Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/116/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210791
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210791.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
7C/243/2012-66 zo dňa 31. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd prioritne konštatoval, že tvrdenie navrhovateľa o
nevydaní poverenia po dobu viac ako 12 mesiacov nebolo pravdivé. Dotknuté poverenie bolo vydané po

uplynutí 72 dní, pričom dôvodom bola potreba predloženia listín rozhodcovského súdu. Rozdiel medzi
tvrdeným oneskorením exekučného súdu a skutočným následne kvalifikoval ako výrazný a podstatný,
ktorý samotný preukazuje bezúspešnosť návrhu navrhovateľa.
Okresný súd zdôraznil, že rýchlosť (konania) neznamená prenáhlenosť. V danej spojitosti podrobne
poukázal na závery rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR i Európskeho súdu pre ľudské práva.
Rovnako konkrétne rozobral a vysvetlil súvislosti ochrany spotrebiteľa; vrátane jej európskeho rozmeru,
s osobitným dôrazom na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci bezprostredne týkajúcej sa

navrhovateľa. V kontexte uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu dôsledne postupovať pri
rozhodovaní o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie; čo spôsobilo určité omeškanie,
ktorévšakrozhodneniejeprípustnékvalifikovaťakonesprávnyúradnýpostup(navyšeakvpredmetnom
konaní došlo i k čiastočnému zastaveniu exekúcie).
Celkovo okresný súd uzavrel, že výkon práva navrhovateľom je v rozpore s dobrými mravmi a
predstavuje účelovo vykonštruovaný nárok obsahujúci nepravdivé tvrdenia. Z dôvodu nepreukázania
základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol žiadny dôvod vykonávať ďalšie

dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ostatným atribútom zodpovednostného vzťahu.
O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi právo na ich náhradu
nepriznal, lebo túto nevyčíslil a z obsahu spisu nevyplývala.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto

situácie došlo, podľa odvolateľa, k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Uviedol, že elektronicky
podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného
súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci, ktorú žiadosť (o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu) však okresný súd ignoroval. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na

rozhodnutie o pridelení inému súdu; bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia v otázke zaujatosti sudcov
však bola možnosť obrany navrhovateľa pred zákonným sudcom celkom zmarená.
Odvolateľ poukázal na svoje vyjadrenie (obsiahnuté v návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či
Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, z ktorých napríklad uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Nesprávny úradný postup exekučného súdu podľa
odvolateľa spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom
rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa však o ich

bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie námietky navrhovateľa o odňatí práva konať pred súdom a
porušení zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.
Prvostupňový súd právnemu zástupcovi navrhovateľa už dňa 26.8.2013 doručil vyjadrenie odporcu

k veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť
oboznámiť a vyjadriť k tvrdeniam protistrany. Žiadna iná argumentácia (než vyplývajúca z uvedeného
písomného vyjadrenia) totiž zo strany odporcu v konaní predložená nebola.

Predvolanie na termín pojednávania (dňa 31.10.2013) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa

doručené 8.10.2013. Elektronickým podaním (bez zaručeného elektronického podpisu) navrhovateľ dňa
30.10.2013 o 17.36 hod. (t.j. po úradných hodinách súdu) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu
„objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený
dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti
tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a

zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Navrhovateľ svojim vlastnýmpostupom, ktorý (minimálne) vykazuje znaky účelovosti - žiadosť o odročenie pojednávania podal z
hľadiska úradných hodín doslova pár minút pred nariadeným termínom pojednávania, hoci tvrdený
dôvod mu bol známy už niekoľko mesiacov predtým (tvrdenú ústavnú sťažnosť mal podať v máji 2013),

však sám zmaril efektívne využitie označeného zákonného ustanovenia.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať

jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie

o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 13.3.2013 bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7NcC/35/2013 z 1.2.2013 o
nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Briškovej z prejednávania a rozhodnutia súdenej veci. V rozpore s
uvedeným tvrdením navrhovateľa je napokon aj jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom
rozhodnutí krajského súdu.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu

k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Nadväzne je úplne nenáležitým
tvrdenieonepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutiaprenedostatokdôvodov.Naopak,odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia.
K žiadnemu zo zásadných záverov okresného súdu (t.j. nepravdivé skutkové tvrdenia, chronológia a
zmysel úkonov v danej exekučnej veci, zvýšené nároky na rozhodovanie v spotrebiteľských veciach),

na ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp.
vôbec žiadnu protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup
spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu bez relevantnej reakcie na
konkrétne nosné dôvody napadnutého rozhodnutia.

V danej spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Zároveň však platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní

nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď
konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s obsahom
posudzovaného rozsudku a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
v meritórnej časti ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s

§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.