Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/99/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113215690
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4113215690.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o. so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940
875, proti povinnému: Q. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, o vymoženie sumy 401,75 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 24. mája 2013
č. k. 14Er/548/2013-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej, Exekútorský
úrad Bratislava, Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2, § 35 zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), § 25 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 879j, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2,

5,§54ods.1Občianskehozákonníkaapreskúmanímvšeobecnýchúverovýchpodmienokoprávneného
zistil, že vo všeobecných podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v článku 9.2 Prechodné a záverečné
ustanovenia, je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že uvedená doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľ mal

iba možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda
aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní a to pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská Arbitrážna a Mediačná, a. s. Podľa názoru súdu, už
len tieto skutočnosti bolo možné považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky. Okrem toho konštatoval, že ak zmluva alebo všeobecné obchodné podmienky inkorporované
do takejto zmluvy obsahujú podmienku, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v

rozhodcovskom konaní a zároveň takáto podmienka nebola individuálne spotrebiteľom dojednaná, ide
o zmluvný vzťah spôsobujúci medzi stranami stav nerovnovážny, ktorý je pre spotrebiteľa nevýhodný.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečila dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto
doložky odporoval dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej
doložky, ktorá bola v rozpore s dobrými mravmi, bolo plnením, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi.
V ustanovení § 53 ods. 3 Občiansky zákonník (v znení účinnom v čase uzavretia vyššie uvedenej

spotrebiteľskej zmluvy) obsahoval demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách,ktoré zákonodarca považoval za neprijateľné podmienky. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa
posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku a to i napriek tomu, že v čase
uzatvorenia úverovej zmluvy Občiansky zákonník rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú

podmienku výslovne neupravoval. V tomto smere súdu dala za pravdu aj neskoršie prijatá novela
Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do §
53 ods. 4 písm. r) v znení: "za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje
ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní". Súd prvého stupňa svoj názor o neprimeranej

povahe rozhodcovskej doložky oprel aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005,
C-243-2008), pričom dal taktiež do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Ustálil, že uvedené skutočnosti
bránia tomu, aby rozhodcovský rozsudok vydaný za uvedených okolností mohol byť exekučným titulom
na udelenie poverenia pre exekútora, a preto mal za to, že boli splnené podmienky na zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

a ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, dôvodiac tým, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi
konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to, že

právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, bol toho
názoru, že účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil
zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Konkrétne to podľa neho
znamenalo, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný

rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, čo platí aj v prípade, ak ide o rozsudok
rozhodcovského orgánu. Zároveň zdôraznil a dal do pozornosti skutočnosť, že v zmysle ustanovenia
II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s §
93b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s

tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že
ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. S poukazom na uvedené namietal, že súd
zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul
tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom

stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal
za to, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne
závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Dodal, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade

pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Konštatoval, že z ustanovenia § 45 ods. 1
písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, a nie
iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako
neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúce podľa neho bolo

len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný
dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Poukázal tiež na to, že úverová zmluva, ktorej plnenie je
predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá
bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska, teda nejde o žiadny nebankový subjekt mimo

dohľadunárodnejbanky.SuvedenýmizávermisastotožnilajGenerálnyprokurátorSlovenskejrepubliky,
ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Poukázal tiež na záver uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo
dňa 26. 09. 2011 a skutočnosť, že rovnakým spôsobom rozhodol aj Krajský súd v Prešove vo svojom
uznesení zo dňa 21. 12. 2011 sp. zn. 9CoE/27/2011. Následne dal do pozornosti aj nálezy Ústavného

súdu SR a uviedol, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľnýnávrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i
zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným
podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Dodal, že text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu

alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou rozhodcovskej zmluvy v § 3
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. i s ustálenou praxou v odbore. Rozhodcovská doložka
bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže
predstavovať neprijateľnú podmienku, preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie,

alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania

(§214ods.2OSP)apopreskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,ženapadnutéuznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 16. 04.
2013, kedy došiel súdnej exekútorke Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, sp. zn.
IDA1210017 zo dňa 14. 10. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 01. 2012 a vykonateľnosť
dňa 23. 01. 2012. Súdna exekútorka dňa 10. 05. 2013 doručila súdu prvého stupňa návrh na
vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,
rozhodcovským rozsudkom, zmluvou o úvere a Obchodnými podmienkami pre úver verzia 1/2006.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody

opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46, zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súladeso zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie

v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.

Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Co 31/2013)

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o

návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,

prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Ksamotnémuzáverusúduprvéhostupňavsúvislostisrozhodcovskoudoložkou (jejprijateľnosti,
a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu rozhodcovskej doložky, obsiahnutú v bode
9.2. Prechodné a záverečné ustanovenia Obchodných podmienok pre úver verzia 1/2006 nemožno

považovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
pretože opomenula povinnosť stanovenú v § 93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z. a to dať klientovimožnosť neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

(OSP, Exekučný poriadok).“ Naviac, odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka upravená v
obchodných podmienkach nebola platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej písomná forma, pretože
rozhodcovská doložka nebola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, čím sa aj
vylúčila akákoľvek možnosť rozhodcovskú doložku neprijať. Čo sa týkalo bodu 6 vyjadreného priamo v
zmluve o úvere, odvolací súd má za to, že uvedené nemožno považovať za splnenie podmienky podľa

§ 93b Zákona o bankách, pretože ani toto ustanovenie neumožňuje klientovi rozhodcovskú doložku
neprijať, resp. vyjadriť sa k nej. Má možnosť len rozhodcovskú doložku prijať, alebo neuzatvoriť zmluvu
o úvere. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.