Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. apríl 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/69/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811200087
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7811200087.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu regionPRESS, s.r.o., so sídlom Trnava, Študentská
2, IČO: 36 252 417, zastúpeného PROSMAN A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom
Trnava,Hlavná31,protižalovanémuQ.Q.,A..XX.X.XXXX,W.X.XXX,zastúpenéhoJUDr.Alexandrom
Milkom, advokátom, so sídlom Rožňava, Cyrila a Metoda 4, v konaní o zaplatenie 14.162,55 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo 17.12.2012 č.k.

4C/8/2011-169 takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.068,05 eur s úrokmi
z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 28.06.2008 do zaplatenia.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o povinnosti
žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania a vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť trovy štátu a v

rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania je návrh žalobcu na zaplatenie sumy 14.162,55 eur titulom náhrady škody, ktorú
žalovaný ako zamestnanec spôsobil žalobcovi ako zamestnávateľovi.

Okresný súd Rožňava (ďalej iba súd prvého stupňa) rozsudkom zo 17.12.2012 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.068,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 28.
06. 2008 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania vo výške 3.474,26 eur právnemu zástupcovi žalovaného do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 511,05
eur právnemu zástupcovi žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Rožňava 287,42 eur ako trovy štátu.

Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že rozsudkom z 28.02.2012 č.k. 4C/8/2011-118 určil, že
žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.06.2008 podľa § 186 Zákonníka práce. Tento
rozsudok sa stal právoplatným 18.04.2012. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 186 ods. 2 Zákonníka
práce, ktorý upravuje rozsah náhrady škody spôsobenej z nedbanlivosti. S poukazom na listinné dôkazy

a po právnom posúdení podľa § 134 ods. 1, 2, 3 a 4 Zákonníka práce súd prvého stupňa zistil priemerný
zárobok žalovaného za rozhodné obdobie, ktorý bol vo výške 8.044,02 Sk. Výška priemerného zárobku
za 4 mesiace je 32.176,08 Sk, čo je 1.068,05 eur. K námietke premlčania, ktorú žalovaný vzniesol súd
prvého stupňa uviedol, že nárok žalobcu premlčaný nebol. Žalobca sa dozvedel o škode a o jej výške
v deň ukončenia činnosti žalovaného dňa 26.06.2008, pričom žaloba bola podaná na súd 25.06.2010,
ktorá pred uplynutím premlčacej doby. Pokiaľ sa týka zostatku v pokladničnej knihe súd prvého stupňa

vykonal znalecké dokazovanie, z ktorého vyplýva, že stav v pokladničnej knihe ku dňu 26.06.2008 a po
zaúčtovaní chýbajúcej mzdy by bol vo výške 418.358,- Sk, teda 13.886,94 eur. Túto škodu považoval zaškodu, ktorá žalobcovi vznikla konaním žalovaného, preto žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi škodu
podľa § 186 Zákonníka práce a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O úrokoch z omeškania rozhodol
podľa nariadenia vlády 87/1995 Z.z. O trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi rozhodol podľa §

142 ods. 3 O.s.p. Osobitným výrokom priznal žalobcovi náhradu separátnych trov konania, ktoré vznikli
v súvislosti s neúčasti právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 15.03.2011, a to podľa § 147
ods. 1 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti všetkým jeho výrokom, s výnimkou výroku,

ktorým žalobcovi bola priznaná náhrada separátnych trov v sume 511,05 eur. Žalobca odvolanie
odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navyše namietal,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.162,55 eur s príslušenstvom
a náhradu trov konania alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Žalobca poukazuje, že súd prvého stupňa dňa 28.02.2012 vydal medzitýmny rozsudok, ktorým rozhodol,
že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.06.2008 podľa § 186 Zákonníka práce.
Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že žalovaný nezodpovedá za škodu podľa § 182 až § 184

Zákonníka práce, pretože nedošlo k prechodu práv a povinností z uzavretej dohody o hmotnej
zodpovednosti na nového zamestnávateľa žalovaného. Odvolateľ vytýka napadnutému rozsudku, že
sa v pomerne stručnom a pre rozhodnutie v merite veci v nedostatočnom odôvodnení obmedzil iba na
citovanie zákonných ustanovení § 186 a § 134 Zákonníka práce a bez akéhokoľvek zdôvodnenia z
listinných dôkazov vypočítal výšku štvornásobku priemerného mesačného zárobku. Súd prvého stupňa

ustálil, že sumu 14.162,55 eur považuje za škodu vzniknutú žalobcovi konaním žalovaného. Odvolateľ
namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva žalobcovi možnosť dozvedieť sa, na základe
akých dôvodov súd vo veci rozhodol, čím sa jeho rozhodnutie stáva nezrozumiteľné, nejasné a v
konečnom dôsledku nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa sa nezmienil o tom, na základe akých
skutočností a vykonaných dôkazov dospel k záveru, podľa ktorého pri určení výšky škody spôsobenej

žalovaným žalobcovi vychádzal z ust. § 186 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce , resp. iba z kontextu
vyplýva názor súdu prvého stupňa, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu z nedbanlivosti. Žalobca
má za to, že súd v tomto smere výrazným spôsobom pochybil, keď bez konštatovania a náležitého
zdôvodnenia ustálil výšku škody a túto následne priznal žalobcovi. Skutočnosť, že žalovaný spôsobil
škodu z nedbanlivosti je s ohľadom na vykonané dokazovanie nepreukázateľná. Práve naopak, v

konaní bolo dokázané, že o nedbanlivosť zo strany žalovaného ísť nemohlo. Bez ohľadu na to, že
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa neobsahuje náležité právne posúdenie veci, odvolateľ je
toho názoru, že právny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalovaný spôsobil žalobcovi škodu z
nedbanlivosti, nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov. Žalobca je toho názoru, že škoda, ktorá
mu bola spôsobená žalovaným bola spôsobená úmyselne, pričom s ohľadom na doslovné znenie § 186

Zákonníka práce ani nie je potrebné úmysel žalovaného preukazovať. Pojmy úmyselná nedbanlivosť
na účely posúdenia zavinenia nevymedzuje Občiansky zákonníka ani Zákonník práce a preto je ich
význam potrebné vykladať podľa ustanovení Trestného zákona. Žalobca konštatuje, že žalovaný sám
svojím konaním a odpoveďami na otázky právneho zástupcu žalobcu počas konania preukázal, že
škoda, ktorú spôsobil žalobca by bola spôsobená úmyselne. Na pojednávaní dňa 20.07.2012 na otázku

právneho zástupcu žalobcu odpovedal, že prostriedky, ktoré sa nachádzajú v pokladni v hotovosti patria
zamestnávateľovi. Tiež potvrdil, že súhlasí s obsahom čestného prehlásenia zo dňa 26.06.2008, v
ktorom uznal, že konečný stav v jeho pokladni bol k tomuto dňu 412.857,- Sk. Rovnako poukazuje na
ďalšie výpovede žalovaného, z ktorých vyvodzuje, že žalovaný si uvedomil, že po skončení pracovného
pomeru ako zamestnanec mal vrátiť všetky zverené hodnoty, ktoré prevzal. Aj keď súd prvého stupňa

neuznal dohodu o hmotnej zodpovednosti, je žalobca presvedčený, že pre dokázanie vnútorného
psychického vzťahu žalovaného k jeho konaniu je vhodné a potrebné prijať ako relevantné obsah jej
ustanovení. Žalovaný bol viac ako len uzrozumený s tým, že mu peňažné prostriedky v pokladni
nepatria a vedel, aké povinnosti mal po skončení pracovného pomeru. Napokon žalobca namieta, že
považuje za nepochopiteľný postup súdu, ktorý po vydaní medzitýmneho rozsudku vykonával pomerne

rozsiahle dokazovanie na zistenie, či zostatok uvedený v pokladničnej knihe ku dňu 26.06.2008 a ku dňu
14.07.2008 je správne vyčíslený a napokon napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi z titulu škody len
sumu 1.068,50 eur. Uvádza, že je otázne, či postup súdu prvého stupňa bol hospodárny a účelný, resp.
či súd vzhľadom na uvedené rozhodnutie nemohol vo veci rozhodnúť už v čase vydania medzitýmnehorozsudku. Žiaden z dôkazov vykonaný po vydaní medzitýmneho rozsudku nemal vplyv na konečné
rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím sa neúmerne navýšili trovy účastníkov konania, najmä žalobcu. K
tomu uvádza, že právny zástupcu žalobcu opakovane pripomínal zásadu rýchlosti a hospodárnosti.

Pokiaľ sa týka rozhodnutia o náhrade trov konania, má žalobca za to, že súd prvého stupňa nesprávne
interpretoval a aplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Poukazuje na to, že žalobca bol čo do základov konania
úspešný, čo bolo potvrdené aj medzitýmnym rozsudkom zo dňa 28.02.2012. Argumentuje aj nálezom
Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS ČR 228/04.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktorý mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a v časti, v ktorej napáda vyhovujúci

výrok rozsudku, je odvolanie neprípustné.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ani jeden z účastníkov odvolaním nenapadol výrok rozsudku o
povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania 511,05 eur, ktorý nadobudol právoplatnosť.

Keďže žalobca odvolaním napadol aj vyhovujúcu časť rozsudku, odvolací súd v prvom rade skúmal, či
sú splnené podmienky prípustnosti odvolania proti takémuto výroku.

Podľa § 201 prvá veta O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje.

Odvolanie je prípustné proti rozsudku s výnimkou rozsudkov uvedených ust. § 202 ods. 1 O.s.p.

Z hľadiska subjektívnej prípustnosti odvolania je v zásade možné podať riadny opravný prostriedok proti
takému rozhodnutiu, ktorým bola oprávnenému účastníkovi spôsobená formálna alebo materiálna ujma.

Za formálnu ujmu sa pritom považuje odchýlenie výroku rozhodnutia od posledného návrhu účastníka vo
veci samej, a to v jeho neprospech. To znamená, že účastník môže podať odvolanie proti takému výroku,
ktorým nebolo jeho návrhu vyhovené čo len sčasti, ak konajúci súd prekročil jeho návrh, prípadne ak
prisúdil niečo iné, než čoho sa účastník domáhal. Z hľadiska materiálneho musí ísť rozhodnutie, ktoré
znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie.

V prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená ako
zamestnávateľovi zo strany žalovaného ako zamestnanca. Žalobca sa domáha zaplatenia škody v sume
14.162,55 eur s príslušenstvom. Vyhovujúcim výrokom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.068,05 eur s príslušenstvom. Z odôvodnenia rozsudku pritom vyplýva, že ide

o náhradu škody z titulu pracovného pomeru, pričom sporná ostáva otázka rozsahu náhrady tejto škody.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa vyhovel v časti žalobe o náhradu škody z pracovného pomeru je možné
konštatovať, že tento vyhovujúci výrok nespôsobil žalobcovi formálnu ani materiálnu ujmu a preto ak
žalobca tento výrok napadol odvolaním, ide o odvolanie, na ktoré žalobca nie je oprávnený. Odvolanie

proti takému výroku by mohol podať iba žalovaný, ktorému bola týmto výrokom uložená povinnosť.

Preto odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku podľa § 218 ods. 1 písm.
b) O.s.p.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol a proti súvisiacim výrokom o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu.

Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré je založené na právnom závere, že
žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi iba v takom rozsahu, akoby šlo o škodu spôsobenú

z nedbanlivosti, je potrebné považovať za rozhodnutie prekvapivé. Navyše rozhodnutie nie je dostatočne
odôvodnené, čo sa považuje za vadu konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), pripadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z obsahu spisu vyplýva, že sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody, ktorá vznikla v
súvislosti s pracovným pomerom. Keďže pôvodná žaloba bola založená na skutkovom tvrdení, že medzi

účastníkmi konania bola uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti, čo po vykonanom dokazovaní
nebolo preukázané, súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom z 28.02.2012 č.k. 4C/8/2011-118
rozhodol, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu podľa § 186 Zákonníka práce.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ust. § 186 Zákonníka práce upravuje iba rozsah
zodpovednosti za škodu, nie je však z neho možné vyvodiť základ pracovnoprávnej zodpovednosti, teda

ktorý z druhov pracovnoprávnej zodpovednosti sa v konkrétnej veci uplatňuje.

Zákonník práce upravuje tzv. všeobecnú zodpovednosť za škodu, ktorá je upravená v § 179 Zákonníka
práce a osobitné druhy zodpovednosti upravené v ust. § 182 až § 185 Zákonníka práce.

Z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku je možné vyvodiť iba to, že žalovaný za škodu žalobcovi
nezodpovedá podľa § 182 až § 184 Zákonníka práce, z čoho je nevyhnutné vyvodiť, že ak existuje
škoda, ktorá vznikla žalobcovi ako zamestnávateľovi a ktorú spôsobil žalovaný ako zamestnanec, musí
sa jednať o tzv. všeobecnú zodpovednosť za škodu podľa § 179 Zákonníka práce.

Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu
spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a
§ 185.

Z uvedeného ustanovenia je potrebné vyvodiť, že pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia
byť splnené zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí protiprávny úkon, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie zamestnanca. Navyše škoda musí
vzniknúť v rámci existujúceho pracovného pomeru a musí k nej dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo
v priamej súvislosti s ním.

Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný
nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do
predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

Podľa § 186 ods. 2 Zákonníka práce náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ
požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa 4-
násobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Toto
obmedzenie neplatí ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až § 185, alebo ak bola
škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok.

Ako už bolo spomenuté ust. § 186 Zákonníka práce upravuje iba rozsah a spôsob náhrady škody, pričom
ide o spoločné ustanovenie k ustanoveniam § 179 až § 185 Zákonníka práce.

Odvolací súd konštatuje, že ak sa súd prvého stupňa nevysporiadal v dôvodoch rozhodnutia s

jednotlivými predpokladmi všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré vyplývajú z ust. §
179 ods. 1 Zákonníka práce, je odôvodnenie rozsudku nedostatočné, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa nespochybňuje skutočnosť,

že došlo k vzniku škody, ustálil vykonaným dokazovaním aj výšku škody, ktorá žalobcovi ako
zamestnávateľovi vznikla. Z rozsudku však nie je možné zistiť, z čoho súd prvého stupňa vyvodil
základ nároku na náhradu škody, to znamená, ktorú právnu povinnosť žalovaných ako zamestnanec
porušil, pretože iba to zakladá jeho všeobecnú zodpovednosť za škodu. Z odôvodnenia rozsudkuďalej nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa vyporiadal s otázkou zavinenia so zreteľom na rozsiahle
dokazovanie, ktoré vo veci bolo vykonané. Samotné konštatovanie, že sa jedná o zodpovednosť
spôsobenú z nedbanlivosti, nepostačuje pre záver o tom, že súd prvého stupňa posudzoval všetky

predpoklady zodpovednosti za škodu.

Z ustanovenia § 179 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že zavinenie musí zamestnávateľ zamestnancovi
preukázať. Preukázanie zavinenia však môže vyplynúť z jednotlivých vykonaných dôkazov a je
povinnosťou súdu odôvodiť, ktorá forma zavinenia v konaní bola preukázaná a z ktorých dôvodov tento

záver vyplýva.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že v priebehu konania žalovaný netvrdil, že k škode došlo z
nedbanlivosti, resp. nevyjadroval sa vôbec k otázke svojho zavinenia. Žalovaný v priebehu celého
konania spochybňoval základ a výšku žalovaného nároku. Keď otázka zavinenia nebola predmetom
dokazovania na súde prvého stupňa a ak následne súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil práve na

otázke formy zavinenia, je možné jeho rozhodnutie považovať za prekvapivé. O prekvapivé rozhodnutie
ide v tom prípade, ak je rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré v konaní účastníkmi konania
tvrdené neboli a ku ktorým sa preto nemohli vyjadriť.

Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozsudok v časti, v ktorej bola

žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá zrušiť, pretože postupom súdu a rozhodnutím samotným došlo
k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, čo je dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p.

Ako súvisiace zrušil odvolací súd aj výroky o trovách konania a o náhrade trov štátu.

Úlohou súdu prvého stupňa bude podrobne sa zaoberať otázkou zavinenia, pričom je povinný
prihliadnuť na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania.
Ďalej bude povinnosťou podrobne odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k jednotlivým predpokladom
zodpovednosti za škodu tak, ako ich vyžaduje ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.