Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1To/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213010291
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4213010291.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.

Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v trestnej veci proti obžalovanému W. K., pre zločin útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/
Tr. zák., o odvolaní obžalovaného W. K. a okresného prokurátora v Komárne (ďalej len prokurátor) proti
rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 17. 02. 2014, sp. zn. 11T/64/2013, na verejnom zasadnutí
konanom v Nitre dňa 30. septembra.2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok.

I.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku

obžalovaného W. K., narodeného XX.XX.XXXX v D.,
trvale bytom D., P. XXX/XX, na slobode,

podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby Okresnej prokuratúry v Komárne zo dňa 12. júna 2013 sp. zn. 2 Pv 568/12, zo skutku, že

dňa11.septembra2012včaseokolo14.20hod.vKomárnenaJókaihoulicipredbudovousorientačným
číslom 17, ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého podstata spočíva v neposlúchnutí pokynu
dopravnej značky zákazu státia, odmietol na výzvy príslušníkov mestskej polície preukázať svoju
totožnosť, nasadol do osobného motorového vozidla zn. SUZUKI Grand Vitara čiernej farby s ev. č. BA
XXX VF, naštartoval motor a pomaly sa pohol preč dopredu a po približne pol alebo jednom metre jazdy
narazil do tam stojacej príslušníčky Mestskej polície v Komárne poškodenej W. J., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D., D. XX/X, ktorá tam stála, aby zabránila odjazdu vozidla a ktorá od toho nárazu stratila
rovnováhu a spadla na kapotu vozidla, následne zacúval na presne nezistenú vzdialenosť dozadu, po

čom sa opäť pohol dopredu a znovu narazil do tam stojacej W. J., ktorá opätovne stratila rovnováhu a
zase spadla na kapotu motorového vozidla, pričom jej fyzické zranenia následkom toho nárazu nevznikli,

a právne kvalifikovanom ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písmeno a/, odsek
2 písmeno c/ Trestného zákona, s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno a/ Trestného zákona,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

II.Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože zistil, že nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Horeuvedeným rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného W. K. (ďalej len obžalovaný) vinným
zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.,
s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák., ktorý mal spáchať na skutkovom základe, že:

že dňa 11. septembra 2012 v čase okolo 14.20 hod. v D. na O. ulici pred budovou s orientačným číslom
XX, ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o

priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého podstata spočíva v neposlúchnutí pokynu dopravnej
značky zákazu státia, odmietol na výzvy príslušníkov mestskej polície preukázať svoju totožnosť,
nasadol do osobného motorového vozidla zn. SUZUKI Grand Vitara čiernej farby s ev. č. BA XXX VF,
naštartoval motor a pomaly sa pohol preč dopredu a po približne pol alebo jednom metre jazdy narazil do
tam stojacej príslušníčky Mestskej polície v Komárne poškodenej W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom

D., D. XX/X, ktorá tam stála, aby zabránila odjazdu vozidla a ktorá od toho nárazu stratila rovnováhu a
spadla na kapotu vozidla, následne zacúval na presne nezistenú vzdialenosť dozadu, po čom sa opäť
pohol dopredu a znovu narazil do tam stojacej W. J., ktorá opätovne stratila rovnováhu a zase spadla
na kapotu motorového vozidla, pričom jej fyzické zranenia následkom toho nárazu nevznikli.

Za to mu uložil podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, § 39 ods.1, 3 písm. c/ Tr. zák. trest odňatia
slobody vo výmere 8 mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a podľa
§ 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.

Horeuvedený rozsudok , ihneď po jeho vyhlásení, odvolaním čo do viny a trestu ako aj konaniu, ktoré

rozsudku predchádzalo, napadol obžalovaný, a v zákonnej lehote prokurátor, čo do výroku o treste v
neprospech obžalovaného.

Obžalovaný v písomných dôvodoch prostredníctvom obhajcu poukazoval na obsah napadnutého
rozsudku a vytýkal súdu I. stupňa, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre

rozhodnutie a napadnutým rozsudkom porušil ustanovenia Trestného zákona. Uvádzal, že skutok sa
nestal a vymysleli si ho príslušníci mestskej polície. Nepoprel porušenie zákazu zastavenia, nikdy však
neútočil a nenarazil s vozidlom do poškodenej, čo bez akýchkoľvek pochybností preukázané nebolo.
Poukazoval na ním predložený kamerový záznam, namietal vierohodnosť výpovede svedka Q., ktorého
výpoveď ako aj výpoveď príslušníčky mestskej polície nie je potvrdená žiadnym priamym ani nepriamym

dôkazom, naviac podľa jeho názoru sú obaja voči nemu zaujatí. Namietal aplikáciu § 138 písm. a/ Tr.
zák. Uviedol, že príslušníci mestskej polície mali spáchanie priestupku riadne zdokumentované, preto
ich žiadosti o predloženie občianskeho preukazu považuje za činnosť nad rámec ich právomoci, keďže
ho osobne poznali, pretože mohli odísť, resp. založiť mu za čelné sklo lístok o zaznamenaní priestupku,
resp. založiť blokovacie zariadenie. Podľa jeho názoru nebolo postupované podľa § 8 ods. 1 písm. c/,

§ 9 ods. 2 zák. č. 564/1991 Zb. Poukázal aj na to, že doposiaľ nebol postihnutý pre priestupok. Navrhol
podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 2 Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr. por.
ho oslobodiť spod obžaloby podľa § 285 písm. a/, prípadne písm. b/ Tr. por.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania vytýkal súdu prvého stupňa, že postupoval v rozpore s

§ 34 ods. 1, 4, § 39 ods. 1 Tr. zák., keď neprihliadol na prevahu priťažujúcich okolností, spôsob a
okolnosti spáchania činu, osobu páchateľa, jeho pomery, možnosti nápravy a uložil mu neprimerane
nízky trest. Podľa jeho názoru keďže obžalovaný spáchal trestný čin verejne - pred viac ako dvoma
súčasneprítomnýmiosobami,zakladátopriťažujúcuokolnosťpodľa§37písm.f/Tr.zák.,čoprinezistení
poľahčujúcej okolnosti odôvodňuje u neho postup podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. a ukladanie trestu v sadzbe

4 roky 8 mesiacov až 8 rokov. Poukazoval na negatívne zistenia ohľadne osoby obžalovaného, ktoré
sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku s tým, že je potrebné na ne reagovať adekvátnymi
prostriedkami Trestného práva. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods.
2 Tr. por. vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. uložiť obžalovanému prísnejší trest odňatia
slobody, než bol uložený súdom I. stupňa.Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenými osobami-
obžalovaným a prokurátorom, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako i správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že dôvodné je len odvolanie obžalovaného, odvolanie
prokurátora nie je dôvodné.

Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 317 ods. 1 Tr. por. zistil, že v konaní
predchádzajúcom napadnutému rozsudku súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov postupoval v

súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonávania
dôkazov na hlavnom pojednávaní. Pri tomto postupe sa nedopustil žiadnych takých pochybení, ktoré by
bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Odvolací súd však zistil, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nebol dôsledný, keď dôkazy
nevyhodnotil v súlade s kritériami vyplývajúcimi z § 2 ods. 12 Tr. por., pretože sa dôsledne nevyrovnal

so všetkými skutočnosťami - dôkazmi svedčiacimi v prospech i neprospech obžalovaného, a to nielen
jednotlivo ale najmä aj v ich súhrne - významnými pre rozhodnutie čo viedlo v konečnom dôsledku k
porušeniu ustanovenia Trestného zákona.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav

veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 119 ods. 1 Tr. por., v trestnom konaní treba dokazovať najmä :
a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,
b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,
c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,

d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie
ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,
e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

Podľa § 169 ods. 1 Tr. por., pri porade o rozsudku posúdi súd najmä, či
a) sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný,
b) tento skutok má všetky znaky niektorého trestného činu a aká je jeho právna kvalifikácia,
c) tento skutok spáchal obžalovaný,
d) je obžalovaný za tento skutok trestne zodpovedný,

e) trestnosť skutku zanikla,
f) prijíma ponúknutú záruku záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby,
g) má byť obžalovanému uložený trest a aký,
h) má byť obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu a v akom rozsahu,
i) má byť uložené ochranné opatrenie a aké.

Z jednej zo základných zásad trestného konania - zásady „prezumpcie neviny“ upravenej v § 2 ods. 4 Tr.
por.vyplýva,žekaždýprotikomusavedietrestnékonanie,považujesazanevinného,kýmsúdnevysloví
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu, tzn. že nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať
svoju nevinu, ale je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní (policajta a prokurátora) zadovážiť

dostatok zákonne získaných dôkazov, ktoré budú súdu postačovať na záver o vine obžalovaného. S
danou zásadou úzko súvisí aj ďalšia zo základných zásad trestného konania, a to zásada in „dubio pro
reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného).V prípade, že súd v rámci postupu podľa § 169 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. zistí, že dôkazy
nedovoľujú vysloviť jednoznačný a nespochybniteľný kladný záver, tak ďalší postup vyplýva z aplikácie
§ 285 Tr. por.

Podľa § 285 Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby ak
a) nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný,
b) skutok nie je trestným činom,
c) nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný,
d) obžalovaný nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný,

e) obvinený mladistvý, ktorý v čase činu neprekročil pätnásty rok veku, nedosiahol takú úroveň
rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie,
f) trestnosť činu zanikla, alebo
g) prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2

Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsahy vo veci vykonaných dôkazov

a tieto vyhodnotil na základe právnych úvah uvedených na stranách 8-9. Tieto právne úvahy sú však
jednostranné a preto ich nemožno považovať za dostatočné. Súd I. stupňa opomenul dôsledne sa
vysporiadať s dôkazmi svedčiacimi v prospech obžalovaného.

Súd I. stupňa prioritne poukazuje na svedecké dôkazy - výpovede príslušníkov MP a svedkyne A. a X.

ako na priame usvedčujúce dôkazy, ktoré takto aj hodnotí. Vo vzťahu k nim však nevyhodnotil súdom
prijatý a na hlavnom pojednávaní vykonaný dôkaz - kamerový záznam predložený obžalovaným v
konaní pred súdom. Pretože nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by spochybňoval tento kamerový
záznam je možné ho prijať ako dôkaz objektívny. V pomere k nemu je potrebné výpovede poškodenej a
svedkov považovať za subjektívne. Toto sa plne prejavilo pri ich výpovediach na hlavnom pojednávaní,

kde oproti ich výpovediam v prípravnom konaní vznikli rozpory. V súvislosti s odchodom motorového
vozidla vedeného obžalovaným z daného miesta a toho, že mal takýmto konaním naraziť do pred autom
stojacej príslušníčky MP odvolací súd zistil, že doposiaľ vykonaným dokazovaním nebol zabezpečený
dostatok jednoznačných a nespochybniteľných dôkazov, na základe ktorých by bolo možné konštatovať,
že obžalovaný konal v úmysle použiť násilie - naraziť motorovým vozidlom do príslušníčky MP a tak

pôsobiť na výkon jej právomoci verejného činiteľa. V tomto smere za rozhodujúci objektívny dôkaz
odvolací súd považuje kamerový záznam predložený obžalovaným. Výpovede svedkýň A. a X. pre ich
nejednoznačnosť a rozpory nepovažuje za postačujúce na preukázanie skutkových zistení uvádzaných
obžalobou. Takto nastal vo veci stav tzv. dôkaznej núdze, keď je daná absencia dostatočne spôsobilého
usvedčujúceho dôkazu preukazujúceho úmysel a konanie obžalovaného, čo má za následok, že táto

časť žalovaného skutku nie je preukázaná.

Za danej situácie je možné súhlasiť so skutkovým zistením súdu I. stupňa, že obžalovaný motorovým
vozidlom v danom čase a mieste parkoval na mieste, kde to zakazovala zvislá dopravná značka „Zákaz
státia“ a že toto konanie naplňuje znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zák.

č. 372/1990Z.z.

Ďalšiu časť skutkového deja však je potrebné vyhodnotiť aj v zmysle ustanovení zákona 564/1993Z.z.
a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Za správny a zákonný je podľa názoru odvolacieho súdu možné považovať postup príslušníkov MP W.
J. a C. Q. do času, keď konali tak, ako to vyplýva z § 3, 7 ( okrem toho na čo bude poukázané ďalej ),
§ 9§ 16a ods. 1 písm. a/ cit. zák. t.j. po zistení podozrenia zo spáchania priestupku zdokumentovávali
jeho miesto a zisťovali páchateľa ako aj ďalšie potrebné okolnosti priestupku, zabezpečovali technický

prostriedok na zabránenie odjazdu motorového vozidla. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to,
že táto ich činnosť je zdokumentovaná na kamerovom zázname.

Ichďalšípostupvsúvislostisozisťovanímtotožnostiosoby,ktorásamaladopustiťspáchaniapriestupku,
ktorým mal byť obžalovaný, už za súladný so zákonom nie je možné považovať. Od obžalovaného

správne požadovali preukázanie totožnosti hodnoverným dokladom, čo je spravidla občiansky preukaz,
čo je potrebné preto, že i keď obžalovaného poznali po mene a priezvisku, preukázanie totožnosti je
potrebné za účelom zistenia ďalších údajov ako napr. dátumu narodenia, miesta bydliska, čísla OP.
Ak však obžalovaný odmietol preukázať svoju totožnosť, ich ďalší postup vyplýval z ustanovenia § 9ods. 2 cit. zák.. Ako však vyplýva nielen z ich výpovedí, ale predovšetkým z kamerového záznamu,
obaja príslušníci MP tak nekonali - chodili okolo auta, išli za obžalovaným do reštaurácie, rozprávali sa
s obžalovaným.

Z výpovedí všetkých osôb prítomných na danom mieste možno konštatovať, že príslušníčka MP J. sa
postavila pred vozidlo obžalovaného v snahe takto mu zabrániť v odchode motorového vozidla. Toto je
veľmi dôležitý skutkový fakt, ktorý musí byť vyhodnotený v nadväznosti na práva a povinnosti príslušníka
MP, v postavení ktorého v tomto momente menovaná bola.

Žiadne ustanovenie cit. zákona, ale ani iných právnych predpisov neumožňuje príslušníkovi MP takto
postupovať v prípade, ak sa jedná o páchanie priestupku a ak sa nejedná o prípad nutnej obrany
alebo krajnej núdze. V tomto štádiu bol priestupok zdokumentovaný, bola aj známa osoba, ktorá sa
ho mala dopustiť, pri zisťovaní totožnosti ktorej nebol využitý postup jej predvedenia na útvar mestskej
polície, a ak by aj bol obžalovaný s vozidlom opustil miesto spáchania priestupku, nemalo by to žiaden

význam z hľadiska šetrenia priestupku. V danej veci napr. stačilo danú situáciu vyriešiť aj s poukazom
na § 7 písm. b/, c/ cit. zák. tak, aby nedošlo k prekročeniu miery nevyhnutnej na dosiahnutie účelu
sledovaného zákonom a zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach zákona, prípadne
vykonať iné nevyhnutné opatrenia, napr. zanechaním oznamu o spáchaní priestupku na čelnom skle
motorového vozidla resp. založením blokovacieho zariadenia. Preto spomínanú aktivitu príslušníčky

MP J. je potrebné vyhodnotiť nad rámec zákona a preto ako taká nemôže požívať ochranu zákona
danú verejným činiteľom. Tento záver platí i keď správanie obžalovaného nemožno považovať za také,
aké by prislúchalo osobe znalej práva, ktorá si musí byť vedomá svojich povinností v prípade ak je
požiadaná príslušnými orgánmi o preukázanie totožnosti. Odvolací súd zistil, že jeho námietky ohľadne
zaujatosti príslušníkom mestskej polície zodpovedajú len jeho subjektívnym pocitom a preto ako také

neboli odvolacím súdom akceptované.

V súvislosti so spáchaním daného priestupku odvolací súd zisťoval, či došlo k ukončeniu priestupkového
konania a k potrestaniu priestupcu. Zo správy Mesta Komárno vyplýva, že k tomuto i napriek tomu, že
k priestupku malo dôjsť 11. 09. 2012, nedošlo, dôvod nebol súdu oznámený. V tejto súvislosti je však

potrebné konštatovať, že v súčasnosti už uplynula dvojročná premlčacia lehota na prejednanie tohto
priestupku.

Berúc do úvahy všetky horeuvedné právne úvahy a závery, odvolací súd po opätovnom vyhodnotení
dôkazov aj s prihliadnutím na zásadu „in dubio pro reo“, dospel k záveru, že zo súhrnu dôkazov

produkovaných v rámci trestného stíhania nie je možné z nich vyvodiť jednoznačný a nespochybniteľný
záver o tom, že sa žalovaný skutok stal - § 285 písm. a/ Tr. por. Na vyslovenie takéhoto záveru postačí,
ak nie je preukázaná čo i len časť žalovaného skutku, čo je aj v danej veci.

Preto postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a postupom podľa §

322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. por., pretože nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Prokurátor v odvolaní namietal výrok o treste, pričom odvolací súd posudzujúc ním uvedené dôvody
v zmysle horeuvedených právnych úvah a právnych záverov zistil, že toto nie je dôvodné, pretože

vzhľadom na právny záver v zmysle § 285 písm. a/ Tr. por. sú akékoľvek právne úvahy ohľadne trestu
bezpredmetné. Preto jeho odvolanie ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok. (§ 306 ods. 1 Tr. por.)