Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoE/73/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8509200571
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8509200571.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: M. I., nar. XX.X.XXXX, bytom L. X, XXX XX L., o vymoženie
1.092,08 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 4
Er 37/2009-19 zo dňa 29.4.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania účastníkov v r a c i a vec súdu prvého stupňa bez meritórneho
vybavenia.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a zároveň rozhodol, že oprávnený a
povinný nemajú právo na náhradu trov konania. O trovách súdneho exekútora vyslovil, že rozhodne
samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal

voči povinnému vymoženia sumy 1.092,08 Eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR
09893/08 zo dňa 7.10.2008.

Následne súd citoval ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), §

45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákonorozhodcovskomkonaní),§3ods.3zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,§§52anasl.
Občianskeho zákonníka, poukázal aj na smernicu č. 93/13/EHS zo dňa 5.apríla 1993 o neprimeraných
podmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách auviedol,žerozhodcovskýsúdsanevysporiadalsvylúčením
inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa. Bol toho názoru, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku
individuálne nevyjednal, a je nesporné, že spotrebiteľ nemal možnosť meniť ju. Rozhodcovská doložka,

je súčasťou všeobecných podmienok, ktoré oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v
prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ vystupuje v konaní ako
slabšia strana, pričom súdy preskúmavajú rozhodcovské rozhodnutia z pohľadu formálne a materiálnej
vykonateľnosti.

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom mali za následok

odopretie ochrany spotrebiteľovi. Medzi účastníkmi nebola platne a najmä individuálne dojednaná
rozhodcovská doložka a teda existuje rozpor exekučného titulu so zákonom.Z dôvodu nesporných vád rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a pre neplatnosť
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej rozhodcovskej podmienky v úverovej zmluve súd exekúciu

zastavil v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Zároveň rozhodol, že oprávnený a povinný
nemajú právo na náhradu trov konania, pričom o trovách súdneho exekútora vyslovil, že rozhodne
samostatným uznesením.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol

nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, nebol dostatočne zistený skutkový
stav a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odvolaní namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom

takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu, uvedenom v

žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť
a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu, indikovaného § 40

a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva, spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd,
je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na ochranu a spravodlivý súdny proces. Exekučný
súd nemohol za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný

úkon bol už exekučným súdom platne vykonaný. Oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo
limitovaná zákonom. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní stanovuje lehotu, v ktorej
účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Je neopodstatnené, aby
exekučnýsúdmoholkedykoľvekbezčasovéhoobmedzeniavstupovaťdoprávnychvzťahov,založených
akýmto rozsudkom. Iba v rámci zákona o rozhodcovskom konaní je možné pristúpiť k spochybneniu

konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Všeobecný
súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. S takýmto rozsudkom musí exekučný súd nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť alebo meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust.

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie
o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu

alebo exekučného konania, realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne
a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným a povinným. Exekučný súd mal vypočuť
žalobcu, lebo tento nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy. Exekučný
súd konštatuje skutočnosti, ako keby v tomto smere vykonával dokazovanie, avšak toto nevykonal a k

záverom dospel len na základe domnienok. Aj v prípade akceptovania názoru, že exekučnému súdu
patrí revízna právomoc, exekučný súd je oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1
písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) zákona o
rozhodcovskom konaní oprávnený preskúmavať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by

exekučný súd napriek tomu usúdil, že je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, žalobca
tvrdí, že táto je platná.
Oprávnený ďalej namietal právne posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tiež namietal
nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pričom argumentoval tým, že tento úrok
z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že dlžník poruší zmluvné

podmienky. Dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku.
Vovzťahukpoplatkuzaposkytnutieúveru,oprávnenýsaodvolávalnaust.§499Obchodnéhozákonníka
a pokiaľ ide o poplatky za zaslanie upomienok, oprávnený tvrdil, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, povinný sa zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú

upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu nákladov
a administratívny s tým spojenej.
Svoje odvolanie ešte rozšíril o právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorá sa týkala materiálnej vykonateľnosti a
obsahovou určitosťou exekučného titulu a pokynmi pre súd prvého stupňa vo vzťahu k preskúmaniu
absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými

odvolacími námietkami.

V úvode a závere odvolania navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu
otázku v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm.q)ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHDz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho,

ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom

na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.Pokiaľ sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami oprávneného, je potrebné vychádzať z ust. § 35
zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný

rozsudok súdu.

Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú presne upravené. Teória však
rozoznáva účinky právoplatnosti tzv. formálne a tzv. materiálne.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi
opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky,
sa nastolil kvalitatívny nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova
konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.

Formálna právoplatnosť je bezvýnimočná a teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi
opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia. Nie je bezvýnimočná, z vážnych
dôvodov existujú jej výnimky. Tieto výnimky sú stanovené v zákone a pokiaľ zákon nie je v rozpore s
ÚstavouSR,ústavnýmizákonmialebomedzinárodnýmizmluvami,súdnemámožnosťskúmaťvhodnosť
alebo nevhodnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia. Takto treba vykladať aj ust. § 45 ods. 1, 2

zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (§268 O.s.p.),

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, a to aj bez návrhu. V prípade, ak by rozhodcovský rozsudok zaväzoval
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, a ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,
predstavovali by tieto nedostatky hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie. Ak súd zistí dôvody
neprípustnosti uvedené v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z., zastaví exekučné konanie aj bez návrhu.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.V danom prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere, z obsahu ktorej vyplýva, že povinný
uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ.

Rozhodcovská zmluva je pojmovo procesným dojednaním, ktorej cieľom je založenie právomoci
rozhodcu či Stáleho rozhodcovského súdu, a to namiesto alebo vedľa právomoci súdu všeobecného.
Možno povedať, že rozhodcovská zmluva má zmiešanú povahu, pretože sa jednak uzatvára
podľa procesného predpisu, a to zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje len niektoré
pravidlá uzatvárania, pokiaľ ide o obsah a formu, avšak v ostatnom, najmä pokiaľ ide o náležitosti

právnych úkonov a kontraktačného procesu, je nutné túto doložku podriadiť režimu hmotného práva.
Rozhodcovská zmluva je teda uzatváraná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluvách ako
najbližšieho právneho odvetvia. Rozhodcovská doložka nie je koherentnou súčasťou hlavnej zmluvy, v
ktorej je obsiahnutá, a platí doktrína separácie rozhodcovskej zmluvy a zmluvy hlavnej, podľa ktorej sú
obe zmluvy na sebe celkom nezávislé. V exekučnom konaní v každom štádiu treba skúmať existenciu
podmienok konania a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento bol vydaný orgánom, ktorý

na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie
exekučného konania alebo zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku
sa exekučné konanie zastaví.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie
exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd
judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už

pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci
6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV.55/2011, IV.60/2011 a nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011. Dojednanie rozhodcovskej
doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský

súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu, zaručeným Ústavou SR“.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa

vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. c) zamietol.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa posúdenia, či základný právny vzťah

bol spotrebiteľským úverom, odvolací súd dodáva, že v priebehu odvolacieho konania teda nebolo
oprávneným preukázané, aby povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čím treba podľa názoru
odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže

oprávneného.S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uzneseniu
súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil, okrem výroku o trovách
účastníkov konania.

Novelou Exekučného poriadku účinnou od 1.11.2013 bola z ustanovenia § 58 vypustená možnosť
podania odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57. Exekučný poriadok
účinný od 1.11.2013 teda už v ustanovení § 58 nepripúšťa možnosť podania odvolania proti výroku o
náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57.

Aké predpisy je potrebné použiť pri rozhodovaní o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1.11.2013 upravuje ustanovenie § 243b ods. 3
Exekučného poriadku. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1.11.2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných
do 31.10.2013; to neplatí, ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom

doposiaľ nerozhodol sudca.

V prejednávanej veci napadnuté rozhodnutie o trovách exekúcie vydal vyšší súdny úradník dňa
29.4.2014. O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sudca súdu prvého stupňa do 31.10.2013 nerozhodol
(vyjadrenie sudcu podľa § 374 ods. 4 O.s.p. je v danom prípade zo dňa 28.5.2014), bolo potrebné podľa

vyššie citovanej právnej úpravy vrátiť vec súdu prvého stupňa bez meritórneho rozhodnutia.

Ak teda sudca do 31.10.2013 o odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nerozhodol,
po 1.11.2013 takéto rozhodnutie o trovách má charakter rozhodnutia proti ktorému Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 202 O.s.p. odvolanie nepripúšťa, čoho dôsledkom vyplývajúcim z ustanovenia

§ 374 ods. 4 O.s.p. je zrušenie rozhodnutia s tým, že o trovách musí opätovne rozhodnúť sudca.

V končenom rozhodnutí vo veci samej bude rozhodnuté aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.