Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/52/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221630
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221630.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členov

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 14. októbra 2013 č.k.
8C/658/2012-80, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 3.808,92 eura ako náhrady škody a sumy 761,78 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní pod sp. zn.
14Er/797/2009-19. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1, 2, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len ,, Exekučný poriadok“), ako aj podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Zo skutkových tvrdení navrhovateľa mal súd prvého stupňa za preukázané, že predmetom konania je
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 za nesprávny
úradný postup Okresného súdu Nové Zámky. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup označil postup
Okresného súdu Nové Zámky, ktorý o podanej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodol po viac ako 553 dňoch a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia. Súd prvého stupňa

vykonaním dokazovania zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Nové
Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý dňa 22.11.2010 vydal uznesenie
č.k. 14Er/797/2009-13, ktorý zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia a následne
uznesením č.k. 14Er/797/2009-19 zo dňa 27.01.2011 exekučné konanie zastavil. V tomto smere súd
prvého stupňa poznamenal, že žalobca - oprávnený na výzvy exekučného súdu nereagoval a teda
svojou nečinnosťou bránil súdu v konaní. Súd prvého stupňa poukázal na to, že exekučný súd rozhodol
v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia, pretože Exekučný poriadok v znení ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, v dôsledku čoho, súd prvého stupňa vyhodnotil názor navrhovateľa
o stanovenej 15 dňovej lehote ta mylný. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca v
predmetnom konaní nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, žiadosť o prešetrenie vybaveniasťažnosti, resp. že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné
rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu., ktorými by bolo konštatované porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere súd prvého stupňa zdôraznil,

že absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto súd v konaní existenciou ďalších predpokladov
zodpovednosti za škodu ďalej nezaoberal, argumentáciu navrhovateľa znaleckým posudkom č. 1/2013
doc. JUDr. PhDr. Slašťanom vyhodnotil ako irelevantnú. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,

mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním
tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..

Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý

súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Argumentoval, že súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,

ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti

súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s
výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s

verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetom tohto konania je suma 3.808,92 eura, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu

náhrady majetkovej škody a suma 761,78 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Ako právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod. sp.zn. 14Er/797/2009. Nesprávny úradný postup navrhovateľ videl v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-

dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 553 dní.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/797/2009 je preukázané,
že exekučnému súdu bola dňa 25.08.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej
K. W. nar. 24.02.1987, o vymoženie sumy 788,68 eura s príslušenstvom na základe exekučnéhotitulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou,
a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa 19.05.2009 sp. zn. SR 01161/09. Oprávnený podaním
doručeným súdu dňa 13.09.2010 predložil na základe výzvy súdu potrebné doklady - Zmluvu o

úvere, Všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru. Následne exekučný súd uznesením č.k.
14Er/797/2009-13 zo dňa 22.01.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého a
následne uznesením č.k. 14Er/797/2010-19 zo dňa 27.01.2011 zastavil exekučné konanie.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej

lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 553 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na
právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.2.2002 do 31.5. 2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom
v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie aj pre zamietnutie
žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,

pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že

i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a
bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa
tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i
na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil

spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, §
50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo
negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil
exekučnémusúdudo15dníoddoručeniažiadosti"poveriť"exekútora,abyexekúciuvykonal.Sohľadom
na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné

interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to tvrdí navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný názor v
konečnomdôsledku,sprihliadnutímnavzájomnésúvislostiaúčelsledovanýprávnouúpravou,nemožno
označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou
ktorých je i právo na súdnu ochranu.
Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.

Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods.
1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení
ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého
stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,
ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo
sa v danom prípade nejedná.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu zo
strany žalobcu odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o skoršie
rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoravprimeranejlehote,pričomajvzmyslestanoviskaÚstavného

súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať
aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia

súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti

navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Ďalej vo vzťahu k námietke , že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.

Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd dodáva, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky

a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za
škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená
pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone
špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je,

abymedzikonaním,ktoréviedlokvznikuškodyasamotnouškodou,boladanápriamapríčinnásúvislosť.
Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich
splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska
spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a

to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny
úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/

Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným

z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.V prejednávanej veci, vychádzajúc z uvedených záverov, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil
i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Z obsahu

spisu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 14Er/797/2009 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
25.08.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej K. W., nar. XX.XX.XXXX,
o vymoženie sumy 788,68 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 19.05.2009

pod sp. zn. SR 01161/09. Následne exekučný súd rozhodol uznesením č.k. 14Er/797/2009-13 zo
dňa 22.11.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol a uznesením č.k. 14Er/797/2010-19 zo dňa 27.01.2011 exekučné konanie zastavil. Podľa
navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútoradošlopouplynutízákonnej15-dňovejlehoty
a s takým časovým oneskorením (viac ako 553 dní ), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť

veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúci ním
účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej škody vyčíslil na sumu 3.808,92 eura predstavujúcu náhradu

istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere a následným núteným
vymáhaním istiny v exekučnom konaní.
Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 761,78 eura (t.
j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom ) za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie spôsobenej v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej

veci navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9
ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľa pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej

vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej
v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo
tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný
titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej zmenky, čo sa podstatnou mierou aj s

dobou,kýmtaknavýzvuexekučnéhosúduučinil,podieľalonadĺžkekonaniadorozhodnutiaexekučného
súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako účastníčka exekučného konania v pozícii
oprávneného práve svojim správaním výrazne ovplyvnil dĺžku exekučného konania, a preto v postupe
exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany

exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanúnáhraduškodyanemajetkovúujmu. Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.