Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/335/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111205434
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6111205434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa SAD Banská
Bystrica, a. s., so sídlom Banská Bystrica, Partizánska cesta 97, IČO: 36 052 205, v konaní
zastúpenom advokátom JUDr. Branislavom Jurgom, Advokátska kancelária Piešťany, A. Kmeťa 24, proti
odporcovi Banskobystrickému samosprávnemu kraju, so sídlom Banská Bystrica, Námestie SNP č. 23,
zastúpeného JUDr. Jozefom Jancurom, narodeným 02. 02. 1983, bytom Banská Bystrica, Mlynská 80, o
náhradu škody 267.559,59 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 7C/50/2011-728 zo dňa 16. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi
zaplatiť mu náhradu škody vo výške 267.559,59 € s 9% ročným úrokom z omeškania od 23. 01. 2011
do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Pri rozhodovaní okresný súd vychádzal z ním zisteného skutkového
stavu :
Navrhovateľ16.08.2006požiadalodporcuoznovuudelenie-vydaniedopravnýchlicenciínaprímestské
autobusové linky Banská Bystrica - Baláže; Banská Bystrica - Povrazník a Banská Bystrica - Zvolen,

na ktorých linkách vykonával dopravu na základe udelenej licencie, ktorá končila ku dňu 31. 12. 2006.
Odporca rozhodnutiami č. 3869/2006/ODS, č. 3872/2006/ODS a č. 3888/2006/ODS zamietol udelenie
dopravných licencií, a tieto rozhodnutia boli zrušené Ministerstvom dopravy pôšt a telekomunikácií SR
ako nezákonné rozhodnutiami č. 101425/2007-2110-ŽDÚ zo dňa 20. 03. 2007, č. 101418/2007-2110-
ŽDÚ zo dňa 20. 03. 2007 a č. 101407/2007-2110-ŽDÚ zo dňa 20. 03. 2007 a vec bola vrátená na nové
prejednanie a rozhodnutie. V týchto rozhodnutiach bolo uvedené, že odporca postupoval v rozpore s
§ 7 ods. 4 zákona č. 168/1996 Z. z.. Podmienky na udelenie dopravnej licencie boli splnené a existoval

aj záujem samosprávneho kraja na vykonaní pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy, nakoľko
doprava je „vykonávaná doposiaľ“.
Odporca následne rozhodol rozhodnutiami č. 795/2007/ODaK, 792/2007/ODaK 787/2007/ODaK zo
dňa 26. 06. 2007, tak že neudelil navrhovateľovi dopravné licencie, tieto rozhodnutia boli zrušené
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 11. 2007 pod č. k. 26Sp/37/2007-25. Krajský
súd konštatoval, že navrhovateľ spĺňa podmienky zákona o cestnej doprave a nie je možné, aby odporca
ako udeľovateľ dopravných licencií si subjektívnym spôsobom určoval, na akom dopravcovi má záujem

alebo nie, a svojvoľne a v rozpore so zmyslom a účelom zákona stanovoval, s kým má záujem uzatvárať
takéto zmluvy.
Navrhovateľ si, teda, uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami odporcu č. 795/2007/
ODaK, 792/2007/ODaK 787/2007/ODaK zo dňa 26. 06. 2007, ktoré ako nezákonné boli zrušenéKrajskýmsúdomvBanskejBystriciuznesenímzodňa19.11.2007podč.k. 26Sp/37/2007-25,azároveň
siuplatnilprávonanáhraduškodyajtitulomnesprávnehoúradnéhopostupu,ktorýspočívalvtom,žekeď
odporca v marci 2007 dostal naspäť spisový materiál z ministerstva, ktoré zrušilo pôvodné rozhodnutie,

tak od marca 2007 mal opätovne odporca v 30-dňovej lehote rozhodnúť a vydať rozhodnutie také, že
udelí požadované licencie, avšak odporca nerozhodol o veci až do 14. 09. 2009, kedy znovu rozhodol
takým spôsobom, že dopravné licencie nevydal.
Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 5, § 6, § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. (účinného v rozhodnom
čase), ako aj podľa ust. § 49 zák. č. 71/1967 Zb. Mal za to, že podmienkou vzniku objektívnej

zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a vydaním nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu. Pokiaľ ide o
náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia podľa právneho názoru okresného súdu, dokiaľ nebolo
právoplatne skončené konanie nasledujúce po zrušení rozhodnutia pre nezákonnosť, nie je možné ho
považovať za nezákonné, pretože do právoplatnosti rozhodnutia nie je možné vyvodzovať zo zrušeného

rozhodnutia vznik majetkovej ujmy na strane navrhovateľa, prípadne jej rozsah. Predmetné konania
o vydaní licencií sa skončili právoplatne tým, že bolo rozhodnuté o neudelení dopravných licencií
dňa 14. 09. 2009, voči ktorým rozhodnutiam navrhovateľ odvolanie nepodal a rozhodnutia sa stali
právoplatnými dňom 16. 10. 2009. Podľa § 6 zák. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody (ušlom zisku), je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Predmetné rozhodnutia odporcu č. 795/2007/ODaK, č. 792/2007/ODaK, č. 787/2007/ODaK,
všetky zo dňa 26. 06. 2007, nie je možné považovať za nezákonné v zmysle špeciálnej právnej

úpravy, keďže konečnými rozhodnutiami, voči ktorým navrhovateľ nepodal opravný prostriedok, bolo
rozhodnuté rovnako ako napadnutými rozhodnutiami a súd v tomto konaní nemôže preskúmavať
správnosť konečného právoplatného rozhodnutia. Navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu
škody a ušlý zisk v súvislosti s napadnutými rozhodnutiami, keďže v konečnom dôsledku mu neboli
licencie udelené. Z uvedeného dôvodu súd v tejto časti návrh zamietol. Navyše okresný súd poukázal

na tú skutočnosť, že na č. l. 372 spisu sám právny zástupca navrhovateľa uviedol, že keďže neexistuje
rozhodnutie, z ktorého by mohol uplatniť nároky v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z., toto ani
neuplatňuje (pozn. odvolacieho súdu v tomto smere návrh na začatie konania zmenený ale nebol).
Ďalej sa okresný súd zaoberal tým, či sú v súdenej veci splnené podmienky na náhradu škody titulom
nesprávneho úradného postupu odporcu. V zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. mal za to, že za nesprávny

úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Prvé rozhodnutia odporcu, ktorými zamietol udelenie dopravných licencií
navrhovateľovi ( č. 3869/2006/ODS, 3872/2006/ODS, 3888/2006/ODS, boli zrušené ako nezákonné

rozhodnutím Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR zo dňa 20. 03. 2007, odporcovi boli
doručené dňa 26. 03. 2007 a odporca mal rozhodnúť v zákonnej 30 dňovej lehote v zmysle § 49 zák.
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ( Správny poriadok), v zmysle ktorého správny orgán rozhodne
bezodkladne v jednoduchých veciach najmä, ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených
účastníkom konania. V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán

povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne
najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju
primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže
rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov
upovedomiť.

Na základe zistených skutočností okresný súd dospel k záveru, že v súdenej veci vzhľadom na priebeh
konaní tak, ako bol zistený z pripojených spisov, došlo k prieťahom, nakoľko po doručení rozhodnutí
MinisterstvadopravypôštatelekomunikáciíSRodporcovidňa26.03.2007odporcanerozhodolovydaní
licencií v zákonnej 30 dňovej lehote.
Na základe uvedeného potom okresný súd posudzoval, či v súdenej veci sú splnené aj ďalšie podmienky

na priznanie nároku na náhradu škody navrhovateľovi. Poukázal na to, že pre rozhodnutie o priznaní
nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom zákon vyžaduje preukázanie, či konkrétne
týmto postupom a v príčinnej súvislosti s ním došlo k následku, a to vzniku škody. Pre priznanie nároku
musia byť kumulatívne splnené tri podmienky:- nesprávny úradný postup,
- vznik škody,
- príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezprostredne preukázaná, nepostačuje len
pravdepodobnosť záveru o splnení niektorej z týchto podmienok, pričom dôkazné bremeno v tomto
smere leží na poškodenom.
Okresný súd následne rozlišoval oprávnenosť nároku navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala
vzniknúť ako ušlý zisk (vo výške 207.130 €) a ako skutočná škoda. Navrhovateľovi nárok na ušlý zisk

nepriznal (tento podľa tvrdenia navrhovateľom ma vzniknúť za obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2014
a navrhovateľ ho vypočítal ako primeraný zisk, ktorý by dosiahol pri vykonávaní podnikateľskej činnosti -
verejnej pravidelnej prímestskej hromadnej dopravy na linkách o vydanie licencií ktorých žiadal, pričom
licenciemalibyťvsúladesozákonomvydanénadobuurčitú,ato8rokov-od1.1.2007do31.12.2014).
Okresný súd rozhodol, že v príčinnej súvislosti s prieťahmi (nesprávnym úradným postupom - pozn.
odvolacieho súdu), nemohlo dôjsť k ušlému zisku, lebo navrhovateľ nemal dopravné licencie udelené, a

teda nemohol vykonávať dopravu. Celé konanie o vydanie dopravných licencií sa skončilo právoplatnými
rozhodnutiami - nevydaním dopravných licencií. Navyše vo veci znaleckým posudkom bol vyčíslený ušlý
zisk nie aký by získal odporca vykonávaním dopravy na základe dopravných licencií, vydanie ktorých
bolo predmetom správneho konania. Výšku ušlého zisku určil navrhovateľ ako výšku primeraného zisku
vo verejnej doprave autobusmi vykonávanej vo verejnom záujme, na ktorý je právny nárok, pričom

primeraný zisk musí dopravcovi zaplatiť objednávateľ - odporca. Takúto dopravu s nárokom na dotáciu
by mohol navrhovateľ vykonávať len po tom, čo by mu bola udelená licencia a následne by uzatvoril s
odporcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme (na základe zmluvy o službách v súčasnosti), pričom
predmetom správneho konania bolo len udelenie licencií, nie aj tá skutočnosť, či bude uzatvorená
zmluva medzi navrhovateľom a odporcom o výkone vo verejnom záujme, na základe ktorých by mu

boli poskytnuté na stratové linky dotácie. Navrhovateľ by mohol vykonávať len komerčnú dopravu,
takúto dopravu však nikdy nevykonával na obdobných linkách. Naviac výpočet ušlého zisku vôbec
nezohľadňoval skutočnosť, že na predmetné linky boli vydané dopravné licencie inému dopravcovi,
ktorý na nich vykonáva dopravu.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady škody ako skutočnej škody, ktorú si uplatnil vo výške 60.429,59

€, a ktorá mu vznikla tým, že musel v čase rozhodovania správneho orgánu o vydaní licencií neustále
spĺňať všetky povinnosti a požiadavky stanovené zákonom č. 168/1996 Z. z. § 2, 3, 3a, 4 až 8 a vyhlášky
č. 311/1996 Z. z. - držať 9 autobusov. Návrh navrhovateľa o náhradu tejto škody tiež zamietol, pretože
navrhovateľ taktiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom odporcu
a vznikom skutočnej škody. Podľa tvrdenia navrhovateľa, keby nemusel držať predmetné autobusy,

mohol ich speňažiť za všeobecnú znalcom stanovenú hodnotu k 01. 01. 2007, pričom ich hodnota
klesla vzhľadom na dĺžku správneho konania tak, že bolo z nich možné získať len hodnotu z predaja
železného šrotu. Škoda tvorí pokles hodnoty jeho majetku. Podľa tvrdenia navrhovateľa všeobecná
hodnota autobusov bola vzhľadom na ich vek k 01. 01. 2007 vo výške 10 % nadobúdacej hodnoty,
nakoľko autobusy boli už amortizované na túto hodnotu, rovnaká teda bola cena aj ku dňu 26. 04.

2007. Navrhovateľ uviedol, že vyčlenenými na tento účel boli najstaršie autobusy a o škode sa mohol
dozvedieť v priebehu roka 2008 až 2009, t. j. dňom, kedy boli autobusy zlikvidované, o výške škody
sa dozvedel zo znaleckého posudku D.. P. Q. z 14. 01. 2011. Súd mal za to, že autobus ŠPZ: BB-
XXXBSbolpredaný. Sám zástupcanavrhovateľa(č.l.700)uviedol,ženapriekzošrotovaniuautobusov
počas prebiehajúceho správneho konania naďalej navrhovateľ spĺňal podmienky pre vydanie licencií,

a to na základe toho, že mali určitý počet vozidiel. Teda nepreukázal, že by šlo o majetok, ktorý by
bol zlikvidovaný v príčinnej súvislosti s prebiehajúcim správnym konaním, navrhovateľ naložil so svojím
majetkom podľa svojho uváženia. Vzhľadom na vek a prirodzenú amortizáciu
vozidiel nemožno rozdiel v cene označovať ako škodu. Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez
ktorej existencie by škodný následok nevznikol. Pokiaľ ide o viacero príčin vedúcich ku vzniku škody,

ak vstúpi do deja iná na nesprávnom úradnom postupe nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody
rozhodujúca, nevznikne škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Súd poukázal
aj na to, že navrhovateľ uplatnil škodu, pričom vychádzal z účtovnej hodnoty, čo však nezodpovedá
všeobecnej hodnote autobusov. Navrhovateľ nepredložil tvrdenia ani dôkazy preukazujúce všeobecnú
hodnotu autobusov ku dňu 26. 04. 2007 napriek poučeniu podľa § 120 ods. 1,4 O. s. p. nepredložil

žiadne skutkové tvrdenia a dôkazy preukazujúce, či by ku dňu 26. 04. 2007 autobusy boli predajné a
ak áno, za akú cenu.V konaní však bolo nesporné, že autobus ŠPZ: BB-V. (v súčasnosti nie ŠPZ, ale EČ) bol predaný, v
roku 2008 boli zošrotované autobusy ŠPZ: BR-XXXAD, BB-XXXDM, BB-XXXBS, BR-XXXAJ a ostatné
v roku 2009/2010.

O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že o nich rozhodne podľa § 151 ods. 3 O. s. p. po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s.
p.) odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov ku
nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne nie je príčinná súvislosť medzi zisteným a preukázaným

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou preukázanou skutočnou škodou, resp. tiež ušlým ziskom.
Nesprávny úradný postup odporcu nespočíval len v nerozhodnutí v zákonnej lehote, ale aj v neudelení
dopravných licencií, ktoré má správny orgán navrhovateľovi podľa zákona znova udeliť. Je tak daná
príčinná súvislosť nielen ku skutočnej škode, ale aj k ušlému zisku. Súd prvého stupňa v konaní
neprečítal ani neoboznámil znalecké posudky D.. Q. (znalca, ktorý určil všeobecnú hodnotu autobusov),
teda, ich ako dôkaz nevykonal, napriek tomu na ne v odôvodnení rozsudku odkazuje, avšak pri

správnom vykonaní tohto dôkazu by zistil, že predmetné autobusy boli predajné, mali všeobecnú trhovú
hodnotu určenú znalcom aj dňa 26. 04. 2007. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
- zistenými prieťahmi v konaní, ktoré namiesto 30 dní trvalo viac ako 3 roky a vznikom škody, je
preukázaná. Navrhovateľ preukázal a odporca to nikdy nespochybnil, že zo všeobecnej trhovej hodnoty
predmetných autobusov už nikdy následne navrhovateľ túto ich hodnotu nezískal ich predajom ani inak,

i keď sa ich snažil predať. Autobusy držal v majetku len kvôli prebiehajúcim správnym konaniam o
udelenie dopravných licencií (zákon vyžaduje preukázanie technickej základne) a nemal ich na aký iný
účelpoužiť.Príčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomskutočnejškodyjedaná
priamo ustanovením § 46 zák. č. 71/1967 Zb. Keďže správne konanie trvalo neprimerane dlho, je pokles
hodnoty majetku zapríčinený nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, ktorý nezákonne dlho

v správnom konaní nerozhodol. Od 01. 01. 2007, teda aj do dňa 26. 04. 200, navrhovateľ držal bez
iného využitia v majetku predmetné množstvo príslušných typov autobusov práve z dôvodu, aby spĺňal
technické predpoklady (zákonne podmienky) na udelenie dopravných licencií. Príčinná súvislosť bola v
konaní preukázaná aj ku náhrade ušlého zisku, sporná nebola ani jeho výška, pretože odporca odmietal
len okolnosť vzniku ušlého zisku, nezaoberal sa jeho výškou. Súd nezistil úplne skutkový stav, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy. Nevykonal dôkaz predloženými listinami, a to znaleckými posudkami
znalca Ing. Q.. Postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nezákonnosť rozhodnutia
odporcu mal za preukázanú aj vzhľadom k tomu, že podľa dikcie zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej
doprave § 7 ods. 4, platil imperatív zákonného ustanovenia „udelí znova“, a teda, odporca nemal inú
možnosť, len rozhodnúť tak, že mu dopravné licencie udelí. Nesúhlasil ani s tým, že bez zmluvy o

výkonoch vo verejnom záujmy by navrhovateľ nedosiahol v doprave zisk. Navyše rozsudok okresného
súdu považoval za nepresvedčivý, vydaný v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p., keď sa súd prvého stupňa
nevysporiadal s jeho podstatnou právnou argumentáciou a nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Namietal tiež, že ekologické zlikvidovanie niektorých z predmetných autobusov nie je
možné považovať za prirodzený postup navrhovateľa, ako sa domnieva súd prvého stupňa, pretože ak

by sa tieto autobusy nestali z dôvodu neudelenia dopravných licencií zbytočné, navrhovateľ by nimi ďalej
vykonával dopravu na prímestských dopravných linkách, kontinuálne ako do 31. 12. 2006. Rozsudok
okresného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že tvrdenia navrhovateľa uvedené v odvolaní
sú len modifikovaným opakovaním nepredložených tvrdení, ktoré uvádzal už vo svojej žalobe a

predchádzajúcich vyjadreniach v rámci prvostupňového konania, pričom prvostupňový súd sa s nimi
dostatočne a podrobne vysporiadal už v samotnom rozsudku. Navrhovateľ doteraz nepreukázal príčinnú
súvislosť medzi ním konštatovaným „nesprávnym úradným postupom“ a vznikom škody. Neudelenie
licencie nemôže mať za následok spôsobenie škody. Poškodený má povinnosť dokázať, že škoda by
nebola vznikla, keby nedošlo k úkonu zo strany škodcu. Vzhľadom k tomu, že Občiansky zákonník

umožňuje vlastníkovi veci slobodne disponovať s predmetom svojho vlastníckeho práva, navrhovateľ
len uplatnil jednu z oprávnení vlastníka veci, a to oprávnenie svoju vec zničiť. Chýba príčinná súvislosť
medzi rozhodnutím BBSK a medzi vznikom škody, nakoľko škoda vznikla v dôsledku navrhovateľovho
vlastného a slobodného rozhodnutia. Taktiež tvrdenia navrhovateľa, že musel udržiavať autobusy vo
vyhovujúcom stave, neobstoja z dôvodu rozpornosti a nelogickosti tvrdenia o dobrom stave autobusov

s následným tvrdením o nutnosti ich likvidácie. Tvrdenie, že navrhovateľ musel neustále spĺňať všetky
povinnostiapožiadavkystanovenéustanoveniamipríslušnýchzákonov,jebezvýznamné,nakoľkokaždý
dopravca je povinný rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy a obzvlášť predpisy vzťahujúce
sa na ich činnosť. Takouto údržbou došlo práve naopak k zhodnoteniu príslušných vozidiel, čo mohlo byťnásledne využité v prospech jeho prevádzkovanej podnikateľskej činnosti alebo pri predaji dotknutých
vozidiel. Navrhovateľovi držaním autobusov vôbec škoda nevznikla, pričom neustálym zhodnocovaním
nemohlo dochádzať k poklesu hodnoty autobusov. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že na dotknutých linkách

mu utiekla možnosť dosiahnuť „primeraný zisk“ (resp., aby dosahoval na predmetných linkách zisk) pri
vykonávaní podnikateľskej činnosti z dôvodu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného
postupu, uviedol, že tieto linky boli stratové a boli predmetom úhrady výkonov vo verejnom záujme.
Úhradu tejto straty poskytoval odporca na základe uzatvorených zmlúv o výkone vo verejnom
záujme. Nebyť uhrádzania straty, tak dopravca, t. j. navrhovateľ, by nikdy nevykonával dopravu na

predmetných trasách z dôvodu, že vykonávanie tejto dopravy by bolo pre dopravcu neekonomické. Na
základe domnelého tvrdenia nie je možné vyvodzovať reálny vznik škody. Zdôraznil, že k samotnému
meritórnemu rozhodnutiu vo veci udelenia, resp. neudelenia dopravných licencií nedošlo z dôvodu
zastavenia týchto konaní. Príčinou zastavenia správnych konaní bolo nezaplatenie správneho poplatku
zostranynavrhovateľa.Odporcasiunavrhovateľaneobjednalvýkonyvoverejnomzáujmenarok2008a
nasledujúce roky, a nebola s ním uzatvorená zmluva o výkonoch vo verejnom záujme, preto navrhovateľ

nemal nárok, a nie je namieste požadovať primeraný zisk, nakoľko nevykonával výkony vo verejnom
záujme. Ani po prípadnom udelení dopravnej licencie nevzniká navrhovateľovi automaticky nárok na
primeraný zisk v rámci preukázanej straty za výkony vo verejnom záujme. Rozsudok okresného súdu
žiadal potvrdiť ako vecne správny.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle

ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1,
2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. v celom
rozsahu potvrdil.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sú : a) nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny

úradný postup, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a
jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Niekedy v súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej
orgánom štátu pri výkone verejnej moci navrhovatelia nesprávne právne kvalifikujú uplatnený nárok na
náhradu škody. Väčšinou ide o situáciu, keď kvalifikujú nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, hoci z opisu rozhodujúcich skutočností vyplýva, že danú

právnu vec je potrebné posudzovať podľa ustanovení príslušného právneho predpisu o zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Takáto nesprávna právna kvalifikácia
uplatneného nároku sa vyskytuje spravidla v tých prípadoch, keď navrhovateľ je toho názoru, že
určité rozhodnutie orgánu štátu nemalo byť vydané, alebo malo byť vydané v inej podobe, či za
iných okolností, avšak toto rozhodnutie nebolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť príslušným

orgánom, v dôsledku čoho nie sú splnené podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu. Navrhovateľ potom nemá inú možnosť než pokúsiť sa argumentovať tým,
že vydaním rozhodnutia, ktoré nemalo byť vydané, alebo malo byť vydané v inej podobe, či za iných
okolností, sa orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu.
V súdenej veci, pokiaľ navrhovateľ sa domáhal náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia

vydaného odporcom s argumentáciou navrhovateľa, či už v priebehu konania alebo v samotnom
odvolaní, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Navrhovateľ tvrdil, že mu vznikla škoda nezákonnými
rozhodnutiami odporcu, a to rozhodnutiami č. 795/2007/ODaK, 792/2007/ODaK, 787/2007/ODaK,
všetky zo dňa 26. 06. 2007, pretože tieto rozhodnutia boli zrušené Krajským súdom v Banskej
Bystrici pod č. k. 26Sp/37/2007-25 zo dňa 19. 11. 2007. Opomenul však, že o návrhu navrhovateľa

na znovuudelenie dopravných licencií na prímestské autobusové linky odporca ďalej konal a vydal
rozhodnutia zo dňa 14. 09. 2009 č. 1586/2009/ODDS, 1583/2009/ODDS a 1578/2009/
ODDS, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 16. 10. 2009 ( viď č. l. spisu 94, 104, 113) . Týmito
rozhodnutiami Banskobystrický samosprávny kraj rozhodol, že neudeľuje dopravcovi - navrhovateľovi,
dopravné licencie na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke č.

601405 z Banskej Bystrice do Povrazníka, na linke č. 601401 z Banskej Bystrice do Balážov, a na linke
601413 z Banskej Bystrice do Zvolena - Zlatý Potok. Tieto rozhodnutia navrhovateľom už napadnuté
neboli a, ako bolo povedané, nadobudli právoplatnosť. Za tohto stavu sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s právnym názorom okresného súdu, že právo možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Rozhodnutia

odporcu č. 795/2007/ODaK, č. 792/2007/ODaK a č. 787/2007/ODaK, všetky zo dňa 26. 06. 2007,
nie je možné považovať za nezákonné, keďže konečnými rozhodnutiami, voči, ktorým navrhovateľ
nepodal opravný prostriedok, bolo rozhodnuté rovnako ako napadnutými a súd v tomto konaní nemôže
preskumávať správnosť konečného právoplatného rozhodnutia. Navrhovateľovi preto v súdenej vecinemohol vzniknúť nárok na náhradu škody a ušlý zisk v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, keďže
v konečnom dôsledku mu neboli licencie udelené. V tomto rozsahu sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu.

S dôvodmi rozsudku okresného súdu sa odvolací súd stotožňuje, aj pokiaľ ide o nárok navrhovateľa
na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, a to či už ide o nárok na náhradu skutočnej
škody, alebo aj ušlého zisku. Aj keď vo veci boli zistené, či už zbytočné prieťahy v konaní alebo aj
samotná nečinnosť odporcu v konaní, o Okresný súd aj v tomto smere posúdil, že podmienky nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, musia

byť splnené kumulatívne, a teda, nestačí, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu orgánu štátu alebo k
jeho nesprávnemu úradnému postupu, musí byť preukázaná aj existencia škody a zároveň aj príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
a škodou. Navrhovateľ, pokiaľ ide o ušlý zisk, tvrdil, že tento mu vznikol za obdobie od 01. 01. 2007
do 31. 12. 2014 a vypočítal ho ako primeraný zisk, ktorý by dosiahol pri vykonávaní podnikateľskej
činnosti - verejnej pravidelnej prímestskej hromadnej dopravy za uvedené obdobie. Výšku ušlého zisku

určil ako výšku primeraného zisku vo verejnej doprave autobusmi, vykonávanej vo verejnom záujme,
na ktorý je právny nárok. Takúto dopravu s nárokom na dotáciu by mohol navrhovateľ ale vykonávať
len potom, čo by mu bola udelená licencia, ale najmä, pokiaľ by došlo následne k uzatvoreniu zmluvy s
odporcom o výkone vo verejnom záujme (v súčasnosti zmluvy o službách podľa § 15 zák. č. 168/1996
Z. z. o cestnej doprave). Sú preto správne závery okresného súdu, ktorý v napadnutom rozsudku

skonštatoval, že navrhovateľ by mohol vykonávať v súdenej veci len komerčnú dopravu, keby mu bola
licencia udelená, avšak takúto dopravu nikdy nevykonával na obdobných linkách. Pritom ale predmetom
správneho konania bolo len udelenie licencií, nie aj tá skutočnosť, či bude uzatvorená zmluva medzi
navrhovateľom a odporcom, či už o výkone vo verejnom záujme, alebo v súčasnosti zmluva o službách.
Za tejto skutočnosti potom nemožno dospieť k záveru, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. Vznik škody vrátane jej rozsahu nemá spravidla iba jednu príčinu,
treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Ide o reťazec príčin, ktorý začína
nesprávnym úradným postupom, pokračuje následne vyvolanými príčinami, ktoré spôsobia škodu. Či
už ide o príčinu hlavnú alebo vedľajšiu, vždy musí ísť o príčinu, ktorá má priamo vplyv na vznik
škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť priamou,

bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody bez ohľadu na to, či ide o skutočnú škodu alebo
o ušlý zisk. Nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nesprávne rozhodnutie orgánu štátu
alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená
práve, resp. iba týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť totiž nemožno urobiť závislou od

neobmedzenej kauzality, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho (viď napr. rozsudok NS SR
sp. zn. 3Cdo/32/2007). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, musí byť
táto vždy s istotou preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného (viď napr. rozsudok
NS SR 2Cdo 292/2006).

To, čo bolo dosiaľ uvedené ohľadom nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom ušlého zisku, pokiaľ
ide o príčinnú súvislosť, je možné vzťahovať aj na nárok navrhovateľa na náhradu skutočnej škody.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ skutkovo vymedzil od 26. 04. 2007 do 14. 09. 2009. Odvolací
súd pritom poukazuje aj na tú skutočnosť, že pokiaľ ide o autobus EČ BR-XXXAD, tento autobus mal
rok výroby 1987 a autobusy EČ BB -XXXDM, BB-XXXBS a BR-XXXAJ mali rok výroby 1989, tieto boli

vyradené z evidencie nie v príčinnej súvislosti s neudelením licencie v zákonnej lehote, ale zrejme v
súvislosti s tým, že podľa § 7 ods. 3 písm. a) zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, v rozhodnutí o
udelení dopravnej licencie možno žiadateľovi uložiť tiež povinnosť vykonávať dopravu určeným druhom
autobusu, ktorý nemôže byť starší ako 16 rokov.
Navyše,navrhovateľvkonanítvrdil,ževjehovlastníctveboliviaceréautobusy,ktorýmibymoholdopravu

vykonávať, a že autobusy, v súvislosti s ktorými mu mala vzniknúť škoda, vlastne držal, pretože ich
musel udržiavať (pozn. odvolacieho súdu - bolo to jeho povinnosťou v zmysle § 4 ods. 1 písm. c/ zák.
č. 168/1996 Z. z. ). Pokiaľ by, teda, navrhovateľ mohol vykonávať dopravu aj inými autobusmi, ktoré
mal vo vlastníctve, tiež nie je preukázané, že škoda navrhovateľovi bola spôsobená neprevádzkovaním
práve ním uvedených autobusov, keďže dopravu mohol vykonávať aj inými autobusmi, než tými, ktoré

mali tvoriť „technickú základňu“ na prevádzkovanie dopravy na predmetných linkách. Ako to aj okresný
súd sám uviedol v napadnutom rozsudku, zástupca navrhovateľa (na č. l. 700 spisu) uviedol, že
napriek zošrotovaniu autobusov počas prebiehajúceho správneho konania naďalej navrhovateľ spĺňal
podmienky pre vydanie licencií, a to na základe toho, že mal určitý počet vozidiel. Teda nepreukázal,že by šlo o majetok, ktorý by bol zlikvidovaný v príčinnej súvislosti s prebiehajúcim správnym konaním.
Okresný súd vec správne posúdil, keď mal za to, že prirodzenú amortizáciu vozidiel nemožno označovať
ako škodu a príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez ktorej existencie by škodný následok

nevznikol. Pokiaľ ide o viacero príčin vedúcich ku vzniku škody, ak vstúpi do deja iná na nesprávnom
úradnom postupe nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, nevznikne škoda v
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.
Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ktorý považuje
za vecne správny, rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že rozsudok okresného súdu nebol vydaný v
súladesust.§157ods.2O.s.p..Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces
aneodňalúčastníkommožnosťkonaťpredsúdom. Vhodnotenískutkovýchzisteníokresného
súdu neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
36/2010). Okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou navrhovateľa, na ktoré poukazoval v konaní

a následne i v samotnom odvolaní voči rozhodnutiu okresného súdu vysporiadal. Okresný súd je vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie
je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa. Jeho
rozhodnutie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto
premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj

spravodlivé. Obsah odvolania navrhovateľa je v podstate zhodný s obsahom jeho doterajších vyjadrení
pred prvostupňovým súdom, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k jeho námietkam je úplné, aj
pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové, relevantné skutočnosti a
nepredkladážiadnedôkazy,ktorébynebolizistenéavyhodnotenéprvostupňovýmsúdom.Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (viď napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005). Odvolací súd
navyše poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku, alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Okresný súd sa v dôvodoch
svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a
zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Okresný súd v
rozsudkulogicky,vnútorne,kompaktneaneprotirečivovysvetlilsvojpostupadôvodysvojhorozhodnutia.

V jeho rozhodnutí podal výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti. Právnu normu,
pod ktorú podriadil prejednávaný prípad, prípadne z ktorej vyvodil aj len čiastkový právny záver, v
odôvodnení rozhodnutia riadne konkretizoval, zreteľne označil právny predpis, z ktorého vychádzal,
podal aspoň stručný výklad obsahu použitého právneho predpisu (normy), a adekvátne vysvetlil prečo
to-ktoré ustanovenie zákona použil a aké na vec sa vzťahujúce závery z aplikovaného ustanovenia

vyvodil. V odôvodnení rozhodnutia sa nevyžaduje, aby boli v ňom dané odpovede na každý argument
strany, avšak ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve
na tento argument (viď rozhodnutie ESĽP Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998), pričom ale podľa názoru odvolacieho súdu, v odôvodnení rozhodnutia okresného
súdu odpovede na argumenty navrhovateľa poskytnuté boli.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd (§ 224 ods. 4 O. s. p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.