Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. november 2014

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 13C/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813207631
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Monoková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8813207631.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou Mgr. Annou Monokovou v právnej veci žalobcu: EOS

KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným: 1. U. Š., K.. X.X.XXXX, XXX XX Ž. XXX, X.
X. Š., K.. X.X.XXXX, XXX XX Ž. XXX, I..Č.. obaja na neznámom mieste, zast. opatrovníkom Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zast.
JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou, AK Vranov nad Topľou, Dobrianskeho 1651

zaúčastivedľajšiehoúčastníkanastranežalovaných:ZdruženienaochranuobčanaspotrebiteľaHOOS,
Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 zast. JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou,

AK Vranov nad Topľou, Dobrianskeho 1651

o zaplatenie 2.870,40 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaní s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 2.687,32 eur, úrok z omeškania v sume 77,39
eur a úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 2.687,32 eur od 4.11.2012 do zaplatenia a to
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Čo do zvyšku žalobu z a m i e t a.

O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáha, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 2.870,40
eur s úrokom z omeškania 84,94 eur a ročným úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 2

870,40 eur od 04.11.2012 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodil tým, že na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zo
dňa 27.09.2012 medzi postupcom W. W., U..W.. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku
voči žalovaným. Postupca a žalovaní uzatvorili dňa 10.4.2008 zmluvu č. 561759092, ktorej súčasťou
sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy
W. W. U..W.. poskytla žalovaným peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov,
podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie

náležitosti sú upravené v zmluve a VOP. Ďalej uviedol, že zastáva názor, že zmluva obsahuje všetky
znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka
a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 3.269,92 eur, ktorá
pozostávala z istiny 2.750,09 eur, riadneho úroku 338,71 eur, úroku z omeškania 142,25 eur a ostatného
príslušenstva v sume 38,87 eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca deklaruje, že

výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a
predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia s tým, že sumu 38,78 eur prestavujúcu ostatné
príslušenstvo a sumu 142,25 eur predstavujúcu úrok z omeškania si žalobca neuplatňuje. Podľa zmluvy
postupca poskytol žalovaným úver 1.991,64 eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške
31,20 eur vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si uplatňuje len splátky úveru splatné od 20.8.2010 do

20.3.2018 v počte 92 a celkovej výške 2.870,40 eur s tým, že splátky pôvodne splatné od 20.11.2012 do
20.3.2018 sa stali splatnými dňa 3.11.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, zvyšné
splátky si žalobca neuplatňuje. Ďalej uviedol, že si uplatňuje úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti každej splátky samostatne a pri
splátkach, ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 3.11.2012 si
uplatňuje úrok z omeškania od toho dňa. Žalovaní odo dňa postúpenia pohľadávky neuhradili žiadne

sumy. Uplatňovaná suma pozostáva z 92 neuhradených splátok úveru v celkovej výške 2.870,40 eur
( t.j. rozdiel medzi neuhradenými splátkami úveru a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných
na tieto splátky ) a zo splatných splátok úveru a na základe uhradených platieb si žalobca vyčísľuje úrok
z omeškania a zo sumy 2.870,40 eur si uplatňuje od 4.11.2012 do zaplatenia.

Opatrovník žalovaných žiadal žalobu zamietnuť, vzniesol námietku premlčania a namietal aktívnu vecnú

legitimáciu žalobcu.

Vedľajší účastník na strane žalovaných oznámil vstup do konania podaním zo dňa 26.8.2013, vzniesol
námietku premlčania a aktívnu legitimáciu žalobcu a žiadal žalobu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a prílohami, vyjadreniami žalobcu, vyjadreniami
opatrovníka a vedľajšieho účastníka, odborným stanoviskom Národnej banky Slovenska, správou W.

W.Ľ., U..W.. a zistil nasledovný skutkový stav:

W. W., U..W.. ako banka a žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžník uzatvorili dňa 10.4.2008 zmluvu o
splátkovom úvere č. 0561759092 podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Podľa článku. I. zmluvy,
predmetom zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za podmienok
dohodnutých v tejto zmluve o úvere. Na základe úverovej zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver vo

výške 1.991,64 eur (60.000 Sk), ktorý sa žalovaní zaviazali ako dlžník splácať v mesačných splátkach
po 31,20 eur (940 Sk) a to v 119 mesačných splátkach k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná
splatnosť úveru bola určená na deň 20.3.2018, pričom úroková sadzba predstavovala ku dňu podpisu
zmluvy 12,35% ročne a ročná percentuálna miera nákladov 16,16%.

Podľa čl. II. bod 2 zmluvy žalovaní ako dlžník vyhlásili, že sa oboznámili so súčasťami Úverovej zmluvy,

ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené
zverejnením, za ktorých sa bankový produkt poskytuje, súhlasili s nimi a zaviazali sa ich dodržiavať.

Podľa bodu 4. uvedeného článku zmluvy všetky právne vzťahy výslovne neupravené v zmluve sa budú
riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Reklamačného poriadku, Obchodným
zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

V bode 5. článku II zmluvy si zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa §
262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

V zmysle bodu 1.1 Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len „VOP“ ) tieto VOP upravujú všetky
vzťahy vznikajúce medzi bankou a klientom na základe zmlúv uzatvorených v súvislosti s bankovými
produktmi, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom je uzavretie zmluvy.VOP tvoria súčasť akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti s príslušným
bankovým produktom, bez ohľadu na to, či je príslušný produkt vo VOP upravený ( bod 1.2 VOP ).

V rozsahu, v akom sa ustanovenia písomnej zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti

s určitým bankovým produktom líšia od ustanovení VOP alebo osobitných obchodných podmienok,
sú rozhodujúce ustanovenia takejto písomnej zmluvy. Ak ustanovenia VOP týkajúce sa jednotlivých
bankových produktov obsahujú odlišnú úpravu ako všeobecná alebo záverečná časť VOP, sú
rozhodujúce ustanovenia osobitnej časti VOP (čl. 1 bod 1.3., bod 1.4. VOP).

Podľa bodu 7. VOP tieto ustanovenia VOP upravujú záväzkovoprávne vzťahy medzi bankou a klientom
- fyzickou osobou nepodnikateľom, vzniknuté na základe zmluvy o úvere, v ktorej sa banka ako veriteľ

zaväzuje, že na požiadanie klienta ako dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy a klient- fyzická osoba nepodnikateľ ako dlžník sa zaväzuje peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť
úroky.

Banka poskytne splátkový úver, t.j. peňažné prostriedky vo výške určenej v zmluve o úvere a po
splnení podmienok uvedených v zmluve o úvere a to takým spôsobom, že pripíše peňažné prostriedky v

prospechúčtuuvedenéhovzákladnýchpodmienkachzmluvyoúvere.Vrátenieposkytnutýchpeňažných
prostriedkov sa uskutoční formou splátok klientom ( bod 7.2.4 VOP ).

Podľa čl. 7 bod 7.3.2. VOP pohľadávku z úveru, ktorá sa skladá z istiny, jej súčasti a

príslušenstva spláca klient pravidelnými splátkami, periodicitou dohodnutou v základných podmienkach
zmluvy. Banka je oprávnená rozhodnúť o spôsobe splácania úveru pred poskytnutím úveru a kedykoľvek

počas trvania úverového vzťahu. V prípade, že ku dňu splatnosti úrokov, úrokov z omeškania, poplatkov
a iných nákladov spojených so splátkovým úverom nebude na účte dostatok prostriedkov na ich úhradu
a dohodnutý úverový rámec je vyčerpaný v celej dohodnutej výške, dohodli sa klient a banka na tom,
že banka je oprávnená uspokojiť splatné úroky vo forme zaťaženia účtu, i keď neexistuje klientova
pohľadávka z jeho účtu a úverový rámec je vyčerpaný v celej dohodnutej výške. Na základe tejto

skutočnosti bude rozsah čerpaného splátkového úveru vyšší ako je výška dohodnutého úverového
rámca ( nepovolené prečrpanie ) a klient je povinný okamžite vyrovnať toto nepovolené prečerpanie
minimálne do výšky dohodnutého úverového rámca.

Splátka je uhradená včas, ak je pripísaná na účet banky najneskôr v deň splatnosti

splátky a banka má možnosť s poukázanou sumou nakladať (čl. 7 bod 7.3.3. VOP).

V zmysle bodu 7.4.4. čl. 4 VOP pokiaľ je klient v omeškaní so splácaním úveru, je povinný zaplatiť banke
okrem úrokov z úveru stanovených v zmluve tiež úroky z omeškania.

Podľa čl. 7 bod 7.6.1. VOP ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného
dojednania zo strany klienta alebo:

a) ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako

10 dní, banka je oprávnená:

a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy a

klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej
splatnosti,

b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede banky nastávaokamžite, bez výpovednej lehoty, dňom jej doručenia klientovi. Odstúpením od zmluvy nezanikajú ani
zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi bankou a klientom, resp. treťou osobou,

c) započítať pohľadávku z úveru banky voči akejkoľvek pohľadávke klienta voči banke,

d) zastaviť poskytnutie alebo čerpanie úveru, a to až do doby, keď pominú skutočnosti, ktoré

mali za následok pozastavenie poskytnutia alebo čerpania úveru.

Podľa bodu 18.14 VOP klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené,
bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ak aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti
s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť

akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke
alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom
banky.

Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 15.10.2012 adresovaným žalovanému v 1. rade a žalovanej
v 2. rade spoločnosť W. W., U..W.. ako postupca oznámila postúpenie pohľadávky voči nim na žalobcu

ako postupníka.

Listom označeným ako výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa
15.10.2012adresovanýmžalovanémuv1.radeažalovanejv2.radežalobcaakonovýveriteľžalovaným
oznámil, že vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 15.10.2012 a zároveň požiadal o okamžité
uhradenie dlžnej čiastky do 30.10.2012.

Právny zástupca žalobcu listom označeným ako pokus o zmier zo dňa 12.6.2013 adresovaným
žalovaným oznámil, že pôvodným veriteľom W. W., U..W.. bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru,
ktorá skutočnosť im bola oznámená a vyzval ich na splnenie povinnosti najneskôr do 27.6.2013.

W. W., U..W.. ako postupca a žalobca ako postupník uzavreli dňa 27.9.2012 zmluvu o postúpení
pohľadávok č. 1175/2012/CE. Podľa článku V. bod 5.1 predmetom zmluvy je dohoda zmluvných strán

o odplatnom postúpení pohľadávok a to so všetkými právami, ktoré sú spojené s postupovanými
pohľadávkami a za podmienok uvedených v tejto zmluve.

V zmysle čl. V. bod 5.2 zmluvy o postúpení pohľadávok na základe podmienok tejto zmluvy postupca
postupuje postupníkovi dňom účinnosti tejto zmluvy pohľadávky vrátane príslušenstva a všetkých práv
a nárokov, ktoré sú s pohľadávkami spojené, ako aj práv plynúcich zo zabezpečenia pohľadávok.

Podľa prílohy k zmluve o postúpení splatnosť úveru bola stanovená na 20.3.2018, zostatok pohľadávky
predstavoval sumu 3.269,92 eur a istina celkom sumu 2.750,09 eur, istina do spl sumu 0 eur a po spl
2.750,09 eur, v ďalšom bol uvedený počet dní omeškania 1194 a dátum poslednej úhrady 3.3.2011.

W. W., U..W.. súdu oznámila, že z jej strany nedošlo ku skončeniu zmluvy/vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru vzniknutého zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0561759092 zo dňa 10.4.2008 uzavretej

medzi ňou ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi.

Vedľajší účastník a súčasne opatrovník žalovaných vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 24.4.2014
uviedol, že sa domnievajú, že postupca neadresoval písomnú výzvu žalovaným o ich omeškaní, čím
došlo k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ( ďalej len „zákon o
bankách“ ) a citoval predmetné ustanovenie s tým, že na základe neho vyslovujú názor, že postupca

nebol oprávnený postúpiť pohľadávku žalovaných. Ďalej poukázal na právnu skutočnosť, ktorá vyplývaz uvedeného ustanovenia, že postupca je oprávnený postúpiť svoju pohľadávku písomnou zmluvou inej
osobe, ktorá nie je bankou aj bez výslovného súhlasu žalovaných za predpokladu, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky presiahol jeden rok, ako je tomu v predmetnom prípade a dal súdu do pozornosti
právnu skutočnosť uvedenú v prílohe k zmluve o postúpení a to konkrétne pod označením počet dní
omeškania 1194 dní, z ktorej jasne vyplýva, že žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky zo dňa 27.9.2012
boli 1194 dní v omeškaní, čo predstavuje 3 roky a 99 dní. Taktiež dal do pozornosti súdu snahu žalobcu
zámerne uvádzať skutočnosť, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nastalo ku dňu 3.11.2012, teda

po postúpení pohľadávky s tým, že ide o snahu žalobcu vytvoriť dojem, že predmetná pohľadávka je
premlčaná. Ďalej uviedol, že žalobca si v konaní uplatňuje nepremlčané splátky, ktoré vznikli po 90
dňoch od postúpenia pohľadávky, takíto konanie je v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, na
základe ktorého si postupník môže uplatniť len tie nepremlčané splátky, ktoré existovali do 90 dní pred
postúpením pohľadávky, na základe čoho vyvodzuje záver, že predmetné splátky sú premlčané.

V písomnom vyjadrení zo dňa 19.6.2014 vedľajší účastník a súčasne opatrovník žalovaných uviedol,

že vznáša námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa
27.9.2012 považuje za neplatnú, nakoľko na žalobcu nemohol byť zo strany postupcu postúpený tzv.
živý úver, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda
ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa § 7 ods.
1 zákona o bankách potrebné bankové povolenie. Záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania, je

bankový úver, ktorý na rozdiel od úverov napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou
právnou úpravou zákona o bankách, pričom banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v
zmysle § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou bánk vykonáva
dohľad Národná banka Slovenska. Žalobca teda ani nemôže vyhlasovať mimoriadnu splatnosť úveru,
keďženemáoprávnenienaichposkytovanieavyhláseniemimoriadnejsplatnostiúveružalobcomzodňa

3.11.2012považujezaprávneneúčinné.Predmetompostúpeniamedzibankouanebankovouinštitúciou
môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí
byť splnená podmienka, že banka písomne vyzve klienta na splnenie svojho peňažného záväzku, s
ktorým bol nepretržite v omeškaní 90 dní. Žalobca ku dňu vyjadrenia nepreukázal, že postupca vyzval
žalovaných na úhradu ich dlhu potom, čo boli 90 kalendárnych dní v omeškaní a nepreukázal ani, že

na neho boli postúpené len splatné splátky úveru. Ku dňu 27.9.2012 dlh v sume 3.269,92 eur nemohol
existovať, táto pohľadávka predstavuje skapitalizovanú sumu z celkového úveru, ktorý mal trvať do roku
2018, postupca celý úver skapitalizoval bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom úverový vzťah ukončil
a následne skapitalizovanú sumu postúpil na žalobcu. Postupca je oprávnený na žalobcu postúpiť aj
pohľadávku z celého úverového vzťahu, ale to by musel úverový vzťah lege artis ukončiť ( vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť ) a takýmto spôsobom sa dopracovať k pohľadávke v sume 3.269,92 eur, ktorú
následne môže postúpiť v súlade so zákonom aj osobe, ktorá nie je bankou. V ďalšom poukázal na
konanie postupcu, prečo predmetný úverový vzťah neukončil, keď bolo jasné, že žalovaní od 21.8.2010
žiadnym spôsobom poskytnutý úver nesplácajú, po dobu 28 mesiacov boli iba pripisované splátky, úroky
a poplatky, takéto konania smeruje k akumulovaniu pohľadávky o rôzne poplatky a úroky, ktoré konanie

postupcu nie je v súlade s dobrými mravmi. Na záver uviedol, že obdobný názor vyslovil Okresný súd
Prešov vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8C/156/2012 zo dňa 7.5.2014, opätovne žiadal žalobu z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietnuť.

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 23.6.2014 uviedol, že počet dní omeškania v zmysle prílohy k
zmluve o postúpení pohľadávok znamená, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením splátky, ktorá

nebola uhradená ani dodatočne a teda ani po lehote splatnosti. To znamená, že buď žalovaný neuhradil
žiadnu splátku a počet dní omeškania sa začína počítať odo dňa splatnosti prvej splátky alebo uhradil
niekoľko splátok, hoc aj nepravidelne, tieto úhrady boli započítané na najskôr splatné splátky a počet
dní omeškania sa začal počítať odo dňa prvej nezaplatenej splátky. Počet dní omeškania nie je doba,
od zosplatnenia úveru pôvodným veriteľom, ale počet dní od prvej nezaplatenej splátky žalovaným.

Národná banka Slovenska vo svojom vyjadrení zo dňa 24.7.2014 uviedla, že čo sa týka správy úverov,
pojem správa úveru nie je právne definovaným pojmom; za správu sa považuje činnosť, ktorej obsahom
je starostlivosť o úver a to tak v etape jeho poskytovania ako aj v etape jeho splácania, vrátane
správy pohľadávok z úveru. Obsah a rozsah správy úveru závisí od zložitosti úverového produktu,napr. dohodnutého spôsobu čerpania a splácania a v neposlednom rade sa správa úveru dotýka aj
samotného účtovného a technického spracovania a evidencie úveru a prípadnej komunikácie s klientom.
V zásade platí, že veriteľ vykonáva správu úveru sám, nie je však vylúčené, aby jednorazové alebo

opakované činnosti týkajúce sa správy úveru či ako celku alebo jej časti zveril osobitnou zmluvou
inej osobe a to podniku pomocných bankových služieb v zmysle § 25 ods. 7 zákona o bankách
alebo inému poskytovateľovi služieb. Na vykonávanie bankou zverených činností týkajúcich sa správy
úveru poskytovateľ služieb nepotrebuje povolenie Národnej banky Slovenska. K otázke správy úveru
poskytnutého bankou, ktorý nebol zosplatnený a bankovému povoleniu uviedla, že v zmysle § 9

ods. 2 zákona o bankách bankové povolenie obsahuje presné vymedzenie bankových činností tak
ako sú vymenované v § 2 ods. 1 a 2 zákona o bankách. Pomenovanie základnej bankovej činnosti
„poskytuje úvery“ je potrebné vykladať tak, že banka je oprávnená vykonávať úverové obchody, ktorými
sa v zmysle § 36 ods. 3 rozumejú činnosti týkajúce sa poskytovania úverov vrátane poskytovania
záruk. Ku správe úveru zverenej tretej osobe poukázal na vyššie uvedené ohľadom správy úverov.
K otázke možnosti prevodu nezosplatneného úveru zmluvou o postúpení pohľadávky na tretí subjekt,

ktorý nemá postavenie banky a nemá bankové povolenie na vykonávanie tejto činnosti uviedla, že v
zmysle § 2 ods. 13 zákona o bankách na banku a pobočku zahraničnej banky sa vzťahujú ustanovenia
osobitného zákona, ak zákon o bankách neustanovuje inak. Na tomto právnom základe sú banky a
pobočky zahraničných bánk oprávnené v súlade s § 524 a nals. Občianskeho zákonníka postúpiť svoje
pohľadávky tretej osobe, súčasne však musia byť dodržané ustanovenia zákona o bankách o ochrane

bankového tajomstva. V ďalšom poukázala na postúpenie pohľadávky so súhlasom klienta a teda, že v
zmysle § 91 ods. 1 zákona o bankách môže banka alebo pobočka zahraničnej banky poskytnúť tretím
osobám informácie a doklady chránené bankovým tajomstvom len s predchádzajúcim súhlasom alebo
na písomný pokyn klienta. Pokiaľ banka alebo pobočka zahraničnej banky disponuje súhlasom klienta s
postúpením pohľadávky z úveru, ktorý neobsahuje podmienku obmedzujúcu postúpenie len na splatnú

pohľadávku, banka alebo pobočka zahraničnej banky môže takúto pohľadávku postúpiť na tretiu osobu.
Ak banka alebo pobočka zahraničnej banky nedisponuje súhlasom klienta s postúpením pohľadávky,
môže postúpiť svoju pohľadávku len v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom aplikácia
uvedenéhoustanoveniazákonaobankáchbudevpraxizávisieťododohodnutejdobysplatnostizáväzku
klienta z úveru, t.j. dohodnutého spôsobu splácania úveru. Ak je úver splatný v splátkach ( bez ohľadu

na to, o aké splátky ide ) banka alebo pobočka zahraničnej banky má právo postúpiť postupníkovi
celú, teda aj nesplatenú časť pohľadávky z úveru ( „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku
klienta“ ) za podmienky, že a) klient nesplnil riadne a včas čo i len jednu splatnú splátku istiny úveru
( dohodnuté čiastkové plnenie ) a/alebo úrokov alebo ich časť ( „časť peňažného záväzku klienta“ ),
b) jeho omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a c) na zaplatenie omeškanej časti

peňažného záväzku bol písomne vyzvaný. Postúpenie pohľadávky nemá vplyv na beh premlčacích lehôt
pre splatné a nezaplatené čiastkové plnenia ( § 103 Občianskeho zákonníka ), ani nespôsobuje stratu
výhody splátok pre klienta. Pokiaľ ide o osobu postupníka, v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
môže banka alebo pobočka zahraničnej banky postúpiť svoju pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe
a to aj osobe, ktorá nie je bankou a pri postúpení pohľadávky odovzdá postupníkovi dokumentáciu o

záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka.

Vedľajší účastník ku skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení NBS poukázal na bod 3.2 postúpenie
bez súhlasu klienta s tým, že vyjadrenie len potvrdzuje ich doposiaľ opodstatnené námietky voči
neoprávnenému postúpeniu pohľadávky zo strany postupcu na žalobcu, ktoré je v rozpore s
ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže uvedené ustanovenie umožňuje postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, za predpokladu doručenia písomnej výzvy
klientovi banky po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len
časti svojho peňažného záväzku. Z uvedeného potom vyplýva, že spôsobilým predmetom postúpenia
pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými ( dospelé
splátky ). Postúpenie pohľadávky sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a to aj pri absolútnych

obchodoch, čo sú úverové obchody a zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá je v rozpore s ustanovením
§ 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom. preto zastávajú názor,
že NBS nie je výslovne oprávnená sa vyjadrovať a následne posúdiť možnosť prevodu takéhoto úveru
zmluvou o postúpení pohľadávky z banky na tretí subjekt postupníka, ktorý nemá postavenie banky
a nemá bankové povolenie na vykonávanie takejto činnosti. Dispozícia pohľadávky bankou nie je

bankovým obchodom v zmysle zákona o bankách, ale obchodom banky vzniknutým v súvislosti so
skorším obchodno-úverovým obchodom. Ide o spôsob dispozície s majetkovým právom veriteľa, ktorýnie je spojený iba s bankovými obchodmi, ale je všeobecný. Ďalej uviedol, že sa nie celkom stotožňuje
s názorom NBS, podľa ktorého pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku klienta“
rozumie celú teda aj nesplatenú časť pohľadávky z úveru, ktorú má banka právo postúpiť postupníkovi.

Tu poukazuje na právny názor zákonodarcu, ktorý v dôvodovej správe k zákonu o bankách k §
92 ods. 8 mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník
aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Pod formuláciou „pohľadávka
zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“ treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pripustením
argumentácie žalobcu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka

splácaťzročnésplátky,bybolonevyhnutnédospieťkzáveru,žebankamôžetakýmtospôsobompostúpiť
akýkoľvek „živý úver“ po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové
vzťahy bežne uzatvárajú ( v prejednávanom prípade bolo poskytnutie úveru dohodnuté na 10 rokov ) na
akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo
v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa
spotrebitelia, vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou, neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným -

nebankovým subjektom. Na postúpenie celej a teda aj nesplatenej časti úveru ( živý úver ) z banky alebo
pobočky zahraničnej banky na inú osobu, a to aj na osobu, ktorá nie je bankou je potrebné úverový vzťah
lega artis ukončiť ( vyhlásiť mimoriadnu splatnosť ) a takýmto spôsobom sa dopracovať k pohľadávke,
ktorú následne v súlade so zákonom môže postúpiť aj osobe, ktorá nie je bankou. Keďže postupca
nepreukázal, žeby vyhlásil mimoriadnu splatnosť, žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku,

nakoľko úverový vzťah medzi postupcom a žalovanými nebol ukončený, takýmto konaním dochádza k
obchádzaniu zákona. V ďalšom poukázal na vyjadrenie NBS, podľa ktorého žalobcovi neudelila bankové
povolenie na poskytovanie úverov a že žalobca nie je oprávnený ani na poskytovanie spotrebiteľských
úverov. Na záver uviedol, že na základe uvedenej skutočnosti zo strany NBS naďalej vyvodzuje záver, že
žalobcanedisponujedostatočnouaktívnouvecnoulegitimáciouvpredmetnomkonaní,nakoľkozmluvao

postúpení pohľadávky zo dňa 27.9.2012 je neplatná, keďže na žalobcu nemohol byť zo strany postupcu
postúpený takzvaný živý úver, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie
bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na
ktorú je podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené
zákonné predpoklady § 92 ods. 8 zákona o bankách a postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu.

Totožné skutočnosti uviedol vedľajší účastník a súčasne ako opatrovník aj vo svojom vyjadrení zo dňa
22.10.2014. Vedľajší účastník a opatrovník na podporu svojich tvrdení spolu so svojimi vyjadreniami
predložili súdu aj rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C/156/2012 zo dňa 7.5.2014 a uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29.5.2014.

Žalobca k vyjadreniu Národnej banky Slovenska uviedol, že sa stotožňuje s názorom NBS a má za to,

že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a predložil súdu výzvu pôvodného veriteľa adresovanú
žalovanému ešte pred postúpením pohľadávky. Predmetnú výzvu predložil právny zástupca až na
následnom pojednávaní.

Výzvou zo dňa 19.6.2009 adresovanou žalovanému v 1. rade postupca ako veriteľ tomuto oznámil,
že splácanie predmetnej pohľadávky z uvedenej zmluvy číslo úveru 561759092 zo dňa 10.4.2008 je v

omeškaní ku dňu 31.5.2009 vo výške 124,80 eur s príslušenstvom a vyzval ho na úhradu najneskôr do
10 dní od doručenia výzvy. Súčasne ho upozornil, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy v stanovenej
lehote pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe.

Právny zástupca žalobcu vo svojich prednesoch poukázal na to, že predmetné ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách nevylučuje možnosť postúpiť pohľadávku banky voči klientovi na iný subjekt,

ale poukazuje na prvú vetu, kde sa vyslovene uvádza, že ak je klient nepretržite dlhšie v omeškaní,
banka je oprávnená svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, teda má zato, že zákon nevylučuje postúpiť pohľadávku, ak je žalovaný v omeškaní
čo i len s časťou svojho peňažného záväzku, teda postúpiť celú pohľadávku, nakoľko zákonodarca
priamo v predmetnom ustanovení rozlišuje, alebo špecifikuje pojmy časť peňažného záväzku, teda

časť s ktorou je v omeškaní klient, ako aj ďalší pojem, pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému
záväzku. Ohľadom skutočností týkajúcich sa splatnosti úveru poukázal na prílohu k zmluve o postúpení
pohľadávok, kde priamo v prílohe je deklarované, že splatnosť úveru mala nastať 20.3.2018, čo je aj
deň konečnej splatnosti podľa predmetnej zmluvy o úvere a teda tým uvedením tohto údaju samotnábanka postupca, deklarovala, že k uvedenému dátumu, teda ku dňu postúpenia pohľadávky nedošlo
k zosplatneniu úveru z jej strany, ani k inému predčasnému ukončeniu zmluvy o splátkovom úvere.
K námietke nedostatku aktívnej legitimácie vznesenej opatrovníkom žalovaného ako aj vedľajším

účastníkom uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 súčasného zákona o bankách je obsahovo identické
s ustanovením § 38 ods. 9 zákona o bankách č. 483 z roku 2001. Ustanovenie § 38 ods. 9 bolo
včlenené do zákona o bankách predchádzajúce novelou zákonom č. 252/1999, pričom zákonodarca
v dôvodovej správe k tomuto zákonu uviedol, že obsahom tejto novely je aj zmena a doplnenie
ustanovení upravujúcich bankové tajomstvo a to v záujme zabezpečenia ich súladu s ustanovením

iných zákonov ako aj v záujme určitého motivovania dlžníkov bánk a pobočiek zahraničných bánk
k zvýšeniu ich platobnej disciplíny. Cieľom zákonodarcu bolo teda vytvorenie nástrojov smerujúcich
k zvýšeniu platobnej disciplíny dlžníkov bánk a teda vytvorenie nástrojov pre zlepšenie vymáhania
pohľadávok bánk. Ako ďalší argument poukázal na povinnosť súdu aplikovať ústavne konformný výklad,
to znamená, že na obmedzenie práva banky nakladať so svojou pohľadávkou, ktorá je predmetom
ochrany vlastníckeho práva podľa článku 20 Ústavy SR, nie je žiaden legitímny záujem. Žalobca teda

tvrdí, že jeho pohľadávka, pohľadávka žalobcu je predmetom ochrany vlastníckeho práva, pretože
pohľadávka je pokladaná za majetok pri výklade článku 20 Ústavy SR. Za podmienky, že máme
dve možnosti výkladu právnej normy, z ktorých jedna viac zodpovedá súladu s článkom 20 Ústavy
SR v súlade s princípom ústavne konformného výkladu je potrebné preferovať ten výklad, ktorý
poskytuje väčšiu ochranu ústavného práva, to znamená ak máme možnosť v danom prípade si vybrať

z dvoch výkladov právnej normy a teda, že či banka je alebo nie je oprávnená postúpiť nezosplatnenú
pohľadávku, je potrebné voliť ten výklad, ktorý dáva prednosť realizácií vlastníckeho práva a teda právu
postúpiť túto pohľadávku. Okrem poukazujúc aj na to, že z gramatického výkladu právnej normy vyplýva
tvrdenie žalobcu, má žalobca za preukázané aj vzhľadom na stanovisko Národnej banky Slovenska, že
tvrdenie o nedostatku aktívnej legitimácie nie je dôvodné.

Právny zástupca opatrovníka a súčasne vedľajšieho účastníka vo svojom prednese vyslovil názor,
že postupca nebol oprávnený postúpiť pohľadávku, dal súdu do pozornosti, že v prílohe k zmluve o
postúpení je uvedený počet dní omeškania 1194 dní, čo predstavuje dobu 3 roky a 99 dní, teda z
toho vypláva skutočnosť, že žalovaní boli v omeškaní a rovnako skutočnosť, že vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti nastalo ku dňu 03.11.2012 a teda ide o snahu žalobcu vytvoriť dojem, že predmetná

pohľadávka nie je premlčaná. Ďalej uviedol, žalobca si uplatňuje nepremlčané splátky, ktoré vznikli po
90 dňoch od postúpenia pohľadávky, takéto konanie je však v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách,
na základe ktorého si postupník môže uplatniť len tie nepremlčané splátky, ktoré existovali do 90 dní
pred postúpením pohľadávky.

Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka

postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.

Podľa§525ods.2Občianskehozákonníkanemožnopostúpiťpohľadávku,akbypostúpenieodporovalo
dohode s dlžníkom.

Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti ( § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka ).Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli

neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

Z ustanovení § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis - nariadenie vlády

SR č. 87/1995 Z. z..

Podľa § 10c uvedeného nariadenia ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov
z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári
2013.

V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2

neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010
použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších

predpisov na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo
v inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy

poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa
osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa

osobitného predpisu ( Občiansky zákonník ).V zmysle § 92 ods. 8 zákona NR SR č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to

neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Opatrovník žalovaných a vedľajší účastník na strane žalovaných namietali vecnú aktívnu legitimáciu
žalobcu.

Je nepochybné, medzi účastníkmi nesporné a z vykonaného dokazovania to vyplynulo, že suma,
ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, je nárokom zo zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako bankou a žalovanými ako dlžníkmi zo dňa

10.4.2008, na základe ktorej zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver v sume 1.991,64 eur, ktorý sa
žalovaní zaviazal splatiť za v zmluve dojednaných podmienok. Žalobca svoj nárok v konaní a svoju
vecnú aktívnu legitimáciu odvíja od zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE uzavretej medzi
ním ako postupníkom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom ( bankou ), ktorou boli na žalobcu
ako postupníka postúpené pohľadávky, vrátane ich príslušenstva a všetkých súvisiacich práv a nárokov

s pohľadávkami spojených ako aj práv plynúcich zo zabezpečenia pohľadávok.

Ako už súd uviedol vyššie, súčasťou predmetnej úverovej zmluvy medzi postupcom ako bankou a
žalovanými ako dlžníkmi, boli aj Všeobecné obchodné podmienky, s ktorými sa žalovaní oboznámili,
súhlasili s nimi a zaviazali sa ich dodržiavať. V zmysle bodu 18.14 žalovaní ako klienti výslovne súhlasili
s postúpením tam špecifikovaných pohľadávok na tretiu osobu, pričom dojednanie neobsahovalo

podmienku obmedzujúcu postúpenie len na splatnú pohľadávku. Preto má súd za to, že banka ako
postupca disponovala súhlasom žalovaných na postúpenie pohľadávky na tretiu osobu, žalobcu.

Napriek vyššie uvedenému má však súd za to, že súčasne boli splnené aj podmienky na postúpenie
pohľadávky na žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Keďže v danej veci bol úver splatný
v splátkach, mala banka právo postúpiť postupníkovi celú, aj nesplatnú časť pohľadávky z úveru tak

ako to predpokladá citované ustanovenia zákona o bankách, ktoré hovorí o pohľadávke zodpovedajúcej
peňažnému záväzku klienta. Z predložených listinných dôkazov a to najmä výzvy postupcu zo dňa
19.6.2009 je nepochybné, že žalovaní riadne a včas nesplnili čo i len jednu splátku, keďže boli v
omeškaní s úhradou sumy 124,80 eur, čo predstavuje štyri dojednané mesačné splátky a z uvedeného
je zrejmé aj splnenie ďalšej podmienky o omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a že

na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku boli písomne vyzvaní, čo bolo preukázané výzvou
adresovanou žalovanému v 1. rade postupcom.

Podľa názoru súdu terminologické vymedzenie pohľadávky, ktorú môže banka postúpiť za splnenia
uvedených predpokladov, ako pohľadávky zodpovedajúcej peňažnému záväzku klienta, predstavuje
pohľadávku banky voči klientovi z určitého úverového vzťahu a teda celú pohľadávku, celú sumu istiny,

úrokov z úveru ako aj prípadných iných nárokov i už poplatkov alebo prípadných sankcií. V opačnom
prípade, resp. v prípade vymedzenia pohľadávky na účely na ust. § 92 ods. 8 len na splátky, ktoré sa už
stali splatnými, teda na tzv. dospelé splátky, by sa banka a súčasne aj dlžníci mohli ocitnúť v pozícii, že
by dochádzalo k postúpeniu pohľadávky zodpovedajúcej len sume 90 dňového omeškania.Vedľajší účastník a opatrovník tvrdia, že postúpením pohľadávky pred ukončením úverového vzťahu
by došlo k obchádzaniu zákona, no takéto postúpenie nespôsobuje stratu výhody splátok pre klienta,
preto klienti môžu naďalej plniť v splátkach, ak prípadne postupca nevyužije právo na vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti úveru, samozrejme po splnení dojednaných podmienok. No v prípade, žeby k
vyhláseniu splatnosti musel pristúpiť postupca ako banka len preto, žeby v opačnom prípade nemohol
pohľadávku postúpiť, nebolo by práve takéto konanie tým, ktoré by sťažilo postavenie klientov. Taktiež
podľa súdu nemožno hovoriť o akomsi neočakávanom ocitnutí sa klientov banky v zmluvnom vzťahu s
inýmnebankovýmsubjektom,keďžeklientisimusiabyťvedomíneplneniasisvojichpovinnostívovzťahu

k banke, keďže sú v omeškaní s plnením splátok a už tobôž podľa súdu nemôže obstáť argumentácia
o dlhotrvajúcich úverových vzťahoch, keď z vykonaného dokazovanie je zrejmé, že žalovaní si svoje
povinnosti neplnili, dokonca v súčasnej dobe sa zdržiavajú v zahraničí a o plnenie si svojich záväzkov
neprejavujú žiadny záujem.

Súd sa teda nestotožnil so závermi opatrovníka a vedľajšieho účastníka o nemožnosti postúpenia
pohľadávky, resp. o možnosti postúpenia pohľadávky a to len tej jej časti, ktorá sa už stala splatnou

alebo až po ukončení úverového vzťahu a vyhlásení mimoriadnej splatnosti a uzavrel, že postúpenie na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a postupcom bolo platné a účinné a teda je
daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto konaní.

Ako už súd uviedol vyššie, postúpenie pohľadávky nemá vplyv na stratu výhody splátok a rovnako nemá
vplyv na plynutie premlčacích lehôt. Vedľajší účastník a opatrovník vzniesli námietku premlčania.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s

dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,

že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.

Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany

dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa

v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade
ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny
predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah
obchodných podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiťpodľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

V slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich

občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov súkromného práva a to Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie
Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka
sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. V
rámci obchodno-záväzkových vzťahov existuje aj skupina vzťahov, ktoré môže označiť ako fakultatívne

obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti
dohodnúť obchodnoprávny režim svojho záväzku ( § 262 Obchodného zákonníka ).

Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne
neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné
ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či ide o relatívne

obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah. Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít oblastí záujmu nielen práva Európskej
únie ale aj nášho

právneho poriadku. Nie je prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzal
zvolením iného zákona, ktorý primárna nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov,

t.j. vzťahov, ktoré vznikajú pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri
uzatváranízmluvyvrámcisvojejpodnikateľskejčiinejzárobkovejčinnosti.ZvolenierežimuObchodného
zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu
uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa
vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v

porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s

ohľadom na to, dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle

Obchodného zákonníka je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon
o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa.

Na základe vyššie uvedeného súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ako

spotrebiteľskú zmluvu.

Ako vyplýva z § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby.

V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014 orgán

rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný aj z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v

čase rozhodovania o predmetnom nároku.

Ako je zrejmé zo zmluvy o úvere, konečná splatnosť bola dohodnutá na 119 mesiacov. Začiatok plynutia
premlčacej doby je potrebné stanoviť v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa
ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť

premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne od ich zročnosti až do okamihu, keď dlžník nesplní niektorú
zo splátok. Nepremlčanými splátkami tak sú splátky splatné tri roky spätne od podania žaloby, teda
splátkysplatnépo23.7.2010,žalobabolapodanádňa23.7.2013.Keďževdanomprípadebolasplatnosť
jednotlivých splátok dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, nepremlčanými splátkami sú tie, ktoré sú splatné

odo dňa 20.8.2010, teda tie, ktorých zaplatenie svojou žalobou uplatňuje žalobca.

Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie
štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až §54

Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a

je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov

zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon

priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej
právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné
právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa

oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8
smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na
druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka.

Teda možno uzavrieť, že žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie nepremlčaných splátok, kde na uvedené
nemá vplyv ani skutočnosť uvádzaná vedľajším účastníkom a opatrovníkom, že v čase postúpenia
pohľadávky boli žalovaní v omeškaní 1194 dní. Postupca súdu oznámil, že nedošlo k ukončeniu
predmetného úverového vzťahu a toto bolo vykonané až žalobcom, ktorý k uvedenému počtu dní
omeškania uviedol, že sa jedná o súčet všetkých dní omeškania s jednotlivými úhradami a v žiadnom
prípade predmetný údaj nemožno považovať za údaj o omeškaní s plnením celého dlhu.

Po skonštatovaní o aktívnej legitimácii žalobcu a po vysporiadaní sa s námietkou premlčania ako aj po
postupe podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa súd pristúpil k samotnému posúdeniu nároku.

Žalobca si uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 2.870,40 eur predstavujúcej 92 splátok a úrok z
omeškania v sume 84,94 eur a ročný úrok z omeškania od 4.11.2012 do zaplatenia.

Čo sa týka jednotlivých nárokov, úver bol žalovaným poskytnutý pri úrokovej sadzbe 12,35% ročne.

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru ( apríl 2008, spotrebiteľský úver

nad 5 rokov ) činila úrok 8,55% ročne. Vzhľadom na vyššie súd považoval dohodu o výške úrokov
za platnú, keďže mal za to, že táto výška úroku nepresahovala v podstatnej miere úrokovú mieru
poskytovanú peňažnými ústavmi.

V zmysle VOP klient splácal pohľadávku z úveru, ktorá sa skladala z istiny, jej súčastí a príslušenstva,
teda súčasťou dojednanej výšky splátky bola aj poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur mesačne.

Potomsplátkaistinyaúrokuzúverupoodpočítanípoplatkuzasprávuúveruvsume1,99eurpredstavuje
sumu 29,21 eur ( výška splátky 31,20 eur - poplatok 1,99 eur ) a keďže žalobca si uplatnil nárok na 92
splátok, súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 2.687,32 eur ( 92 x 29,21 eur ) a čo do zvyšku
žalobu zamietol a to čo do nároku na poplatok za správu úveru spolu v sume 183,08 eur ( 92 x 1,99
eur ), ktorým sa bude zaoberať nižšie.

Podľa § 2 písm. c) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a
poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou

1. sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o
spotrebiteľskom úvere,

2. poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru
alebo kúpnej ceny služieb,

3. poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na
úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ
nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklýmipoplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb
bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak,

4. členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny,

5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby
veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej
alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené
veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru.

V zmysle § 37 ods. 21 zákona NR SR č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov
( ďalej len „Zákon o bankách“ ) banke, zahraničnej banke a pobočke zahraničnej banky sa zakazuje

požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu
alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného
zákonníka,osobitnéhozákonaaleboosobitnúslužbu,ktorániejepodmienkouúverovéhovzťahuaktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.

Zákaz podľa ustanovenia § 37 ods. 21 sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo
inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je
vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 9. júni
2013 ( § 122s ods. 4 Zákona o bankách ).

Z vyššie citovanej úpravy obsiahnutej v Zákone o bankách vyplýva, že účinnosťou novely č. 132/2013

od 10.6. 2013 priamo zákon zakazuje bankám požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu
nákladov alebo inú odplatu za vedenie úverových účtov. Možno konštatovať, že predmetná novelizácia
bola akýmsi vyvrcholením v podobe zákonnej úpravy zákazu žiadania poplatkov za vedenie úverových
účtov ako účtov, ktoré vznikajú na základe úverového vzťahu, ale ľuďom nič neprinášajú a sú dôležité
iba pre finančné inštitúcie. Preto ak žalobca uplatňuje nárok na predmetný poplatok v rámci splátok,

ktoré sa mali stať splatnými po 10.6.2013, je to v rozpore s citovaným ustanovením zákona a súd nárok
na poplatok za správu úveru obsiahnutý v splátkach po 10.6.2013 žalobcovi nepriznal.

V danej právnej veci sa jedná o poplatok, ktorý mal byť dojednaný a jednotlivé zložky sa stali
splatnými ako súčasť splátky úveru aj pred uvedenou novelou zákona o bankách. splátky splatné do
10.6.2013. Súd však predmetné dojednania o poplatku za vedenie úveru podrobil súdnej kontrole v

zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a predmetné dojednanie súd vyhodnotil ako neprijateľnú
podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.Jenesporné,žežalovanýakoklientadlžníkzúverovéhovzťahubolpovinnýplatiťžalobcovi
ako veriteľovi poplatok za vedenie úveru. Teda laicky povedané a rovnako asi aj chápané priemerným
spotrebiteľom, žalovaný bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi za to, že tento pre svoju vlastnú

potrebu vykonával akúsi správu úverového účtu, teda sledoval prijatie splátok, prípadné omeškania
alebo iné pohyby na účte. Súd má za to, že keď žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi
úver, bolo len v jeho kompetencii, ako sa rozhodne predmetný úver spravovať, no je neprípustné, aby
náklady s takouto činnosťou znášal žalovaný ako spotrebiteľ ktorý predsa za poskytnutie úveru, resp.
konkrétnej finančnej čiastky zaplatil žalobcovi ako veriteľovi odplatu vo forme úroku z úveru a preto

na žalovaného ako spotrebiteľa a dlžníka nemožno prenášať úhradu takýchto nákladov. Na základe
uvedeného súd nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za vedenie úveru uplatneného žalobou aj v tejto
časti zamietol.

Čo sa úroku z omeškania, žalobca si uplatnil jednak kapitalizovaný úrok z omeškania zo splátok
splatných od 21.8.2010 do 3.11.2012, ktorý si kapitalizoval zo sumy splátky 31,20 eur pri výške úroku z

omeškania 8,75% ročne, ktorá výška je v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka
a nariadenia vlády. Keďže súd nepriznal žalobcovi nárok na poplatok za správu úveru, z ktorej sumy
bol taktiež úrok z omeškania vypočítaný, ako je to zrejmé zo žalobného návrhu, priznal žalobcovi nárok
na úroku z omeškania v sume 77,39 eur, ktorý vyčíslil za jednotlivé obdobia a pri žalobcom uplatnenejvýške úroku z omeškania tak ako žalobca no sumy splátky 29,21 eur a čo do zvyšku ( v sume 7,55 eur )
v tejto časti žalobu zamietol.

Posledným nárokom žalobcu bol nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy 2.870,40 eur od 4.11.2012

do zaplatenia. Ako už súd uviedol vyššie, výška žalobcom uplatňovaného úroku z úveru je v súlade s
Občianskym zákonníkom a nariadením vlády, no súd priznal žalobcovi úrok z omeškania len zo sumy
2.687,32 eur tak ako ju ustálil vyššie po nepriznaní nároku na poplatok za správu úveru a to odo dňa
4.11.2012 tak ako žiadal žalobca, aj keď lehota na plnenie bola žalovaným po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti poskytnutá do 30.10.2012 a teda už nasledujúcim dňom, nie až 4.11.2012, sa dostali do

omeškania a čo do zvyšku, teda v časti nepriznania nároku na úrok z omeškania zo sumy predstavujúcej
poplatky za správu úveru žalobu v tejto časti zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä
z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní,
môže súd rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej;
ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch

pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu