Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoE/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8508204192
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8508204192.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35807598 zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, proti povinnej Q. O., bytom O. XXX/XX, V., o vymoženie 879,64 EUR s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 4Er/430/2008 - 15 zo dňa 29. apríla
2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil, oprávnenému a povinnému nepriznal
náhradu trov konania a vyslovil, že o trovách súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodne
samostatným uznesením. S odkazom na § 57 č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len EP),
§ 40 a 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,

Smernicu Rady ES č. 93/13/EHS, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka ako neoddeliteľná súčasť
všeobecných obchodných podmienok spotrebiteľskej zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným
a povinnou dňa 23.7.2007, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu, je neplatnou zmluvnou
podmienkou. Vyvodil to zo skutočnosti, že doložka nebola dojednaná v osobitnej zmluve, spotrebiteľ si
ju osobitne nevyjednal, zmluvu ako celok mohol len odmietnuť alebo prijať so všetkým všeobecnými
obchodnými podmienkami. Doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú a navyše dosiahla

intenzitu hrubého nepomeru v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedených skutočností dospel súd
prvého stupňa k záveru, že vo veci rozhodol orgán, ktorý na to nemal právomoc, čo je jednou zo
základných podmienok právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, na ktorú musel súd prihliadať
počas celej exekúcie. Preto exekúciu zastavil. O trovách oprávneného a povinného rozhodol podľa § 146
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p., a keďže oprávnený zavinil zastavenie exekúcie a povinná
si trovy neuplatnila, a ani jej žiadne nevznikli, rozhodol, že nemajú právo na náhradu trov konania.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala včas odvolanie oprávnená. Navrhla uznesenie zrušiť a vrátiť
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu rozhodovania nad rámec zverenej právomoci,
odňatia možnosti konať pred súdom, nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietala porušenie zásady kontradiktórnosti konania. Podľa jej názoru sa
súd prvého stupňa nesprávne postavil do pozície orgánu preskúmavajúceho exekučný titul, pričom na

takýto postup nie je legitimovaný, lebo postupom podľa § 44 ods. 2 EP súd už mal zistenú nerozpornosť
exekučného titulu. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 EP je neústavná. Poukázala na zákonnéprostriedky, ktoré podľa nej možno ako jediné využiť pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku,
argumentovala ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), v zmysle
ktorých sa má s rozhodcovským rozsudkom nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu, preto

ho nemôže súd opätovne v exekučnom konaní skúmať, tým menej meniť alebo rušiť. Ďalej vyjadrila
názor, že konaním exekučného súdu došlo k jej diskriminácii, k zaobchádzaniu odlišným spôsobom
ako s povinným, v exekučnom konaní mala výrazne nevýhodné postavenie, došlo k porušeniu zásady
rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania, práva na súdnu ochranu. Súd mal povinnosť vo veci vytýčiť
pojednávanie podľa § 58 z. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013. Zdôraznila, že exekučný

súd nie je oprávnený preskúmavať, či rozhodcovská doložka je v súlade s dobrými mravmi, poukázala
na § 45 ZoRK a dodala, že považuje rozhodcovskú doložku za platnú, nejde o neprijateľnú podmienku,
nevyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, má reálnu možnosť voľby.
Ďalšie námietky smerovali k tomu, že vo veci nešlo o zmluvu o spotrebnom úvere, ako to ustálil súd
prvého stupňa, úroky z omeškania boli nesprávne posúdené ako neprimerané, rovnako poplatok za
poskytnutie úveru. V rámci odvolania podala oprávnená návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods.

1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a predloženie prejudiciálnych otázok v znení : 1) Má sa
ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ? 2)
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu ? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním ktoré mu predchádzalo podľa § 212

zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. povinný skúmať súlad exekučného
titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho

súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských
veciach skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci
konať. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,
resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej

ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup
exekučnéhosúdu,ktorýmalzanásledokzastavenieexekúciepoprehodnotenízákonnostipredloženého
exekučného titulu.

Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (3Cdo 146/2011). Bez ohľadu
na už udelené poverenie na vykonanie exekúcie súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu, lebo
na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom štádiu exekúcie (porov. napr. rozsudok
z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (Porovnaj tiež
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvoveci6Cdo143/2011,6MCdo9/2012,6Cdo1/2012,2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011, nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.)

Odvolací súd poukazuje aj na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej
formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na

základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa
nejmámožnosťvybraťsimedzirozhodcovskýmaštátnymsúdom,aleakbypodľatakejtodoložkyzačalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič
nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

Pre rozhodnutie v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka v bode
17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria prílohu zmluvy o úvere zo dňa 23.07.2007
uzavretej medzi oprávnenou ako poskytovateľom úveru a povinnou nebola platne uzavretá, a teda ako
taká nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu (Stály rozhodcovský súd spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava). Rozhodcovský súd preto nemal oprávnenie vo veci konať a
rozhodnúť.

Rozhodcovská zmluva, resp. doložka, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej
autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje

informáciu o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informáciu o tom, čo konkrétna voľba
znamená.

Rozhodcovská doložka ako súčasť obchodných podmienok tzv. formulárovej zmluvy, bez možnosti
individuálneho dojednania či ovplyvnenia obsahu zo strany spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej osoby ako spotrebiteľa. Neprijateľná
zmluvná podmienka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno
vykonať. Na túto skutočnosť je exekučný súd povinný prihliadať v každom štádiu konania.

Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa pri uzatváraní zmluvného vzťahu nemenia, sú

všeobecné a záujemca o službu ich buď prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým
v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej
pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod
25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37, a iné).

Súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky je opodstatnená.
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon).

Podľa smernice č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa čl. 3 ods. 1 zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak
v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, a to v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3, ods. 2 je podmienka vždy
považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred a spotrebiteľ preto nemohol mať

žiaden vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou štandardnou, formulárovou
zmluvou.

Rozhodcovská doložka, ktorá bola predformulovaná dodávateľom a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, je v rozpore

s dobrými mravmi (IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011). Súdu tak nič nebránilo judikovať neplatnosť
rozhodcovskej doložky pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle
generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1, ako aj pre rozpor s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, v zneníaktuálnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Na podporu argumentácie odvolací súdu poukazuje na ustanovenia § 3, § 4 ods. 1 až 3 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK).

Podľa § 3 ods. 1 ZoRK rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom

vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná

forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 4 ods. 3 ZoRK nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením
zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v
rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je
rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že rozhodcovská doložka v prejednávanej veci nebola uzavretá
v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní, lebo nebola dodržaná písomná forma. Je teda
neplatná i z tohto dôvodu. Podmienku písomnej formy nespĺňa formálny odkaz v zmluve o úvere na
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka
spolu s ostatnými zmluvnými dojednaniami formulárovej zmluvy. Písomná forma je zachovaná, ak

je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami alebo vo
vzájomných výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 je striktná, bez možnosti
extenzívneho výkladu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
245/2010).

Z formy zmluvy o úvere je nesporné, že táto nespĺňa zákonné náležitosti. Zmluva o úvere neobsahuje
zmienkuovýslovnejdohodestránoriešeníprípadnýchsporovformourozhodcovskéhokonania,nedošlo
ani k podpisu všeobecných podmienok zmluvnými stranami. Z všeobecne formulovaného odkazu o
tom, že sa dlžník oboznámil s obsahom zmluvy o úvere a že súhlasí so všeobecnými podmienkami

poskytnutia úveru nemožno nijako vyvodiť, že týmto bola prejavená nepochybná vôľa účastníkov zmluvy
uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu.

Z uvedeného je zrejmé, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný
a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len

vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s § 3 Zákona o rozhodcovskom konaní uzatvorená
platná rozhodcovská zmluva. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal
orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, nemôže byť takýto rozsudok považovaný za
rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pre nariadenie exekúcie. Ak už exekúcia bola nesprávne
nariadená, musí byť v ktoromkoľvek štádiu aj bez návrhu zastavená.

Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady res iudicatae, vo vzťahu k
možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnej, nie sú dotknuté.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania je potrebné uviesť, že je vecou výlučne vnútroštátneho

súdu posúdiť, či je v danej veci dôvod na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky. Účastník
môže také prerušenie navrhnúť, ale súd nie je povinný návrhu vyhovieť. Tento procesný postup závisí
výlučne od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor EÚ o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže
byť automaticky vyvolaný podnetom, či návrhom účastníka. V danom prípade mal odvolací súd za to,že nie je namieste podávať prejudiciálne otázky, nakoľko oprávneným nastolená problematika už bola
opakovane niekoľkokrát riešená ako vnútroštátnymi súdmi, tak aj európskymi inštitúciami.

Z uvedených dôvodov návrh na prerušenie konania zamietol.

K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil
pojednávanie, hoci tak bol podľa zákona povinný urobiť, odvolací súd uvádza, že právna úprava
účinná v čase vydania napadnutého rozhodnutia (dňa 26.9.2013) nevyžadovala obligatórne nariadenie

pojednávania.Takýtoobligatórnypostupnariadeniapojednávaniaprizastaveníexekúciezdôvodupodľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku požadovala úprava účinná do 31.12.2012 (§ 57 ods. 5
dovtedy účinného Exekučného poriadku). Po tomto dátume súd môže nariadiť pojednávanie, ak je to
nevyhnutné pre objasnenie veci. V danom prípade vzhľadom na skutočnosť, že argumenty oprávnenej
sú notoricky známe a opakovane súdmi riešené, nariadenie pojednávania nebolo nevyhnutné.

Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby
na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok
Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp. zn. III.

ÚS 209/04). Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami
a uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Náhradu

trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a
ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.