Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/388/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209924
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209924.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca

č. k. 6C/98/2012-63 zo dňa 27.08.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudku okresného súdu vo výroku II., ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a
vo výroku III., ktorým odporcovi náhradu trov konania nepriznal, s a n e d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Zároveň rozhodol, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu na nestranný súd zamieta.

Nárok uplatnený navrhovateľom posudzoval okresný súd v zmysle ustanovení § 3 ods. 1, § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, 2 , § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov a podľa článku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd mal za to, že v danom prípade exekučným titulom pre exekučné konanie bol rozhodcovský
rozsudok. Prvostupňový súd mal za to, že na tento prípad možno aplikovať novelu Exekučného poriadku
§ 44 ods. 2 účinnú od 01.06.2010. Podľa tohto ustanovenia lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku tak, ako tomu bolo v tomto

prípade. Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu.

Ďalej konštatoval, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup
nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované tak, v rámci
vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ podľa
okresného súdu uvedené dôkazy nepredložil. Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný

postup podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.Okresný súd tiež poukázal na tú skutočnosť, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako
zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Je potrebné

skúmať všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). V danom prípade nešlo podľa
okresného súdu o taký prieťah, aký má na mysli zákon a vzhľadom na náročnosť sporu, ktorý sa
týkal posúdenia rozhodcovského rozsudku, súd ani nevyhodnotil, že by došlo k prerokovaniu veci bez
zbytočného prieťahu. Okresný súd mal ďalej preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím,
t. j. že nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Konštatoval tiež, že všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikovaní logického výkladu
je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť
pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje nad
rámec zákonnej povinnosti.

Okresný súd ďalej dôvodil, že v tomto konaní navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy).
Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť takto
vymáhanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho
konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s
porušením povinností odporkyne. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované

za faktickú a skutočnú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa.
Okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej
súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný
prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný.

Návrh navrhovateľa je v uvedenom smere podľa okresného súdu všeobecný a nepreskúmateľný.

Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov a nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia,
nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je
právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov.

Prvostupňový súd poukázal aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorý videl na strane navrhovateľa a nie na strane odporcu, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ
opakovane v rozpore so zákonom poskytoval úver osobám nedostatočne finančne zabezpečeným,
opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov.
Takémuto konaniu súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. Vyplýva to aj zo stanoviska, ktoré bolo
oboznámené ako príloha k vyjadreniu odporkyne, keď Európska komisia má takéto poznatky, konkrétne

o činnosti navrhovateľa. Nemožno konštatovať, že na strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme,
nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim
alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy.

Prvostupňový súd na základe dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
napreukázaniedruhejpodmienkyprezodpovednosťzaškoduzanesprávnyúradnýpostupanezákonné

rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným
postupom, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnych povinností
(nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá mala vzniknúť
navrhovateľovi porušením povinností. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť

s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania
rozhodnutiaexekučnéhosúdu,beztvrdeníprieťahovexekučnéhosúdubynebolodošlokvznikutvrdenej
škody.

Okresný súd zaujal stanovisko, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu

a nestranný súd je nedôvodný, tak podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., ako aj podľa § 109 ods. 2
písm. c) O. s. p. okresný súd dôvodil tým, že uplatnený dôvod na prerušenie konania nie je daný z toho
dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.Podľa názoru okresného súdu nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods.
2 písm. c) O. s. p., keďže toto ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť, avšak nejde o kogentné
ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná právo na náhradu
účelne vynaložených trov na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z toho dôvodu, že súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pričom konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa tak vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí súd nekonkretizuje,
prečo sa v čase rozhodovania domnieval, že neboli splnené podmienky pre prerušenie konania,
z ktorého dôvodu je uvedené rozhodnutie nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje
dostatočné odôvodnenie, z ktorého by bolo možné zistiť, akými úvahami bol súd vedený pri jeho

koncipovaní. Zo zásady spravodlivého súdneho konania vyplýva potreba, aby odôvodnenie výroku
súdneho rozhodnutia o otázke neprerušenia konania zodpovedalo požiadavke preukázania skutočností,
vypovedajúcich o možnosti pokračovať v konaní, a to mimo rozumných pochybností. Ak odôvodnenie
výroku o zamietnutí návrhu o prerušenie konania neobsahuje opis konkrétnych okolností a dôvodov
umožňujúcich súdu pokračovať v konaní, ide o rozhodnutie nepreskúmateľné a takéto odôvodnenie je

z hľadiska spravodlivého súdneho konania ústavne neudržateľné. Zohľadňovanie časového aspektu
pri posudzovaní procesného návrhu predstavuje nedôvodnú diskrimináciu účastníka pri uplatňovaní
práva na súdnu ochranu (čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Navrhovateľ nesúhlasí s tvrdením súdu, že návrh na prerušenie konania nepodporil žiadnymi listinami,
keďže návrh podal elektronicky na zverejnenú emailovú adresu súdu spolu s návrhom na zrušenie

pojednávania a ako prílohou ústavnou sťažnosťou, kedy súd disponoval touto sťažnosťou a mal
poznať jej obsah a dôvody. Navrhovateľ poukázal na to, že uskutočnil podanie, ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Ani okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

navrhovateľa objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného, pritom
poukázal na to, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajských súdov, v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornil na to, že jeho právny názor vyslovil
Krajský súd v Trnave v rozhodnutí č. k. 11NcC/46/2012-24 zo dňa 17.10.2012, kedy vylúčil všetkých
sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec prikázal na prejednanie Okresnému

súdu Galanta. Išlo o rozhodnutie v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rozhodli o
skutkovo a právne rovnakých veciach obdobne Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove. Krajský
súd v Prešove pritom v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd musí konať nestranne a súd sa musí aj
navonok javiť ako nestranný. Skutočnosť, že súdom je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť
spôsobená nesprávnym postupom toho istého súdu v inej veci, napĺňa hypotézu ust. § 14 ods. 1 O. s. p.

pre pomer k veci. Rozhodovanie veci zákonným sudcom je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/2009). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu
„zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej Ústavy SR (III. ÚS 16/2000). K uvedenej argumentácii
pripojil navrhovateľ rozhodnutia krajských súdov v skutkovo a právne zhodných veciach. Za situácie,
kedy názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských

súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, a preto nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo a aby sa naďalej
vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konanie preto malo byť prerušené až do rozhodnutia
ústavného súdu o otázke nestrannosti a osoby sudcu, ako to žiadal a žiada navrhovateľ. Ďalej namietal,

že procesný postup, v ktorom o veci účastníka v konaní nerozhodol zákonný sudca, je nezlučiteľný
s garanciami uvedenými v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a napokon aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd a rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné.
Na záver uviedol, že pri posudzovaní otázok nestrannosti treba v každom prípade zohľadniť judikatúru
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací

súd uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na opätovné prejednanie.Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s.
p.)napadnutýrozsudokvovýrokuI.,ktorýmnávrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniadoprávoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný
súd zamietol, odvolací súd potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Výroku II., ktorým návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a výroku III., ktorým odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
sa nedotkol, keďže tieto výroky neboli napadnuté odvolaním.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca

i napriek tomu, že krajský súd nevzhliadol v ním označených skutočnostiach dôvodné vylúčenie sudcu,
čo však nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. V danej veci rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5NcC/141/2013-17
zo dňa 7. marca 2013, že sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Adriana Pytliaková, PhD. je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci. Zároveň ostatní sudcovia Okresného súdu v Čadci neboli vylúčení

z konania. Konajúcej sudkyni JUDr. Anne Hozákovej bol spis pôvodne pridelený dňa 27.09.2012.
Následne z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti JUDr. Anny Hozákovej bol spis pridelený JUDr. Anne
Plichtíkovej. Následne z dôvodu ukončenia dlhodobej práceneschopnosti JUDr. Hozákovej, bola vec
pridelená pôvodne zákonnej sudkyni s účinnosťou od 22.04.2013. V súdenej veci však neboli zákonnou
sudkyňou JUDr. Hozákovou oznámené skutočnosti v zmysle ust. § 15 ods. 1 O. s. p., pre ktoré by bola

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Nebol teda daný dôvod na rozhodnutie nadriadeného
súdu o vylúčení či nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ
aj neexistuje žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu vo vzťahu k JUDr. Anne Hozákovej o tom, že

sudkyňa je alebo nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto
otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom
okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo

zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej

sudkyne JUDr. Anny Hozákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.Z uvedeného dôvodu nebolo dôvodné akceptovať návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný
súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil,
s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Riešenie otázky prípadnej zaujatosti sudcov patrí medzi

otázky, ktoré sú všeobecné súdy oprávnené riešiť a o tejto otázke právoplatne rozhodli. Z uvedených
dôvodov potom rozhodnutie okresného súdu v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
týkajúca sa výroku I., ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Sudca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Napadnuté rozhodnutie spĺňa uvedené
kritériá. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre
ktoré zamietol návrh na prerušenie konania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplývajú myšlienkové

postupy, ktorými sa spravoval, keď došiel k záveru o nedôvodnosti návrhu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom, alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

V súvislosti s aplikáciu uvedeného ustanovenia prvostupňový súd správne konštatoval, že obligatórnym
dôvodom prerušenia konania je závislosť súdneho rozhodnutia od otázky, ktorú nie je v tomto konaní
oprávnený riešiť. Nebol naplnený zákonný dôvod prerušenia konania, a síce, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie

konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné
opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber,
resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie
tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného
súdneho konania využije, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany

práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana
práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti
konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky

nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa
pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej
republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých

vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (viď Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/2000).

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu nespočíva na
nesprávnom právnom posúdení, pretože prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí o prerušení konaniapodľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. dostatočne zohľadnil požiadavku rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov konania vyplývajúcu z § 6 O. s. p., ako i možnosť iných procesných opatrení týkajúcich sa
vedenia tohto súdneho konania.

V súdenej veci už Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, posudzoval opodstatnenosť navrhovateľom
tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie dôvodov,
pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy právoplatne
rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. oprávnené
posudzovať.

Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale
skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne zaručených základných
práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná,
začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia
konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Okresný súd postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.

Z uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.