Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/122/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219401
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219401.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 8C/200/2012-99 zo dňa 25. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 1 054,43 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 210,89 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková
škoda a nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. zn. 9Er/2095/2011 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle
§ 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 25.7.2013, na ktorom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.
Poukázal na to, že pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej žalobca doručil súdu návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté o
tom, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. O
tomto návrhu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 25.7.2013 tak, že
návrh zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť.
Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len
rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. O
nevylúčení zákonnej sudkyne rozhodol odvolací súd a zákonná sudkyňa je týmto rozhodnutím viazaná.

Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 7.7.2011
podal súdny exekútor na Okresný súd Prievidza žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech žalobcu ako oprávneného proti povinnému G. R.. Okresný súd Prievidza uznesením zo
dňa 13.7.2011 č.k. 9Er/2095/2011-11 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.8.2011, odvolanie proti tomuto uzneseniu oprávnený
nepodal a exekučné konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 2.9.2011. Z úradnej činnosti súd prvého
súdu zistil, že v exekučnom konaní oprávnený nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní. Súd
prvého stupňa zistil, že v žalobcom uvádzaných exekučných konaniach Ex 41/2007, Ex 7446/2011 a
Ex 11017/2008 nebolo predložené potvrdenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.5.2010, od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011, dospel súd prvého stupňa k záveru,
že žaloba nie je dôvodná. Vzhľadom na zákonné znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v týchto obdobiach poukázal súd prvého stupňa na to, že s účinnosťou od 1.6.2010 bola vypustená
zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v
znení platnom do 31.5.2011 boli exekučným titulom i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k novele Exekučného poriadku vykonanej zákonom
č. 144/2010 Z.z. účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a
rozhodcovské rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela
neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Keďže išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, táto sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonania exekúcie. Následne novelou vykonanou zákonom č. 102/2011 Z.z.
s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený exekučný titul o
rozhodcovský rozsudok. Opätovne išlo o procesnú novelu, ktorá sa vzťahovala na všetky konania, v
ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru
súdu prvého stupňa po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa zastal tiež
názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou považovali rozhodcovské rozsudky za exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a
dôvodové správy k uvedeným zákonom. V tomto smere považoval súd prvého stupňa argumentáciu
žalobcu, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly a teda sa
na ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, za účelovú. Žalobca v exekučných konaniach
nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku podľa citovaného ustanovenia. Podľa
názoru súdu prvého stupňa vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vždy vzťahovala len na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne
upravuje situácia, keď súd zistí takýto rozpor a je povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že keby bol zámer
zákonodarcu vsunúť pod zákonnú 15-dňovú lehotu obe procesné situácie, nebola by osobitne upravená
situácia pri zistení rozporu so zákonom. Pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitý proces posudzovania
zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Súd prvého stupňa považoval za
nepravdivé tvrdenie žalobcu, že nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote predstavuje
nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie ani jedného
zo základných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Žalobca mal podľa názoru súdu
prvého stupňa možnosť domáhať sa zmeny namietaného postupu súdu, ktorého výsledkom bolo i
namietané rozhodnutie súdu podaním riadneho opravného prostriedku, ktorý síce podal, ale následne
odvolanie zobral späť. Ďalej mal žalobca možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s §
127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Túto otázku je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju
vždy v súlade s ustálenou judikatúrou preskúma s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu,
najmä z pohľadu troch základných kritérií : zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd
prvého stupňa predovšetkým skúmal, či žalobca podal v exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu
v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Takáto sťažnosť nebola podaná. V exekučnom konaní
predložil žalobca ako oprávnený exekučný titul, rozhodcovský rozsudok, ktorý nemohol byť spôsobilým

exekučným titulom, preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým
by žalobcovi mohla vzniknúť majetková škoda a nemajetková ujma. Žalobcom tvrdené skutočnosti o
možnej škode považoval súd prvého stupňa za hypotetické, účelové a ničím nepodložené (náklady
na správu pohľadávky, výkony zamestnancov, udržanie a správu informačného systému, administráciu
listín a komunikáciu so súdnym exekútorom, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, poštovné,
telekomunikačné výdaje, kontrola stavu konania). Poukázal na to, že v exekučnom konaní došlo k
zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia výlučne z dôvodov na strane žalobcu. Skutočnosť, že žalobca
si dal prisúdiť plnenia zo zmlúv o úvere rozhodcovskému súdu na základe neplatne uzavretej dohody
o vyplnení zmenky, nemôže žalobca využiť vo svoj prospech a tvrdiť, že keby súd zamietol žiadosť o
udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť kroky a nahradiť exekučný titul. Právo
žalobcu sa preto nestalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom súdu,
ale v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca v rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami navrhol
vykonať exekúciu na podklade nespôsobilých exekučných titulov, a to i napriek tomu, že by mal poznať
právo, keďže vo všetkých konaniach bol právne zastúpený advokátskou kanceláriou.

Súd prvého stupňa s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku konštatoval, že bolo povinnosťou exekučného súdu
preskúmať exekučný titul v rozsahu prisúdeného plnenia, čo nemožno považovať za nesprávny úradný
postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto postup je vylúčená. Do
úvahy neprichádza ani zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd je povinný
zamietnúť žiadosť exekútora o udelenie poverenia ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia
neprípustný (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo
146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené pod Rc 46/2012). I pred vydaním citovaného uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola súdna prax v exekučných konaniach takmer jednotne
ustálená v otázke preskúmania exekučného titulu. Exekučný súd nebol viazaný tým, ako otázku
rozhodcovskej zmluvy posúdil rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa považoval za nesprávny názor
žalobcu, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský
rozsudok ako tzv. paakt nemal nikdy účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 78/2011). Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobcovi
nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemajetková ujma. Poukázal
na to, že exekučné súdy zamietali žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh žalobcu
na základe rozhodcovských rozsudkov už od r. 2009, preto žalobca nemohol odôvodnene očakávať aj
v nasledujúcich rokoch, že súd na základe obdobných exekučných titulov bude exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca ako oprávnený neustále predkladal takého exekučné
tituly napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Za takéhoto stavu sa žalobca nemôže odvolávať na
nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej.
Tento stav si zapríčinil jedine žalobca a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá
sa ňu sám. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému žiadne trovy konania
nevznikli.

Žalobca na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov v konaní navrhol ako dôkaz pripojenie súdneho
exekučného spisu Okresného súdu Prievidza vedeného v prospech oprávneného - žalobcu proti
povinnému G. R. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného zo
zmluvy o úvere č. 306500024. Súd prvého stupňa vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 9Er/2095/2011.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie

považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania žalobca oznámil, že predložil súdu prvého stupňa do bližšie
nešpecifikovaného súdneho spisu (v písomnom oznámení zo dňa 13.6.2014 uvádza „do oddelenia 15C“)
originál znaleckého posudku č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, ktorým preukazuje výšku vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s neprávnym
úradným postupom súdu s tým, že z dôvodu hospodárnosti tento znalecký posudok nezakladá do
každého súdneho spisu (finančná náročnosť, technické a personálne zaťaženie) a na tento odkazuje
ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa §
142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a neuplatnil. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov

tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená
na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Prievidza JUDr. Valérii Píšovej, ktorá mala od
1.12.2012 prerušený výkon funkcie - odchod do dôchodku. V súlade s opatrením predsedu okresného
súdu zo dňa 12.11.2012 pod č. Spr 1493/12 bola vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. Eve
Kiššovej. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 6NcC/9/2013-20 zo dňa 16.1.2013
rozhodol, že sudkyňa JUDr. Eva Kiššová z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Odvolací
súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na
strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom
konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 9Er/2095/2011 vedenej na Okresnom súde
Prievidza nebola JUDr. Eva Kiššová zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska §
14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie
je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne
nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť
sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a
nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov
odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,
ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa dňa 14.2.2013 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe
vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 16.5.2013. Na deň
25.7.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu s predvolaním na pojednávanie

doručil súd prvého stupňa žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému poučenie účastníka
konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a právnemu zástupcovi žalobcu odoslal vyjadrenie žalovaného k
žalobe. Právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali doručované písomnosti súdu dňa 21.6.2013. K
vyjadreniu žalovaného k žalobe zaujal právny zástupca stanovisko písomným podaním, ktoré došlo súdu
prvého stupňa dňa 23.7.2013.

Dňa 24.7.2013 o 17:28 hod. (streda) doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa e-mailom
návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,
keď žalobca podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky proti Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1, čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento v konaní sp.zn. 4NcC/26/2013 (OS
PD konanie sp.zn.8C/237/2012) rozhodol o námietke zaujatosti. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že v texte sťažnosti uviedol žalobca konanie sp.zn. 4NcC/12/2013. Súčasťou návrhu na zrušenie
pojednávania bol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na
prerušenie konania mala zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania dňa 25.7. 2013
o 13:40 hod.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej
dispozícii od 21.6.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 25.7.2013. V tomto smere
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p. Na strane právneho zástupcu
žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa
25.7.2013 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu
prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a
rozhodovania veci dňa 14.2.2013. Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd
prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade
so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K
odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky nedošlo. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti
žalobcu rozhodol uznesením č.k. II. ÚS 559/2013-10 zo dňa 30.10.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods.
1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie §
101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa

nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou
nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať
dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci
aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. K návrhu na zrušenie pojednávania a k návrhu na prerušenie
konania pripojil právny zástupca žalobcu ústavnú sťažnosť, ktorou odôvodňoval navrhovaný procesný
postup. Z pripojenej ústavnej sťažnosti nepochybne vyplýva, že právny zástupca žalobcu túto sťažnosť
vyhotovil dňa 4.4.2013 a táto bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručená dňa 8.4.2013, teda v
čase pred termínom pojednávania. Dňa 21.6.2013, kedy právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie
na pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode o zrušenie pojednávania. Odvolací súd je toho názoru,
že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na
odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná
zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu
na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahuje.
Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti
právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 25.7.2013. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu
žalobcu neakceptoval, preto mu nevznikla informačná povinnosť podľa § 119 ods. 4 O.s.p. Za daného
procesného stavu súd prvého stupňa nariadením pojednávania na prejednanie veci samej umožnil
sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a
dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním
postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu
ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd považuje za potrebné v týchto súvislostiach poukázať na to, že právny zástupca žalobcu
v čase od podania ústavnej sťažnosti (8.4.2013) do doručenia predvolania na pojednávanie (21.6.2013)
mal dostatočný časový priestor na realizáciu prejednávacej zásady v sporovom konaní, v zmysle
ktorej procesnú zodpovednosť za vedenie sporu majú účastníci konania. Zo skutočností a postupov
súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo
porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom
konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred
súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie
právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 25.7.2013
tak, že tento návrh zamietol. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu
smerujúcu proti napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania, ktorú právny zástupca žalobcu napadol samostatným odvolaním. Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa 25.7.2013 dané zákonné
podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ani fakultatívne
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom prípade vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. V
rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného súdu č.k. 6NcC/9/2013-20 zo dňa 16.1.2013, ktorým bolo
rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Eva Kiššová z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Za
týchto okolností postup súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na prerušenie konania a tiež vo
veci samej, je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nemôže mať za následok odňatie možnosti
konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia by
bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa by na
pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V tom
prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred
súdom prvého stupňa.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní

budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.
januárom 2011) v znení do 31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Prievidza v konaní sp.zn. 9Er/2095/2011. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným
súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca
navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným
G. R. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúce

zo zmluvy o úvere č. 306500024 (EX 7152/2011). Súd prvého stupňa po zistení, že ide o
exekučného konanie vedené Okresným súdom Prievidza pod sp.zn. 9Er/2095/2011, tento spis pripojil
formou vyhotovenia fotokópií všetkých listín v spise sa nachádzajúcich.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,
disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté,
sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní
z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo
dňa 11.5.2011, kedy súdny exekútor spísal zápisnicu o návrhu oprávneného - žalobcu na vykonanie
exekúcie. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v
znení účinnom od 1.6.2010 do 1.6.2011, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 posledná veta nestanovoval
pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom.

Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu
vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom namietaný
nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že žalobca
namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady rozhodnutia,
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu z nesprávneho
úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k protiprávnosti
rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v prípade, ak
poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, v danom prípade podania
odvolania. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne poukázal na to, že
žalobca ako oprávnený nepodal proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/2095/2011-11 zo
dňa 13.7.2011 o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolanie. Uznesením
zo dňa 2.9.2011 exekučný súd exekučné konanie zastavil.

Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť
žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého
posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonných podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd
poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a
ani existencia nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez

právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý mal žalobca založiť do
jedného zo spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. K odvolaniu proti rozsudku súdu
prvého stupňa žalobca tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho
pripojenia, nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom
na záver súdu prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,
že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvého stupňa v danej veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný trovy
odvolacieho konania v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.
Odvolací súd konštatuje, že žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.