Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 23. august 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/164/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111227869
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4111227869.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Praha 4,
Novodvorská 994, IČO: 25117483, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, proti
odporcovi: U. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., Y. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Nám. legionárov 5, IČO: 42 176
778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom v Stropkove, Nám. SNP 7, o zaplatenie 401,28 eura s

príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 27. 06.
2012 č. k. 19C/3/2012-52 v spojení s opravným uznesením zo dňa 08. 01. 2013 č.k. 19C/3/2012-209,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania
vedľajšieho účastníka m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov konania vo výške 90,02 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia právnemu zástupcovi

vedľajšieho účastníka JUDr. Ambrózovi Motykovi, advokátovi v Stropkove, Nám. SNP 7.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške
19,11 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia JUDr. Ambrózovi Motykovi, advokátovi v
Stropkove, Nám. SNP 7.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením v spojení s jeho opravným uznesením, týkajúcim sa označenia navrhovateľa,

súd prvého stupňa zastavil konanie, v ktorom sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia sumy
401,28 eura s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 360,25 eura od 07. 08. 2008 do zaplatenia.
Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi vrátil zaplatený
súdny poplatok v sume 17,37 eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava.

Rozhodnutie o zastavení konania oprel o ust. § 96 ods. 1-3 OSP poukazujúc na to, že navrhovateľ pred
prvým pojednávaním zobral svoj návrh späť. Rozhodnutie o náhrade trov konania založil na ust. § 146
ods. 2 a § 150 ods. 1 OSP. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy neuplatnil.

V prípade vedľajšieho účastníka vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie mu náhrady
trov konania, keď vedľajší účastník je právnickou osobou, ktorej samotným účelom a predmetom činnosti
je ochrana spotrebiteľov v súdnych konaniach. Združenie by preto i bez splnomocnenia právneho
zástupcu malo vedieť uskutočniť v konaní právne úkony na ochranu spotrebiteľa, z ktorého dôvodu
považoval jeho trovy konania za nehospodárne a neúčelné. Poukázal taktiež na to, že nie je zrejmé,
akým spôsobom právny zástupca vedľajšieho účastníka pripravil právne zastúpenie v tomto konaní, keď

nemal vedomosť o predmete sporu. O vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi rozhodol podľa § 11
ods. 3, 4 Zákona o súdnych poplatkoch.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník len v časti, ktorou mu nebola
priznaná náhrada trov konania. V tejto časti žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť
a uložiť navrhovateľovi povinnosť zaplatiť mu náhradu trov prvostupňového konania vo výške 90,02

eura na účet jeho právneho zástupcu a taktiež mu priznať i náhradu trov odvolacieho konania vo výške
27,08 eura. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vychádza z nesprávnych
skutkových zistení, ako i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že aplikácia § 150
ods. 1 OSP na danú právnu vec je nenáležitá. Navrhovateľ totiž ignoruje premlčaciu lehotu podľa
Občianskeho zákonníka a dožaduje sa aplikácie obchodného kódexu celoplošne. Samotný jeho vstup

do konania v množstve súdnych sporov preto na navrhovateľa pôsobil odradzujúco a tento uvedomujúc
si neopodstatnenosť uplatneného nároku vzal svoj návrh späť. Z uvedeného dôvodu takto jeho vstup
do konania bol dostatočne účinným prostriedkom na zabránenie porušovania spotrebiteľského práva.
Konštatoval, že agenda v súvislosti s ochranou spotrebiteľov si vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu,
aleajenormnénárokynaosoby,ktoréjuspracovávajú,pričomnemáfinančnéprostriedkyanipersonálne
obsadenie na jej zvládnutie. Preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských

práv na súdoch je realizovanie jeho činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárií. V tejto súvislosti
uviedol, že Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby aj účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy
v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná
náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Naviac s ohľadom na výsledok konania
je potrebné konštatovať, že zastúpenie bolo účelné a sledovalo ochranu spotrebiteľa. V tomto smere

upozornil i na skutočnosť, že súdy dlhodobo vybavovali spotrebiteľskú agendu vydávaním platobných
rozkazov, kde pravidelne zaväzovali spotrebiteľov na úhradu celej žalovanej sumy aj s príslušenstvom
i napriek tomu, že išlo o premlčané nároky a naviac spotrebiteľa zaväzovali i na náhradu trov konania
žalobcov. Učinili tak i napriek tomu, že žalobca zamestnáva 210 zamestnancov, má vlastné právne
oddelenie a vymáhanie pohľadávok je jedným z hlavných predmetov jeho činnosti. Mal za to, že

súd prvého stupňa pri nepriznaní mu náhrady trov konania postupoval v rozpore s legislatívou EÚ,
judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako aj ustálenou súdnou praxou a právnou teóriou a v tejto súvislosti
odkázal i na príslušné články Zmluvy o fungovaní EÚ, ako i rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. 12. 2010
vo veci C-279/09. Záverom konštatoval, že ak by mu bolo odmietnuté právo na náhradu trov konania,
de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov na súdoch. Argumentačne svoje

odvolanie podporil i s poukazom na označené rozhodnutia odvolacích súdov, v ktorých mu náhrada
trov konania bola priznaná. Pre prípad, že by odvolací súd sa nestotožnil s jeho právnym názorom,
navrhol podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach, ktoré vo svojom odvolaní špecifikoval pod bodmi 1-5.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť stotožniac sa s ním v plnom rozsahu. Uviedol, že v danom
prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, keď
samotnou úlohou vedľajšieho účastníka je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Nevidel
preto význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, ktoré vedľajšiemu účastníkovi neposkytlo
právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu a ktoré by nemohol vedľajší

účastník uskutočniť i bez právneho zastúpenia. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka tak je účelové
a nehospodárne a dochádza tým k nadbytočnému navyšovaniu trov konania. Správne preto súd prvého
stupňa prihliadol na tieto okolnosti a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Na
podporu svojich tvrdení obdobne ako vedľajší účastník označil i viaceré rozhodnutia odvolacích súdov
v obdobných prípadoch. Návrh vedľajšieho účastníka na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru EÚ označil za nedôvodný a nespĺňajúci podmienky prejudiciálneho konania. V tejto súvislosti
dôvodil, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť vynaložených trov
konania individuálne, pričom v zmysle práva EÚ je z prejudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne
právo členských štátov, preto Súdny dvor nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo
posudzovať jeho platnosť a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom EÚ, nakoľko preskúmaním

vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
vedľajšieho účastníka bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu
sumu 401,28 eura s v návrhu špecifikovaným úrokom z omeškania z titulu Zmluvy o osobnom
úvere č. XXXXXXXX uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom a odporcom dňa 22. 11. 2007.
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi vrátil zaplatený súdny poplatok. Pre absenciu odvolania

zo strany účastníkov konania v zastavujúcej časti, v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania odporcu,
ako aj vrátenia súdneho poplatku navrhovateľovi, predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a
predmetom odvolacieho konania takto zostala len jeho časť, týkajúca sa výroku o náhrade trov konania
vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi.

Vychádzajúc z dikcie zákona (§ 142 OSP) je zrejmé, že občianskoprávne (sporové) konanie je ovládané
zásadou zodpovednosti za výsledok konania, podľa ktorej účastník, ktorý mal v sporovom konaní

plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatňovanie alebo
bránenie svojho práva, pričom plný úspech vo veci sa zisťuje porovnávaním žalobného petitu s výrokom
rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

V prípade zastavenia konania však platí zásada, že podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP nemá žiaden z
účastníkov právo na náhradu trov konania. Ust. § 146 ods. 2 OSP však zakotvuje dve výnimky z tejto

zásady - podľa vety prvej tohto ustanovenia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy; podľa vety druhej, ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Ust. § 146 ods. 2 OSP teda
ukladá povinnosť nahradiť náklady konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené, pričom
zavinenie sa posudzuje len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva, keďže by už išlo o

posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej. Preto, ak vzal navrhovateľ svoj návrh späť, z procesného
hľadiska zásadne platí, pokiaľ nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá OSP, že zavinil, že konanie
muselo byť zastavené, a je preto povinný nahradiť trovy konania odporcovi.

Ďalšou všeobecne platnou zásadou je, že účastník konania má právo iba na náhradu tých trov konania,
ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nemožno preto priznať náhradu trov

konania hoci aj plne úspešnému účastníkovi konania v prípade, ak má náhrada trov pozostávať z trov,
ktoréneboliúčelnevynaložené.Účelnosťvynaloženýchtrovbudevždyzávisieťodkonkrétnychokolností
danej veci.

V súdenej veci predmetom konania bol návrh navrhovateľa, požadujúci od odporcu zaplatenie peňažnej
sumy, pričom pred začatím pojednávania navrhovateľ svojim písomným podaním, doručeným súdu

prvého stupňa dňa 30. 05. 2012, zobral svoj návrh v celom rozsahu späť. Niet teda pochýb, že v danej
veci z procesného hľadiska dôsledkom tohto späťvzatia bolo právoplatne zastavené konanie vo veci
samej, čím vo svetle zhora uvedených záverov pri rozhodovaní o náhrade trov konania bol dôvodný
postup v intenciách § 146 ods. 2 veta prvá OSP. Zastavenie konania totiž z procesného hľadiska zavinil
práve navrhovateľ, z ktorého dôvodu mu vznikla povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania

potrebných na účelné bránenie jeho práva.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická

osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (93 ods. 2 OSP).Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Vyššie citované zákonné ustanovenia zmysel vedľajšieho účastníctva vzhliadajú v pomoci v spore
niektorému z účastníkov konania. Vedľajší účastník je osoba odlišná od samotného účastníka a konania
sa nezúčastňuje preto, aby v ňom uplatňovala alebo bránila svoje právo, ale z dôvodu, že chce pomôcť
zvíťaziť v spore niektorému zo sporových strán, pretože na jeho úspechu v konaní má právny záujem.
Zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. 10. 2008, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny

poriadok, zákonodarca umožnil vstup do konania ako vedľajšieho účastníka i takej právnickej osobe,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitných predpisov. Cieľom tejto novej právnej
úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby
a združenia. Takýmto osobitným predpisom je i zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane práv spotrebiteľa, z
ust. § 3 ods. 4 ktorého vyplýva právo spotrebiteľov združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach
a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy

spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach
spotrebiteľov. Združenie môže právo spotrebiteľov chrániť tým, že samo podá návrh na súd proti
porušiteľovi práva, môže zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo môže vstúpiť do
konania ako vedľajší účastník. I keď vedľajší účastník je treťou osobou, o právach a povinnostiach
ktorej sa v konaní nekoná, môže v konaní vykonať všetky procesné úkony s výnimkou úkonov, ktoré

znamenajú dispozíciu s konaním alebo s predmetom konania a úkonov, ktoré učinil sám účastník.
Procesné úkony vykonáva vedľajší účastník vo svojom mene, ak však odporujú úkonom podporovaného
účastníka, posudzuje ich súd po uvážení všetkých okolností. Keďže vedľajší účastník má rovnaké práva
a povinnosti ako účastník konania, má právo zvoliť si i právneho zástupcu v občianskoprávnom konaní
v zmysle zákonom ustanovených možností (§ 24, § 25 ods. 1 OSP). V tomto smere už Ústavný súd

SR prijal záver, že právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe,
štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana, pričom hlavný význam práva na právnu
pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v článku 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány
verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využívali
právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t.j. do právoplatného rozhodnutia.

Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania.
Platípreto,žesohľadomnaskutočnosť,ževedľajšíúčastníkmárovnaképrávaapovinnostiakoúčastník
konania, má tiež právo na náhradu trov konania, pokiaľ ním podporovaný účastník v spore zvíťazil.
Avšak rovnako tak je povinný vedľa účastníka, ktorému v spore pomáhal, zaplatiť spoločne a nerozdielne
náhradu trov konania víťaznému účastníkovi.

Ako vyplýva z obsahu spisu, v danom prípade procesným úkonom, došlým prvostupňovému súdu dňa
09. 02. 2012, oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „združenie“), zast.
JUDr.AmbrózomMotykom,advokátom,ževstupujedokonaniaakovedľajšíúčastníknastraneodporcu.
Zároveň požiadalo o zaslanie návrhu na začatie konania a jeho príloh a priznanie mu náhrady trov
konania. Následne po zaslaní návrhu a príloh vedľajší účastník vo svojom vyjadrení, doručenom súdu

prvého stupňa dňa 06. 03. 2012, vzniesol námietku premlčania a žiadal návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietnuť. Po doručení vyjadrenia vedľajšieho účastníka navrhovateľ písomným podaním
zo dňa 25. 05. 2012 svoj návrh na začatie konania vzal v celom rozsahu späť a žiadal konanie
zastaviť. Niet preto sporu, že v zmysle § 93 ods. 2 OSP sa združenie stalo vedľajším účastníkom
na strane odporcu v konaní, ktorý využil i svoje právo dať sa zastúpiť advokátom. Vo svetle zhora

uvedených záverov preto v zásade platí, že vedľajšiemu účastníkovi taktiež vzniklo právo na náhradu
všetkých trov účelne vynaložených vo vecnej súvislosti s bránením práva hlavného účastníka - odporcu,
na strane ktorého vystupoval. I v prípade vedľajšieho účastníka takto bol daný zákonný predpoklad
pre priznanie mu náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP od navrhovateľa, čo
správne konštatoval i súd prvého stupňa. Na rozdiel od prvostupňového súdu odvolací súd však už

nezdieľa jeho názor, že vedľajším účastníkom uplatnené trovy konania sú neúčelné a neefektívne
a to z dôvodov predložených prvostupňovým súdom v napadnutom rozhodnutí. Za situácie, že na
vyjadrenie vedľajšieho účastníka, realizovaného práve na výzvu súdu, v ktorom tento vzniesol námietku
premlčania, reagoval navrhovateľ späťvzatím návrhu, čoho dôsledkom bolo zastavenie konania,
nemožnotrovyvynaloženévedľajšímúčastníkomvtomtokonaníoznačiťzaneúčelné,neefektívnealebonehospodárne. Vedľajšiemu účastníkovi tak v zmysle § 146 ods. 2 OSP bolo potrebné priznať náhradu
trov konania voči navrhovateľovi, ktorý zavinil zastavenie konania.

Trovy konania vedľajšieho účastníka v danej veci pozostávali z trov právneho zastúpenia, na výpočet

ktorých sa vzťahuje Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v platnom znení (ďalej len „vyhláška“). Tieto boli reprezentované tarifnou odmenou
advokáta za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 02. 01. 2012, vyjadrenie k
návrhu zo dňa 01. 03. 2012) po 29,88 eura (§ 10 ods. 1 vyhlášky), náhradou hotových výdavkov (§ 15
písm. a), § 16 ods. 3 vyhlášky) 2x 7,63 eura a sumou 15 eur, predstavujúcej 20 % daň z pridanej hodnoty,

o ktorú sa podľa § 18 ods. 3 vyhlášky odmena náhrady zvyšujú. Úhrnom tak trovy právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka v spornej veci činili sumu 90,02 eura, ktoré je navrhovateľ povinný zaplatiť do 3
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka v intenciách § 149
ods. 1 OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej
časti podľa § 220 OSP zmenil spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia, keď neboli splnené

podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP). S ohľadom
na výsledok odvolacieho konania odvolací súd neposudzoval ďalej návrh vedľajšieho účastníka na
prerušenie konania a predloženie ním nastolených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP
tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal i náhradu trov odvolacieho

konania a to trovy právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby (podanie odvolania) po 8,30 eura (1/2-
icazákladnejsadzbytarifnejodmenypodľa§10ods.1a§14ods.3písm.b)vyhláškypritarifnejhodnote
odvolacieho konania 90,02 eura) a náhradu hotových výdavkov v sume 7,63 eura (§ 15 písm. a), § 16
ods. 3 vyhlášky), obe zvýšené o sumu 3,18 eura ako 20 % daň z pridanej hodnoty. Priznanú náhradu trov
odvolaciehokonaniavcelkovejvýške19,11eurajenavrhovateľpovinnýzaplatiťvedľajšiemuúčastníkovi

na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.