Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/170/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6211200409
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6211200409.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul.
Pribinovač.25,81109Bratislava,IČO35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomUl.Grosslingova
č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému W. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. V. č.
XXX/XX, XXX XX W. N., vedenej pod sp.zn. EX 18373/10 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý,
so sídlom exekútorského úradu Ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie 523,00 eur s

príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Veľkom
Krtíši č. k. 1Er/31/2011-18, zo dňa 21. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 1Er/31/2011-18, zo dňa 21. júna 2012 p o t v r d z u j e .

Návrhy na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 18373/10 súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Veľkom Krtíši dňa
26.01.2011 pod č. 5610 020561, vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Dôvod neprípustnosti a zastavenie exekúcie spočíva v tom, že rozhodcovský rozsudok vydaný

rozhodcom rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na
podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd usúdil, že v exekučnej veci by malo byť
vymáhanéplneniezospotrebiteľskejzmluvyresp.spotrebiteľskéhoúveru,kedyprávnyvzťahúčastníkov
zmluvy podlieha režimu spotrebiteľského práva. Zmluvu o úvere a Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru (VOP) preskúmaval z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Aplikoval ust. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy - § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Ako podmienku zmluvy neprijateľnú
a od počiatku neplatnú vyhodnotil rozhodcovskú doložku (čl. 15.). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nedojednal, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VOP ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere,
jej obsah bol veriteľom vopred pripravený bez akejkoľvek možnosti voľby. Spotrebiteľ sa podpisom
zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či

už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie
už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného
poriadku). Povinnosť, kto má trovy platiť, posudzoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a s
prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, keď oprávnený predložil súdu

nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil oprávnenému. Trovy priznalpodľa ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
účinnom od 01.05.2008 vo výške uplatnenej exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Trval na pokračovaní v exekúcii.

Namietal, že exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust.
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté

vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po uplynutí
lehoty na plnenie vykonateľný (§ 161 O.s.p.). Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov, právny
poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK, ktorý
môže preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu a redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre
všeobecný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby (podľa O.s.p.), ktorý
môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 a nasl. ZoRK).

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, ani
nahradzovať procesnú pasivitu povinného (napríklad v nepodaní žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku) svojou aktivitou založenou na účelovej a zo zákona nedovolenej argumentácii a postupe
ex offo, ktorá je porušením zásady rovnocennosti účastníkov. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa
všeobecnýsúdnestotožnísjehointerpretáciouust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku,abysúdpostupom

podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k
revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Aplikujúc Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách exekučný
súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v slovenskej republike
povahu prameňa práva, preto nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné
rozhodnutie. Rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci
neprípustnéanemožné,nakoľkorozhodnutiaoznačujútých,ktorýmsúurčenéasúzáväznélenprenich.

Ak by odvolací súd napriek argumentácii oprávneného usúdil, že exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná, neprieči sa zákonu ani
dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom
všeobecnomsúdeazároveňumožňujeveriteľovi,abysiuplatnilsvojeprávavočidlžníkovinapríslušnom

rozhodcovskom súde v zmysle doložky.

Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej podstatných náležitostí. Táto zmluva nemá ani

charakter spotrebiteľskej zmluvy.
Exekučný súd nevykonal náležité dokazovanie. Postupom exekučného súdu, keď bez súčinnosti
oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku
rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť
k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola oprávnenému ako účastníkovi exekučného

konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu, nedôsledne
zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení.

Odvolanie oprávneného obsahuje aj „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č.
93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Slovenský súd nemoholpoužívať ako prameň práva smernicu Rady č. 93/13/EHS (priamo aplikovať), ktorá bola implementovaná
doprávnehosystémunaúzemíSReštevrámcitzv.„prístupovéhoobdobia“,alemusíaplikovaťpríslušný
právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá (zák. č. 150/2004 Z.z. je zabezpečená jej úplná

účinnosť). Prerušenie konania navrhol s poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom
predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom
znení:
1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil

vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.).

Najvyšší súd SR Uznesením č.k. 2Oboer/25/2013 na základe podaného dovolania oprávneného proti
UzneseniuKrajskéhosúduvBanskejBystricizo07.novembra2012č.k.15CoE/205/2012-43,uznesenie

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zaviazal, aby v ďalšom konaní posúdil návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodol o ňom. Krajský súd,
ako súd odvolací, preto opätovne preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom
ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako

aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré
patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho

zákonníka. Zmluvu o úvere zo dňa 12.10.2009 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 a zároveň aj pod ust. § 1 ods. 2,
3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase.Rozhodnutie súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom
konaní založiť legitimitu pre exekučný titul. Potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v
rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.
Odvolací súd sa s týmto stotožňuje.

Zasprávnypovažujenázorokresnéhosúdu,žeorozhodcovskejdoložkezakotvenejibavoVšeobecných

podmienkach poskytnutia úveru (bod 15.) nemožno vysloviť iný záver, než že je podmienkou zmluvy
neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (od 01.01.2008), ktoré
stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Rozhodcovskú
doložku si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet

spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Povinný (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu
mohol len ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým
vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam preukázateľne dodávateľ
povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil (rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, podľa
ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces). Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy

nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy.

Možno dodať, že zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne
účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 12.10.2009 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na zadnej

strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak
bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka
bola účastníkmi uzavretá v striktne (kogentne) predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá

veta ZoRK (písomne pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto
uzavretej doložky, je dôvodné pochybovať o tom, či jeho rozhodnutie možno považovať za vydané
oprávnenou osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil z tých istých

dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd - ktorý judikoval nekalosť a neplatnosť
rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej
do zákona od 01.04.2004.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na právnej úprave právneho poriadku SR - Občianskeho

zákonníka - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva), v ktorých je obsiahnutá
smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú

právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť
rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho

vydanie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3
O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie
na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom
čase.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie z vecne správnych
dôvodov.

Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil
súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy

exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie,
je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku, či už ods. 1 (ak oprávnený procesne zavinil zastavenie
exekúcie), alebo ods. 2 (povinný je nemajetný), dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí
splniť povinnosť trovy platiť inak vyžadovanú od povinného.

Ide o exekúciu na peňažné plnenie, kedy sa výška odmeny spravuje ust. § 4 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení novely účinnej
od 1.5.2008 čo značí, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora je zásadne výška vymáhanej
(do 30.4.2008 to bola výška „vymoženej“) pohľadávky, to však neplatí v prípadoch, v ktorých § 6 a §
14 až § 16 Vyhlášky určuje inak.

Exekúcia bola zastavená už v štádiu prebiehajúcej exekúcie, po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie. V takomto prípade sa odmena exekútora určuje spôsobom stanoveným podľa § 14 ods.
1 Vyhlášky, ktoré zakotvuje, že ak je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu
súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za
jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura (ods. 1). Paušálna suma za každý jednotlivý

úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura (ods. 2). § 15 Vyhlášky stanovuje, ktoré úkony exekučnej činnosti
sa odmeňujú paušálnou sumou. Takýto postup exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 16/2005.

Súdny exekútor vo vyúčtovaní trov exekúcie zo dňa 09.01.2012 vyčíslil svoju odmenu vo výške 33,19

eur (bez DPH) s poukazom na ust. § 14 ods. 1 vyhlášky. Špecifikoval z akých úkonov exekučnej činnosti
táto odmena pozostáva: odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice (§ 21 a) 16,60
eur, získanie poverenia na vykonanie exekúcie 3,32 eur, upovedomenie o začatí exekúcie oprávnenému
3,32 eur, príkaz na začatie exekúcie 3,32 eur, exekučný príkaz 3,32 eur. Spôsob určenia odmeny
exekútora bol správny, v súlade s ust. § 14 ods. 1, 2 Vyhlášky. Hoci exekútorovi neprináleží odmena

podľa § 21a Vyhlášky vo výške 16,60 eur, za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice, (Je
to činnosť exekútora, ktorú vykonal ešte pred začatím exekúcie, ak tento výdavok vznikol je výdavkom
oprávneného, ktorý ho vynakladá v prípade, ak podá návrh na vykonanie exekúcie do zápisnice v sídle
súdneho exekútora a je povinný uhradiť ho okamihom spísania zápisnice. Nie je to výdavok súdneho
exekútora, ktorý by mu vznikol v priebehu exekučného konania, je to jeho príjem - odmena, ktorú

získava od oprávneného okamihom spísania zápisnice.) táto zistená skutočnosť nemá vplyv na výsledok
rozhodnutia v prejednávanej veci z hľadiska prisúdenej výšky trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Pretože prinajmenšom minimálna odmena (33,19 eur) exekútorovi prináleží, nakoľko v danej veci
je nepochybné, že súdny exekútor vykonal odôvodnene aspoň jeden úkon - získanie poverenia na
vykonanie exekúcie, za ktorý by mu patrila odmena 3,32 eur (čo je menej než 33,19 eur - zákonné

minimum odmeny bez DPH, na ktoré má súdny exekútor pri zastavení exekúcie nárok podľa § 14 ods.
2 Vyhlášky). Okresný súd priznal exekútorovi odmenu na úrovni tohoto minima, k tomu 20 % daň z
pridanej hodnoty (6,64 eur), ktorá exekútorovi tiež patrí, pretože preukázal že je platiteľom tejto dane.

Rozhodnutie okresného súdu je správne aj z hľadiska prisúdenej výšky trov exekúcie.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebomedzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve

otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a

irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov

konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné

vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na

konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých

sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora

EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. uvádza, že toto
ustanovenie slúži na konkrétnu kontrolu ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov. Odvolací
súd návrh oprávneného nepostúpil ústavnému súdu na zaujatie stanoviska z dôvodu, že nedospel k

záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (§ 44 ods. 2) je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Odvolací súd je povinný postúpiť návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b), len vtedy keď by dospel k záveru, že
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku je v rozpore s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky. Na podporu svojich tvrdení odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu

SR č.k. IV.ÚS 55/2011 z 24. februára 2011 v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského
rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie
uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Z uvedeného vyplýva, že exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na

účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.