Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/221/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203709
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113203709.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Martina Valentová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 18C/38/2013-34 zo dňa 6.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol (v celom rozsahu) žalobu žalobcu, ktorou sa
domáhal zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 175,- Eur a nemajetkovej ujmy v sume 442,56 Eur
majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej aj exekučný
súd) vo veci 5Er/205/2003 tým, že súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1
písm. a), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 6 a 7 zák. č. 233/1995
Z.z. v znení účinnom do 31.8.2005. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení zo spisu Okresného súdu Senica č.k. 5Er/205/2003, že
predmetné konanie bolo začaté doručením návrhu exekútorovi dňa 11.6.2003, pričom žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 18.6.2003. Dňa 30.6.2003 Okresný súd Senica
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 22.11.2010 bol súdu doručený návrh
na zmenu exekútora. Dňa 6.12.2010 dal vyšší súdny úradník pokyn zaslať návrh na zmenu exekútora
súdnemu exekútorovi s tým, že má možnosť sa k nemu vyjadriť a špecifikovať trovy, ktoré si uplatňuje.
Dňa 5.1.2011 bola táto výzva zaslaná súdnemu exekútorovi a dňa 19.1.2011 doručil súdny exekútor súdu
vyúčtovanie trov konania. Okresný súd Senica potom uznesením zo dňa 18.7.2011 žiadosti oprávneného
na zmenu exekútora vyhovel.

Vecne súd argumentoval tým, že s ohľadom na znenie intertemporálneho ust. § 238 ods. 1 Exekučného
poriadku sa na predmetné konanie začaté dňom 11.6.2003 vzťahovala právna úprava platná do
31.8.2005, podľa ktorej sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania. V danom období pritom
Exekučný poriadok nestanovoval povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na

zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. K zavedeniu tejto lehoty došlo až s účinnosťou
od 1.9.2005 a to pre konania začaté po tomto dátume. Z toho súd vyvodil, že exekučný súd sa
nedopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, preto súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že
exekučný súd bol nečinný viac ako 242 dní, súd zistil, že o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho
exekútora bolo vyhovené po 238 dňoch od doručenia návrhu, avšak súd v tomto období konal priebežne,
pričom bolo nevyhnutné vyzvať súdneho exekútora na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu exekútora
a na vyčíslenie trov exekúcie. V exekučnom konaní pritom v čase, keď je podaný návrh na zmenu
exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i
povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Súd tiež poukázal na to, že pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a
jej výšku, pričom navrhovateľ existenciu škody, ani jej výšku neuplatnil a ním uplatnené nároky sú
iba hypotetické. Navrhovateľ mal pritom v konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť dôkazy
preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami,
skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok. V opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému
a subjektívnemu vyčísľovaniu škody, ktoré by bolo súdom nepreskúmateľné. Súd teda uzavrel, že
navrhovateľ nepreukázal jednak vznik, ani výšku skutočnej škody a taktiež nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný tým, že si nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k jeho vymáhaniu
formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo
by tak k duplicitnému plneniu. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd poukázal na to, že jej vznik u
právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje aj na
vznik podnikateľských aktivít a plánov, ktoré bližšie nekonkretizoval a ani nespresnil v čom a ako situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Súd označil za nesprávnu úvahu, že za každý
rok prieťahov prislúcha paušálna suma 663,88 Eur, keďže je vždy potrebné prihliadať na okolnosti
každé prípadu. Naviac skutočnosť, že išlo v danej veci o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní
oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, čo zo žaloby nevyplýva. Preto
žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v
peniazoch. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú
ujmu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia
práva. Na námietku premlčania vznesenú žalovanou súd poukázal, že žalobcovi mala vzniknúť škoda
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora
v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa
22.11.2010, pričom dňa 22.12.2010 začala plynúť trojročná lehota na uplatnenie tohto nároku a keďže
žaloba bola podaná 27.9.2012 pred uplynutím premlčacej lehoty, nárok nie je premlčaný. Súd zhrnul, že
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu o namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom spočívajúcim podľa žalobcu v tom, že súd nerozhodol o návrhu
na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Navrhovateľ nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok
a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný bolo potrebné zamietnuť. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej žalovanej však náhradu trov
konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu

sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo
zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie,
čím znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku, na čo súd nemal udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. §
219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé a vyčerpávajúce písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo vzťahu
k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní exekučného
súdu v danej exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v tomto súdnom konaní,
na zmenu súdneho exekútora zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie súdu o návrhu neexistovala a
súd konal priebežne. Žalobca teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať
prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Napriek tomu odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že z vyššie citovaných ustanovení
vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie
o zmene exekútora neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia o žiadosti oprávneného o zmenu
exekútora žiadnou lehotou nelimitoval. Lehota 30 dní bola zavedená až v ust. § 44 ods. 7 zákonom
č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2005, pričom v zmysle prechodných ustanovení § 238 ods.
1 konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.

Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o
žiadosti oprávneného o zmenu exekútora po lehote 30 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to,
že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.
z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci
neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní
o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).
V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá
je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.