Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. jún 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/94/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3508206920
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3508206920.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery

Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa:
Y. V., s.r.o., so sídlom V. XXXX, O. H., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Petrom Psotkom,
advokátom so sídlom Stráž 223, Zvolen, IČO 42 193 389 proti odporkyni S. G., bytom K. XXX/X, S.,
o zaplatenie 173,63 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. decembra 2011, č.k. 2C/54/2009-77, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporkyni domáhal
zaplatenia sumy 173,63 Eur titulom zmluvnej pokuty. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd
za preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou bola dňa 7.11.2001
uzatvorená zmluva o nákupe na splátky s cenou predmetu kúpy 11.583,- Sk. (384,48 Eur) s tým, že
sa odporkyňa zaviazala uhradiť v 12-tich mesačných splátkach vo výške 965,- Sk. Podľa čl. I bod 4.
Všeobecných obchodných podmienok kúpnej zmluvy pokiaľ je kupujúci v omeškaní s úhradou splátky
kúpnej ceny, je povinný zaplatiť predávajúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý

deň omeškania. Pred rozhodovaním vo veci okresný súd preskúmal aktívnu legitimáciu navrhovateľa a
zistil, že nadobudol pohľadávku uplatnenú žalobným návrhom voči odporkyni od právnych predchodcov
nasebanadväzujúcimradompostúpení,pričompredmetompostúpeniabolapohľadávkavočiodporkyni,
a to Zmluvou o postúpení pohľadávok JUDr. S. Y., správca konkurznej podstaty spoločnosti O. a.s. "v
konkurze" uzatvorenej dňa 16.03.2006, ako postupca postúpila pohľadávku Z. E., bytom J., Z. 5, ako
postupníkom v spojení s O. č. 1 zo dňa 27.03.2006. Dňa 16.03.2006 Z. E., bytom J., Z. X uzavrel zmluvu
o postúpení pohľadávok v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 27.03.2006 so spoločnosťou S. H., s.r.o. so

sídlom J., P. XX, IČO XX XXX XXX ako postupcom. Spoločnosť S. H., s.r.o. so sídlom J., Farská XX,
F. XX XXX XXX dňa 23.02.2008 zmluvou o postúpení pohľadávok postúpila pohľadávku spoločnosti F.
U. X., so sídlom N. XX, Q. Y. U., P. N., I., S., N., F. XXXXXX. Následne dňa 17.05.2008 spoločnosť
F. U. X., so sídlom N. 13, Q. Y. U., P. N., I., S., N., F. XXXXXX ako postupca postúpila pohľadávku
zmluvou o postúpení pohľadávok na spoločnosť M. estates, s.r.o. so sídlom J., I. trieda XX, F. XX
XX XXX ako postupníka, pričom postupník zmenil obchodné meno na H. N., s.r.o. a dňa 25.07.2008
uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 31K/11/2008 bol na majetok postupníka vyhlásený konkurz a

ustanovený správca konkurznej podstaty. Súd ďalej skúmal postavenie a konanie právneho predchodcu
navrhovateľa O., a.s. a odporkyne pri uzatváraní a plnení zmluvy. Z výpisu z obchodného registra
vyplynulo, že právny predchodca navrhovateľa ako dodávateľ služby pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy
o nájme konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Odporkyňa pri uzatváraní a plnenízmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ani nemá postavenie podnikateľa.
Zmluvný vzťah medzi účastníkmi posúdil okresný súd ako záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranami,
z ktorých na jednej strane vystupuje dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Nakoľko odporkyňa v
postavení spotrebiteľa nemohla ovplyvniť podstatný obsah zmluvy, ani obsah všeobecných obchodných
podmienok, súd môže konštatovať, že zmluva napĺňa znaky štandardnej typovej zmluvu, a to preto,
že v zmysle § 23a ods. 1 zákona 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa typovou zmluvou
podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vzhľadom na postavenie právneho
predchodcu navrhovateľa a odporkyne a charakter zmluvy, súd považoval za potrebné podrobiť zmluvu
o úvere, od ktorej si navrhovateľ odvodzuje právo na zaplatenie žalovanej istiny spolu s príslušenstvom,
kontrole nekalých podmienok v spotrebiteľskej zmluve, pričom sa musel zaoberať právnou úpravou
týkajúcou sa súdnej kontroly neprijateľných podmienok. Zmluva bola uzatvorená dňa 07.11.2001.
Novela Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla inštitút neprijateľných zmluvných podmienok bola do

právneho poriadku zavedená zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004. Vstup Slovenskej
republiky do Európskej únie je spojený s dátumom 01.05.2004. Nakoľko predmetná zmluva bola
uzatvorená pred schválením právnej úpravy, týkajúcej sa súdnej kontroly neprijateľných podmienok,
súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu ČR, a to nález Ústavného súdu ČR zo dňa 06.11.2007
(Zepter), II.ÚS 3/06 a nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.06.2009 (Ochrana princípov dôvery v

záväzkových vzťahoch (ochrana spotrebiteľa)), I. ÚS 342/09. Z nálezu ÚS ČR zo dňa 06.11.2007
(Zepter), II. ÚS 3/06 vyplýva, že napriek tomu, že predmetný právny vzťah vznikol v roku 1995,
nemožno podľa Ústavného súdu úplne prehliadať, že svojím vznikom a povahou ide o vzťah obdobný
vzťahom vzniknutým na základe tzv. spotrebiteľských zmlúv (bod 29.). Režim spotrebiteľských zmlúv
(zmlúv na ochranu spotrebiteľa) bol výslovne upravený v Občianskom zákonníku až novelou účinnou od

1.1.2001 a jej cieľom bolo zaistiť harmonizáciu českého zmluvného práva s európskym spotrebiteľským
právom, resp. s acquis communautaire dosiahnutým v tejto oblasti. Avšak vnútroštátne orgány majú
povinnosť eurokonformného výkladu domáceho práva implementujúceho príslušný komunitárny predpis
pred vlastným pristúpením štátu do EÚ. Všeobecné súdy v Českej republike už vo svojej judikatúre
akceptovali, že i v prípadoch skutkových okolností, ktoré nastali pred pristúpením Českej republiky do

EÚ, je potrebné pri aplikácii domáceho práva implementujúceho komunitárne právo prihliadať k normám
komunitárneho práva. (bod 44.), pričom judikatúra Súdneho dvora rozšírila povinnosť eurokonformného
výkladu domáceho práva dokonca mimo rámec časovej pôsobnosti noriem komunitárneho práva.
Následne Ústavný súd Českej republiky v náleze zo dňa 15.06.2009 č. I. ÚS 342/09 v závere obiter
dicta nálezu opätovne konštatoval, že všeobecné súdu majú nájsť taký výklad ustanovení Občianskeho

zákonníka v znení účinnom v dobe uzatvorenia zmluvy, ktorý by reflektoval nielen ústavnoprávne
podmienky, ale tiež obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v príslušných smerniciach,
hoci v okamihu vzniku daného zmluvného vzťahu neexistovala v českom právnom poriadku výslovná
úprava implementujúca tieto smernice a ČR nebola členom EÚ.
Ako potvrdenie citovaného smerovania v rozhodovaní v slovenskej súdnej praxi možno poukázať na

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 61 Cb 221/09-144 zo dňa 28.06.2010, podľa
ktorého aj keď jednoznačná úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka
až úpravou účinnou od 1.4.2004 (zákonom č. 150/2004 Z.z.), jej cieľom, to zn. dodatočnej úpravy
spotrebiteľského práva bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s Európskym
spotrebiteľským právom resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu

zosúladenia s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ak je povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby sa
právo vykladalo vo svetle smerníc Európskej únie aj v prípadoch, ktoré skutkovo dopadajú do obdobia
spred vstupu členských štátu do EÚ, je nevyhnutné, aby aj súdy tento cieľ naplnili, a preto vo vzťahu k
nevyhnutnosti nepriameho účinku smernice je potrebné poukázať na rozsudok súdneho dvora C 14/83

voveciVonColson,vktoromsauvádza"Trebavšakupresniť,žepovinnosťčlenskýchštátov,vyplývajúca
zo smernice, dosiahnuť stanovený výsledok, ako aj ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy, prijať všetky
potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili splnenie tejto povinnosti, sa
vzťahujú na všetky orgány členských štátov vrátane súdov v rámci ich právomocí. Z tohto vyplýva, že
pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho zákona špeciálne vydaného

s cieľom vykonať ustanovenia smernice 76/207, musí vnútroštátny súd vykladať svoje vnútroštátne
právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok uvedený v článku 189 ods. 3..."
Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľ podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že má klásť
principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života(pozri uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50). Z uvedených
skutočností vyplýva, že súd je oprávnený aj bez návrhu vo svetle smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách prihliadnuť aj v zmluvách uzavretých pred 1.4.2004 na

zmluvnúpodmienku,ktoráspôsobujehrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachmedzidodávateľom
aspotrebiteľomvneprospechspotrebiteľaanepriznaťplnenieztakejtopodmienky.Vovyššieuvedených
intenciách súd interpretoval aj ustanovenie § 879 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej "OZ"), ktoré
vytvára priestor pre dodávateľov zmluvy uzatvárané so spotrebiteľmi do súladu so zákonom a cieľmi
európskeho práva. Napr. z rozsudkov Súdneho dvora zo dňa 16.12.1993 C-334/2 "Teodoro Wagner

Miret v. Fondo de Garantla Salarian" alebo rozsudku zo dňa 14.7.1994 C-91/92"Paola FacciniDori a
Recreb Srl" vyplýva, že ESD dovolil vykladať "vo svetle" komunitárnych noriem nielen ustanovenia
domáceho práva implementujúce komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, a
to bez ohľadu na to, či ide o domácu legislatívu prijatú po príslušnom komunitárnom predpise alebo
domáce právne normy predchádzajúce prijatiu komunitárneho predpisu. Teda súdu vyplýva povinnosť
nájsť taký výklad ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v dobe uzatvorenia zmluvy,

aby bol dosiahnutý obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach,
napriek tomu, že v okamžiku vzniku záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom navrhovateľa
a odporkyňou neexistovala v slovenskom právnom poriadku výslovná úprava, implementujúca tieto
smernice a Slovenská republika nebola členom EÚ. Podľa § 52 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Nepochybne zmluva uzavretá
medzi účastníkmi ako tzv. typová zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle
smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd

dospel k záveru o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu a je potrebné
na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 5 OZ spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide
o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za

individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 53 ods.
4 písm. k) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa

považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil
neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa článku 6 bod 1.
Smernica Rady č. 93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,

ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. S poukazom na nepriamy účinok čl. 4 ods.
1 smernice je potrebné dohodu o zmluvnej pokute hodnotiť so zreteľom na všetky okolnosti súvisiace s
uzavretím zmluvy v dobe uzavretia zmluvy, ale najmä že je potrebné zohľadniť príčiny uzavretia dohody
o zmluvnej pokute. Právny predchodca navrhovateľa spoločnosť O., a.s. napriek výhrade vlastníctva
uzavrel s odporkyňou dohodu o zmluvnej pokute vo výške 36,5 % ročne na neobmedzenú dobu bez

akéhokoľvek limitu, pričom právny predchodca navrhovateľa spoločnosť O., a.s. si v zmysle čl. VI. bod 4
Všeobecných obchodných podmienok vyhradil prevod vlastníctva k predmetu nájmu splnením všetkých
zmluvných povinností, t.j. nielen zaplatením splátok kúpnej ceny, ale aj zmluvnej pokuty. Z týchto
dôvodov sa súd stotožňuje s právnym názorom judikovaným v rozsudku Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/11/2010 zo dňa 11.11.2010, že nijako nelimitovaná zmluvná pokuta 0,1% denne spôsobuje

hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ak zabezpečuje pohľadávku
dodávateľa na zaplatenie kúpnej ceny pri súčasnom dojednaní výhrady vlastníctva k predávanému
tovaru, pretože v jednom okamihu zvýhodňuje dodávateľa tak, že má vlastníctvo k tovaru, popritom
prijíma ekvivalent hodnoty tovaru v podobe peňažných prostriedkov, ktoré môže ďalej investovať apri omeškaní má právo na zákonné úroky z omeškania. Takto zmluvne formulovanou percentuálne
vyjadrenouzmluvnoupokutouvskutočnostidochádzakobchádzaniuúrokovzomeškania,ktorýchvýška
bola v čase splatnosti splátok kúpnej ceny výrazne nižšia, a to dvojnásobok diskontnej sadzby NBS

8,8%, teda predstavovali 17,6%. Nakoľko zmluvná pokuta vo výške 36,5% ročne je značne neprimeraná
v spotrebiteľských zmluvách v porovnaní s úrokmi z omeškania, a tým znevýhodňuje odporkyňu v
postavení spotrebiteľa a zaväzuje odporkyňu na neprimeranú kompenzáciu za nesplnenie záväzku (§
53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), súd v celom rozsahu zamietol žalobný návrh navrhovateľa.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého ustanovenia by úspešnej

odporkyni patrila náhrada trov konania, avšak odporkyňa si náhradu trov konania neuplatnila, a preto
súd odporkyni náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod

podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že nespochybňuje právnu kvalifikáciu v tom smere, že
právny vzťah účastníkov tohto konania je založený zmluvou, na ktorú je potrebné aplikovať aj ust. § 52
a nasl. Obč. zák. Považoval za nedôvodný a neakceptovateľný právny záver , že zmluvné dojednanie
strán o zmluvnej pokute vo výške 0,1% denne z omeškanej sumy je v rozpore s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a preto je neplatné. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Obč. zákonníka

a dôvodil, že dojednanie o zmluvnej pokute medzi účastníkmi tohto konania nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach a preto ho nie je možné označiť za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Podľa jeho názoru je potrebné brať do úvahy aj hodnotenie zmluvy v kontexte s ust. zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov z 9. marca 2010, ktorý nadobudol účinnosť dňa 02.04.2010. Ustanovenia

uvedeného zákona je možné aplikovať aj na zmluvu uzavretú medzi účastníkmi. Z § 3a ods. 1 , 2
Nariadenia Vlády SR č. 281/2010 z 9. júna 2010, ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie Vlády SR č.
87/1995 Z.z. vyplýva, že maximálna možná výška súhrnu sankcií za omeškanie s platením peňažných
záväzkov spotrebiteľov v rámci spotrebiteľských úverov, ktorá je zákonom povolená za jeden kalendárny
rok predstavuje 70,23% p.a.. Výška zmluvnej pokuty vo výške 36,5% ročne je o 33,73% nižšia ako

celkový súhrn primeraných sankcií vzťahujúcich sa na omeškanie dlžníka a preto výška zmluvnej pokuty,
resp. dojednanie o nej je aj z tohto hľadiska plne primeraná a súladná s Právnym poriadkom SR. Nie
je možné takto dojednanú zmluvnú pokutu vyhodnotiť ako neprimeranú a spôsobujúcu hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa v danom prípade
dostatočne, jasne a zrozumiteľne nevysporiadal so znením § 3 Nariadenia Vlády SR, jeho aplikáciou

na toto konanie prípadne posúdenie tohto ustanovenia platného a účinného od roku 2010 so zákazom
jeho spätnej účinnosti . Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/16/2010, ktorý
zmluvnú pokutu vo výške 0,25% denne za každý deň omeškania považoval za primeranú. Zároveň
nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že splnenie zabezpečovanej povinnosti bolo zároveň
zabezpečenévýhradouvlastníctva. Malzato,žeinštitútvýhradyvlastníctvaniejespôsobilýplniťfunkciu

plnohodnotného zabezpečovacieho prostriedku a preto jeho zrovnávanie s inštitútom zmluvnej pokuty
vo vzťahu k predmetnému prípadu nie je namieste. Ďalej uviedol, že zákon osobitne nereguluje súbeh
úrokov z omeškania zmluvnej pokuty a preto hodnotiť neprimeranosť zmluvnej pokuty ako zmluvne
dohodnutejsankcievovzťahukúrokomzomeškania,naktorévznikánárokzozákonamožnopovažovať
za právne irelevantné a takéto hodnotenie súdu prvého stupňa podľa jeho názoru nevychádza zo

zmyslu zákona. Ďalej uviedol, že uplatnená zmluvná pokuta bola v čase uzatvorenia zmluvy dojednaná
jednoznačne v primeranom rozsahu a rovnako to možno hodnotiť aj počas celého obdobia omeškania
odporcu s plnením jeho zmluvne zabezpečenej povinnosti a uplatňovanie zmluvnej pokuty je plne v
súlade s dobrými mravmi, preto neexistuje dôvodný záver o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky v
kontexte ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení súdiac podľa obsahu jej podania navrhla rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že na základe rozhodnutia Okresného súdu v
Senici zo dňa 16.07.2007 zaplatila 3.403,-Sk ako úhradu trov k rukám zástupcu a taktiež dňa 17.09.2007
uhradila sumu 3.273,-Sk ako penále z omeškania navrhovateľovi S. H. s.r.o., Y. XX, J..

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a
dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 , ods2 O.s.p. .
Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.V priebehu odvolacieho konania navrhovateľ N., k.s. X. XX G. G. , F. XX XXX XXX, správca konkurznej
podstaty úpadcu H. N., s r.o. „ v konkurze“ , H. XXXX N., F. XX XXX XXX uzavrela ako postupca dňa

20.06.2012 zmluvu o postúpení pohľadávok so spoločnosťou Y. U. X. so sídlom N. XX, P. P., Q. Y. center,
P. V. N., I. , S. , N., F. XXXXX ako postupníkom , ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky , ktorá
je predmetom tohto súdneho konania a následne dňa 27.06.2012 obchodná spoločnosť , ktorej bola
pohľadávka postúpená ako postupca uzavrela zmluvu o postúpení pohľadávok s o spoločnosťou Y. r.o.
so sídlom V. XXXX O. H. ako postupníkom , ktorá v danej veci ( po právoplatnosti uznesenia Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 15.03.2013 č.k. 19Co/94/2012-120) vystupuje v postavení navrhovateľa.

Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Navrhovateľ v
podanom odvolaní opakoval námietky a tvrdenia , ktoré uplatnil i pred súdom prvého stupňa, s ktorými
sa prvostupňový súd v celom rozsahu riadne a kvalifikovane vysporiadal a tieto nemohli privodiť zmenu

napadnutého rozsudku. Odvolací súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na
ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .