Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. október 2014

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 6Er/1088/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609210086
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Robert Droppa
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2014:5609210086.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekučného konania oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.
r. o.., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpenej MCGA legal, s. r. o.,
so sídlom Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnej J. U., G.. XX. XX. XXXX, K. W. XXX,
C. O. J., pre vymoženie pohľadávky 995,80 eur s príslušenstvom, vykonávaného súdnym exekútorom
JUDr. Mgr. Vladimírom Zacharom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Poľná 23/31, Ružomberok,

pod spisovou značkou Ex 1765/09, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia sa z a s t a v u j e.
O trovách exekúcie súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Návrh povinnej na povolenie odkladu exekúcie sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Vladimírom Zacharom, PhD. sa dňa 04. 12.
2009 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 1765/09 na vymoženie pohľadávky vo výške 995,82 eur s
príslušenstvom, priznanej rozhodcovským rozsudkom zo dňa 21. 08. 2009, sp. zn. M1308485, vydaným
JUDr. Marcelom Hudákom, JUDr. Jánom Huňadym a Mgr. Jarmilou Chomovou,
rozhodcami STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, IČO: 35 862 882. Súdny exekútor začal

vykonávať exekúciu po získaní poverenia č. 5505 019132* zo dňa 11. 01. 2010, ktoré udelil tunajší
súd na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 995,82 eur s príslušenstvom, trovy predchádzajúceho
konania 217,09 eur a trovy exekúcie.

Povinná požiadala o odklad exekúcie na 24 mesiacov. Svoj návrh odôvodnila tým, že je dlhodobo
nezamestnaná a nachádza sa v hmotnej núdzi. Nakoľko si jej zdravotný stav vyžaduje každodenné

ošetrovanie, požiadala o poskytnutie sociálnych služieb a ubytovanie v útulku v Kláštore pod Znievom.
Zároveň pre dôvody hodné osobitného zreteľa navrhla, aby súd upustil od povinnosti povinnej uhradiť
trovy konania.

Oprávnená s návrhom nesúhlasila. Povinná doposiaľ neuhradila ani časť vymáhanej pohľadávky
a vzhľadom k tomu, že je vlastníčkou rodinného domu, môže predajom, resp. prenájmom tejto

nehnuteľnosti nadobudnúť dostatok finančných prostriedkov na splnenie svojho záväzku.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Exekučný súd má oprávnenie a zároveň aj povinnosť skúmať zákonnosť a dôvodnosť vykonávanej
exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia dôvodu na zastavenie exekúcie tak môže súd na

návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie.

Preskúmaním súd zistil, že predmetná exekúcia je nedôvodná od počiatku a to z troch dôvodov, pričom
každý z nich je sám o sebe dôvodom na zastavenie exekúcie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.

Rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nulitným aktom, nakoľko ho vydal rozhodcovský súd bez
právomoci konať o spore medzi oprávnenou a povinnou. Medzi účastníkmi totiž nebola uzatvorená
rozhodcovská zmluva v písomnej forme a naviac, rozhodcovský súd založil svoju právomoc na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Okrem toho, aj pokiaľ by rozhodcovský súd mal právomoc

rozhodovať, rozhodcovský rozsudok by doposiaľ nebol vykonateľný, lebo nebol riadne doručený
povinnej do vlastných rúk.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej

zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom
konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká
možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej
právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje
k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.

Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je nepochybné, že na platnú existenciu
rozhodcovskej zmluvy je potrebné splniť okrem iných aj podmienku písomnej formy a to pod následkom
neplatnosti tejto zmluvy. Zákon zároveň bližšie konkretizuje, čo je potrebné považovať za zachovanie
písomnej formy. Platne možno rozhodcovskú zmluvu uzatvoriť tak, že zmluva je obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ktoré umožňujú zachytenie

obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o
rozhodcovskom konaní o forme rozhodcovskej zmluvy je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu
(taktiež v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2011, sp. zn. 2
Cdo/245/2010).

Podriadenie sa právomoci súkromnej osoby, naviac určenej druhou stranou, je takým zásadným
právnym úkonom, pri ktorom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že bol urobený slobodne, vážne,
určite a zrozumiteľne. Rozhodcovská doložka nebola v danom prípade obsiahnutá na listine podpísanej
obidvoma zmluvnými stranami, ale na konci Všeobecných obchodných podmienok pre úver v článku 9
„Prechodné a záverečné ustanovenia“, bod 9.2.

Právna predchodkyňa oprávnenej v rozhodcovskej doložke určila, že všetky spory zo zmluvy, vrátene
sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Na
základe uvedeného existujú pochybnosti o tom, či mala povinná vôbec vedomosť o tom, že zároveňuzatvára aj ďalšiu samostatnú zmluvu s právnou predchodkyňou oprávnenej. Táto, ako tvorkyňa
formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, mala v rámci odbornej starostlivosti dbať
o to, aby neboli žiadne pochybnosti o vôli druhej zmluvnej strany uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Tým,

že rozhodcovskú doložku obsiahla do spleti iných všeobecných ustanovení, vyvstáva otázka, či aj ona
určite mienila uzatvoriť dvojstranný právny úkon s povinnou a text doložky vo všeobecných obchodných
podmienkach nie je len návrhom na uzatvorenie zmluvy (§ 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nič
na tom nemení ani doložka v zmluve, podľa ktorej dlžník vyhlasuje, „že sa oboznámil s OP pre úver“.
Podpisom zmluvy, súčasťou ktorej je odkazujúce ustanovenie na všeobecné obchodné podmienky,

nedochádza automaticky k platnému uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, pokiaľ táto nie je obsiahnutá
na listine podpísanej obidvoma zmluvnými stranami. Právnej predchodkyni oprávnenej nič nebránilo,
aby text návrhu na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ktorá v sebe obsahuje tak zásadný právny
záväzok účastníkov, zahrnula do samotnej zmluvy a dala klientovi na výber, či súhlasí s uzatvorením
rozhodcovskej doložky, alebo nie. V konaní zároveň nebolo preukázané, že by bola rozhodcovská
doložkauzavretávovzájomnevymenenýchlistoch.Tátopísomnáformauzavretiarozhodcovskejzmluvy

je vzhľadom na charakter všeobecných obchodných podmienok vylúčená.

Rozhodcovská zmluva je samostatnou zmluvou a to aj vtedy, ak je uzatvorená vo forme doložky k
zmluve. Okrem legálnej definície rozhodcovskej zmluvy v § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
to potvrdzuje aj právna úprava obsiahnutá v § 5 spomínaného zákona, podľa ktorej prípadná neplatnosť

zmluvy, súčasťou ktorej je rozhodcovská doložka, nemá vplyv na platnosť rozhodcovskej doložky, ak sa
naňunevzťahujedôvodneplatnostizmluvy.Zrovnakéhoprincípuvychádzaajprávnaúpravaodstúpenia
od zmluvy. Pri uzatváraní zmluvy možno časť jej obsahu určiť aj odkazom na všeobecné obchodné
podmienky. Súčasťou všeobecných obchodných podmienok tak môžu byť len ustanovenia o časti tej
ktorej zmluvy. Rozhodcovská doložka pritom nie je časťou zmluvy, ale ako samostatná zmluva má

vlastný právny osud.

Najčastejšou formou uzatvárania rozhodcovskej zmluvy je práve rozhodcovská doložka. Štandardne
by sa mala doložka použiť priamo v konkrétnej zmluve ako jej článok alebo ustanovenie. Iba takým
spôsobom sa totiž odstránia akékoľvek pochybnosti o slobodnom, vážnom, určitom a zrozumiteľnom

právnom úkone zmluvných strán. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou,
musí sa v „základnej“ zmluve uviesť odkaz na túto konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V danej veci
nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej zmluvy, preto súd exekúciu zastavil, nakoľko na výkon
exekúcie chýba spôsobilý exekučný titul. Absencia písomnej formy rozhodcovskej zmluvy stanovenej
zákonom má za následok jej absolútnu neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo.

Okrem tohto nedostatku nie je možné exekúciu vykonať aj z dôvodu, že rozhodcovský súd založil svoju
právomoc na základe doložky, ktorá je v spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky

zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia

zmluvy o úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Zozneniaustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,ževýpočetzmlúv,ktorésúzmluvami
spotrebiteľskými je taxatívny. V prípade spotrebiteľských zmlúv však nie je jediným vnútroštátnym
prameňom práva Občiansky zákonník. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere (toho času nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.) v ust. § 23a zadefinoval

spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Naviac, predmetný
zákon v ustanovení § 23a ods. 2 určuje Občiansky zákonník za subsidiárny prameň práva pre všetky
spotrebiteľské zmluvy. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že pre posúdenie, či sa

v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 23a ods. 1 zákona
o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť smernicou Rady
č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„smernica“) a s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom

eurokonformnej interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice)
interpretovať a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa
maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica.
Smernicu je tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku,
upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.

V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy
riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv
dostal zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 01. 04. 2004 Občiansky
zákonník. Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice, ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci

Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka zákonodarca prevzal zo smernice niekoľko definícií neprijateľných podmienok,
pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebolo v
Občianskom zákonníku medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka
rozhodcovskej doložky. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou od 01. 01. 2008 (zákon č. 568/2007 Z.

z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky
spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj
skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok
uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú
v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou smernice nebola do príkladného

výpočtu neprijateľným podmienok v Občianskom zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a
rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže
podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 01. 01. 2008. Umožňuje to ustanovenie
generálnej klauzuly.

Zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že všetky spory zo zmluvy sa budú riešiť pred jediným
rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinnej, aby sa podrobila výlučne
rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, výsledkom ktorého má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si
vybrala vopred oprávnená. Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanieexekúcie a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a
právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za
účelom dosiahnutia zisku. Bezpochyby, rozhodcovské súdy sú jedným z legitímnych orgánov ochrany

práva, ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie predovšetkým určené pre obchodnoprávne
vzťahy, kde strany vystupujú z rovnakej pozície a ich činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou
rizika podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré
môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Občiansky zákonník však už v súčasnej dobe jasne definuje
neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne

pred rozhodcom.

Tretím z dôvodov, pre ktorý je exekúcia nedôvodná, je skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok nebol
povinnej doručený do vlastných rúk.

Podľa § 25 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, žaloba a rozhodcovský rozsudok

sa doručujú účastníkom vždy do vlastných rúk; dohody účastníkov o inom spôsobe doručovania sú
neprípustné.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské
konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.

Podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ak nebol adresát písomnosti,
ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ
ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v
oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte

alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas
jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa
adresát o tom nedozvedel.

Rozhodcovský súd doručoval rozhodcovský rozsudok povinnej na adresu evidovaného trvalého pobytu,

pričomužzdvochneúspešnýchpokusovodoručenievýzvynažalobnúodpoveď,mumuselobyťznáme,
že povinná je na tej adrese neznáma. Rozhodcovský rozsudok bol doručovaný už za účinnosti zákona
o rozhodcovskom konaní, ktorý prikazoval doručovať rozsudok účastníkom vždy do vlastných rúk. Na
základe vrátenej nedoručenej zásielky s oznámením poštového doručovateľa o neznámej adresátke,
rozhodcovský súd v rozpore s citovanými ustanoveniami vyznačil na rozsudku právoplatnosť a následne

vykonateľnosť. Zákon o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do vlastných rúk, ale
odkazuje na ustanovenia O. s. p. Aplikovať právnu úpravu náhradného doručovania do vlastných rúk
pri fyzickej osobe nepodnikateľovi v prípade, ak poštový doručovateľ oznámi, že adresát je neznámy, je
neprípustné. Zákon takýto postup neumožňuje, preto aj pokiaľ by bola platne uzatvorená rozhodcovská
doložka a táto by nebola v rozpore so spotrebiteľským právom, by nebol predložený rozhodcovský

rozsudok doposiaľ vykonateľný. Právna fikcia doručenia má byť svojou povahou výnimočným nástrojom
doručovania. Aby mohla splniť svoj účel, musia byť rešpektované všetky záležitosti, ktoré s ňou zákon
spája. Ak nie je dodržaný zákonom vyžadovaný postup, súd ani rozhodca nie je oprávnený konštatovať
naplnenie fikcie vyznačením právoplatnosti.

Na základe vyššie uvedených dôvodov súd exekúciu zastavil.

Rozhodnutie o trovách exekúcie si súd vyhradil na čas po právoplatnosti tohto uznesenia. Súd
rozhodoval o zastavení exekúcie ex offo a z tohto dôvodu súdny exekútor nemal priestor na uplatnenie
si trov exekúcie, pričom vzhľadom na návrh a dôvody povinnej, je potrebné ihneď rozhodnúť o

zastavení nedôvodnej exekúcie. O trovách exekúcie tak súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia na podklade špecifikácie trov súdnym exekútorom, ktorý súdu doručí špecifikáciu a
kompletný exekútorský spis do 10 dní do doručenia tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na zastavenie exekúcie súd zároveň návrh povinnej na odklad exekúcie zamietol.

Poučenie:Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie

súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu
(rozhodnutie o zastavení exekúcie). Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa (§ 202 - rozhodnutie o trovách exekúcie, odklade exekúcie), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Odvolanie je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš,
písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.