Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/76/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813200358
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5813200358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa M. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G., O. XXX, zastúpeného splnomocnencom JUDr. Jánom Chovančákom, bytom
O. H., L. XXX/XX, proti odporkyni S. I., rod. U., nar. XX.X.XXXX, bytom G., O. XXX, právne zastúpenej
advokátom Mgr. Igorom Paliderom, so sídlom L. XXX, o zaplatenie 993,22 eur s príslušenstvom, na
základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 9C/26/2013-101 zo
dňa 2. októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý titulom náhrady trov odvolacieho konania, predstavujúcich trovy právneho

zastúpenia, zaplatiť odporkyni sumu 71,11 eur na účet jej právneho zástupcu Mgr. Igora Palidera.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúd(vcelomrozsahu)zamietolnávrhnavrhovateľa,lebozvykonaného
dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne jeho tvrdení.
Nespornou bola skutočnosť, že právny predchodca/otec účastníkov Q. U. starší bol v čase jeho smrti
vlastníkomdevízovéhoúčtusozostatkom1.783,03USD.Uvedenévyplývatiežzosvedčeniaodedičstve
po menovanom zo dňa 29.10.2004, ktoré v ten istý deň nadobudlo i účinky právoplatného uznesenia o
dedičstve. Z výpovedí odporkyne a svedkov (Z. U., Q. U., S. U., I. U., S.. O. P. a Mgr. I. K.) mal okresný
súd za preukázané, že predmetné finančné prostriedky boli po smrti poručiteľa rozdelené medzi dedičov

(okrem S. U.) rovnakým dielom, t.j. tak, ako bolo konštatované v danom osvedčení o dedičstve; a to po
odpočítaní výdavkov vynaložených v súvislosti s pohrebom poručiteľa. Hoci k dotknutému rozdeleniu
došlo ešte pred vydaním osvedčenia o dedičstve, toto rozdelenie korešpondovalo s dohodou dedičov
osvedčením schválenou.

Okresný súd nepovažoval výpoveď navrhovateľa, ktorý popieral rozdelenie finančných prostriedkov,
za hodnovernú. Navrhovateľ (okrem iného) popieral i samotnú skutočnosť stretnutia so súrodencami
(a ich rodinami), čo bolo vyvrátené nielen svedeckými výpoveďami vyššie uvedených svedkov, ale aj

výpoveďou jeho manželky. Pokiaľ táto tvrdila, že pri stretnutí v súvislosti s výročnou omšou za rodičov
účastníkov v dome navrhovateľa žiadne peniaze nevidela, z výpovede jej samotnej vyplynulo, že nebola
prítomná pri stretnutí nepretržite. Zároveň ostatní svedkovia zhodne potvrdili, že manželka navrhovateľa
bola prítomná len na začiatku stretnutia. Okresný súd konštatoval, že svedkovia (s výnimkou manželky
navrhovateľaS.U.)jednoznačneuviedli,ženadanom(rodinnom)stretnutídošlokvyúčtovaniuvýdavkov
spojených s pohrebom poručiteľa Q. U. staršieho a následne bol zvyšok prostriedkov rozdelených po
1/3-ine medzi účastníkov a ich brata Q. U. mladšieho.O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že v spore neúspešnému navrhovateľovi uložil
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. povinnosť zaplatiť titulom ich náhrady odporkyni sumu 471,47 eur. Túto
čiastku podrobne zdôvodnil vymedzením jednotlivých úkonov právnej služby poskytnutých odporkyni

jej právnym zástupcom (vrátane náhrady hotových výdavkov) a tiež vznikom poplatkovej povinnosti za
odpor proti platobnému rozkazu podanému odporkyňou. Dodal, že odporkyňa si mohla uplatniť náhradu
trov aj vo vyššej sume, avšak v tomto smere bol viazaný jej (výslovným) procesným návrhom.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa alternatívne
domáhal jeho zmeny tak, že návrhu bude v celom rozsahu vyhovené alebo jeho zrušenia a vrátenia

veci na nové konanie a rozhodnutie. Namietal povrchnosť, zaujatosť a jednostrannosť okresného súdu
pri vykonávaní i hodnotení dôkazov. Vyčítal okresnému súdu, že neuviedol, ako inak mohol on (v
pozícií navrhovateľa) preukázať, že nedostal svoj diel z predmetných finančných prostriedkov, pôvodne
vedených na devízovom účte otca účastníkov. Bol toho názoru, že naopak odporkyňa mala preukázať,
že skutočne ho z daných prostriedkov vyplatila. Svedkov (s výnimkou jeho manželky) odvolateľ označil
za zmanipulovaných a vopred pripravených na výpoveď pred súdom. Spochybňoval obsah ich výpovedí

s tým, že po 17-tich rokoch si nemôžu tak presne pamätať priebeh rodinného stretnutia po výročnej omši
za rodičov účastníkov.

V rámci odvolania už nespochybňoval, že k takémuto stretnutiu (práve) v jeho dome došlo. Odvolateľ
poukazoval na nezrovnalosti vo vyjadreniach svedkov, resp. na logické rozpory. Konkrétnejšie sa
vyjadroval tiež ohľadne pohybov na dotknutom účte (napr. výber 750 USD odporkyňou ešte za života

otca, avšak veľmi krátko pred jeho smrťou a za situácie, keď bol nevládny) a k tomu, že jeho podiel
mal byť stanovený bez odpočítania pohrebných výdavkov, nakoľko tieto boli uhrádzané z iných výberov
z účtu. Nadväzne okresnému súdu vytýkal, že daným súvislostiam nevenoval pozornosť. Celkovo
namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Napokon odvolateľ spochybňoval aj priebeh samotného dedičského konania po otcovi účastníkov Q.

U. staršom.

Odporkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že okresný súd vykonal rozsiahle
dokazovanie a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Výpovede svedkov označila
za spontánne, zhodujúce sa tak v podstatných skutočnostiach, ako aj vo viacerých detailoch. Za danej
dôkaznej situácie je odporkyňa presvedčená o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ

totiž žiadnym hodnoverným dôkazom nespochybnil, že prevzal od odporkyne prerozdelené finančné
prostriedky po ich otcovi.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1O.s.p. a
beznariadeniapojednávania(§214ods.2zasúčasnejaplikácie§156ods.3O.s.p.)napadnutýrozsudok
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Neopodstatnenou je námietka odvolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Okresný súd v
rámci odôvodnenia nielen rešpektoval ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. upravujúce náležitosti tejto časti
súdneho rozhodnutia, ale predovšetkým náležite konkrétne vysvetlil svoje jednotlivé východiská, úvahy
a z nich rezultujúce závery. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov rozhodne nie je akceptovateľné hovoriť
o jednostrannosti, či povrchnosti prístupu okresného súdu. Nie je porušením práva na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia ako súčasti základného práva na spravodlivý proces, resp. ústavného práva na
súdnu a inú právnu ochranu, keď súd nezdôvodní svoje rozhodnutie v súlade s predstavami niektorého z
účastníkov. Tvrdenia odvolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku predstavujú práve takýto
(v nemalej miere) tendenčný postoj účastníka.

Celkovo má prístup navrhovateľa k prejednávaniu súdenej veci znaky takejto účelovosti. Zatiaľ, čo

vo vzťahu k svojej osobe (vrátane jeho vlastných vyjadrení) akceptuje resp. ospravedlňuje akýkoľvek
nedostatok, či nezrovnalosť, vo vzťahu k protistrane (vrátane dôkazov podporujúcich jej stanoviská,
osobitne svedeckých výpovedí) nepripúšťa najmenšiu odlišnosť. Okresný súd správne zdôraznil, že
navrhovateľ ako jediný zo všetkých zainteresovaných (teda i na rozdiel od jeho manželky) výslovne
popieral rodinné stretnutie po výročnej omši za rodičov účastníkov na jar roku 1996. V odvolaní(zrazu) uskutočnenie dotknutého stretnutia nespochybňuje; bez čo i len náznaku dôvodu zmeny svojho
skutkového tvrdenia o jednej zo zásadných okolností posudzovaného prípadu.

Hoci svoj nárok odvodzuje prioritne od konštatovania v osvedčení o dedičstve po otcovi Q. U. staršom

- opäť len s „jednoduchým odkazom“ na to, že vetu o odpočítaní pasív uviedla do osvedčenia notárka/
poverená súdna komisárka - trvá na nároku vo výške tretiny výplatku z prostriedkov na dotknutom účte
poručiteľa bez takéhoto odpočtu. Z jeho postoja a aktivity v dedičskom konaní (ním prezentovaných aj
v rámci prebiehajúceho konania) je pritom zrejmé, že dokázal náležite brániť svoje práva a oprávnené
záujmy. To znamená, že ak by uvedený odpočet nemal zodpovedať skutočnosti, určite by jeho

zahrnutie do osvedčenia namietal. Taktiež z ním predložených dokladov o priebehu dedičského konania
(priebežné rozhodnutia o dedičstve, vrátane tých, ktoré neboli právoplatné - č.l. 60 až 64) vyplýva, že
pokiaľ navrhovateľ tvrdil existenciu nároku voči niektorému zo spoludedičov, tak táto bola výslovne v
osvedčení aj zahrnutá (jeho tvrdená pohľadávka voči bratovi S. U. na vyplatenie 45.254 Sk). V danej
spojitosti je dôvodné predpokladať, že ak by ku dňu vydania (konečného) osvedčenia o dedičstve
- 29.10.2004 - existovala povinnosť odporkyne vyplatiť ho z tretiny prostriedkov na devízovom účte

poručiteľa, bol by trval na jej výslovnom zakomponovaní do osvedčenia o dedičstve.

Z obsahu výpovedí svedkov potvrdzujúcich prednesy odporkyne je zrejmé, že tieto boli spontánne.
Drobné nezrovnalosti, ktoré zdôrazňuje odvolateľ, sú logickým vyjadrením individuálneho vnímania
priebehu konkrétnej udalosti jednotlivými svedkami, či časového odstupu od tejto udalosti. Na
jednej strane navrhovateľ namieta určité nezrovnalosti, ale súčasne na strane druhej vo vzťahu k

zhodným tvrdeniam svedkov spochybňuje ich vierohodnosť. Akceptácia takéhoto spôsobu hodnotenia
svedeckých výpovedí by však vždy viedla k záveru o ich nevierohodnosti. Buď by boli nevierohodné pre
zhodu v tvrdeniach, ktorá určite musí byť dôsledkom naučenia (prípravy) svedeckých výpovedí; alebo
by boli nedôveryhodné pre rozpory vo výpovediach. Rovnako z daného pohľadu je možné vyvodiť snahu
navrhovateľa účelovo spochybňovať čokoľvek, čo nekorešponduje s jeho predstavami.

Vzhľadom na to, že okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na zmenu návrhu vo veci samej,
základným skutkovým vymedzením uplatňovaného nároku bolo (ako už je uvedené i vyššie)
zadefinovanie tretinového podielu navrhovateľa v rámci dedičského rozhodnutia - osvedčenia o
dedičstve po otcovi účastníkov Q. U. staršom. Nadväzne neboli z hľadiska ustálenia skutkového stavu
významné priebežné pohyby na dotknutom účte; osobitne ešte pred smrťou poručiteľa. Preto nie je

odôvodnenou odvolacia námietka o tom, že okresný súd sa bližšie týmto otázkam nevenoval. Obdobne
tak nie je povinnosťou súdu - a to ani pri zamietnutí návrhu z titulu neunesenia dôkazného bremena - aby
v odôvodnení uvádzal, ako inak mal navrhovateľ postupovať, aby povinnosť dôkazného bremena splnil.

V spojitosti s dôkazným bremenom je nutné uviesť, že súčasťou daného inštitútu je princíp jeho
prenášania na sporové strany v priebehu konania v závislosti od aktuálnej skutkovej/dôkaznej situácie.

V podstate možno konštatovať, že navrhovateľ tvrdením o nevyplatení tretinového podielu z dotknutého
devízového účtu, vrátane tvrdenia o tom, že osobou ním disponujúcou bola odporkyňa a doložením
dedičskéhorozhodnutiapoporučiteľoviuniesol(prvotné)dôkaznébremeno,čímdošlokjehopresununa
odporkyňu. Z jej výpovede a predovšetkým z výpovedí svedkov bolo však vyplatenie zostatku finančných
prostriedkov (aj) navrhovateľovi preukázané. To znamená, že odporkyňa uniesla na ňu pripadajúcu

mierudôkaznéhobremena.Nadväzneuž navrhovateľneprodukoval(nepredložilaanineoznačil)žiaden
konkrétnyahodnovernýdôkaz,ktorýbypreukazovalopak,resp.aspoňčiastočnespochybnilvykonaným
dokazovaním verifikované tvrdenia odporkyne.

Z konštatovaných dôvodov krajský súd vo veci samej napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Okresný súd vecne správne rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, keď náležite vychádzal

zo zásady úspechu v konaní a z návrhového charakteru dotknutého procesného nároku. Odvolateľ
v danej časti rozsudok okresného súdu vôbec nespochybňoval; len konštatoval, že okresný súd
sa najkomplexnejšie a súhrnne zaoberal (práve) náhradou trov konania. Vzhľadom na viazanosť
odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 2 O.s.p.) tak ohľadne výroku o trovách
konania nebol daný základ na podrobnejší prieskum prvostupňového rozhodnutia.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť
titulomichnáhradyodporkynisumu71,11eur.Vodvolacomkonaníbolatotižodporkyňaúspešnávcelom
rozsahu (odvolaniu protistrany nebolo vôbec vyhovené), a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. má právo na náhradu účelne vynaložených trov. Tieto predstavujú odmenu jej právneho
zástupcu za jeden úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu voči meritórnemu rozhodnutiu.

V zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. je základnou sadzbou tarifnej odmeny suma 51,45 eur.
Ku každému úkonu právnej služby prináleží režijný paušál 7,81eur (§ 16 ods. 3 označeného právneho
predpisu) a výsledná suma sa zvyšuje o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.); v

úhrne sa tak jedná o čiastku 71,11 eur (51,45 + 7,81 + 11.85). Keďže odporkyňa bola aj v odvolacom
konaníprávnezastúpená,predmetnúčiastkujenavrhovateľpovinnývzmysle§149ods.1O.s.p.zaplatiť
na účet jej právneho zástupcu.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.