Rozsudok – Rodina a mládež ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2014

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 1T/197/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313010779
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. David Lindtner

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2014:1313010779.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave, pred samosudcom JUDr. Davidom Lindtnerom na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 25.11.2014 takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l:

Podľa § 285 písm. f) Tr. poriadku

súd obžalovaného:
T. Š.Z., N.. XX.XX.XXXX/XXX M. D., C. A. D., P.. S. Č.. XXXX/X, W. A. D., R. E. Č.. XX, na B.,

o s l o b o d z u j e,

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III, sp. zn. 3Pv 842/13 zo dňa 14.11.2013 pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/Tr. zákona, na tom skutkovom základe,

že

hoci mu z ustanovenia § 62 a nasl. Zákona o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu detí
a výška tejto povinnosti mu bola určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 38P
143/2007 zo dňa 11.12.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.03.2008, ktorým bol zaviazaný
prispievať na výživu svojho syna F. Š., N.. XX.XX.XXXX celkovou sumou (165,97 €) mesačne od
01.10.2006 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 15C 4/2009 zo dňa 25.09.2009, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2009, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojho syna F. Š.,
N.. XX.XX.XXXX celkovou sumou 250,- € mesačne od právoplatnosti rozsudku k rukám matky J.. K.

Š. vždy do 15-teho dňa v mesiaci, túto povinnosť si menovaný riadne neplnil v mieste svojho trvalého
bydliska a všade tam, kde sa zdržiaval od mesiaca apríl 2008 do mesiaca december 2012, pričom
výživné platil nepravidelne, tak zostal dlžný na výživnom J.. K. Š. sumu v celkovej výške 2.914,46 €,

pretože zanikla trestnosť činu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci a po vyhlásení obžalovaného T. Š.,
že nechce urobiť žiadne vyhlásenie v zmysle ustanovenia § 257 ods. 1 Tr. por., vykonal dokazovanie

výsluchom obžalovaného, výsluchom poškodenej, svedka a exekútora a na záver sa súd oboznámil s
relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými tak v rámci prípravného konania ako aj na hlavnom
pojednávaní. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že sú splnené všetkypodmienky pre obligatórne oslobodenie obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora z dôvodu,
že trestnosť činu, ktorý bol obžalovanému kladený, zanikla.

Obž. T. Š. na hlavnom pojednávaní uviedol, že podľa jeho vedomia zaplatil dlžné výživné v celom
rozsahu, teda sumu, na ktorú bol zaviazaný rozhodnutiami civilných súdov, podľa svojich možností a
schopností. Výživné platil v priamych vkladoch na účet, a to po dohode s bývalou manželkou priamo na
účet syna Dávida. Nakoľko boli v tej dobe obaja zaťažení exekúciami, mali zablokované účty. Synovi dal
aj iné peniaze, ale toto nevie preukázať, boli to jednorazové sumy. Prispel mu na autoškolu a na kurz

SBS. Podľa vkladových lístkov za celé uvedené žalované obdobie uhradil od roku 2008 až do roku 2013
sumu 11.100,- Eur, pričom tam asi nie je zarátané 4 krát po 300,-euro, ktoré mu strhával zamestnávateľ,
ale nie je si istý, či to nepatrí do exekúcie. Svojho syna nechcel ukrátiť o nič. Všetky peniaze, ktoré
posielal na účet Dávida, bolo výživné na syna. Odsťahoval sa z rodinného domu, ktorý s bývalou
manželkou majú ešte stále v bezpodielovom spoluvlastníctve. Nevie kto v tom rodinnom dome býva.
Od poškodenej má čestné prehlásenie o tom, že sú vyrovnaní. So synom uzatvoril dohodu o postúpení

svojich pohľadávok, že v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol spoluvlastníkom bytu v
Bratislavesbývaloumanželkouavrámcitejtodohodypostúpilpohľadávku,ktorápredstavovalapolovicu
hodnoty bytu svojmu synovi v hodnote 104.855,54,- Eur. Postúpil pohľadávku synovi voči Z. D., ktorá si
na ten byt nárokovala. Ich dohoda s manželkou bola taká, že on z bytu ani z rodinného domu, ktorého
sú spolumajitelia nechce nič. Nevie čoho sa týkalo čestné prehlásenie, kde uviedol, že dlží na Dávida

výživné vo výške 8.515,05,-eur. On totiž má všetky vkladové listy, ktoré posielal na účet F. Š. a to sa
nedá poprieť. Myslí si, že prehlásenie podpísal preto, aby mal kľud.

Poškodená svedkyňa J.. K. Š., na hlavnom pojednávaní k veci vypovedala, že obžalovaný bol zaviazaný
platiť výživné na ňu ako na manželku a na syna, čiže všetky platby, ktoré platil za výživné sa mali deliť

na polovicu, pretože na ňu mal platiť 3.000,-Sk a na syna 5.000,-Sk a od roku 2009 na syna mal platiť
sumu 250,-euro. Na ňu už vtedy nemal platiť nič, pretože boli už rozvedení. Ona žiaden účet nemala,
preto platil obžalovaný na účet jej syna. V roku 2008 zaplatil sumu 331,93,- Eur, v roku 2009 sumu 420,-
Eur, v roku 2010 uhradil sumu 100,- Eur, za rok 2011 uhradil sumu 3.600,- Eur, za rok 2012 uhradil
sumu 4.445,- Eur a za rok 2013 uhradil sumu 1.635,- Eur. Popri tom bežala exekúcia, kde obžalovanému

bola strhnutá suma zaslaná na účet syna Dávida v sume 300,-eur, 310,-eur, 265,-eur a 245,-eur, pričom
polovička sumy bola zaslaná jej a polovička sumy synovi Dávidovi. Podľa jej názoru peniaze, ktoré poslal
obžalovaný na autoškolu synovi Dávidovi, tieto poslal na účet, ale povedal, že sú na autoškolu, nie že sú
na výživné. Potom ešte školné vo výške 1.000,-eur, ktoré poslal na účet, s tým, že sú to peniaze na školu.
Obžalovaný nič neposlal sám, vždy mu musela telefonovať. Rodinný dom sa nachádza v Medveďove,

je na ňom záložné právo Tatra banky. Od pani D. kúpili byt na hypotekárny úver, tam bolo záložné právo
Tatra banky. Manžel jej vlastne nezanechal nič, všetko bolo zaťažené exekúciami. Podľa jej názoru je
obžalovaný za žalované obdobie od apríla 2008 až do decembra 2012 dlžný výživné na F. Š. vo výške
9.421,41,- Eur. Ako dôkaz je čestné prehlásenie, ktoré jej obžalovaný podpísal a kde uviedol, že jej
dlží sumu 12.001,41,- Eur, na Dávida z toho 8.515,05,- Eur k 30.4.2011 a na ňu 3.485,36,- Eur ku dňu

30.4.2011. Obžalovaný ich nechal úplne bez peňazí, nemali ani čo jesť, museli sa odsťahovať z bytu.
Na dome sú exekúcie a je 6-krát vykradnutý, takže je nepoužiteľný. Ona od exekútora dostala fyzicky
sumu 1.220,-Eur, z toho polovička patrila jej a polovička synovi Dávidovi. Tá suma v čestnom prehlásení
12.000,- Eur , vznikla tak, že od roku 2006 mal obžalovaný platiť do októbra 8.000,-Sk mesačne až do
septembra 2009, kedy mu bolo zvýšené výživné na 250,-eur na syna a na ňu výživné skončilo.

Svedok poškodený V.. F. Š., syn obžalovaného na hlavnom pojednávaní vypovedal, že sa nevie vyjadriť
k sumám, ktoré mu boli zaslané na účet, pretože všetky veci, ktoré súviseli s výživným a s účtom, ktorý
bol vedený na jeho meno robila jeho V. J.. Š.. Pamätá si, že do práce nastúpil koncom decembra 2012
a pracoval ešte aj začiatkom roku 2013. Skončil súkromnú strednú odbornú školu v mesiaci júl 2012

a vyučil sa ako kuchár.

Svedok Q.. Q. Q., exekútor, na hlavnom pojednávaní v súvislosti s priebehom exekúcie povinného T.
Š. uviedol, že vykonával exekúciu vo vzťahu k vyživovacej povinnosti pána T. Š., pričom vykonával
súčasne dve exekúcie - č. spisu Ex 46/2008 - oprávnená J.. K. Š. a č. spisu Ex 47/2008 - oprávnený V..

F. Š.. Potvrdzuje, že v zmysle čestného prehlásenia v spise Ex 46/2008 - pani J.. Š. prehlásila, že T. Š.
jej vyplatil dlžné výživné ku dňu 23.11.2010 a podľa Ex 46/2008 a Ex 47/2008 dlžné výživné. V zmysle
potvrdenia pokladničného dokladu č. 12010 zo dňa 23.11.2010 prijala J.. Š. E. sumu 5.455,64,-eur od
T. Š. s tým, že ako účel je uvedená exekúcia č. Ex 47 a 46/2008, pričom suma vo výške 2.352,61,-eurbola uhradená cestou súdneho exekútora a suma 2.257,84,-Eur bola uhradená pánom Š. priamo J.. Š..
Suma 2.257,84,-eur išla ako výživné na pani Š. a suma 1.995,94,-eur išla ako dlžné výživné na V.. F. Š..
Tieto sumy predstavujú sumy tak zaostalého výživného ako aj riadneho výživného. Okrem toho bola z

účtu súdneho exekútora formou splátok poukázaná na výživné maloletého F.Á. Š. suma 1.389,85,-eur.
Exekúcia bola ukončená základe čestného prehlásenia, ktorým zobrala pani J.. Š. oba návrhy späť.

Ďalej sa súd sa v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní súčasne oboznámil aj s niektorými
nasledovnými listinnými dôkazmi a to:

- rodný list F. Š., narodeného dňa XX.XX.XXXX,
- vysvedčenie o maturitnej skúške F. Š. zo dňa 23.05.2012, ktorou
menovaný ukončil stredoškolské vzdelanie,
- Rozsudok OS BA III, sp. zn. 38P 143/2007 zo dňa 11.12.2007, ktorým bol mal. F. Š. na čas do rozvodu
zverený do starostlivosti matky J.. K. Š. a súčasne otec maloletého T. Š. zaviazaný prispievať na výživu
maloletého sumou 5.000.- mesačne,

- Rozsudok OS BA III sp. zn. 15C 4/2009 zo dňa 25.09.2009, ktorým bolo manželstvo T. Š. P. J.. K. Š.
rozvedené a bola schválená rodičovská dohoda, ktorou sa T. Š. zaviazal prispievať na výživu svojho
syna sumou 250.- Eur,
- Potvrdenia o úhrade dlžného výživného na účet v banke deklarujúce úhradu finančných prostriedkov
obžalovaným na účet F. Š. v rozhodnom období od 05.11.2008 do 23.08.2013 výživné vo výške

9.691,93.- Eur,

Súd hodnotiac vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods.
12 Tr. por. dospel jednoznačne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že žalovaný skutok

sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku, vykazuje všetky obligatórne
znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. a že sa ho dopustil
obžalovaný. Zároveň však súd zistil splnenie podmienok v zmysle osobitného ustanovenia o účinnej
ľútosti podľa § 86 písm. a) Tr. zák. a preto obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Súd sa na hlavnom pojednávaní zaoberal troma zásadnými otázkami dôležitými pre možnosť
meritórneho rozhodnutia:
I. predbežnou otázkou primeranosti súdom ustanovenej vyživovacej povinnosti vo vzťahu k majetkovým
pomerom obžalovaného
II. rozsahom vyživovacej povinnosti vo vzťahu k obdobiu, v rámci ktorého bol obžalovaný povinný plniť

si svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi,
III. otázkou, či si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi v rozsahu ustálenom súdom,
splnil.

K bodu I:

Súd ako predbežnú otázku /z hľadiska konštatovania, že žalovaný skutok je trestným činom a dopustil
sa ho obžalovaný/ hodnotil majetkové pomery obžalovaného v rozhodnom čase za účelom ustálenia
výšky výživného, ktoré bol povinný platiť, pričom v tomto smere považoval výšku vyživovacej povinnosti
stanovenú právoplatným rozhodnutím súdu vo výške 165,97.- Eur mesačne a od októbra 2009 vo výške
250.- Eur mesačne za primerané reálnym možnostiam a schopnostiam obžalovaného. Výživné vo výške

250.- Eur mesačne na maloletého syna nie je sumou, ktorá by bola neadekvátna a neprimeraná a ktorú
by obžalovaný, pokiaľ by jeho snaha platiť výživné bola úprimná, nebol schopný uhrádzať. V rozhodnom
období majetkové pomery obžalovanému podľa názoru súdu umožňovali riadne si plniť svoju zákonnú
vyživovaciu povinnosť vo výške stanovenej právoplatnými rozhodnutiami súdu. Je potrené zdôrazniť, že
majetkovými pomermi sa rozumie nie len príjem vo finančnom vyjadrení, ale celkové majetkové pomery

vrátane hnuteľných a nehnuteľných vecí /v tomto prípade napr. bezpodielové spoluvlastníctvo bytu a
rodinného domu/. Navyše, obžalovaný je osobou v produktívnom veku, pričom z evidencie Sociálnej
poisťovne vyplýva, že bol v podstate od roku 1993 až do 07.03.2013 nepretržite zamestnaný. Z listinných
dôkazov tiež vyplýva, že obžalovaný rozhodnom období nebol v evidencii uchádzačov o zamestnanie,
nebol v evidencii poberateľov dávky v hmotnej núdzi a Sociálnou poisťovňou mu nebola vyplácaná

žiadna dávka. Je nepochybné, že obžalovaný si bol vedomý svojej zákonnej povinnosti /vyplývajúcej
z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine/ prispievať na výživu svojho maloletého syna, a súčasne
vedel, že mu táto povinnosť bola deklarovaná súdom, túto povinnosť si však napriek tomu, že mu to
jeho majetkové pomery umožňovali, neplnil pravidelne.K bodu II.
Po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní sa súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým

stavom tak, ako ho ustálila obžaloba vo vzťahu k dobe povinnosti obžalovaného platiť výživné na svojho
syna a obdobie riadneho neplatenia vyživovacej povinnosti obžalovaným súd zhodne ustálil od mesiaca
apríl 2008 do mesiaca december 2012 vrátane, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa ustanovenia § 62 Zákona o rodine, upravujúceho vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom, je
plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá do času, kým

deti nie sú schopné samé sa živiť. Na jednej strane teda predmetné ustanoveniu zakladá vyživovaciu
povinnosť rodiča voči svojmu dieťaťu, na strane druhej súčasne dochádza k zamedzeniu potenciálneho
zneužívania rodičovskej vyživovacej povinnosti stanovením okolností zániku tejto povinnosti.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že syn obžalovaného F. M. ukončil dňa 23.5.2012 stredoškolské
štúdium maturitnou skúškou ako kuchár. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava
zo dňa 02.10.2012, č. k. 133893/2012 je zrejmé, že F. Š. A. zaradený do evidencie uchádzačov

o zamestnanie dňom 01.09.2012, pričom tu bol evidovaný do 18.12.2012. Z výpovede svedka Š.Z.
vyplynulo, že začal pracovať niekedy koncom roku 2012.
Následne bol /ako to vyplýva z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa
16.10.2014/ opätovne zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 22.09.2014. Z
uvedeného teda vyplýva, že obžalovaný nebol povinný platiť výživné na F. Š. od mesiaca január 2013,

keďže vzhľadom k tomu, že menovaný ukončil stredoškolské štúdium, zaevidoval sa na úrade práce a
následne sa v decembri 2012 zamestnal, možno konštatovať, že získal schopnosť samostatne sa živiť,
teda uspokojovať svoje relevantné životné potreby. V tejto súvislosti súd dopĺňa, že pre nadobudnutie
schopnosti samostatne sa živiť je podmienkou ukončenie jedného štúdia toho istého stupňa ako získania
predpokladu na výkon povolania /uvedená podmienka u syna obžalovaného F. Š. bola jeho vyučením

sa v študijnom odbore kuchár splnená/, pričom ustálená súdna prax vznik schopnosti samostatne
sa živiť spája aj so vznikom nároku na príslušné dávky systému sociálneho poistenia v prípade
ukončenia prípravy na povolanie a neuplatnenia sa na trhu práce /k čomu došlo u syna obžalovaného
jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie/. Z hľadiska hodnotenia subjektívnej stránky
obžalovaného nemožno teda riadne neplatenie výživného obžalovaným za obdobie nasledujúce po

nástupe F. Š. do pracovného pomeru /január 2013/ pokryť zavinením obžalovaného.

K bodu III.
Vzhľadom k tomu, že z výpovedí obžalovaného a svedkyne J.. K. Š. nebolo možné pre ich vzájomný
rozpor, ktorý sa nepodarilo odstrániť jednoznačne ustáliť, či si obžalovaný svoju vyživovaciu povinnosť

voči svojmu synovi za žalované obdobie v plnom rozsahu dodatočne splnil, súd pri ustálení tohto
záveru vychádzal z tzv. technických dôkazov, teda potvrdení bánk o vkladoch finančných prostriedkov
na účet F. Š. ako aj výpovede exekútora Q.. Q., ktorý sa vyjadril k rozsahu realizácie exekúcie
povinného obžalovaného v prospech oprávneného F. Š., vykonanej na základe exekučného titulu /
rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 16C 5/2007/. Pre záver o splnení vyživovacej povinnosti

obžalovaným súd neprihliadol
- ku Čestnému prehláseniu, ktorým T. Š. deklaroval svoj dlh na výživnom ku dňu 30.04.2011 voči synovi
F. Š. vo výške 8.516,04.- Eur,
- k následne uzatvorenej Dohode o postúpení pohľadávok zo dňa 25.02.2013 v sume 104.855,54.- Eur
medzi postupcom obžalovaným T. Š. P. W. F. Š.,

- k Dohode o urovnaní zo dňa 25.02.2013 medzi obžalovaným T. Š. P. J.. K. Š., ktorou sa zmluvné strany
dohodli, že všetky záväzky medzi stranami sú ku dňu podpisu tejto dohody vysporiadané,
nakoľko tieto právne úkony boli vzájomne absolútne rozporné, nekorešpondovali s reálnym stavom
a nepochybne tak nevyjadrovali skutočnú vôľu účastníkov týchto právnych vzťahov, ale zrejme iba
momentálneemocionálnenastaveniezmluvnýchstrán.Keďževšakzásadaobjektívnejpravdyvyžaduje,

aby súd svoje rozhodnutie oprel zásadne iba o fakty, ktoré sú jednoznačné a nepochybné, a nie
len v rovine pravdepodobnosti alebo hypotéz, súd musel obligatórne v zmysle zásady „in dubio pro
reo“ vychádzať pri svojom rozhodnutí zo skutkových okolností pre obžalovaného najpriaznivejších.
Rešpektujúc uvedenú zásadu, vychádzajúc z dôkazov, ktoré súd nepovažoval za sporné, súd ustálil, že
obžalovaný si v priebehu rozhodného obdobia nepravidelne plnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť

na účet F. Š. vedený v banke z dôvodu dohody s oprávnenou J.. Š., k rukám ktorej bol obžalovaný
rozhodnutím súdov povinný plniť vyživovaciu povinnosť voči synovi F. Š., ktorá nemala v rozhodnom
období zriadený účet v banke /čo vo svojej výpovedi ako dôvod platenia výživného na účet F. Š. B..
J.. Š. aj sama potvrdila/. Obžalovaný uviedol, že všetky finančné prostriedky, ktoré zaslal na účet F.Š., predstavovali výživné voči F. Š. a nesúviseli s jeho vyživovacou povinnosťou voči bývalej manželke
J.. Š. /uvedené tvrdenie v priebehu dokazovania nebolo ničím vyvrátené/. Obžalovanému za rozhodné
obdobie /od apríla 2008 do decembra 2012 vrátane/ vznikla vyživovacia povinnosť voči synovi F. Š. v

celkovej výške 12.737,46.- Eur, pričom z potvrdení o úhrade OTP banka a Tatra banka vyplynulo, že
za rozhodné obdobie uhradil obžalovaný na syna F. Š. od 05.11.2008 do 23.08.2013 výživné vo výške
9.691,93.- Eur a súčasne cestou súdneho exekútora Q.. Q. bolo uhradené výživné na F. Š. vo výške
3.385,79,- Eur., teda celkovo výživné vo výške 13.077,72.- Eur, presahujúce vyživovaciu povinnosť voči
synovi F. Š..

Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za preukázané, že obžalovaný si svoju zákonnú vyživovaciu
povinnosť voči synovi F. Š. v rozhodnom období neplnil riadne, pretože tak konal iba nepravidelne, jeho
protiprávne konanie nemalo trvalo nepriaznivé následky /čo možno vyvodiť jednak z toho, že každoročne
v rozhodnom čase zaplatil aspoň časť výživného, pričom v roku 2011 a 2012 sumy prevyšovali výšku
ročného výživného, a oprávnenej nebolo v priebehu celého rozhodného obdobia priznané náhradné

výživné/, avšak svoju vyživovaciu povinnosť si dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú
poradu a preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku a obžalovaného obligatórne
spod obžaloby oslobodil, pretože trestnosť činu zanikla.