Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/128/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241472
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112241472.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,
proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 10.04.2014 č.k. 12C 425/2012 - 51 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca podanú žalobu odôvodňoval
tým, že v pozícii oprávneného subjektu navrhol vykonanie exekúcie pred zvoleným súdnym exekútorom
pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku plynúceho zo zmluvy o úvere. Exekučný súd
bol povinný podľa Exekučného poriadku po posúdení návrhu exekučného titulu a žiadosti súdneho

exekútora v 15-dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, prípadne
v uvedenej lehote o žiadosti na vykonanie exekúcie rozhodnúť inak. Podľa vlastného vyjadrenia
súd v lehote nerozhodol a následne bol žalobca nútený vyvinúť enormné úsilie, aby docielil vecný
posun v exekučných konaniach. V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj zákona č. 233/1995 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Bez ohľadu na rôzne výklady § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v
znení pred 01.06.2011 a po tomto dátume, prvostupňový súd uvádza, že v ustanovení § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje
za mimoriadne krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský
rozsudok ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V zmysle
konštantnej judikatúry exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie. V predmetnom konaní a spojených veciach nemal súd prvého stupňa za
preukázané nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v konaniach, ako jeden z predpokladov

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. K ustanoveniu §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd prvého stupňa zdôraznil, že je v ňom zvýraznená zodpovednosť
exekučného súdu za vydanie tohto poverenia, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého
skúmaniaexekučnéhotitulu,všetkynamietanénávrhynavydanieexekúcieboližiadanénazákladetitulurozhodcovského rozsudku. 15 -dňová lehota na vydanie poverenia je extrémne krátka, aby zodpovedne
exekučný súd preskúmal predložené rozhodcovské rozsudky a následne vyhovel žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia. Vzhľadom na zložitosť veci, posúdenie súladu exekučného titulu so

štátnym právnym poriadkom, ale aj predpismi EÚ, keď napokon aj Ústavný súd SR uviedol, že porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočností, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom stanovených lehotách. Prvostupňový súd tak dospel k záveru,
že vo všetkých prípadoch, ktoré sú predmetom žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vydanie rozhodnutia, ktorými bola žiadosť zamietnutá, nie je takej povahy, že

by predstavovalo porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca tiež
nepreukázal predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existenciou majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože v
tomto smere nepostačujú len jeho tvrdenia o tom, že mu tieto náklady vznikli. Žalobcu preto zamietol
ako nedôvodnú a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zrušiťavrátiťvecprvostupňovémusúdunaďalšiekonanie.Žalobcanamietaskutočnosť,žesúdrozhodol
v merite veci, na základe a s použitím tzv. inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. Nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré

sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Poukázal na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR s tým, že súd bol vo svojom
rozhodovaní viazaný § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd prvého stupňa tak vo svojom rozhodnutí aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd túto nedodržal, rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie,sčímnemalničspoločnérozhodcovskýsúd.Právnaistotaohľadomriadnehovýkonuexekúcie
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprisluší

polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustnými súdnymi aktivizmami, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast
ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a podobne. Štrasburský súd tiež

uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1 zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Súd ani štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi. Žalobca ďalej nechápe, aký môže mať na výsledok
konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu

s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a zistil, že odvolanie dôvodné nie je.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorábola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa

článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,

ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento

návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesenímzamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa pri aplikácii právnych predpisov a
argumentácii vo svojom odôvodnení rozsudku nevychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. v znení platnom od 01.01.2003, ako to paušálne tvrdí žalobca v podanom odvolaní. Súd prvého
stupňa v tejto súvislosti poukázal na znenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do
31.12.2012 a jeho argumentácia je založená na iných okolnostiach, ako to bolo uvádzané vyššie z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Nepochybne však možno konštatovať, že nebolo zistené, aby v predmetných exekučných veciach došlo
k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti, alebo k vydaniu
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, ktorý by
prieťahy v konaní konštatoval.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/
Exekučného poriadku. Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho
preskúmania okolností, či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu, pričom ak
takýto rozpor súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, pričom na takého zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku
stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §

45 ods. 1, 2 citovaného zákona umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku, alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom

rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Tietozáveryvcelomrozsahuplatiapreexekučnúvec,vktorejžiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie bola podaná pred 01.06.2010 (teda vec 9Er 508/2010) s tým, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia aj v tomto prípade bola zamietnutá.

Pokiaľ ide o ďalšie exekučné veci (9Er 948/2010, 10Er 764/2010, 3Er 1086/2010, 11Er 130/2011,
7Er 337/2011, 11Er 122/2011, 11Er 954/2010, 7Er 949/2011, 7Er 683/2010, 10 Er 645/2010 a 9Er
951/2010) v týchto právnych veciach bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná
po 01.06.2010, kde je potrebné poukázať na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s účinnosťou
od uvádzaného obdobia, podľa ktorého lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

neplatila pre rozhodcovské rozsudky (zákon č. 233/1995 v znení zákona č. 144/2010 Z.z.).

Je tiež potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení rozhodnutia v tom
zmysle, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody a nepredložil relevantnédôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Žalobca tiež nepreukázal dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch žalobca nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto

priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Nebola napokon preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetných
exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nemožno považovať ani za prieťahy v konaní)
a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy. Žalobca napokon nepreukázal údajný stav
trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučných konaniach
nerozhodol v určenej 15 -dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti hodnotí odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správne, ktoré potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania žalobca nemá právo na náhradu trov a žalovanej v tomto
štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.