Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. september 2011

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/299/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107225099
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1107225099.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: K.. F. N., nar. X. X. XXXX, bytom V.. R. XX, Š.,
zastúpený: TIMAR & partners, s.r.o., P. Pazmáňa 915/9, Šaľa, IČO: 36 866 296, proti odporcovi: Klöber
- HPi, s.r.o., Grösslingová 53, Bratislava, IČO: 34 146 202, zastúpený: JUDr. Juraj Erben, advokát,
Nám. SNP 22, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľa proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 15C 22/2007-265 zo dňa 8. 4. 2010, pomerom
hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 15C 22/2007-265 zo
dňa 8. 4. 2010 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi

odporcom,doručenénavrhovateľovidňa1.6.2007,jeneplatné.Vozvyškunávrhzamietol.Navrhovateľa
a odporcu zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania titulom svedočného každému vo výške 105,38
Eur.Odporcuzaviazalzaplatiťnaúčetsúdutitulomsúdnehopoplatku99,50Euražiadnemuzúčastníkov
konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom zo dňa 27. 7. 2007 sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil,

že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené navrhovateľovi dňa 1. 6. 2007 je neplatné, že
skončeniepracovnéhopomeruvýpoveďouz26.6.2007,ktorébolonavrhovateľovidoručené29.6.2007,
je neplatné, a aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške priemerného
hodinovéhozárobku746,42Skzarozhodnéobdobiemesačneajsúrokmizomeškania.Návrhodôvodnil
tým,žedňa1.6.2007počasjehopráceneschopnostimubolodoručenéokamžitéskončeniepracovného
pomeru, ktoré neprevzal. Pri doručovaní mu bolo oznámené, že závažným spôsobom porušil pracovnú

disciplínu. Navrhovateľ okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za neplatné, preto listom z
18. 6. 2007 požiadal odporcu o prideľovanie práce. Odporca navrhovateľovi dňa 29. 6. 2007 doručil list z
26. 6. 2007, ktorým s navrhovateľom ukončil pracovný pomer výpoveďou z dôvodu organizačných zmien
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len ZP). Rozhodnutím o organizačných zmenách
odporca zrušil funkciu vedúceho skladu, nákupu a predaja materiálu, ktorú navrhovateľ vykonával.
Navrhovateľ je toho názoru, že o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru môže rozhodnúť

iba súd podľa § 79 ods. 1 ZP, ktorý však nebude rozhodovať ku dňu, kedy sa mal pracovný pomer z
dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru skončiť, ale ku dňu právoplatnosti rozsudku vo veci
samej. Pokiaľ teda súd o okamžitom skončení pracovného pomeru nerozhodne, pracovný pomer trvá a
to bez ohľadu na výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, ktorá bola doručená navrhovateľovi 29. 6. 2007.

Do výroku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené navrhovateľovi 1. 6.

2007 je neplatné sa účastníci neodvolali a tento výrok nadobudol právoplatnosť.Vo vzťahu k druhému žalovanému výroku o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania
sa skončil výpoveďou zo dňa 26. 6. 207, súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že
z rozhodnutia spoločnosti odporcu o organizačných zmenách z 22. 6. 2007 má za preukázané, že

odporca za účelom efektivity práce a zlepšenia služieb zákazníkom rozhodol tak, že zrušil niektoré
pracovnépozícieanahradilichvyužitímvonkajšíchzdrojov.Konkrétneodporcazrušilpracovnépozíciea
miesta vedúcich ekonomicko-personálnych činností a nákupu a predaja. Keďže navrhovateľ na základe
pracovnej zmluvy vykonával funkciu vedúceho nákupu a predaja a odporca mu nemohol ponúknuť inú
vhodnú prácu a to ani na kratší čas, navrhovateľ sa stal v dôsledku tejto organizačnej zmeny pre odporcu

nadbytočným. Preto bol oprávnený dať navrhovateľovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. O tom,
ktorý zamestnanec je nadbytočný rozhoduje len zamestnávateľ a toto súd nemá oprávnenie skúmať.
Súd môže skúmať len to, či existovala organizačná zmena a či v dôsledku nej sa stal zamestnanec
nadbytočným. Keďže pracovná pozícia navrhovateľa bola zrušená a odporca nemal pre neho žiadnu
prácu, podľa názoru súdu tým bola plnená podmienka platnosti tejto výpovede. Vyjadrenie právneho
zástupcu navrhovateľa ohľadne informácií z internetu zo dňa 7. 10. 2008, kedy odporca zverejnil, že

hľadá do hlavného pracovného pomeru zamestnanca s náplňou identickou s pracovnou náplňou ako
vykonával navrhovateľ, súd považoval za nedôvodné, pretože podmienky výpovedného dôvodu musí
skúmať ku dňu dania výpovede. Ďalej súd uviedol, že u odporcu nie sú organizovaní žiadni zástupcovia
zamestnancov a preto nebolo možné spornú výpoveď prerokovať s nimi v zmysle § 74 ZP. Pokiaľ ide
o nárok navrhovateľa na náhradu mzdy, súd uviedol, že navrhovateľ bol v časti okamžitého skončenia

pracovného pomeru úspešný a vznikol by mu nárok na náhradu mzdy. Avšak v spojitosti s druhým
výrokom, v ktorom bol navrhovateľ neúspešný, vznikol by mu nárok len za obdobie od 1. 6. do 26.
6. 2007. Navrhovateľ si však náhradu mzdy uplatnil až od 27. 6. 2007 a za toto obdobie mu súd
takýto nárok nemohol priznať. V súvislosti s danou výpoveďou by navrhovateľovi vznikol nárok na
náhradu mzdy za obdobie výpovednej lehoty od 27. 6. do 30. 9. 2007, ale iba za splnenia zákonnej

podmienky oznámenia odporcovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Nakoľko navrhovateľ
doručenie takéhoto oznámenia zamestnávateľovi nepreukázal, nárok na náhradu mzdy za toto obdobie
mu nevznikol a súd zamietol návrh na náhradu mzdy aj v tejto časti. Názor navrhovateľa, že o okamžitom
skončení pracovného pomeru môže súd rozhodnúť iba podľa § 79 ods. 1 ZP ku dňu právoplatnosti
rozsudku vo veci samej a až do tohto času pracovný pomer medzi účastníkmi pracovného pomeru trvá,

súd vyhodnotil ako nedôvodný a nemajúci oporu v zákone. Zamestnávateľ o organizačných zmenách
môže rozhodnúť kedykoľvek a keď sa v dôsledku nich stane pre neho zamestnanec nadbytočný, môže
mu dať výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Ak by tak nemohol urobiť len preto, že so zamestnancom
nemá právoplatne ukončené okamžité skončenie pracovného pomeru, takáto aplikácia zákona by bola
pre neho zväzujúca a problém zamestnávateľa by bol neriešiteľný. Súd je toho názoru, že zamestnávateľ

môže so zamestnancom skončiť pracovný pomer viacerými právnymi úkonmi, čo nastalo aj v tomto
prípade. V rámci rozhodovania nemohol súd o každom právnom úkone odporcu rozhodnúť osobitne v
celom rozsahu, pretože by to odporovalo logike skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že pracovný pomer
u odporcu sa platne skončil výpoveďou z 26. 6. 2007, a s poukazom na 3-mesačnú výpovednú lehotu ku
dňu 30. 9. 2007. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Pokiaľ ide o náhradu trov,

súd vyhodnotil, že úspešnosť bola u oboch účastníkov 50%-ná a podľa § 142 ods. 2 O.s.p. nepriznal
žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podaním doručeným súdu dňa 2. 6. 2010. Odvolanie podal do výrokov, ktorým bol jeho

návrh na začatie konania zamietnutý, ako aj do výroku o náhrade trov konania. Poukázal na to, že
dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru prestal byť zamestnancom odporcu a stratil
právny status zamestnanca. V danom prípade bol zrušujúcim prejavom odporcu okamžité skončenie
pracovného pomeru a s poukazom na § 38 ods. 3 ZP pracovný pomer medzi účastníkmi skončil ku dňu
1. 6. 2007. Ust. § 79 ZP predstavuje zákonnú domnienku správnosti a platnosti skončenia pracovného

pomeru zamestnávateľom až do času, kým súd právoplatne nerozhodne o tom, že zamestnávateľ
skončil so zamestnancom pracovný pomer neplatne. Na okamžité skončenie pracovného pomeru
reagoval navrhovateľ listom zo dňa 18. 6. 2007, doručeným odporcovi 27. 6. 2007, v ktorom mu
oznámil, že považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a žiada o pridelenie práce
podľa pracovnej zmluvy. Tým boli splnené hmotnoprávne predpoklady pre podanie žaloby o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP. Pokiaľ ide o následnú výpoveď zo dňa 26.
6. 2007, vychádzajúc zo skutočnosti, že účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú
doručením, je vylúčené, aby mohol zamestnávateľ skončiť pracovný pomer s osobou, ktorá už nie je
jeho zamestnancom. Súd sa však nevyporiadal s týmito účinkami okamžitého skončenia pracovnéhopomeru a ani s účinkami trvania pracovného pomeru po podaní žaloby navrhovateľom. V prípade, ak
by sa vychádzalo z tézy, že v prípade, ak zamestnanec požiada po okamžitom skončení pracovného
pomeru o pridelenie práce, pretože takéto skončenie považuje za neplatné, a potom takýto pracovný

pomer trvá aj naďalej až do právoplatného rozhodnutia súdu o jeho neplatnom skončení, potom by
síce bolo možné skončiť s navrhovateľom pracovný pomer výpoveďou s organizačných dôvodov, no
najskôr ku dňu právoplatného rozhodnutia súdu. Pri inom výklade by sme dospeli do stavu, že síce súd
rozhodol o tom, že odporca skončil okamžitý pracovný pomer so zamestnancom neplatne, avšak aj tak
navrhovateľ nemôže byť zamestnancom, pretože s nim odporca pred dvoma rokmi skončil pracovný

pomer výpoveďou. Takýto výklad nie je možné akceptovať. Pokiaľ ide o spôsob skončenia pracovného
pomeru z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, navrhovateľ poukázal, že
zamestnávateľ musí zamestnancovi najneskôr ku dňu doručenia výpovede nadbytočnosť a organizačnú
zmenu preukázať. V danom prípade odporca prijal rozhodnutie o organizačných zmenách dňa 22.
6. 2007, podľa ktorého pracovnú pozíciu navrhovateľa zrušil a jeho pracovnú náplň preniesol na
externých zamestnancov inej spoločnosti. Bolo úlohou odporcu v konaní pred súdom prvého stupňa

preukázať, že sa stal navrhovateľ pre odporcu nadbytočným z dôvodu organizačnej zmeny. Súd sa
však s týmito základnými podmienkami platnosti výpovede nezaoberal, dokazovanie v tomto smere
neviedol, a dokonca ani sám odporca tieto skutočnosti nepreukázal. Úlohou súdu prvého stupňa bolo
predovšetkým skúmať, či v čase doručenia výpovede existovala príčinná súvislosť medzi organizačnou
zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľa. Podľa rozhodnutia o organizačnej zmene vykonávali jeho

pracovnú náplň zamestnanci inej spoločnosti a to Klöber Slovensko spol. s r.o. a HPi - CZ s.r.o..
Odporca vôbec nepreukázal, či túto činnosť tieto osoby vykonávajú na základe mandátneho či iného
obchodného záväzkového vzťahu s týmito spoločnosťami, alebo či boli na výkon práce k odporcovi
pridelenými podľa § 58 ZP. Tieto spoločnosti sú pritom so spoločnosťou odporcu majetkovo prepojené a
sú previazané aj personálne tými istými konateľmi. Ďalej navrhovateľ poukázal na to, že po okamžitom

skončení pracovného pomeru doručil odporcovi žiadosť o pridelenie práce v súlade s pracovnou
zmluvou. Táto skutočnosť je nesporná a v konaní bola preukázaná samotnou listinou, ktorou žiadal
navrhovateľ o pridelenie práce. Následne mu potom bola doručená výpoveď z organizačných dôvodov,
pričom súd vychádzal z názoru, že navrhovateľ mal požiadať odporcu o pridelenie práce po podaní
výpovede. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 24/1996, podľa ktorého

navrhovateľ nie je povinný podať samostatný list a žiadať o pridelenie práce ak v zákonom stanovenej
lehote podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, v ktorej žiadal aj náhradu
mzdy. V danom prípade sa tak stalo. Preto názor súdu prvého stupňa neobstojí a je v rozpore so
samotným Zákonníkom práce. Rovnako podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu č. R 10/1969, ak z obsahu
žaloby vyplýva, že zamestnanec sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru, potom treba

predpokladať, že si žalobou uplatňuje aj nárok na náhradu mzdy. Do zamietajúcej časti žaloby pokiaľ
ide o neplatnosť danej výpovede, súd odôvodnil napadnutý rozsudok veľmi stručne a toto odôvodnenie
nespĺňa náležitosti § 157 O.s.p.. Vôbec z odôvodnenia nevyplýva, akým spôsobom súd prvého stupňa
dospel k takému rozhodnutiu a nie je odôvodnený právny názor súdu, či je možné, aby zamestnávateľ
skončil pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou aj potom, ako s nim už predtým skončil pracovný

pomer okamžitým skončením, ktoré bolo doručené a je účinné. Súd predovšetkým neuviedol, kedy
nastávajú účinky zrušovacieho prejavu zamestnávateľa, ktorým okamžité skončil so zamestnancom
pracovný pomer. Takisto sa súd nevenoval otázke, či je možné zo strany zamestnávateľa skončiť
pracovný pomer okamžitým skončením a následne ukončiť pracovný pomer výpoveďou z úplne iného
dôvodu. Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že listom zo dňa 18. 6. 2007, doručeným odporcovi dňa

27. 6. 2007, oznámil odporcovi, že považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a
žiada o pridelenie práce. Odporca doručil navrhovateľovi výpoveď zo dňa 26. 6. 2007 dňa 29. 6. 2007.
Už z týchto časových údajov je zrejmé, že odporca ako zamestnávateľ datoval výpoveď dňom 26. 6.
2007, teda v čase keď ešte nemal vedomosť o oznámení navrhovateľa, že trvá na pracovnom pomere
a prideľovaní práce. Pre prípad, ak by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, žiada o pripustenie

možnosti podania dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Je
potrebné sa vyporiadať s otázkou účinkov okamžitého skončenia pracovného pomeru po tom, ako sa
zamestnanec obrátil na súd so žalobou o jeho neplatnosť v spojitosti s otázkou, či je vôbec možné zo
strany zamestnávateľa skončiť so zamestnancom pracovný pomer aj z iného dôvodu a iným spôsobom.
V konkrétnom prípade výpoveďou z organizačných dôvodov. Domáha sa, aby na základe podaného

odvolania odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové konanie. Alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu navrhovateľa
v plnom rozsahu vyhovie a odporcu zaviaže nahradiť navrhovateľovi trovy konania.Ďalším podaním doručeným súdu dňa 3. 6. 2010 navrhovateľ doplnil svoje odvolanie k výkladu ust. §
79 ods. 1 a 2 ZP. Podľa názoru navrhovateľa je výklad tohto ustanovenia taký, že ak zamestnávateľ
doručí zamestnancovi okamžité skončenie pracovného pomeru, zaniká postavenie zamestnanca spolu

so zánikom pracovného pomeru dňom jeho doručenia. Uplatnenie žiadosti o prideľovanie práce
zamestnancom nevyvolá účinok fikcie, že pracovný pomer trvá sám o sebe, avšak na to, aby vznikla
fikcia, že pracovný pomer trvá je potrebné, aby k žiadosti zamestnanca pristúpila aj ďalšia právna
skutočnosť v podobe nepochybnosti o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne. To je možné
dosiahnuť len osobitnou určovacou žalobou v súdnom konaní a právoplatným rozhodnutím súdu. Až

keď súd rozhodne o neplatnom skončení pracovného pomeru, potom nastáva fikcia, že pracovný pomer
neskončil. Pokiaľ ide o inštitút náhrady mzdy, tento je viazaný na neplatnosť skončenia pracovného
pomeruasúčasneoznámeniazamestnancaopridelenípráce.Totojemožnénahradiťsamotnoužalobou
o neplatnosť spolu s nárokom na náhradu mzdy, pričom súd prizná náhradu mzdy najskôr až na základe
právoplatného rozhodnutia, ktorým určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril písomne odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podaním doručeným súdu dňa 1. 7. 2010. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
skončenia pracovného pomeru výpoveďou považuje odporca po právnej stránke za správne. K
doručeniu výpovede navrhovateľovi odporca pristúpil z toho dôvodu, že tento sa domáhal prideľovania
práce v súlade s pracovnou zmluvou. O organizačných zmenách u odporcu bolo rozhodnuté ešte v

čase, kedy odporca ako zamestnávateľ nemal vedomosť o úmysle navrhovateľa spochybniť okamžité
skončenie pracovného pomeru. Keďže navrhovateľ svojim listom zo dňa 21. 6. 2007 oboznámil odporcu
s tým, že je pripravený a ochotný plniť si všetky svoje pracovné povinnosti, bol odporca nútený na
vzniknutú situáciu reagovať. Pokiaľ aj bol na výpovedi uvedený dátum 26. 6. 2007, poukazuje odporca
na to, že mohlo ísť o chybu v písaní, nakoľko výpoveď bola navrhovateľovi doručená bezprostredne a

výlučne v súvislosti s jeho žiadosťou o pridelenie práce v súlade s pracovnou zmluvou ako dôsledkom
medzičasom prijatých zmien v organizačnej štruktúre. Vychádzajúc z petitu podanej žaloby navrhovateľa
je zrejmé, že požiadavka na náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru nebola
žalobou navrhovateľa uplatnená a preto nemožno poukazovať na citované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR č. 24/1996, podľa ktorého oznámenie zamestnanca, že naďalej trvá na zamestnaní, nahrádza

aj žaloba, v ktorej si zamestnanec uplatní neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a súčasne aj
požiadavku náhrady mzdy. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti odporcu v súlade s § 63 ods. 2
ZP, táto bola vykonaná v súlade so zákonom a vo vzťahu k všetkým vhodným prácam v mieste, ktoré
bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce. Zo strany navrhovateľa ide o účelovo
nesprávne prezentovanie a prekrúcanie faktov. Pokiaľ ide o fikciu ďalšieho trvania pracovného pomeru,

odporca poukázal na to, že považoval pracovný pomer s navrhovateľovom za platne skončený. Je to
zrejmé aj z formulácie samotnej výpovedi, kde uviedol, že pracovný pomer týmto dňom končí iba v
tom prípade, ak ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo už skôr v dôsledku okamžitého skončenia
pracovného pomeru. O žiadnej fikcii ďalšieho trvania pracovného pomeru nemôže byť reč a výklad
konania odporcu, ktorý navrhovateľ prezentoval vo svojom odvolaní je nesprávny. Odporca poukázal aj

na to, že navrhol navrhovateľovi skončenie pracovného pomeru dohodou, pričom navrhovateľ podpis
dohody podmieňoval jedine vyplatením vyššieho odstupného. Z toho je nepochybné, že navrhovateľ
vedel o zámere odporcu rozviazať s nim pracovnú zmluvu a s týmto rozhodnutím súhlasil, resp. bol s nim
uzrozumený. Odporca sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a
zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

Na pojednávaní pred odvolacím súdom zástupca navrhovateľa k podanému odvolaniu navyše uviedol,
že je pravdou, že na jednej strane tvrdia, že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi z organizačných
dôvodov je obsolentným, ničotným právnym úkonom, avšak napriek tomu sa domáhajú vyslovenia jeho
neplatnosti súdom. Ničotný právny úkon je totiž len jedným z druhov absolútne neplatných právnych

úkonov, na ktoré sa vzťahuje § 15 ZP a všeobecná časť Občianskeho zákonníka. Dovolať sa ničotnosti
právneho úkonu pri jednostrannom úkone je možné len podaním súdnej žaloby. Pokiaľ odporca tvrdí,
že účinnosť danej výpovede podmieňoval platnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru na
základe žiadosti navrhovateľa o prideľovaní práce, podstatnou otázkou je zodpovedanie toho, či je
možnédvomaprávnymiúkonmiskončiťtenistýpracovnýpomer,akužjedenztýchtopracovnýchúkonov

nadobudol účinnosť jeho doručením. Zákonník práce pozná len konvalidáciu neplatných právnych
úkonov, ktorá je však možná len pri dvojstranných právnych úkonov, ale nie jednostranných.Právny zástupca odporcu poukázal na to, že súbeh dvoch právnych úkonov pri rozväzovaní pracovného
pomeru je možný a pripúšťa to aj judikatúra. Konkrétne poukázal na citáciu rozhodnutia Mestského
súdu v Brne sp. zn. 49C 437/1994. Takúto možnosť nevylučuje ani samotný ZP. Je výlučne právom

zamestnávateľa vykonať organizačné zmeny, v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať kedykoľvek
nadbytočným.Pokiaľvovyjadreníodporcatvrdil,ženavrhovateľsineuplatnilvžalobenárokynanáhradu
mzdy, hoci z obsahu žaloby vyplýva opak, napriek tomu zotrváva na tejto časti podaného vyjadrenia.
Súčasne sa vyjadril, že žiada, aby súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil.

Na otázky súdu právny zástupca navrhovateľa uviedol, že v dôsledku organizačných zmien boli
prepustení navrhovateľ a jeho manželka, pričom pracovná náplň navrhovateľa bola rozdelená medzi
iných zamestnancov spoločnosti odporcu a pracovná náplň pani N. medzi zamestnancov externých
spoločností. Odporca tak nedisponoval žiadnym miestom, ktoré by mohol navrhovateľovi ponúknuť. Aj
v ďalšom období vzhľadom na klesajúci obrat pristupoval odporca k znižovaniu stavu zamestnancov,
nových pracovníkov neprijímal vôbec a v súčasnosti spoločnosť už nemá žiadneho zamestnanca,

pretože už takmer rok nevykonáva žiadnu činnosť.

Na otázku súdu, či bol vyhotovený prehľad obsadenosti funkcií pred a po organizačnej zmene z 22.
6. 2007, právny zástupca uviedol, že bol vyhotovený len prehľad podľa funkcií a ich subordinácií k
štatutárnemu zástupcovi, ale nemá vedomosť o tom, že by bol vykonaný iný prehľad obsadenosti

jednotlivých pozícií. Takéto rozdelenie by však vedel preukázať spolu aj s pracovnými zmluvami.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu podľa ust. § 212
ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že vec je potrebné zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie, pretože vo
veci nebol riadne zistený skutkový stav a rozhodnutie v napadnutej časti bolo vydané predčasne.

Základom sporu medzi účastníkmi je vyporiadanie sa s otázkou, či po okamžitom skončení pracovného
pomeru medzi účastníkmi dňa 1. 6. 2007 mohol odporca následne ukončiť ten istý pracovný pomer
výpoveďou z organizačných dôvodov zo dňa 26. 6. 2011. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou
námietkou navrhovateľa, že pracovný pomer medzi účastníkmi účinne skončil okamžitým skončením

dňa 1. 6. 2007, a až do právoplatného rozhodnutia súdu o platnosti či neplatnosti tohto právneho úkonu,
treba vychádzať zo skutočnosti, že pracovný pomer zanikol. Odporca podľa názoru navrhovateľa preto
nemohol výpoveďou skončiť pracovný pomer s niekým, kto už nie je jeho zamestnancom.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje predovšetkým na rozpornosť tvrdení samotného navrhovateľa,

ktorý v podanej žalobe zaujal opačný názor, t.j. že až do právoplatného rozhodnutia súdu o
platnosti alebo neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pracovný pomer navrhovateľa v
spoločnosti odporcu naďalej trval. Súdy však nie sú viazané právnym posúdením tvrdeného skutkového
stavu zo strany účastníkov konania, a bez ohľadu na právne závery navrhovateľa, považuje odvolací
súd právne posúdenie veci v tejto časti súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí za správne. Už

z dikcie ustanovenia § 79 ods. 1 ZP vyplýva zákonná fikcia, že ak je neplatne skončený pracovný pomer
okamžite a zamestnanec oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer sa nekončí,
s jednou výnimkou, ak až súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával. Za uvedenej zákonnej fikcie nič nebráni tomu, aby boli zo
strany zamestnanca aj zamestnávateľa robené ďalšie právne úkony smerujúce k skončeniu pracovného

pomeru. Nevylučuje to žiadne ustanovenie Zákonníka práce. Rozhodujúce bude následné posúdenie,
ktorým z právnych úkonov sa prvý krát platne skončil pracovný pomer.

Tomuto právnemu názoru zodpovedá napríklad aj judikatúra súdov Českej republiky:

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdo 195/1997 rozviazanie toho istého pracovného
pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebo postupne Zákonník práce a ani iné
predpisy nevylučujú. Jednotlivé právne úkony sa posudzujú samostatne a samostatne tiež nastávajú
ich právne účinky.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 227/2000 skončenie toho istého pracovného
pomeruviacerýmiprávnymiúkonmiurobenésúčasnečipostupneZPaniinéprávnepredpisynevylučujú.
Jednotlivé právne úkony sa posudzujú samostatne a samostatne tiež nastávajú ich právne účinky. Nie je
preto dôvodné odvodzovať, že by zamestnanec nemohol podať platnú výpoveď z pracovného pomerulen preto, že zamestnávateľ skôr urobil právny úkon smerujúci ku skončeniu toho istého pracovného
pomeru ak sa pracovný pomer skončil na základe skoršieho právneho úkonu; má to za následok iba
to, že neskôr podaná (inak platná výpoveď) sa neuplatní ako právny dôvod zániku tohto pracovného

pomeru.

Závery súd prvého stupňa v tejto spornej otázke odvolací súd preto vyhodnotil ako vecne správne.

Súd prvého stupňa vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí žaloby navrhovateľa na vyslovenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi výpoveďou z 26.6.2011 nevykonal
dostatočné dokazovanie a jeho závery sú predčasné.

Podmienkou platnosti výpovede danej zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu
organizačných zmien je preukázanie nadbytočnosti zamestnanca a splnenie ponukovej povinnosti
zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 ZP. Je dôvodná odvolacia námietka navrhovateľa, že napadnutý

rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný a súd vychádzal len z konštatácie, že odporca pracovnú
pozíciu navrhovateľa zrušil a nemal pre neho inú prácu v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy.
Pri zisťovaní skutkového stavu sa súd uspokojil z predložením rozhodnutia odporcu z 22. 6. 2007 o
organizačných zmenách a s prehľadom pracovných pozícií v organizácii odporcu pred a po spornej
organizačnej zmene. Tieto dôkazy samy osebe nemajú vypovedaciu schopnosť a nedá sa na ich

základe ustáliť, či sa navrhovateľ stal alebo nestal u odporcu nadbytočným. Dokazovanie bude preto
potrebné doplniť o pripojenie prehľadu obsadenosti jednotlivých pracovných pozícií u odporcu pred a
po organizačnej zmene, s doložením príslušných pracovných zmlúv. V tejto súvislosti by sa súd mal
zaoberať aj otázkou, prečo v dôsledku organizačnej zmeny boli prepustení len navrhovateľ a jeho
manželka,činešlooúčelovúzmenuvzhľadomnakonfliktymedziúčastníkmikonaniaačipracovnánáplň

navrhovateľa a jeho manželky bola skutočne prerozdelená medzi interných a externých zamestnancov.
Súd neskúmal ani splnenie ďalšej zákonnej podmienky uvedenej v § 61 ods. 3 ZP, podľa ktorého ak
bola zamestnancovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) O.s.p., nesmie počas troch mesiacoch
znovu vytvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto miesto iného
zamestnanca.

Odvolací súd sa nestotožnil ani so závermi súdu prvého stupňa, na základe ktorých v celom rozsahu
zamietol žalovaný nárok navrhovateľa na náhradu mzdy. Prvostupňový súd vychádzal zo záveru,
že ak po doručení spornej výpovede navrhovateľovi dňa 29. 6. 2007, tento písomne neoznámil, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, neboli splnené podmienky § 79 ods. 1 ZP na priznanie náhrady mzdy

za obdobie výpovednej lehoty od 27. 6. do 30. 9. 2007. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, a
nebolo to medzi účastníkmi ani sporné, že navrhovateľ podaním daným na poštu dňa 26. 6. 2007
požiadal navrhovateľa o pridelenie práce v súlade s pracovnou zmluvou. Jeho vôľa byť ďalej u odporcu
zamestnaným tak bola jasne prejavená, aj keď sa tak stalo 2 dni pred doručením výpovede zo strany
odporcu navrhovateľovi dňa 29. 6. 2007. Navyše navrhovateľ dňa 27. 7. 2007 podal na súd žalobu,

ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti spornej výpovede a uplatnil si aj nárok na náhradu mzdy od
27. 6. 2007. Takáto žaloba v zmysle platnej judikatúry sama osebe nahrádza oznámenie zamestnanca,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom rozhodujúci je v tomto prípade dátum, kedy bol rovnopis žaloby
doručený zamestnávateľovi (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované pod R 10/1969, R 36/1979,
R 24/1996). Súd prvého stupňa sa však s týmito skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí nevyporiadal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. rozsudok
v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní bude
úlohou súdu doplniť dokazovanie vo vyššie naznačenom smere, vo veci opätovne rozhodnúť a rozsudok
odôvodniť tak, aby mal všetky náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p..

V súlade s § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. okresný súd rozhodne o trovách konania v novom rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.