Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/131/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211218763
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2211218763.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a. s., Piešťany, Teplická 7434/147,
proti žalovanému: I. B., nar. X. I. XXXX, bytom N., J. XXX/XX, o 294,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 10. mája 2012 č. k. 7C 275/2011 - 27 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 24,77 eur s
úrokmi z omeškania vo výške 0,024% denne od 8. októbra 2009 do zaplatenia a „trovy“ (keď už, tak
správne „náhradu trov“ - pozn. odvolacieho súdu) konania vo výške 17,50 eur, všetko do 3 dní; vo zvyšku
potom žalobu (požadujúcu okrem priznanej istiny tiež zaplatenie zmluvného úroku, poplatku za výber
z bankomatov, zmluvnej pokuty, sankčného úroku a mesačného poplatku za vedenie účtu čiastkovými

sumami 194,14 eur, 2,29 eur, 21,77 eur, 7,23 eur a 34,33 eur) zamietol. Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1 a 3, § 2 ods. 1 písm. a/, b/ a g/, § 6 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 23a
ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a/ a b/, § 3 ods.
1 a 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 3, § 37 ods. 1, §§ 39, 41,
451 a 456, § 458 ods. 2 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.; vecne mal potom za to,

že v prípade vzťahu účastníkov konania šlo o spotrebiteľský vzťah, v ktorom žalovaný ako spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť obsah typovej zmluvy a kde zmluva o tzv. revolvingovom úvere (zahrnutá
do úverovej zmluvy z 19. decembra 2006) nebola platne uzavretá. Dojednania o revolvingu boli totiž
vyhotovené drobným (skoro nečitateľným) písmom a využitý tu bol omyl spotrebiteľa (nevenujúceho
príslušným dojednaniam dostatočnú pozornosť). Išlo tak o konanie rozporné s dobrými mravmi aj o
nanútenie spotrebiteľovi podpisom jednej zmluvy podpisu ďalšej, vyvodzovanie nárokov z takéhoto

počínania nemohlo požívať ochranu a žalobkyni nezaložilo právo na nič iné než istinu s požadovaným
úrokom z omeškania, počítaným z nej; konštatoval tiež súd prvého stupňa, ktorý napokon rozhodnutie o
trováchkonaniaodôvodnilprávneust. §142ods.3O.s.p.(Občianskehosúdnehoporiadkuč.99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom iba čiastočným a to nepatrným neúspechom
žalobkyne (???) a priznaním jej náhrady trov na súdnom poplatku podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka
súdnych poplatkov (v tomto prípade bez uvedenia aj, že tu ide o prílohu zákona SNR č. 71/1992 Zb. v

znení neskorších zmien a doplnení).

Proti tomuto rozsudku a to výslovne len voči rozhodnutiu o tzv. zvyškovom zamietnutí žaloby podala včas
odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu (rozsudku) vyhovením žalobe celkom. Namietala
vyvodením (súdom prvého stupňa) z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení, keď platné
právo dojednanie viacerých úverov v rámci jednej zmluvy nezakazuje, predovšetkým ale bolo celkom
ponechané bez povšimnutia, že účinnosť zmluvy o revolvingovom úvere bola podmienená aktivitou zo

strany dlžníka (aktivovaním karty). Sám žalovaný pritom záujem na tomto evidentne mal, keď vykonalprejav vôle smerujúci k aktivácii karty a úver i začal čerpať, pričom tu nebol daný ani žiaden z ďalších
okresným súdom naznačovaných, bližšie ale neozrejmených dôvodov neplatnosti zmluvy. Žalovaný
k podpisu zmluvy nebol donucovaný, šlo tu o osobu plne spôsobilú na právne úkony a aj ochrana

spotrebiteľa musí mať svoje hranice; argumentovalo sa odvolaním, poukazujúcim tiež na rozhodnutia
rôznych súdov podporujúce odvolaním prezentované názory.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/, ako aj § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach
odvolania (pretože aj na rozhodnutí vo veci samej o tzv. zvyškovom zamietnutí žaloby bolo závislým tiež
rozhodnutie o trovách konania) a to bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však

najmäsozreteľomkneposkytnutiu/okresnýmsúdom/dostatočnezrozumiteľnýchodpovedínavšetkysa
ponúkajúce otázky nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou)
a dospel k záveru, že rozsudok v odvolaním dotknutých častiach nemožno považovať za vecne správny.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého paragrafu,

odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)

je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992

Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právezvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte
zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i napádaný rozsudok súdu prvého

stupňa z prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa sa totiž aj v tejto veci dopustil prakticky toho istého pochybenia, ako v inej jeho veci
za účasti žalobkyne totožnej s tou z prejednávanej veci (tu rozumej vo veci Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 7C/4/2012, vedenej tunajším krajským súdom pod sp. zn. 10Co/148/2012), teda toho,
že do odôvodnenia svojho rozsudku obrazne nasypal celé priehrštie ustanovení právnych predpisov,
tieto ale uspokojivým spôsobom nevyložil a takto sa mu logicky nemohlo podariť ani to, žeby mohol

výsledkami dokazovania i dostatočne argumentačne podporiť svoju úvahu, prečo má byť zmluva o
revolvingovom úvere, nepochybne zakomponovaná do inej zmluvy, neplatnou ako celok. S prihliadnutím
k námietkam vzneseným v rámci odvolania, potom požiadavke na zachovanie práva účastníkov na
spravodlivé súdne konanie so všetkými jeho atribútmi (vrátane práva na riadne odôvodnené súdne
rozhodnutie)nezodpovedalopredovšetkýmnevysporiadaniesasošpecifickýmargumentomodvolateľky

o podmienení vzniku tzv. revolvingového úverového vzťahu vyvinutím zmluvne vymienenej aktivity zo
strany úverového dlžníka (spotrebiteľa). Rovnako tu potom chýbalo poskytnutie dostatočne adresných
a zrozumiteľných odpovedí aj na to, v akom rozsahu bol (s)platený úver tvoriaci základ pre diskutovaný
revolving a akými dôkazmi (a či vôbec) mal toto súd prvého stupňa preukázané; ako aj to, ako to malo byť
(pre prípad ustálenia niektorého dôvodu neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere) s nárokmi žalobkyne

z tzv. prvotnej úverovej zmluvy (ktorá taktiež zaručovala právo na úroky a rôzne poplatky a u ktorej súd
prvéhostupňažiadendôvodneplatnostinekonštatoval,resp.opakzodôvodnenianapádanéhorozsudku
rozhodne nevyplýva).

Všetky tieto nedostatky boli zapríčinené i nedostatkom konkrétneho právneho posúdenia veci zo strany
súdu prvého stupňa, ktorý navzdory snahe oprieť prevažné zamietnutie žaloby najmä o § 6 ods. 3

písm. a/ aj b/ zákona o ochrane spotrebiteľa (a pri neuvedomení si, že tieto ustanovenia definujú rôzne
skutkové podstaty počínaní na ujmu spotrebiteľa) odôvodnením svojho rozsudku neposkytol ani žiadne
konkrétne úvahy na témy, čo treba v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci považovať za vžité
tradície a či tu takéto tradície vôbec existujú, resp. v čom by mala byť zjavná diskriminácia spotrebiteľa
či vybočenie druhou stranou spotrebiteľského vzťahu z pravidiel tzv. obchodnej morálky, či do tretice v

čom konkrétne by malo spočívať nedodržanie dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti alebo praxe a čo
konkrétne (vyjmúc poľahky vyvrátiteľné a už argumentami z odvolania výrazne spochybnené tvrdenie
o automatickom nanútení spotrebiteľovi podpisom jednej zmluvy uzavretia i zmluvy ďalšej) zakladalo
porušenie zmluvnej slobody žalovaného.

Odvolaciemusúduzatakéhotostavuvecíanineostávaloiné,nežvzáujmezachovaniaprávaúčastníkov

na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky
v prvom stupni súdov) napádaný rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/
O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Samostatným dôvodom pre takéto rozhodnutie v prípade tzv. náhradového výroku
rozsudku pritom musela byť zjavná absurdnosť okresným súdom ponúkanej interpretácie, pri ktorej

bolo priznanie žalobkyni iba 24,77 z požadovaných 294,12 eur (len 8,42% v pomere k celku) vydávané
za nepatrný neúspech žalobkyne. Jednak totiž tunajší odvolací súd už viackrát v minulosti zdôraznil,
že na nepatrnosť principiálne možno usudzovať len v prípade čistého neúspechu (rozdielu úspechu a
neúspechu) účastníka v rozsahu nižšom ako 5% alebo nanajvýš sa takémuto percentu rovnajúcemu,
i pre prípad nesúhlasu s takto vymedzenými hranicami však v prejednávanej veci šlo by dosť ťažko

prehliadnuť to, čo sa práve podarilo súdu prvého stupňa, teda že pri zachovaní výsledku konania v
prvom stupni by účastníkom s len prevažným úspechom a iba nepatrným neúspechom bol žalovaný (anie žalobkyňa, ktorej v rozpore s takýmto výsledkom bola napádaným rozsudkom priznaná, hoc aj len
čiastočná náhrada trov konania).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci (v časti, v ktorej táto po
odvolaní iba žalobkyne ostala predmetom konania), o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením
obsahujúcim patričné odpovede na všetky relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.