Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/532/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210065
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210065.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
5C/216/2012-73 zo dňa 30. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť postupu mala spočívať
v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 7196/11 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného o udelenie
poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 299 dní. Za preukázanú považoval

podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom, ako i
uplynutie 6-mesačnej lehoty (na prejednanie nároku) ku dňu rozhodovania súdu.
Okresný súd ustálil, že v exekučnej veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 13Er/265/2011
na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bola dňa 15.7.2011podaná žiadosť na
vydanie poverenia pre súdneho exekútora, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 6.2.2012 tak, že ju
zamietol. Nadväzne, ako primárny dôvod zamietnutia návrhu konštatoval, že zákonná 15 dňová lehota
sa vzťahuje len na prípady udelenia poverenia (nie aj zamietnutia návrhu na vydanie poverenia).

Zároveň pojmovo vymedzil nesprávny úradný postup ako porušenie právnou normou predpísaného
postupu alebo účelu postupu štátneho orgánu, pokiaľ tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup preto nemožno považovať samotné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia; práve v ňom totiž postup exekučného súdu našiel svoje
vyjadrenie. Rovnako nesprávnym úradným postupom nie je ani procesný postup exekučného súdu
pred vydaním rozhodnutia, ktorý (postup) smeroval k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti a
bol efektívny. Následne okresný súd uzavrel, že nie je splnená základná podmienka predmetného

zodpovednostného vzťahu - nesprávny úradný postup. Vzhľadom na kumulatívny charakter zákonných
podmienok zodpovednosti za škodu považoval za nadbytočné skúmať ostatné podmienky; okrajovo
však poukázal aj na ich nesplnenie.Samostatným výrokom okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
(podľa § 109 ods. 1 písm. b/ i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu o jeho
ústavnejsťažnosti.Vtejtospojitostikonštatoval,ženadriadenýsúdootázkevylúčeniazákonnejsudkyne

už právoplatne rozhodol. Vo vzťahu k možnosti prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p., zdôraznil fakultatívny charakter tohto inštitútu, ako i rozpor (jeho prípadnej aplikácie) s účelom
samotnéhonávrhunazačatiekonania.Otrováchkonaniarozhodolspoukazomna§142ods.1vspojení
s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo tento
uplatnené trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k
návrhu nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom
spise, nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Zároveň však okresnému súdu vytýkal
aj skutočnosť, že nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, nakoľko predložil riadne zdôvodnenú

žiadosť o zrušenie pojednávania. Pokiaľ súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom. V tejto spojitosti nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
a prednesom odporcu, k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu
jeho tvrdení, preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti. Zdôraznil, že meritórne rozhodnutie
neprichádzalo do úvahy aj preto, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo v

čase (meritórneho) rozhodovania právoplatné. Pokiaľ odporca nepredložil písomné vyjadrenie k návrhu,
bol súd povinný rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Upozornil tiež, že pôvod listinných
dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise.
Navrhovateľ zotrval tiež na námietke o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadolvoznačenýchskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcu,ničnemenínatom,ževjehoočiach
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo, podľa odvolateľa, vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach a taktiež je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či
Európskeho súdu pre ľudské práva.

Odvolateľ spochybňoval správnosť záverov, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote, náklady na
správu by prešli na súdneho exekútora. Navrhovateľ hodlal predložiť dôkazy o výške majetkovej škody
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Okresný súd však dokazovanie
neprípustne skrátila úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z

titulucelkovýchadministratívnychvýdajov.Rozhodnutieprvostupňovéhosúdupovažovalnavrhovateľza
vnútorne rozporné. Na jednej strane bolo zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej
lehote, pričom pre túto nečinnosť neexistoval žiadny objektívne udržateľný dôvod, na strane druhej
však porušenie práva nebolo (bez vysvetlenia) konštatované. Namiesto toho okresný súd analyzuje
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a napriek jedinečnosti prejednávanej veci, odôvodnil negatívne

rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a
odporca. Podľa odvolateľa nemožno akceptovať odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom.
Súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „v konkrétnostiach napríklad“ uviedol jediný,
a to konštatovanie, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významný označil nie len okamih

rozhodnutia o žiadosti na udelenie poverenia, ale i moment skutočného doručenia poverenia.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2

písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou- sa o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade prítomnosti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania,mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Až v deň určeného termínu pojednávania (30.9.2013 - pondelok o 9.30 hod) bol konajúcemu súdu
doručený elektronickým podaním návrh (odoslaný 27.9.2013 - piatok o 18.33 hod., t.j. po úradných
hodinách) navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod

odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo korešponduje s nižšie uvedeným záverom o
neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní vylúčeného sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení
s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia
by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k

odňatiu práva pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň
nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované znenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Vzhľadom na okamih podania

predmetnej žiadosti navrhovateľom (hoci mu bol dôvod jej podania známy najneskôr 6.5.2013 - dátum
podania tvrdeného návrhu na ústavný súd), fakticky až v deň pojednávania a na vzdialenosť sídla
konajúceho súdu od sídla právneho zástupcu navrhovateľa (resp. i samotného navrhovateľa), sa stal
bezpredmetným i postup konajúceho súdu v zmysle dotknutého ustanovenia.
Je v plnej miere účelovým tvrdenie odvolateľa, že nemal vedomosť o argumentácii odporcu. Predmetná

argumentácia sa „chronicky“ opakuje v tisíckach skutkovo a právne obdobných sporov vedených
navrhovateľom proti tomu istému odporcovi. Skutočnosť, že okresný súd bezodkladne (§ 114 ods. 2
veta posledná O.s.p.) nedoručil vyjadrenie odporcu navrhovateľovi, je preto nedôslednosťou konajúceho
súdu, nie však vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania odvolací súd poznamenáva, že napriek
vnútornej rozpornosti navrhovateľom predloženej kvalifikácie tej istej (tvrdenej) skutočnosti - podanie
ústavnej sťažnosti - ako obligatórneho, ako aj fakultatívneho dôvodu prerušenia konania, okresný súd v
dostatočnom rozsahu vymedzil pojmové znaky oboch alternatív. Nadväzne uviedol dôvody, prečo nevidí
priestor pre prerušenie konania a vyporiadal sa tiež s argumentáciou predloženou navrhovateľom.

Krajský súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov
navrhovateľom, resp. jeho neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia a nie je ani porušením práva na súdnu ochranu. Súčasťou tohto základného
práva totiž nie je aj právo na procesný úspech. Inými slovami, nie je porušením práva na spravodlivý
proces, ak súd nevyhovie procesnému alebo meritórnemu návrhu účastníka. Za porušenie základného

práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR taktiež nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

Odvolací súd sa stotožňuje i s „vecnou“ argumentáciou okresného súdu v danej otázke. Zodpovedá
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v intenciách

záväznéhorozhodnutianadriadenéhosúduojehonevylúčení.Odvolateľvnávrhunaprerušeniekonania
a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho
vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach

posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
V konečnom dôsledku i s ohľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným
sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu, vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku
hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny
nárok navrhovateľa. V kontexte týchto okolností by sa opačné rozhodnutie okresného súdu (t.j.

prerušenie konania) javilo ako ťažko argumentačne udržateľné. Nadväzne platí, že nebolo potrebné
„čakať“ na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.Opísané závery možno v plnej miere vztiahnuť aj k bezprostrednej odvolacej námietke, v zmysle
ktorej konajúci sudca v danej veci nemohol (z dôvodu nedostatku svoje nestrannosti) vydať meritórny
rozsudok. Niet totiž žiadneho dôvodu pre opätovné preskúmavanie ne/zaujatosti zákonného sudcu.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka súdu vykonanie
pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Nesprávnou je
požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom

pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a
nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne
rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc od okolnosti, že v
súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny

(ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je
nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu Okresného
súdu Čadca sp. zn. 13Er/265/2011, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z obsahu napadnutého rozhodnutia (str.5 jeho odôvodnenia; č.l.
75 spisu).

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej
konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie
neobsahuje, platí, že relevantné časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, vyplývajú z
exekučného spisu.

S poukazom na uplatnené „vecné“ odvolacie námietky je potrebné poukázať na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania. Je pritom zjavné, že (nepochybne aj z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne súdy) „hmotnoprávne“
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. Zo strany navrhovateľa ide zjavne len o sumarizáciu odvolacích dôvodov z
množstva súdnych konaní, ktoré proti odporcovi vedie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Takistojevšakneprípustné/nemožnékonfrontovaťokresnýsúdsozávermi,ktorénevyslovil(zmätočným
je z tohto pohľadu zdôrazňovanie odvolateľom okamihu doručenia poverenia, nakoľko v posudzovanej
exekučnej veci k vydaniu poverenia nedošlo). Je preto výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k
nosnémudôvodu,naktoromokresnýsúdzaložilsvojemeritórnezamietajúcerozhodnutie-t.j.záveru,že
na prípady zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia sa nevzťahuje zákonná 15-dňová lehota - odvolateľ

nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu. Už len z tohto dôvodu (hoci nie je
možné stotožniť sa so všetkými názormi prezentovanými okresným súdom) je v spojitosti s viazanosťou
odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a zásadou procesnej ekonómie
nevyhnutné konštatovať vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Vo svetle týchto skutočností sa javí nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého
postupu súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom. Práve posudzované
odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou a dôvodom súdneho rozhodnutia nekorešpondujúcim obsahom
ilustráciou nesprávneho šablónovitého/formulárového podávania odvolaní. Odvolateľ sa obmedzil
len na všeobecné konštatovania, ktoré sú navyše iba opakovaním návrhu bez adekvátnej reakcie

na konkrétne dôvody napadnutého rozsudku. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov,
výsledky vykonaného dokazovania, citoval aplikované právne normy a svoje závery primerane vysvetlil,
vrátane súvisiacich úvah.

Nad bezprostredne nevyhnutný rámec odvolací súd dodáva, že zásadný záver prvostupňového súdu
(t.j. kedy sa 15 dňová lehoty neaplikuje) bol potvrdený rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR.
Navyše, s účinnosťou od 1.6.2010 sa zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia nevzťahuje naprípady exekučného titulu vo forme rozhodcovského rozsudku (ako je tomu v súdenej veci; k podaniu
žiadosti o vydanie poverenia došlo 15.7.2011).
Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie námietky
odvolateľa týkajúce sa ostatných podmienok daného zodpovednostného vzťahu bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v

meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.