Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoKR/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219997
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113219997.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.BoženyHusárovejačlenovJUDr.Róberta

Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Continental Barum, s.r.o., Objízdná 1628,
Otrokovice, Česká republika, IČO: 45 788 235, zastúpený advokátkou Soňou Hekelovou, Prievozská
4/A, 821 09 Bratislava proti žalovanému: JUDr. Václav Sosna, Nám. Slobody 2, Skalica, správca
úpadcu PNEUMAT INTERNATIONAL, s.r.o., Galantská 699/8, Dunajská Streda, IČO: 31 443 320
o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
25Cbi/28/2013-84 zo dňa 20.11.2013 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil, že žalobca je oprávneným veriteľom
pohľadávky proti úpadcovi PNEUMAT INTERNATIONAL s.r.o., čo do dôvodu aj výšky uplatnenej
prihláškou v konkurznom konaní na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
25K/2/2013, IČO: 31 443 320 v celkom výške 374.052,- eur a súčasne uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 99,50 eur za zaplatený súdny poplatok a 372,66 eur
trovy právneho zastúpenia k rukám právnej zástupkyne žalobcu všetko do troch dní po právoplatnosti
rozhodnutia.

Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal určiť, že jeho

pohľadávka vo výške 374.052,- eur tvorená istinou vo výške 220.746,31 eur, úrokmi z omeškania vo
výške 130.502,08 eur a trovami konania prihlásených do konkurzného konania vo výške 22.803,59 eur,
ktorá vznikla ako plnenie z nezaplatených faktúr za tovar, ktorý na základe kúpnej zmluvy dodal žalobca
žalovanému, a ktorú si žalobca uplatnil na majetok žalovaného úpadcu v konkurznom konaní vedenom
OkresnýmsúdomTrnavapodsp.zn.25K/2/2013, ječododôvoduavýškyoprávnená.Žalobcapoukázal
na to, že ako predávajúci dňa 24.2.2009 uzatvoril s úpadcom ako kupujúcim kúpnu zmluvu, na základe
ktorej dodával rôzne druhy pneumatík a hoci žalovaný úpadca kúpnu cenu za dodaný tovar uhrádzal

dlhodobo s omeškaním niektoré faktúry neuhradil vôbec. Dňa 03.04.2013 bol na majetok žalovaného
vyhlásenýkonkurzažalobcasisvojupohľadávkuvovýškeistiny374.052,-eurprihlásilprihláškouzodňa
24.04.2003dokonkurzu,keďistinaaúrokyzomeškaniavyplývajúzkúpnejzmluvyasuma22.803,59eur
je tvorená nákladmi, ktoré vznikli žalobcovi v rámci rozhodcovského konania a vydania rozhodcovského
rozsudku, na základe ktorého bol žalovaný úpadca povinný uhradiť žalobcovi trovy rozhodcovského
konania.Žalovanýpohľadávkupoprelstým,ženiejejudikovaná,niejeúpadcomuznanáaúpadcatakýtozáväzok
voči žalobcovi ani neeviduje, pretože žalovaná pohľadávka zanikla započítaním s pohľadávkou úpadcu
voči žalobcovi.

Žalobca ako veriteľ poukázal na to, že pohľadávka bola judikovaná, ktorý nedostatok ale sám o sebe
nepostačuje na dôvodné popretie pohľadávky a dal do pozornosti i uznanie záväzku zo dňa 12.04.2009,
v ktorom sa účastníci konania tiež dohodli, že spory vzniknuté z kúpnej zmluvy, alebo v súvislosti s
ňou budú rozhodované buď pred všeobecným súdom alebo v rozhodcovskom konaní podľa zák. č.
216/1994 Sb. o rozhodcovskom konaní a výkone rozhodcovských nálezov platným na území ČR a za

rozhodcu si dohodli Úniu pro rozhodčí a mediační řízení ČR, a.s. Na základe uvedenej dohody bol
dňa 16.08.2011 vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorým bol žalovaný úpadca zaviazaný k povinnosti
zaplatiť dlžnú sumu vo výške 220.746,31 eur s 0,05 % úrokmi z omeškania denne do zaplatenia,
ako i k povinnosti nahradiť trovy konania. Dňa 16.11.2011 síce podal žalovaný úpadca žalobu na
zrušenie rozhodcovského rozsudku s požiadavkou o odklad o vykonateľnosti na Krajský súd v Brne, ale
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného

súdu, preto je potrebné považovať pohľadávku za judikovanú. Ďalej žalobca v žalobe poukázal na to,
že žalovaný úpadca pohľadávku uznal ako svoj záväzok voči žalobcovi vo výške 250.435,86 eur a
úrokov z omeškania písomným uznaním zo dňa 12.04.2010. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že ak
by žalovaný popieral existenciu samotnej pohľadávky, nemohol by ju započítať s čiastkou vo výške
500.000,- eur, ktorú označuje za svoju pohľadávku voči žalobcovi, ktorá mu mala vzniknúť titulom

finančného zadosťučinenia za porušenie záväzku mlčanlivosti, ku ktorej povinnosti sa v článku I bod
1.3 kúpnej zmluvy žalobca zaviazal. Napriek uvedenému žalobca podaním žaloby na rozhodcovský
súd porušil záväzok mlčanlivosti. Takáto interpretácia by ale znamenala, že žalobca by sa vopred vzdal
akéhokoľvek práva na ochranu svojich práv a nemal by tým zabezpečený nerušný výkon svojich práv
ako mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov i Ústavy SR.

Súdprvéhostupňapovykonanomdokazovanívyhodnotilskutočnosti,naktorépoukazovaliúčastníciako
i listinné dôkazy a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. Súd sa zameral na posúdenie vzniku a
existencie prihlásenej pohľadávky žalobcu, ku ktorej mal preukázané, že táto vznikla na základe kúpnej
zmluvy za dodaný tovar, ktorý si úpadca riadne prevzal, ale za ktorý kúpnu cenu neuhradil. Dodanie
tovaru, ako ani výška kúpnej ceny preukázaná žalobcom listinnými dôkazmi a vystavenými faktúrami

nebola žalovaným spochybňovaná, ani účastníkmi sporná, teda sa jednalo o pohľadávku, ktorá vznikla
nezaplatením kúpnej ceny za dodaný tovar vo výške 220.746,31 eur, ku ktorej si uplatnil žalobca i úroky
z omeškania vo výške 130.502,08 eur a náklady rozhodcovského konania vo výške 22.803,59 eur. Súd
vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný dňa 12.04.2010 písomne nárok žalobcu v rozsahu 250.435,86
eur a úrokov z omeškania v súlade s § 323 Obchod. zák. uznal, čo podporne preukazujú aj čiastkové

plnenia, ktoré žalovaný na uvedenú istinu vykonal v súlade s § 407 ods. 2, 3 Obchod. zák.

K námietke zániku pohľadávky žalobcu jednostranným započítaním, na ktorú skutočnosť žalovaný
poukazoval prvostupňový súd uviedol, že nakoľko sa žalovaný úpadca domáha započítania je zrejmé,
že žalobcom uplatňovanú pohľadávku nepopiera a uznáva, ale tvrdí, že zanikla započítaním. Pokiaľ
by ale žalovaný bol presvedčený, že žalobcom uplatňovaná pohľadávka neexistuje, nemohol by sa

domáhať jej započítania. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal neexistenciu žalobcom
uplatňovanej pohľadávky, ani jej zánik započítaním. Prvostupňový súd vyhodnotil pohľadávka úpadcu,
ktorú si započítal vo výške 500.000,- eur na pohľadávku žalobcu, ktorá mala vzniknúť titulom porušenia
povinnosti mlčanlivosti, ku ktorej sa žalobca zaviazal podľa článku I bod 1.3 rámcovej kúpnej zmluvy.
Porušenia záväzku mlčanlivosti sa mal žalobca dopustiť tým, že podal žalobu na rozhodcovský súd a

týmto konaním porušil mlčanlivosť, ku ktorej sa zmluvne zaviazal. Súd k uvedenému skonštatoval, že
predloženímrámcovejkúpnejzmluvysprílohamirozhodcovskémusúdu,naktoromsižalobcauplatňoval
svoju pohľadávku voči úpadcovi na základe rozhodcovskej doložky, na ktorej použití sa so žalovaným
úpadcom v článku IV. uznania záväzku zo dňa 12.04.2010 dohodol, k porušeniu mlčanlivosti nedošlo
a pohľadávka žalovaného úpadcu z dôvodu porušenia záväzky mlčanlivosti zo strany žalobcu vôbec

nevznikla, preto nemohlo dôjsť ani k jej započítaniu s pohľadávkou žalobcu voči žalovanému úpadcovi,
a teda ani k zániku tejto pohľadávky. K otázke súvisiacej s nedostatkom judikovania predmetnej
pohľadávky súd uviedol, že judikovanie pohľadávky súdom nie je podmienkou pre uplatnenie práva
a prihlásenia pohľadávky do konkurzu, táto požiadavka nevyplýva ani zo znenia zák. č. 7/2005 Z.z.o konkurze a reštrukturalizácii a nie je ním vyžadovaná. Z uvedeného dôvodu popretie žalobcovej
pohľadávky žalovaným nie je dané a súd návrhu v celom rozsahu vyhovel . Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil poukazom na ust. 29, § 32 ods.1,3,6,9,11 zák.č. 7/2005 Z.z. a § 411 v spojení s § 450 ods.1

Obchod. zák. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi
priznal nárok na ich náhradu, ktorú v odôvodnení rozsudku podrobne špecifikoval.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací
súd uvedené rozhodnutie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. V dôvodoch odvolania zotrval
na tvrdení, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním z 03.05.2001, na ktorú skutočnosť správca

úpadcu poukázal v oznámení zo dňa 19.06.2013, v ktorom ešte uviedol, že veriteľ dlhuje úpadcovi
aj sumu 222.216,89 eur, z ktorých skutočností tak správca dospel k záveru, že prihláškou prihlásená
pohľadávka je sporná. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keď uviedol, že pohľadávka úpadcu na finančné zadosťučinenie z dôvodu
porušenia záväzku mlčanlivosti nevznikla napriek tomu, že z vykonaného dokazovania takéto skutkové
zistenie jednoznačne nevyplýva a k otázke nároku úpadcu na finančné zadosťučinenie súd žiadne

dôkazy nevykonal. Odvolateľ namietol, že prvostupňový súd nevypočul svedkyňu K. B., ktorá bola
konateľkou úpadcu v čase obchodných vzťahov medzi úpadcom a žalovaným (zrejme odvolateľ mal
na mysli žalobcu), v konaní ani nebola vypočutá žiadna osoba, ktorá by mala osobne vedomosti o
obchodných vzťahoch medzi účastníkmi konania. Odvolateľ preto nepovažuje za správne konštatovanie
prvostupňového súdu k návrhu na vypočutie svedkyne K. B. ku ktorej súd uviedol, že vykonanie tohto

dôkazu by bolo nehospodárne a iba by oddialilo rozhodnutie vo veci samej. Uvedený nedostatok zakladá
neúplne zistenie skutkového stavu, čím bola žalovanému odňatá možnosť zúčastniť sa osobne konania
pred súdom a vyjadriť sa k tvrdeniam žalobcu a k listinám, ktoré za účelom preukázania opodstatnenosti
svojho návrhu predkladal. Týmto postupom súd prvého stupňa porušil i základné práva úpadcu, ktoré mu
vyplývajú z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto predmetné

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ
namietal i rozhodnutie o trovách konania, keď prvostupňový súd nesprávne postupoval pri ich priznaní,
nakoľko mal aplikovať právnu úpravu vyplývajúcu z § 150 O.s.p., pretože tu existujú dôvody osobitného
zreteľa, za ktoré odvolateľ považoval skutočnosť, že správca pri popretí pohľadávky len plnil svoju
zákonnú povinnosť.

V závere žalovaný odvolateľ žiadal, aby odvolací súd v prípade potvrdenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa pripustil možnosť dovolania, pretože niektoré v konaní riešené právne otázky, nie sú výslovne
upravené v zákone a bolo by žiaduce, aby boli riešené pomocou ustálenej judikatúry.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť
a súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania s tým, že ich do troch dní po právoplatnosti

rozhodnutia vyčísli.

K odvolacím dôvodom uviedol, že v platnom práve neexistuje žiadne ustanovenie, o ktoré by žalovaný
úpadca mohol oprieť vznik práva na finančné zadosťučinenie za porušenie zmluvnej povinnosti
mlčanlivosti tak, aby sa táto povinnosť v spojení so záväzkom prislúchajúcim žalobcovi vzťahovala
aj na uplatňovanie veriteľovej pohľadávky na súde, prípadne v rozhodcovskom konaní na základe

rozhodcovskej doložky. K tvrdeniu, či konaním žalobcu, ktorý podal žalobu na rozhodcovský súd malo
dôjsť k porušeniu povinnosti a či takéto porušenie by mohlo založiť nárok na finančné zadosťučinenie
je otázkou právnou a nie skutkovou, pričom súd mal všetky informácie potrebné pre skutkový stav
k dispozícii, na základe nich mohol posúdiť i právnu situáciu a z ktorých dospel k záveru, že
pohľadávka žalovaného úpadcu nevznikla. Výpoveď konateľky úpadcu nebola potrebná, pretože všetky

pre rozhodnutie relevantné skutkové okolnosti boli súdu v konaní preukázané. Posúdenie a zistenie,
že žalobca je čo do dôvodu a výšky oprávneným veriteľom pohľadávky, ktorú žalovaný úpadca
prostredníctvom správcu poprel bola súdu z predložených listín a vykonaného dokazovania preukázaná,
preto výsluch konateľky úpadcu by smeroval iba k oddialeniu rozhodnutia o veci . Konateľka žalovaného
úpadcu nemá v konaní o incidenčnej žalobe postavenie účastníka konania, preto ani nevykonaním jej

výsluchu nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie a k porušeniu
práva súvisiaceho s upretím možnosti zúčastniť sa osobne konania pred súdom. K aplikovaniu právnehoustanovenia § 150 O.s.p. v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania žalobca uviedol, že v danom
prípade neexistujú dôvody osobitného zreteľa, preto ich aplikácia by nebola dôvodná.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania

viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania
rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil, keď miesto a čas verejného vyhlásenia
oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Účastníkov konania ani ich právnych zástupcov o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku osobitne
elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o túto možnosť nepožiadali (§ 45 ods. 4 O.s.p.).

V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah

prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého
„odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v
ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní zistenými skutočnosťami, tieto

správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel a ktorý
vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací
súd sa s ním stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu i v spojení s odvolacími dôvodmi
týkajúcimi sa najmä nevypočutia konateľky žalovaného úpadcu, ktorým tak malo byť účastníkovi

znemožnenéosobnesazúčastniťkonaniapredsúdomodvolacísúduvádza,žežalovanémuprávokonať
osobne znemožnené nebolo, pretože v jeho mene po vyhlásení konkurzu koná správca konkurznej
podstaty a výpoveď konateľky úpadcu o jej osobných vedomostiach v spojení s úkonom započítania
nemohla ovplyvniť právne posúdenie veci, ktoré vyplynulo z predložených dôkazov, a ani vysvetliť
konanie správcu, ktorý tým, že pohľadávku poprel, podľa tvrdenia žalovaného „len plnil svoju zákonnú

povinnosť“. Otázkou porušenia mlčanlivosti, ktoré malo založiť nárok žalovaného na primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 500 000eur, ktorú čiastku žalovaný započítal voči pohľadávke žalobcu sa súd
prvého stupňa podrobne a v dostatočnom rozsahu vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia, s ktorým sa
stotožnil i odvolací súd.

K odvolacej námietke súvisiacej s aplikáciou § 150 O.s.p. v časti o trovách konania odvolací súd uvádza,

že konanie správcu konkurznej podstaty úpadcu, ktorý pohľadávku poprel nie je výnimočný prípad, pri
ktorom by malo byť použité uvedené ustanovenie a nejedná sa ani o neprimeranú tvrdosť zákona, ktorú
by bolo vhodné postupom podľa § 150 O.s.p. odstrániť.K návrhu na pripustenie dovolania odvolací súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu je založené na rozhodnutí odvolacieho
súdu pripustiť dovolanie, v prípade ak nejde o iný prípad prípustnosti dovolania. Žalobca v rámci

podaného odvolania žiada pripustiť dovolanie z dôvodu, že niektoré v konaní riešené právne otázky
nie sú výslovne upravené v zákone. K uvedenému odvolací súd uvádza, že právna otázka rozhodnutia
predstavuje súhrn právnych otázok, ktoré sú riešené v súdnom konaní, ktorými sa rozumie zistenie
právnych noriem, podľa ktorých je prípad riešený a výklad týchto noriem. Pri riešení právnej otázky ide
o otázky tak hmotného ako aj procesného práva. Odvolací súd má za to, že zásadné právne otázky

podstatné pre rozhodnutie súd prvého stupňa dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vyargumentoval v
odôvodnení svojho rozhodnutia a žalovaný účastník v rámci návrhu na vyslovenie prípustnosti dovolania
ani nekonkretizoval, ktorú právnu otázku považuje za neupravenú.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1,2 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd vo výroku vyhláseného rozsudku rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p.,

ale vzhľadom k tomu, že žalobca si v lehote podľa § 151 ods.1 O.s.p. trovy právneho zastúpenia
vzniknuté v odvolacom konaní nevyčíslil a iné mu zo spisu nevyplývajú, odvolací súd mu podľa § 151
ods.2 o.s.p. náhradu nepriznal a v takom prípade nie je viazaný vyhláseným rozhodnutím o prisúdení
trov odvolacieho konania.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.