Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/435/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607200394
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2607200394.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnej: B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X, D., vykonávanej súdnou
exekútorkou: JUDr. Vierou Kučerovou, so sídlom Námestie Sv. Martina 9, Holíč, sp. zn. EX 1833/2006,
o vymoženie sumy 842,46 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o zastavenie exekúcie, na odvolanie

oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu v Senici č. k. 14Er/22/2007-12 zo dňa 23. apríla 2012, a o
návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdnávrhoprávnenejnaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.b)Občianskehosúdneho
poriadku z a m i e t a .
Odvolacísúdnávrhoprávnenejnaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.c)Občianskehosúdneho
poriadku z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu, keď predtým bola poverená JUDr.
Viera Kučerová vykonaním exekúcie 05.02.2007 na základe exekučného titulu vykonateľného

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a. s. pod sp. zn. SR 3730/06 zo dňa 30.08.2006. Po právnej stránke súd rozhodnutie
odôvodnil § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní,
§ 2 písm. a), b) § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, § 53 ods.
1, 5, Občianskeho zákonníka a smernicou Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v danej

vecijevykonateľnýrozhodcovskýrozsudok,sp.zn.SR3730/06zodňa30.08.2006,ktorýmbolapovinnej
uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej 842,46 eur s príslušenstvom, a trovy rozhodcovského konania.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol z úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou
a povinnou dňa 29.11.2005, čo súd zistil z rozhodcovského rozsudku. Súd vyhodnotil zmluvu ako
spotrebiteľskú podľa § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. V záujme ochrany spotrebiteľa súd
primárne aplikoval všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú úverové podmienky oprávnenej, v ktorých bod 17 obsahuje
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti
alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú
riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní,
pričom výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Súd dospel k záveru, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach je neprijateľnou podmienkou

v zmysle výkladu ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská
doložka koncipovaná v takomto znení je neprijateľná a ustanovenie o rozhodcovskej doložke absolútneneplatné, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul je neúčinný

a exekúciu zastavil

Odvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V odvolaní
uviedol jednotlivé dôvody odvolania. Dôvod podania odvolania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne

schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný
súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a nekoná o
zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne

postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste
a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní
stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako

ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden
ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť
všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z

28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si
teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných
rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne

by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v
rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v ust. § 159 ods. 2 O.s.p. Oprávnený žiadal, aby všeobecný
súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR

návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre
rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd
malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery týchto
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust.

§ 44 ods. 2 EP a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa ust. § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odôvodňoval odvolateľ tým, že všeobecný súd interpretoval a následne
aplikoval ust. § 45 ods. 2 tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom

ust. § 45 ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto
formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 ZoKR s významom ust. § 40 ZoKR v spojení s ust. §
43 citovaného zákona a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje
chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd

môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1.
Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne
konformnou teologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoKR. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii
rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality, ako aj zásadu
začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a
dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľ poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je možné
aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade
žalobca tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu

(čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť
majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces
mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o

jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania ako povinný.
Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a
rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného
postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné
postavenie ho vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a
totitulomplatnejzmluvyoúvere.Odlišnézaobchádzaniesoprávnenýmnemožnoospravedlniťjehoiným

postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo
Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Odvolateľ
ďalej poukázal na to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho
dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Všetky citované rozhodnutia
nemajú všeobecnú záväznosť a to preto, že označujú tých, ktorým sú určené, a teda sú záväzné len pre

nich. Pokiaľ sa jedná o princíp rovnosti zbraní Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu ho považuje
za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu a porušením tohto princípu rovnosti zbraní
bol žalobca uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie
ako postavenie iných strán v konaní a iných osôb v porovnateľnom postavení. Záruky ustanovené v
čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú, a ktoré

po nich nasledujú. Článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení
rozsudku. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy,
ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše
dáva nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie

oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému
doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával
voči oprávnenému averziu, a pocit antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre
objektívne posúdenie veci vypočuť oprávneného a umožniť mu prejaviť svoj názor na vec. Oprávnený
nebol ako účastník konania oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne

rozhodujeojehoprávach.Neboloboznámenýsobsahomdôkazov,argumentov,tvrdení,nemalmožnosť
sa k týmto argumentom a tvrdeniam vyjadriť. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k
záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu
nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť
účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v ust. § 205 ods. 2 písm.

s), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolateľ
uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s
dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to,
či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek

predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky,tvrdíodvolateľ,žejetátoplatná.Vust.§53ods.1O.z.zákonodarcastanovuje,žespotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 1.1.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú
podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom
o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže
byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť

len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi
účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r)
O.z. Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientompeňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom
klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v
pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-dňových splátkach, a v tomto intervale si určí i deň

splatnosti splátok. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať
za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) Zákona
o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávneného neuhrádzajú

celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je
dohodnutý úrok a 2/3 tretiny náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou. Ďalej odvolateľ poukázal na ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom
z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za
slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných

spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba.
Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený rovnako poukázal
aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázal na ust. § 369 ods. 1 zákona
č. 513/91 Zb. Obchodného zákonníka, keď oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona ani

z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa neho
rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší
súd SR zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca

v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí
predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému
sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného
neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto
častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného

exekučného titulu oprávnený poukázal na to, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla
dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v
2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných
podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a povinný sa zaviazal uhradiť za

každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok 1,99 eura. Či exekučný titul bol
vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom rozsahu
alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto exekučný súd je povinný preskúmať
len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného
titulu so zákonom. V závere žiada odvolací súd, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh

na prerušenie konania, navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru
EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žalobyna súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? V uvedenom
podaní oprávnená doplnila odvolacie dôvody, pričom navrhla, aby súd vychádzal z návrhu oprávnenej a

dôsledne uplatňoval právo Európskej únie vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Poukázala
na to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná členským štátom
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže
sa na ňu ako takú nemožno odvolávať (ods. 20 rozsudku Súdneho dvora EÚ, C-91/92, Faccini Dori, z
14.07.1994). Odvolateľ ďalej poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice rady 93/13/

EHS) a jej interpretácie Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní,
ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd Trnave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.), potom , čo uistil, že je odvolanie podané

včas a oprávnenou osobou ( §§ 201 a 204 O.s.p.) napadnuté uznesenie preskúmal obsahom a
dôvodmi podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že uznesenie súdu I. stupňa je vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje odvolací súd na správne dôvody súdu prvého stupňa v jeho

rozhodnutí.

Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávneného na prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1
písm b) O.s.p. ÚS SR pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá EP s čl.1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota

neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZoRK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal

právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné

prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.
Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako

bymateriálneprávoplatnýnebol-niejenímtedaviazanývzmysle§159O.s.p.amôžehopreskúmavaťz
hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody
na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo
b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoréje objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto
skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,

teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len
na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že
rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný.
Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného
práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom
ako je to v prípade sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo
preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti

rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd
ako predbežnú otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45
ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom

by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu
zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK.
Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii
dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje

súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej
doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),

uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,

že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže

byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia

predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.
Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti W. T., kde
uzavrel, že smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez

návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má
na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný súd
konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho

súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len
z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym
spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho
súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6 Cdo 143/11, R

74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní), v ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.
Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia
zmluvy o úvere medzi účastníkmi (29.11.2005), ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod
definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým

znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť,
že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1
OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a

nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Keďže oprávnená je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2

OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinná
pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň
je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že zmluvou sa zaviazala

poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme
úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou,
zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm.
a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi
bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z., a preto nie je vylúčená spod

jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je
nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261

ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na

základe vyššie uvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu, medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,

že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna

podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu

záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd

je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a
účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam

rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským

súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa §53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľnáa prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný

výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53
ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované
ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ

vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov,neprijateľnosťpredmetnejzmluvnejpodmienkyodvolacísúdvyslovilspoužitím§53ods.1OZ
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu,
ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne
následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon

exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008).
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/
ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v
zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia

je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia podľa § 57 ods. 1, 2
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné

nie je. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.

Vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne

konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového

právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý jevo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom
v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu

dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou,
ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm.
q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd
za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel

k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru
nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie

je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z
uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento
snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady
93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch
svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré

je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a

zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto

aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,
keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,

či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je

úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok

v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči

spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už

rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,

keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bola v odvolacom konaní
úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.