Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/528/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310210699
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2310210699.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľky: B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.
D., E. XXX, zastúpená JUDr. Dagmar Hornákovou, advokátkou, Sereď, A. Hlinku 3044, proti odporcovi:
FAPO, spol. s r. o., so sídlom Galanta, Ul. 29. augusta 9/9, IČO: 36 226 556, zastúpený JUDr. Naděždou
Boľovou, advokátkou, Galanta, Šafárikova 1522, o určenie neplatnosti výpovede, okamžitého skončenia
pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo
dňa 21. mája 2014, č.k. 5C/185/2010-196, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti uloženia povinnosti

odporcovi zaplatiť súdny poplatok a v časti trov konania p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že výpoveď odporcu zo dňa 30.04.2010
je neplatná, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010 dňom 10.05.2010 je
neplatné, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 dňom 14.06.2010 je neplatné
a súčasne určil, že pracovný pomer navrhovateľky a odporcu sa skončil dohodou podľa § 79 ods. 3
písm. b) Zákonníka práce dňom 14.06.2010. Ďalej súd napadnutým rozsudkom odporcovi uložil zaplatiť
navrhovateľke sumu 716,30 eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy 716,30 eur od
01.07.2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti konanie zastavil.

Odporcovi tiež uložil zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 440,50 eur Okresnému súdu Galanta do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté
samostatným rozhodnutím.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 38 ods. 1, § 62 ods. 1, § 55 ods. 1, 2, 3
a 4, § 64 ods. 1 písm. a), § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods.
2, § 79 ods. 1, 2, 3 a 4, § 81 a § 129 ods. 3 Zákonníka práce, keď súd nepovažoval za správny
názor odporcu, podľa ktorého navrhovateľka mala byť povinná preukazovať naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, ktorý je v prípade žalôb podľa § 80 písm. c) O.s.p. nevyhnutným procesným

predpokladom zaoberania sa žalobou po vecnej stránke. Tu súd poukazuje aj na stanovisko odvolacieho
súdu vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.01.2012, kde poukázal na to, že žaloba o neplatnosť výpovede a
okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je žalobou o určenie existencie alebo neexistencie určitej
právnej skutočnosti, pretože tu nejde o určenie, že v konkrétnej veci nedošlo k platnému rozviazaniu
pracovného pomeru (v dôsledku napádaného úkonu jedného z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu),
ale o určenie neplatnosti samotného právneho úkonu (majúceho viesť k rozviazaniu pracovného
pomeru). Zo záverov ustálenej praxe vyplýva, že na preukazovaní naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení netreba trvať v prípadoch žalôb s tzv. prezumovaným naliehavým právnym
záujmom, t.j. u žalôb, ktorých podanie predpokladá samotné hmotné právo a u ktorých ako následoknepodania žaloby v zákonom stanovenej lehote nastupuje nevyvrátiteľná domnienka platnosti úkonu.
Na základe uvedeného preto nie je potrebné zo strany súdu skúmať naliehavý právny záujem ohľadne
tých častí návrhu, ktorými sa navrhovateľka domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Aj keď odporca poukazoval na to, že súd o prvých dvoch určeniach neplatnosti skončenia pracovného
pomeru nemusí rozhodovať, nakoľko odporca uznal, že tieto sú neplatné a zaslal navrhovateľke tretie
skončenie pracovného pomeru z 11.06.2010, súd sa taktiež s týmto názorom nestotožňuje. Pokiaľ
navrhovateľka využila zákonom danú možnosť domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru z 30.04.2010 a z 10.05.2010, je potrebné aj o týchto rozhodnúť, hoci odporca „svoje pochybenie“

uznal a doručil navrhovateľke aj tretiu listinu ohľadne skončenia pracovného pomeru, a to z 11.06.2010.
Tak ako uviedol súd už vo svojom prvom rozhodnutí, vykonaným dokazovaním mal za preukázané,
že medzi navrhovateľkou a odporcom bol pracovnoprávny vzťah a to na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 30.11.2007. Rovnako mal preukázané, že miestom výkonu práce bola Trafika Dolná Streda, ktoré
neskôr so súhlasom navrhovateľky bolo zmenené na Trafiku A. Hlinku v Seredi. Z listinných dokladov
predložených navrhovateľkou má súd preukázané, že odporca dal navrhovateľke výpoveď z pracovného

pomeru 30.04.2010, ktorú navrhovateľka prevzala v čase svojej práceneschopnosti, t.j. v čase, kedy v
zmysle ust. § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať svojmu zamestnancovi
výpoveď. Z tohto dôvodu je súd potom toho názoru, že návrh navrhovateľky v časti o neplatnosť
výpovedezodňa30.04.2010jeneplatnázdôvodu,žetátoboladoručenánavrhovateľkevčase,keďbola
práceneschopná, t.j. v ochrannej dobe. Rovnako mal súd preukázané, že odporca opakovane ukončil

pracovný pomer s navrhovateľkou a to okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010,
kedy sám odporca uznal a to v ďalšom okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010, že
okamžité skončenie pracovného pomeru z 10.05.2010 neprevzala navrhovateľka osobne. Podľa ust. §
38ods.1Zákonníkaprácemusiabyť písomnostizamestnávateľatýkajúcesavzniku,zmenyaskončenia
pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej

zmluvy, doručené do vlastných rúk. Tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010
prevzala iná osoba ako navrhovateľka, bolo porušené uvedené ustanovenie Zákonníka práce a z tohto
dôvodu súd považuje okamžité skončenie pracovného pomeru z 10.05.2010 za neplatné. Zo strany
súdu bolo vyhovené i v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa
11.06.2010, ktoré navrhovateľka prevzala dňa 14.06.2010. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy bolo v trafike v Dolnej Strede, ktoré bolo neskôr už
na základe ústnej dohody dohodnuté v mieste A. Hlinku v Seredi a preradenie navrhovateľky na iné
miesto výkonu práce navrhovateľka odmietla. Zamestnávateľ, t.j. odporca dal navrhovateľke výpoveď a
to z dôvodu podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, kde je uvedené, že zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu

zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného vyplýva,
že odporca ponúkol navrhovateľke nie inú prácu, ale prácu na inom mieste, než bolo dohodnuté medzi
účastníkmi. Aj keď pracovná zmluva má mať v zmysle Zákonníka práce písomnú formu, nedostatok
písomnej formy nespôsobuje jej neplatnosť a v zmysle právnej praxe sa pripúšťa uzavrieť pracovný
pomer aj konkludentne. V takom prípade však musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný

a musí byť z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer. V tomto prípade
pracovnázmluvabolauzatvorenápísomne,avšakužjejzmena,keďpôvodne(podľapísomnejpracovnej
zmluvy) bolo miesto výkonu práce dohodnuté v Dolnej Strede, už nie. Napriek tomu, však súd považuje
zmenu pracovnej zmluvy, kde bola dohodnutá zmena miesta výkonu práce z miesta z Dolnej Stredy na
miesto A. Hlinku v Seredi za platnú zmenu pracovnej zmluvy. Danom prípade bola vôľa zmeny výkonu

práce na inom mieste, ktorá bola slobodná a vážna tak na strane navrhovateľky ako aj na strane odporcu
od 27.05.2009. Takáto vôľa však už chýba na strane navrhovateľky pri návrhu odporcu na zmenu miesta
výkonu práce z prevádzky na A. Hlinku v Seredi na inú prevádzku a to autobusové námestie v Seredi,
ktorú skutočnosť navrhovateľka deklarovala listom zo 16.04.2010. Napriek tomu, že podľa odporcu išlo
o to isté miesto výkonu práce, nakoľko bolo vzdialené len cca 300 m, od prevádzky A. Hlinku, nemožno

toto považovať za to isté miesto výkonu práce, keď treba vychádzať i z tvrdenia navrhovateľky ohľadne
pracovného času, ktorý sa týka tejto prevádzky a ktorú skutočnosť napokon nevyvrátil ani odporca. Súd
sa preto stotožňuje s názorom navrhovateľky, že ide o iné miesto výkonu práce ako bolo dohodnuté
v písomnej pracovnej zmluve, ale aj pri konkludentnej zmene miesta výkonu práce v máji 2009. Preto
odporca mohol proti vôli navrhovateľky túto preradiť na inú prevádzku iba z dôvodov, ktoré ustanovuje

§ 55 ods. 2 a § 55 ods. 4 Zákonníka práce. Nakoľko súdu nebol preukázaný ani jeden z dôvodom
uvedených v § 55 ods. 2 a ani v § 55 ods. 4 Zákonníka práce, mohol odporcu navrhovateľku preradiť
na iné miesto výkonu práce ako bolo dohodnuté iba na základe vzájomnej dohody s navrhovateľkou.
Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota vôle a jejprejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku
tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom
sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. Základnými náležitosťami vôle sú sloboda a

vážnosť, pričom vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,
resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
rozboru to potom v prejednávanej veci znamená, že ku konkludentnej zmene pracovnej zmluvy týkajúcej
sa zmeny miesta výkonu práce z prevádzky A. Hlinku v Seredi na prevádzku autobusová stanica v
Seredi medzi účastníkmi konania by došlo len za predpokladu, že by prejav vôle oboch účastníkov

skutočne smeroval k zmene pracovnej zmluvy týkajúcej sa zmeny miesta výkonu práce z prevádzky A.
Hlinku v Seredi na prevádzku autobusová stanica v Seredi. V danom prípade však možno s určitosťou
konštatovať, že na strane navrhovateľky absentovala vôľa uzavrieť s odporcom dodatok k pracovnej
zmluve, ktorý by sa týkal zmeny miesta výkonu práce. Odporca odôvodňoval okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 tým, že navrhovateľka sa nedostavovala do miesta výkonu
práce. Ako súd už vyššie uviedol, miesto výkonu práce bolo dohodnuté na prevádzke A. Hlinku v Seredi,

preto navrhovateľka napriek výpovede z 30.04.2010 (i v prípade, ak by bola platná) mala povinnosť sa
dostavovať na toto miesto výkonu práce. Vykonaným dokazovaním však mal súd za preukázané, že
rozhodnutím jediného spoločníka dňa 15.03.2010, jediný spoločník vykonávajúci pôsobnosť valného
zhromaždenia vyslovil uznesenie: Jediný spoločník obchodnej spoločnosti FAPO, s.r.o., so sídlom ul.
29. Augusta 9/9, Galanta, rozhodol o zrušení maloobchodnej prevádzky nachádzajúcej sa v Seredi

na ul. A. Hlinku. Súd mal taktiež preukázané, že po skončení práceneschopnosti navrhovateľky, to
je od 01.05.2010, táto prevádzka na A. Hlinku v Seredi už bola zrušená. Preto i napriek priznaniu
navrhovateľky, že sa do práce nedostavovala okrem dôvodu zrušenia prevádzky kde pracovala a mala
dohodnutémiestovýkonupráce,ito,ženazákladedohodypracovalauinéhozamestnávateľa,nemožno
práve pre okolnosť, že navrhovateľka sa nemala kam dostavovať do práce, kvôli zrušenej prevádzke,

hovoriť o porušení pracovnej disciplíny, pre ktorú by bolo možné ukončiť pracovný pomer okamžite.

Preto aj ďalšie skutočnosti tvrdené odporcom vo výpovedi, resp. v okamžitých skončeniach pracovného
pomeru neobstoja, nakoľko súd nemá za preukázané, že navrhovateľka si neplnila svoje povinnosti
vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy a z ust. § 81 Zákonníka práce, na ktoré odporca odkazuje tak v
okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010, ako aj 11.06.2010 a že navrhovateľka

sa minimálne do dňa doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010
nedostavovala do miesta výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté. Rovnako je treba dať za pravdu
navrhovateľke i v tom zmysle, že sám odporca svojimi zmätočnými skončeniami pracovného pomeru
spôsobil u navrhovateľky to, že sa nevedela orientovať v aktuálnej situácii ohľadom skončenia
pracovného pomeru a nevedela určiť, akým spôsobom a či vôbec skončil, resp. neskončil pracovný

pomer a ak áno, kedy. Preto z vyššie uvedených dôvodov bol súd toho názoru, že výpoveď, okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010, ako aj okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 11.06.2010 sú neplatné a návrhu v tejto časti vyhovel. Nakoľko navrhovateľka vyhlásila, že už
nemá záujem ďalej zotrvať v pracovnom pomere u odporcu, súd vyhovel i jej návrhu v časti určenia dňa
skončenia pracovného pomeru, ktorý deň vyplýva z ust. § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, to je v

tomto prípade dohodou, a to dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľke,
teda 14.06.2010. V súvislosti s neplatným skončením pomeru, má navrhovateľka v zmysle ust. § 79
ods. 4 Zákonníka práce i nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za
výpovednú dobu dvoch mesiacov. Rozhodným obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku,
v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. V danom prípade je rozhodným obdobím prvý štvrťrok roku 2010.

Z listinných príloh predložených odporcom i navrhovateľkou (výplatných pások za január 2010, február
2010 a marec 2010), súd zistil, že v mesiaci január 2010 mala navrhovateľka netto mzdu 362,53 eur,
vo februári 2010 340,04 eur a v marci 371,89 eur, čo predstavuje v priemere sumu 358,15 eur mesačne
((362,53 eur + 340,04 eur + 371,89 eur = 1.074,46 eur) : 3). Výška priemerného zárobku za výpovednú
dobu dvoch mesiacov predstavuje sumu 716,30 eur, na ktorú sumu má navrhovateľka nárok v zmysle

ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce a ktorú sumu jej súd i priznal. V zmysle vyššie uvedeného má teda
navrhovateľka i nárok na náhradu mzdy vo výške svojho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka
práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov, čo v tomto prípade predstavuje sumu 713,30 eur, ktorú
mal odporca vyplatiť pri skončení pracovného pomeru t.j. dňa 14.06.2010. Nakoľko tak neučinil, odo
dňa nasledujúceho (15.06.2010) sa dostal s plnením do omeškania, a preto súd priznal navrhovateľke

aj právo na úroky z omeškania tak, ako si ich uplatnila, keďže si ich uplatnila až od 01.07.2010
a vo výške, ktorá v zmysle nar. č. 87/1995 Z.z. neprekračuje zákonom stanovenú výšku úrokov z
omeškania (v čase omeškania odporcu bola úroková sadzba ECB vo výške 1%). Tu súd poukázal ajna Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009, sp. zn. 1 Cdo 116/2008.
Najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia prezentoval nasledovný názor: „Povinnosť zamestnávateľa
poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a

s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných
ustanovení (pozn. ustanovenie § 79 Zákonníka práce) hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy
v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške
ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení
neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že

účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania
vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zákon č. 311/2001
Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v
takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného
rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím

predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“ Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka oproti
návrhu upresnenému dňa 15.10.2010, o ktorom súd rozhodoval vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa
20.12.2010 upravila svoj návrh tak, že žiadala, aby súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia, je možné konštatovať, že navrhovateľka využila svoje dispozičné právo a vo zvyšnej časti
prevyšujúcej jej návrh upresnený na poslednom pojednávaní dňa 30.04.2014 zobrala späť, žiadala

konanie v tejto časti zastaviť, a preto súd konanie v tejto časti zastavil, keď je možné predpokladať
i súhlas odporcu so zastavením konania v tejto časti vzhľadom na jeho vyjadrenia. Podľa výsledku
konania prechádza poplatková povinnosť na odporcu, nakoľko navrhovateľka je zo zákona oslobodená
od platenia súdnych poplatkov a odporca bol v konaní neúspešný. V danom prípade bol odporca
neúspešný vo všetkých štyroch určovacích výrokoch a tiež v časti o zaplatenie sumy 716,30 eur, preto

zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle sadzobníka súdnych poplatkov vo výške
440,50 eur ((podľa položky 1 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov 99,50 eur x 4 určovacie výroky=
398 eur) + (podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov 6% zo sumy 716,30 eur = 42,50
eur)), ktoré je odporca povinný zaplatiť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách
konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko súd nedostatočne zistil
skutkovýstavvecianapadnutérozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Uviedol,
že navrhovateľka s ním uzatvorila pracovnú zmluvu dňa 30.11.2007, v zmysle ktorej bola navrhovateľka
prijatá na pracovnú pozíciu predavačka, a to na miesto výkonu práce - maloobchodná prevádzka Dolná

Streda. Zmena miesta výkonu práce zo dňa 27.05.2009 bola navrhovateľka preradená na prevádzku
A. Hlinku v Seredi, čo navrhovateľka prijala a s touto zmenou súhlasila. Dňa 13.04.2010 navrhovateľka
prevzala ponuku zamestnávateľa na preradenie na inú vhodnú prácu, dokonca na vyššiu pozíciu a
platovo výhodnejšiu. Dňa 13.04.2010 sa navrhovateľka k tejto zmene nevyjadrila, následne na druhý
deň bola PN a vyjadrenie k preradeniu na vyššiu funkciu - vedúcu maloobchodnej prevádzky zaslala

odporcovi až dňa 19.04.2010. Dňa 30.04.2010 bola navrhovateľke doručená výpoveď v zmysle § 63
ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, pričom omylom personálneho pracovníka bola výpoveď doručená
navrhovateľke v ochrannej dobe a teda v čase, keď jej predmetná výpoveď nemohla byť doručená.
Nakoľko si túto skutočnosť uvedomil najbližší pracovný deň, pokúšal sa skontaktovať s navrhovateľkou a
oznámiť jej, že jej pracovný pomer naďalej trvá. Nakoľko sa však navrhovateľka v čase trvania výpovede

(resp. v čase trvania pracovného pomeru) nedostavovala do zamestnania, zaslali jej dňa 11.05.2010
prostredníctvom pošty okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko zo strany navrhovateľky bolo
zmarené doručenie do vlastných rúk na pracovisku. Dňa 28.05.2010 sa odporca dozvedel, že predmetná
listina nebola prevzatá navrhovateľkou, ale matkou navrhovateľky. Následne navrhovateľka okamžité
skončenie pracovného pomeru osobne prevzala a pracovný pomer sa skončil až doručením okamžitého

skončenia pracovného pomeru dňa 14.06.2010. Bol toho názoru, že navrhovateľka si v čase trvania
svojej PN hľadala iné pracovné miesto a ihneď po ukončení pracovného pomeru u neho nastúpila na
novépracovnémiesto,atedabezohľadunaskutočnostinajehostrane,navrhovateľkasamadalasvojím
správaním príčinu na skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Nepovažoval za správne tvrdenie súdu, že svojim zmätočným jednaním s navrhovateľkou ohľadom

skončenia pracovného pomeru spôsobil, že sa navrhovateľka nevedela orientovať v aktuálnej právnej
situácii ohľadom jej skončenia pracovného pomeru, resp. nevedela určiť, akým spôsobom a či vôbecskončil alebo neskončil jej pracovný pomer u neho. Tvrdenie súdu, že navrhovateľka nevedela, kam sa
má dostavovať do zamestnania, a preto sa do zamestnania nedostavovala, nemá podľa jeho názoru
oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo

dňa 10.05.2010 nebolo doručené navrhovateľke napriek tomu, že on jej predmetný právny úkon zaslal
doporučene a do vlastných rúk, a teda ex lége nenastali účinky okamžitého skončenia pracovného
pomeru, teda tento právny úkon bol absolútne neplatný, bolo nutné vykonať doručenie okamžitého
skončenia pracovného pomeru opätovne, a to dňa 11.06.2010, pričom účinky okamžitého skončenia
pracovného pomeru nastali okamihom doručenia dňa 14.06.2010. Súčasne, keďže výpoveď daná

navrhovateľke dňa 30.04.2010 bola neplatná, navrhovateľka sa mala dostavovať do zamestnania,
nakoľko jej pracovný pomer trval.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu
nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C/185/2010 je určenie neplatnosti

výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bolo návrhu vyhovené, odporcovi bolo uložené zaplatiť súdny poplatok za návrh a o trovách
konania bolo rozhodnuté tak, že o nich bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.), že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia

dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p.,
pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich

závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú
ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd
prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav nedopadá, alebo právnu
normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel

k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami odporcu a vzhľadom na to,
že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné
prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože ani súd prvého stupňa o trovách
konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodoval a o trovách konania rozhodne súd
prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.