doplniť potrebné skutkové podklady pre
konečné rozhodnutie vo veci, predovšetkým objasniť, odkedy býval nebohý otec žalovanej v spornej
nehnuteľnosti, kedy odišiel do domova dôchodcov, či a ako sa o nehnuteľnosť staral, kto ju v tom čase
užíval, na základe akého dôvodu a s akým úmyslom, či nehnuteľnosť užívali ako svoje alebo ako otcove
(alebo iného) vlastníctvo, ako sa vec riešila, keď sa v dedičskom konaní zistilo, že dom do dedičstva
nepatrí a iné, pre konečné rozhodnutie významné skutočnosti.

Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v uvedenom rozsahu, z výsluchu odporkyne zistil, že jej otec Y.
W. iný rodinný dom nemal, považoval ho stále za svoje vlastníctvo, do domova odišiel pre zlý zdravotný
stav, do domu sa vracal, deti ako jeho právni nástupcovia sa správali k nehnuteľnostiam ako k vlastníctvu
ich otca Y. W., išlo o rodičovský dom. Čo sa týka kúpy rodinného domu súp.č. XXX v r. 1974, tento vtedy
kupovali jej nebohí rodičia a to na základe toho, že oni predtým bývali v inom rodinnom dome, ktorý však
bol nevyhovujúci a naskytla sa im možnosť kúpiť rodinný dom od p. U., do tohto sa aj oni nasťahovali. V
r. 1979 zomrela mama, potom zostal v dome bývať sám otec, ktorý odišiel do Domova dôchodcov v X.,
kde bol od 15.5.1981 až do svojej smrti. Do rodinného domu prišiel bývať brat Q. W. v r. 1980 a býval
tam až do r. 1986, kedy si zabezpečil svoj vlastný dom, a to na základe toho, že otec Y. W. dovolil svojmu
synovi bývať v dome a to aj počas doby, keď bol otec v domove. Otec sa nijakým spôsobom nechcel
zbaviť svojho rodinného domu, nechcel ho na nikoho previesť, spočiatku do Q. aj chodieval z domova a
to dovtedy, kým mu to zdravotný stav dovoľoval. Rodičia inú nehnuteľnosť okrem tohto rodinného domu
nemali. Čo sa týka dedičského konania po matke X. W., ktorá zomrela X.X.XXXX, deti bývali v Čechách
a preto sa dedičského konania nezúčastnili, odporkyňa sa vtedy nestarala o to, čo sa stalo s dedičstvom
po matke, vychádzala z toho, že v dome zostal bývať otec. Čo sa týka dedičského konania po otcovi, v
spise je doložené dedičské rozhodnutie D 1208/1999, kde bol predmetom dedičstva dom súp.č. XXX,
avšak na inej parcele, čo však bolo zapísané omylom, nakoľko aj znalec oceňoval skutočne RD súp.č.
XXX. Matka odporkyne bola žena v domácnosti, mala ukončené len základné vzdelanie, otec bol poštár
so základným vzdelaním, určite nemal maturitu.

K okolnostiam predaja sporných nehnuteľností v roku 1974 sa vyjadrili svedkyne M. W. a Y. Q., vnučky
predávajúcej Y. U., ktorá predala nehnuteľnosti rodičom odporkyne v 1.rade, ktoré obe zhodne potvrdili,
že ich stará mama Y. U. sa v roku 1974 dohodla na predaji sporných nehnuteľností rodičom odporkyne
v 1.rade, ktorých poznala a ktorí prejavili záujem o kúpu, Y. U. nevlastnila žiaden iný rodinný dom, preto
bolo úplne jasné, čo je predmetom kúpy, celá rodina vychádzala z toho, že dom sa predal W., došlo aj
k vyplateniu kúpnej ceny.

K otázke užívania nehnuteľností sa vyjadrili svedkovia S. W., H. M. a B. W., vnučky Y. W. a X. W., ktoré
zhodne uviedli, že starí rodičia kúpili sporné nehnuteľnosti v roku 1974, v tomto dome žili spolu až kým
nezomrela stará mama, potom v ňom zostal bývať sám starý otec, ktorý odišiel do domova dôchodcov,
v dome zostal bývať jeho syn Q., vždy sa však hovorilo, že je to dom starých rodičov, starý otec tento
dom nikomu nepredal a ani nedaroval. V dome potom bývala ďalšia dcéra starého otca X. T. a potom
odporkyňa v 1.rade. Starý otec navštevoval Q., svedkyne nevedeli potvrdiť, že sa o dom nejako staral
alebo ho opravoval.

Z takto doplneného dokazovania považoval súd za jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že sporné
nehnuteľnosti od roku 1974 užívali rodičia odporkyne v 1.rade Y. W. s manželkou, na základe „kúpy“
od Y. U. tak ako o tom svedčí prehlásenie zo dňa 11.10.1974, ktoré síce nespĺňa náležitosti riadnej
kúpnej zmluvy, možno ho však považovať za nadobúdací titul, na základe ktorého sa manželia W. ujali

držby sporných nehnuteľností a tieto ako svoje vlastníctvo dobromyseľne užívali, keď v držbe neboli
nijako rušení, táto nebola nikým spochybňovaná, nehnuteľnosti spolu užívali až do smrti X. W. dňa
XX.XX.XXXX, po ktorej v užívaní pokračoval Y. W., ktorý v roku 1981 síce odišiel bývať do Domova
dôchodcov v X. z dôvodu zlého zdravotného stavu, teda nie s úmyslom natrvalo sa vzdať užívania
sporných nehnuteľností, ktoré naďalej považoval za svoje vlastníctvo a takýto stav rešpektovali aj jeho
právni nástupcovia, ktorý sporné nehnuteľnosti vždy považovali za vlastníctvo Y. W., ktorý ich nikomu
nepreviedol kúpnou zmluvou či darovaním, z čoho možno jednoznačne ustáliť uplynutie lehoty potrebnej
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním od roku 1974 do konca roku 1984, táto uplynula
najneskôr uplynutím 10 rokov od roku 1974, teda najneskôr k 31.12.1984, a teda týmto dňom sa Y. W.
stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Ku dňu jeho smrti dňa XX.XX.XXXX boli sporné nehnuteľnosti
jeho vlastníctvom, preto patria do dedičstva po ňom.

Súd sa dôsledne zaoberal právnou argumentáciou navrhovateľov, ktorí vychádzajúc aj z viacerých
rozhodnutí NS SR poukazovali na to, že v danom prípade nebola preukázaná dobromyseľnosť držby,
nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, dobromyseľnosť je potrebné
objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl
ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, nie je tomu tak vtedy,
ak mýliaca osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie
právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia OZ
platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je, pričom treba
vychádzať zo všeobecne uznanej zásady súkromného práva ignorantia iuris non excusat (neznalosť
zákona neospravedlňuje), keď aj podľa názoru súdu v tomto konaní nemožno voči týmto právnym
záverom vo všeobecnosti nič namietať. Vychádzajúc z okolností daného prípadu a dôsledne zohľadniac
všetky skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z podrobne vykonaného dokazovania v tomto konaní, dospel
súd k záveru, že v danom prípade je potrebné považovať Y. W. ako právneho predchodcu odporkyne
v 1.rade za dobromyseľného držiteľa sporných nehnuteľností a jeho omyl je potrebné považovať za
ospravedlniteľný. Súd pritom zohľadnil najmä tie skutočnosti, že Y. W. so svojou manželkou boli ľuďmi len
so základným vzdelaním, na kúpe sporných nehnuteľností sa dohodli s Y. U., s ktorou sa poznali a ktorej
dôverovali, ku kúpe došlo v roku 1974, teda v období socializmu, keď ponímanie súkromného vlastníctva
bolo výrazne deformované a právne vedomie občanov bolo značne nízke, prioritou manželov W. bolo
riešenie ich bývania, a preto keď sa spoľahli na to, že postačila dohoda s predchádzajúcou vlastníčkou Y.
U., ktorej riadne vyplatili dohodnutú kúpnu cenu a keď sa vzápätí aj ujali držby sporných nehnuteľností,
v ktorej neboli nijako rušení a ktorá nebola nikým spochybňovaná, k sporným nehnuteľnostiam si nikto
iný neuplatňoval žiadne nároky, bolo by v rozpore so zásadným ponímaním spravodlivosti a v rozpore
so zásadou dobrých mravov neposkytnúť takejto držbe právnu ochranu. Je potrebné pritom zohľadniť
tiež tie skutočnosti, že aj po smrti X. Betyárovej, následne po odchode Y. W. do domova dôchodcov,
v užívaní sporných nehnuteľností pokračovali deti Y. W., pričom vždy vychádzali z toho, že sa jedná o
nehnuteľnosti patriace Y. W.. Navrhovatelia v roku 1991, keď kupovali nehnuteľnosti od Y. O., museli
vedieť, že sporné nehnuteľnosti mali vždy charakter samostatných nehnuteľností, ktoré patrili Y. W.,
v čase kúpy v roku 1991 sporné nehnuteľnosti užívala dcéra Y. W. X. T., o čom mali navrhovatelia
vedomosť, navrhovateľ v 1.rade je tiež vnukom Y. W., preto musel mať vedomosť o tom, aký bol vzťah
k sporným nehnuteľnostiam.

Pokiaľ účastníci žiadali doplniť dokazovanie výsluchom zamestnankyne domova dôchodcov, súčasného
a bývalého starostu Obce Q., súd takého dokazovanie považoval za nadbytočné a nespôsobilé
preukázať také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ovplyvnili rozhodnutie vo veci samej.

K vzťahu Y. W. k sporným nehnuteľnostiam v období, keď od 14.05.1981 bol umiestnený v domove
dôchodcov, sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadrila odporkyňa v 1.rade a vypočutí svedkovia, ktorí
zhodne potvrdili a vyplýva to aj z písomného vyjadrenia domova dôchodcov, že dôvodom umiestnenia
Y. W. v domove dôchodcov bol jeho zlý zdravotný stav, ktorý mu ani neumožňoval podieľať sa na
údržbe rodinného domu v Q., nie je pritom rozhodujúce ani to, či a ako často predmetný rodinný dom
navštevoval, rozhodujúce je to, či sa k rodinnému domu správal naďalej ako vlastník, čo bolo preukázané
výpoveďou odporkyne v 1.rade ako aj výpoveďou svedkov, z ničoho nevyplýva, že by aj po odchode do
domova dôchodcov mal úmysel predmetné nehnuteľnosti previesť na niekoho iného, právo vec užívať

je len jednou zo zložiek obsahu vlastníckeho práva a ani jeho prípadnou nerealizáciou sa nič nemení
na existencii vlastníckeho práva, t.j. vlastníctvo zostáva zachované aj vtedy, keď vlastník vec neužíva.

V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, držba
predpokladá držobnú vôľu (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis). Držobná
vôľa je vôľa držať vec pre seba a svojím menom, teda nakladať s ňou ako s vlastnou. Ak niekto ovláda
vec bez úmyslu držať ju pre seba (ako je to napr. nájomca, nálezca a pod.), je detentorom veci a nie
držiteľom. Corpus possessionis, teda faktické ovládanie veci má ten, kto vstupuje ohľadne veci do takých
spoločenských vzťahov, ktoré sú všeobecne považované za prejav moci nad vecou, teda za nakladanie
s vecou. To je samozrejme predovšetkým ten, kto vec fyzicky ovláda a má ju u seba. Fyzické ovládanie
veci je ale iba jedným z možných spôsobov nakladania s vecou, a to už i preto, že niektoré veci napr.
nehnuteľnosti proste fyzicky držať nemožno. Preto skutočný držiteľ na nehnuteľnosť nemusí celé roky
vstúpiť, môže ju nechať ležať ladom a napriek tomu (pokiaľ sa jeho držby nechopí niekto iný) zostáva
držiteľom. Obdobne i podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo/728/2000 fakticky vec ovláda ten, kto podľa
všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Držiteľom je i ten, kto
vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby tzv. detentora. Držbu veci nevylučuje ani užívanie veci inou
osobou než držiteľom na základe vecného alebo záväzkového práva, prípadne i bez právneho dôvodu,
pokiaľ sa táto osoba sama nechopí držby (nie detencie), a to ani v prípade, že vlastník má k veci len holé
vlastníctvo. Detentor teda odvodzuje svoje právo od vlastníka, pričom faktické ovládanie veci detentorom
sa považuje za ovládanie vlastníkom, ktorý je držiteľom veci. Obdobne i NS ČR v rozsudku sp. zn.
22Cbo/1442/2004 uzavrel, že k uchopeniu sa držby nehnuteľnosti nie je treba jeho užívanie.

Čo sa týka rozporov v uvedení súpisných čísiel predmetného rodinného domu, súd považoval
za postačujúce jednoznačné vyjadrenie všetkých svedkov, ktorí mali vedomosť o sporných
nehnuteľnostiach, právni nástupcovia Y. U. ako aj Y. O., vlastníci susedných nehnuteľností , aj podľa
predloženej fotodokumentácie jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdili, že predmetom
prevodu vlastníckeho práva Y. U. na manželov W. bol rodinný dom s terajším s.č. XXX s pozemkom,
pričom v minulosti mal tento dom iné s.č., k rozporom medzi jednotlivými súpisnými číslami zrejme
dochádzalo v súvislosti s prečíslovaním. Y. U. nevlastnila žiaden iný rodinný dom, ktorý by mohol byť
predmetom prevodu a ani manželia W. nebývali od roku 1974 v inom rodinnom dome.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobný návrh navrhovateľov na vypratanie nehnuteľností
v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný a o vzájomnom návrhu odporkyne v 1.rade rozhodol o určení,
že sporné nehnuteľnosti boli v čase smrti vlastníctvom nebohého Y. W. tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti rozsudku.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. odporkyni v 1.rade , ktorá mala vo veci plný úspech, vzniklo právo na náhradu
trov konania v celkovej výške 1.319,27 eur. Vzhľadom na to, že jej bola ustanovená advokátka podľa
zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, podľa § 15 tohto
zákona sa náhrada trov konania priznáva priamo advokátovi. Trovy konania predstavujú trovy právneho
zastúpenia podľa pôvodného vyčíslenia zo dňa 21.01.2010 (prvé rozhodnutie súdu prvého stupňa) v
celkovej výške 439,21 eur za 5 úkonov (prevzatie a príprava, písomné vyjadrenie, účasť na pojednávaní
dňa 19.11.2009, 15.12.2009, 19.01.2010), základná sadzba zvýšená podľa § 13 ods. 3 o polovicu -
rozhodovanie o návrhu a o vzájomnom návrhu, z toho 4 úkony po 80,24 eur a 1 úkon za 83,24 eur, 4 x
režijný paušál po 6,95 eur a 1 x režijný paušál za 7,21 eur, za nasledujúce úkony vo výške 880,06 eur
- vyjadrenie k odvolaniu 06.04.2010 83,24 eur, zastupovanie na pojednávaní na KS Trnava 15.03.2011
a 19.04.2011 2 x 76,- eur, vyjadrenie vo veci 28.02.2012 78,25 eur, zastupovanie na pojednávaní
OS Galanta 01.03.2012 78,25 eur, návrh na nariadenie predbežného opatrenia 04.07.2012 39,13 eur
(odmena 1/2), zastupovanie na pojednávaní OS Galanta 12.09.2012 a 05.12.2012 2 x 78,25 eur, režijný
paušál 1 x 7,21 eur, 2 x 7,41 eur a 5 x 7,63 eur, náhrada cestovného na pojednávania na KS Trnava
15.03.2011 a 19.04.2011 na trase Galanta - Trnava a späť, 70 km, základná náhrada 0,183 eur, spotreba
5,7 l/100 km, cena paliva 1,35 eur a 1,36 eur, náhrada 18,197 eur a 18,236 eur, náhrada za stratu času
cestou na pojednávania na KS Trnava 15.03.2011 a 19.04.2011 2 x 2 začaté polhodiny po 12,35 eur, t.j.
2 x 24,70 eur, DPH 20% za úkony po 01.04.2010 146,68 eur, podľa § 11 ods. 1 , § 13 ods. 3, § 14 ods.
1, § 14c, § 15, § 16 ods. 3, § 17 a § 18 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na to, že odporca v 2.rade si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu žiadne preukázateľné
trovy konania nevznikli, súd rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva.

Súd rozhodol o poplatkovej povinnosti navrhovateľov podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov, nakoľko odporkyňa v 1.rade bola ohľadom jej vzájomného
návrhu rozhodnutím súdu oslobodená od platenia súdnych poplatkov, vo veci bola úspešná, preto
vznikla povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomný návrh na určenie vlastníckeho práva
neúspešným navrhovateľom, a to vo výške 99,50 eur, podľa Položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych
poplatkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Trnave.

Náležitosti odvolania (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.): z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu
je určené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha, musí byť podpísané
a datované. Odvolanie s prípadnými prílohami treba predložiť trojmo.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinnosť uložená týmto rozhodnutím nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
podaním návrhu na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.