Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/806/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218963
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218963.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811

09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 15C/201/2012-63 zo dňa 2. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 3 803,07 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 760,61 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková
škoda a nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. zn.16Er/2450/2010 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle
§ 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 2.9.2013, na ktorom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.
Poukázal na to, že pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej žalobca doručil súdu návrh

na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté o
tom, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. O
tomto návrhu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 2.9.2013 tak, že
návrh zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť.
Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie,

v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len
rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. O
nevylúčení zákonnej sudkyne rozhodol odvolací súd a zákonná sudkyňa je týmto rozhodnutím viazaná.

Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 10.9.2010
podal súdny exekútor na Okresný súd Prievidza žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech žalobcu ako oprávneného proti povinnému L. J.. Okresný súd Prievidza uznesením č.k.
16Er/2450/2010-9 zo dňa 8.11.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol zdôvodu neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky. Proti uzneseniu exekučného súdu podal žalobca
odvolanie,ktorépodanímzodňa19.1.2011zobralspäť.Odvolacísúduznesenímč.k.17CoE/85/2011-32
odvolacie konanie zastavil. Okresný súd Prievidza uznesením č.k. 16Er/2450/2010-34 zo dňa

25.10.2011 exekučné konanie zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.11.2011. Z úradnej
činnostisúdprvéhostupňazistil,žeoprávnenývexekučnomkonanípodalsťažnosťnazbytočnéprieťahy
v konaní spôsobené nevydaním poverenia v zákonnej lehote podaním zo dňa 23.11.2010. Z vyjadrenia
predsedu súdu zo dňa 17.12.2010 vyplýva záver, že sťažnosť oprávneného bola neopodstatnená.

Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.5.2010, od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011, dospel súd prvého stupňa k záveru,
že žaloba nie je dôvodná. Vzhľadom na zákonné znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v týchto obdobiach poukázal súd prvého stupňa na to, že s účinnosťou od 1.6.2010 bola vypustená
zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa

§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v
znení platnom do 31.5.2011 boli exekučným titulom i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k novele Exekučného poriadku vykonanej zákonom
č. 144/2010 Z.z. účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a

rozhodcovské rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela
neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Keďže išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, táto sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonania exekúcie. Následne novelou vykonanou zákonom č. 102/2011 Z.z.
s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený exekučný titul o

rozhodcovský rozsudok. Opätovne išlo o procesnú novelu, ktorá sa vzťahovala na všetky konania, v
ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru
súdu prvého stupňa po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa zastal tiež
názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou považovali rozhodcovské rozsudky za exekučné tituly podľa

§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a
dôvodové správy k uvedeným zákonom. V tomto smere považoval súd prvého stupňa argumentáciu
žalobcu, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly a teda
sa na ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, za účelovú. Podľa názoru súdu prvého
stupňa vychádzajúc zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-

dňová lehota sa vždy vzťahovala len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd
nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd zistí takýto rozpor a
je povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že keby bol zámer zákonodarcu vsunúť pod zákonnú 15-dňovú

lehotu obe procesné situácie, nebola by osobitne upravená situácia pri zistení rozporu so zákonom. Pri
skúmaní exekučného titulu ide o zložitý proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v
rozhodcovskom rozsudku. Súd prvého stupňa považoval za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že nečinnosť
Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote predstavuje nesprávny úradný postup. K rozhodnutiu

súdu došlo po 59 dňoch (necelé dva mesiace) od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Túto dobu považoval za primeranú s prihliadnutím na to, že v prípade zistenia nesúladu
exekučného titulu so zákonom, žiadna doba na rozhodnutie neplynula. Tiež poukázal na to, že exekučný
súd vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, na
platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, konal v primeranej

dobe, a vyvodil záver, že exekučný súd aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných
žalobcom konal s osobitnou rýchlosťou. Súd prvého stupňa s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku konštatoval,
že bolo povinnosťou exekučného súdu preskúmať exekučný titul v rozsahu prisúdeného plnenia, čo
nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť

štátu za takýto postup je vylúčená. Do úvahy neprichádza ani zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Súd je povinný zamietnúť žiadosť exekútora o udelenie poverenia ak užpri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,
so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené pod Rc
46/2012). I pred vydaním citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola súdna
prax v exekučných konaniach takmer jednotne ustálená v otázke preskúmania exekučného titulu.
Exekučný súd nebol viazaný tým, ako otázku rozhodcovskej zmluvy posúdil rozhodcovský súd. Súd
prvého stupňa považoval za nesprávny názor žalobcu, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku

veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt nemal nikdy účinky právoplatného
a vykonateľného rozsudku (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 78/2011). Súd
prvého stupňa konštatoval, že žalobcovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna
škoda, resp. nemajetková ujma. Pokiaľ žalobca predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý
jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie (rozhodcovské doložky si oprávnený
vopred pripravil vo všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere), nemôže sa odvolávať na

nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej.
Tento stav si zapríčinil jedine žalobca a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá
sa ňu sám. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému žiadne trovy konania
nevznikli.

Žalobca na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov v konaní navrhol ako dôkaz pripojenie súdneho
exekučného spisu Okresného súdu Prievidza vedeného v prospech oprávneného - žalobcu proti
povinnému L. J. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného zo
zmluvy o úvere č. 3800821. Súd prvého stupňa vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 16Er/2450/2010.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že

súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok

spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského

súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutiaúčinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či

šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s

tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané

ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania žalobca oznámil, že predložil súdu prvého stupňa do bližšie
nešpecifikovaného súdneho spisu (v písomnom oznámení zo dňa 13.6.2014 uvádza „do oddelenia 5C“)
originál znaleckého posudku č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, ktorým preukazuje výšku vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s neprávnym

úradným postupom súdu s tým, že z dôvodu hospodárnosti tento znalecký posudok nezakladá do
každého súdneho spisu (finančná náročnosť, technické a personálne zaťaženie) a na tento odkazuje
ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1

O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa §
142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a v konaní mu žiadne nevznikli. Svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2
O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje

správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené

v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s

§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov

tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený
súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená na prejednanie

a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Prievidza JUDr. Eve Kiššovej, ktorá bola uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 6NcC/405/2012-13 zo dňa 2.11.2012 vylúčená z prejednávania a rozhodovanej
danej veci. Zároveň nadriadený súd rozhodol, že ostatní sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V súlade s opatrením predsedu okresného súdu zo dňa
16.11.2012 pod č. Spr 2/12-136 bola vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. Klaudii Šiškovej.

Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru,
že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl.
O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k
účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 16Er/2450/2010 vedenej na
Okresnom súde Prievidza nebola JUDr. Klaudia Šišková zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní

nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne
a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietanej sudkyne nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k

prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie.
Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)

odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu

senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.

sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,
ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa dňa 22.2.2013 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe
vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 16.5.2013. Na deň
2.9.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu s predvolaním na pojednávanie

doručil súd prvého stupňa žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému poučenie účastníka
konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a právnemu zástupcovi žalobcu odoslal vyjadrenie žalovaného
k žalobe. Žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali doručované písomnosti súdu dňa
6.8.2013.

Dňa 30.8.2013 o 19:15 hod. doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa e-mailom

návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,
keď žalobca podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky proti Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1, čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento v konaní sp.zn. 6NcC/405/2012

(OS PD konanie sp.zn.15C/201/2012) rozhodol o námietke zaujatosti. Súčasťou návrhu na zrušenie
pojednávania bol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na
prerušenie konania mala zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania dňa 2.9.2013 o
10:15 hod.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na

kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné preúspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť

sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadreniežalovanéhospoluspripojenýmiprílohamikvyjadreniumalprávnyzástupcavosvojejfaktickej
dispozícii od 6.8.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 2.9.2013. V tomto smere tvrdenie
žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého

stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom
podľa§101ods.2O.s.p.vspojenís§119ods.4O.s.p.Nastraneprávnehozástupcužalobcuabsentoval
dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 2.9.2013 zrušiť alebo
odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 2.11.2012 č.k. 6NcC/405/2012-13 dňa 22.2.2013. Toto vykonateľné

uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný
v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek
tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil,
že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením č.k. II. ÚS 559/2013-10

zo dňa 30.10.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(zákon o ústavnom súde). Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť
v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré

spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný
so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania
alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento
dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby
a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom

alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba
hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. K návrhu
na zrušenie pojednávania a k návrhu na prerušenie konania pripojil právny zástupca žalobcu ústavnú
sťažnosť, ktorou odôvodňoval navrhovaný procesný postup. Z pripojenej ústavnej sťažnosti nepochybne
vyplýva, že právny zástupca žalobcu túto sťažnosť vyhotovil dňa 4.4.2013 a táto bola Ústavnému súdu

Slovenskej republiky doručená dňa 8.4.2013, teda v čase pred termínom pojednávania. Dňa 6.8.2013,
kedy právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode o
zrušenie pojednávania. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh
na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p.
Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012

zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu
tieto obligatórne náležitosti neobsahuje. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu
nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 2.9.2013.
Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, preto mu nevznikla informačná
povinnosť podľa § 119 ods. 4 O.s.p. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa nariadením

pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci
vrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,ktorésavykonali
(§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods.
4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti
veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre

prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd považuje za potrebné v týchto súvislostiach poukázať na to, že
právny zástupca žalobcu v čase od podania ústavnej sťažnosti (8.4.2013) do doručenia predvolania na
pojednávanie (6.8.2013) mal dostatočný časový priestor na realizáciu prejednávacej zásady v sporovom
konaní,vzmyslektorejprocesnúzodpovednosťzavedeniesporumajúúčastnícikonania.Zoskutočností

a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdnehoprocesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa
neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v predmetnej veci prebehlo
pred súdom prvého stupňa s pojednávaním. Právny zástupca žalobcu a žalovaný mali reálnu možnosť

predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého stupňa končil
dokazovanie. Pred skončením dokazovania súd prvého stupňa vykonal opätovné poučenie účastníkov
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a potom v súlade s § 118 ods. 4 O.s.p. uznesením vyhlásil dokazovanie
za skončené. Občiansky súdny poriadok formu poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nepredpisuje. Toto
poučenie môže byť vykonané aj ústne na pojednávaní, čo súd prvého stupňa zaznamenal v zápisnici o

pojednávaní. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého
stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 2.9.2013
tak, že tento návrh zamietol. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu
smerujúcu proti napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na

prerušenie konania, ktorú právny zástupca žalobcu napadol samostatným odvolaním. Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa 2.9.2013 dané zákonné
podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ani fakultatívne
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom prípade vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. V

rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného súdu č.k. 6NcC/405/2012-13 zo dňa 2.11.2013, ktorým
bolorozhodnuté,žesudkyňaJUDr.KlaudiaŠiškovázprejednávaniaarozhodovaniaveciniejevylúčená.
Za týchto okolností postup súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na prerušenie konania a
tiež vo veci samej, je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nemôže mať za následok odňatie

možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná
situácia by bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa
by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej.
V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti
týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania

pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní

budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy

upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú

objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008

Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.
januárom 2011) v znení do 31.12.2012.Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ

nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Prievidza v konaní sp.zn. 16Er/2450/2010. Nesprávny úradný
postup žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v

primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia
exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov
žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a
povinným L. J.. Súd prvého stupňa po zistení, že ide o exekučného konanie vedené Okresným súdom

Prievidza pod sp.zn. 16Er/2450/2010, tento spis pripojil formou vyhotovenia fotokópií listín tvoriacich
obsah tohto súdneho spisu.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného

rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,
disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté,
sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní
z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
20.7.2010, kedy súdny exekútor spísal zápisnicu o návrhu oprávneného - žalobcu na vykonanie

exekúcie. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v
znení účinnom od 1.6.2010 do 1.6.2011, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 posledná veta nestanovovalpre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom.

Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu
vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom namietaný
nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných

podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že žalobca
namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady rozhodnutia,
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu z nesprávneho
úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k protiprávnosti
rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v prípade, ak
poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, v danom prípade podania

odvolania. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne poukázal na to,
že žalobca ako oprávnený podal proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie odvolanie, ktoré však zobral späť. Uznesením č.k. 16Er/2450/2010-34
zo dňa 25.10.2011 exekučný súd exekučné konanie zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
4.11.2011.

Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť

žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého

posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonných podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd
poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a
ani existencia nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez
právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý mal žalobca založiť do

jedného zo spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. K odvolaniu proti rozsudku súdu
prvého stupňa žalobca tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho
pripojenia, nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom
na záver súdu prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd

konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,
že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvého stupňa v danej veci.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1vspojení s§142ods.1O.s.p.
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný trovy
odvolacieho konania v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.

Odvolací súd konštatuje, že žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.