Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/295/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5913200971
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5913200971.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci
navrhovateľa: M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XXX/XX, L. A. - A. A., okres P., právne zastúpený
JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom P. č. XXXX, V. C., proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova č. 2, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 166
481, v konaní o náhradu škody vo výške 1.835,77 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 9C/23/2013-84 zo dňa 27. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi

sumu 1.474,65 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.474,65 eur od
05.02.2013 až do zaplatenia a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Výroku, ktorým bol vo zvyšnej časti návrh zamietnutý sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.474,65
eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.474,65 eur od 05.02.2013 do

zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol. Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania
pozostávajúcu z pomernej časti zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške
11,61 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 297,16 eur, ktoré uložil odporcovi zaplatiť k rukám
právneho zástupcu navrhovateľa.
Navrhovateľ si žalovanú istinu uplatňoval titulom náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným
rozhodnutím o vznesení obvinenia proti jeho osobe. Okresný súd tak dôvodnosť nároku posudzoval
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákon č. 514/2003 Z. z.“). Z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že navrhovateľ si u zástupcu odporcu - Generálnej prokuratúry SR uplatnil nárok na
náhradu škody, ten však jeho žiadosti nevyhovel s odôvodnením, že nedošlo k žiadnemu nesprávnemu
úradnému postupu, ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Ďalej zistil, že voči navrhovateľovi
ako obvinenému v trestnom konaní bolo vznesené obvinenie, proti ktorému podal sťažnosť a tá
bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Ružomberok ako nedôvodná zamietnutá. Navrhovateľ bol
rozsudkom Okresného súdu Ružomberok v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline spod obžaloby

oslobodený z dôvodu, že skutok pre ktorý bol stíhaný nie je trestným činom. Na základe týchto
skutočností, tom okresný súd vyvodil materiálnu nezákonnosť rozhodnutí o vznesení obvinenia, ako
aj o zamietnutí sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Vychádzal z názoru ustáleného súdnou judikatúrou
(uznesenie NS SR z 18.08.2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009), že je povinnosťou orgánov činných v trestnomkonaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto
situácii potom nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,

ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
Pri rozhodovaní o výške navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody prvostupňový súd túto
posudzoval z hľadiska súladu jej vyčíslenia s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. a dospel k záveru,
že uplatnený nárok na náhradu škody je dôvodný iba v časti sumy 1.474,65 eur, vo zvyšnej časti

návrh ako nedôvodný zamietol. Zároveň navrhovateľovi priznal aj úroky z omeškania, nie však od ním
žiadaného dátumu 01.12.2012, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni kedy bola odporcovi doručená jeho
žiadosťopredbežnéprerokovanienároku.Vychádzalztoho,žesplatnosťuplatnenéhonárokunastalaaž
uplynutím 6 mesačnej zákonnej lehoty určenej na prerokovanie nároku na náhradu škody a k omeškaniu
odporcu došlo až dňom 05.02.2013. Výšku priznaných úrokov určil podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2013.

Okresný súd neprihliadal na obranu odporcu, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku nespĺňala
náležitosti Zákona č. 514/2003 Z. z. Naopak konštatoval, že spĺňala všetky zákonné predpoklady
určené v čase jej podania a nemôže byť na škodu navrhovateľa, že následne došlo k zmene právneho
predpisu, ktorý upravoval podmienky predbežného prerokovania žiadosti odlišne. Rovnako neprihliadal
na námietku týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, pokiaľ ide o škodu spočívajúcu

v trovách obhajoby, ktoré vznikli navrhovateľovi potom, ako bol zrušený rozsudok Okresného súdu
Ružomberok č. k. 8T/42/2010-798 zo dňa 26.05.2010 z dôvodu prerušenia príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa a vznikom ďalšej škody. Uviedol, že tento rozsudok nemal za
následok vznik ďalšej škody na strane navrhovateľa, nakoľko táto bola spôsobená tým, že voči nemu
bolo vedené trestné stíhanie na podklade uznesenia o vznesení obvinenia..

O trovách konania rozhodol podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania v zmysle § 142 ods.
2 O.s.p. Navrhovateľ mal úspech vo veci čiastočný, preto mu priznal pomernú náhradu trov konania
zodpovedajúcu percentuálnemu vyjadreniu jeho čistého úspechu v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca do výroku, ktorým bolo

žalobnému návrhu vyhovené a do výroku o trovách konania a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a v prípade, že rozsudok
okresného potvrdí žiadal, aby pripustil proti nemu dovolanie.
Namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, okrem toho, je nezrozumiteľné

a nepreskúmateľné pre logické nezhody v odôvodnení. Okresný súd, zmätočne, za titul nároku
na náhradu škody považuje dve rozdielne uznesenia dvoch rozdielnych orgánov (vyšetrovateľa a
prokurátora). Nesprávne uviedol, že vznesenie obvinenia smerovalo k odsúdeniu navrhovateľa.
Takýmto rozhodnutím iba začína trestné stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom a určuje
sa procesné postavenie v trestnom konaní určitej osobe, ako obvineného. Presvedčenie o dôvodnosti

podozrenia však nie je totožné s presvedčením o vine. Vznesenie obvinenia má tak diametrálne odlišný
význam, než z ktorého vychádzal okresný súd. Ďalej nesúhlasil s tvrdením, že v konaní namietal
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Túto nikdy nepopieral, nakoľko pasívne vecne legitimovaným
subjektom je Slovenská republika, namietal však procesné zastúpenie tohto subjektu svojou osobou.
Navrhovateľ doručil Generálnej prokuratúre SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, tá však

bola oprávnená predbežne prerokovať iba časť uplatneného nároku, nepovažovala sa za absolútne
nepríslušný orgán v časti uplatnenia nároku z titulu nezákonného rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti
obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Zároveň jej ale nevznikla povinnosť postúpiť túto
žiadosť na príslušný orgán, takúto povinnosť by mala iba v prípade, ak by bola absolútne nepríslušným
orgánom. Naviac, okresný súd pri zastúpení Slovenskej republiky vychádzal z právnej úpravy, ktorá

bola v čase podania žalobného návrhu už neúčinná. Pokiaľ aj určitý orgán predbežne prerokuje
žiadosť o náhradu škody, nezakladá to jeho procesnú spôsobilosť zastupovať štát v konaní pred
súdom. Generálna prokuratúra by však za Slovenskú republiku nemohla konať ani podľa ustanovení
Zákona č. 514/2003 Z. z. platných do 31.12.2012. Na záver uviedol, že okresný súd sa opomenul
zaoberať podmienkou príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Mal sa

vysporiadať s otázkou, či neprichádza do úvahy aj uplatnenie niektorého z dôvodov, pri ktorom napriek
existencii nezákonného rozhodnutia nevzniká nárok na náhradu škody.Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Stotožnil sa s jeho právnymi závermi a skutkovými zisteniami. Odvolacie námietky odporcu
nepovažoval za dôvodné.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu ust. § 212 ods. 1 O.s.p. (z titulu ktorého zostal
nedotknutý odvolaním nenapadnutý výrok, ktorým bol vo zvyšnej časti žalobný návrh navrhovateľa
zamietnutý) a bez nariadenia súdneho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.)
rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené a v závislom

výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku
okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné
skutočnosti/argumenty. Zároveň v tomto smere prihliadol na konkrétne námietky odvolateľa.

Odvolateľ primárne namietal nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolateľom namietané logické nezhody a chyby v písaní nemajú podľa odvolacieho súdu vplyv
na preskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Nestotožnil sa s námietkou o nemožnosti ustálenia
právneho základu, od ktorého odvíjal okresný súd oprávnenosť uplatneného nároku. Jednoznačne za
nezákonné považoval rozhodnutie o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi. Jeho zistenia a úvahy
týkajúce sa uznesenia prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia slúžia

na doplnenie a dokreslenie celého skutkového stavu. Krajský súd v tom nevidel „zavádzanie“, prípadne
nejasnosťvskutkovýchaprávnychzáverochokresnéhosúdu.Naopakspôsobvýkladutohtorozhodnutia
odvolateľom možno hodnotiť ako snahu vyvolať dojem zmätočnosti odôvodnenia. Odvolateľ vytrháva z
celkového kontextu rozhodnutia jeho jednotlivé časti, ktoré by sabez znalostí celého odôvodnenia by
sa mohli zdať nelogické.

Pokiaľ ide o zrejmé chyby v písaní na ktoré v odvolaní poukazoval, tieto nemali za následok vecnú
nesprávnosť a ani zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Je pravdou, že uznesenie o vznesení
obvinenia nesmeruje k odsúdeniu páchateľa, avšak takéto nepresné vyjadrenie okresného súdu
sa netýkalo skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. Jednoznačne
ustálená súdna prax dospela k záveru, že rozhodnutie o oslobodení obvineného spod obžaloby možno

považovať za rozhodnutie, ktorým bolo zrušené uznesenie o vznesení obvinenia. Skutočnosť aký
procesnýinštitútuznesenieovzneseníobvineniaje,niejedôležitázobčianskoprávnehohľadiskanároku
na náhradu škody.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku odporcu, že právo konať v jeho mene nemá Generálna

prokuratúra SR. V tejto časti sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje so závermi prvostupňového
súdu na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Zároveň dáva do pozornosti, že uvedená otázka bola
riešená aj v rámci rozhodovania Najvyššieho súdu SR, a to rozsudkom sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa
30.03.2011, uznesením sp. zn. 7Cdo/87/2012 zo dňa 19.06.2013. Z týchto právnych záverov vychádzal
aj prvostupňový súd. V prejednávanej veci žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 Zákona

č. 514/2003 Z. z.) podal navrhovateľ na Generálnej prokuratúre SR. Možno tak ustáliť, že v mene
štátu správne v súdnom konaní koná Generálna prokuratúra SR v zmysle § 4 ods. 1 písm. l/ Zákona
č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti potom krajský súd nepovažoval túto otázku za otázku zásadného
právneho významu pre ktorú by malo byť pripustené dovolanie.
Odvolateľ namietal, že okresný súd sa nezaoberal zisťovaním skutočností, ktoré vylučujú právo na

náhradu škody v zmysle § 8 ods. 6 Zákona č. 514/2003 Z. z. Postup okresného súdu však bol správny,
nakoľko v konaní nevyšli najavo žiadne skutočnosti na základe ktorých by mal existenciu, respektíve
neexistenciu uplatneného práva navrhovateľom v zmysle tohto zákonného ustanovenia posudzovať.
Bolo vecou odporcu tvrdiť a preukázať existenciu skutočností, ktoré nezakladajú uplatnené právonavrhovateľa. V tomto prípade ide o klasické sporové konanie, kde povinnosť tvrdenia ako aj dôkaznú
povinnosť majú účastníci konania. Súd má z vlastnej iniciatívy vykonávať dôkazy iba v prípade, ak by
bez ich vykonania nemohol vo veci rozhodnúť, nie však zisťovať skutočnosti, pre ktoré by mal žalobný

návrh ako nedôvodný zamietnuť. V tomto prípade musí byť iniciatíva účastníka, teda odporcu, ktorý
by sa bránil tvrdením a preukazovaním skutočností, že právo navrhovateľa neexistuje. Odporca však
takéto tvrdenia neurobil a ani počas konania žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu tohto
zákonného ustanovenia najavo nevyšli, preto okresný súd správne uvedené ustanovenie neaplikoval.

Odvolací súd ako vecne správne potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi ich náhradu nepriznal.
Odporca nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu navrhovateľ si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.), krajský súd mu preto ich náhradu
nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.