Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/377/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912207091
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5912207091.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám.
13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 7C/107/2012-58 zo dňa 2.5.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol v celom rozsahu. Odporcovi náhradu trov
konania titulom hotových výdavkov nepriznal.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmeny niektorých zákonov, ustanovenia
Exekučného poriadku a vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým
a právnym záverom:

V prejednávanej veci si uplatňuje navrhovateľ náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 440,- eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nevydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od

doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom.

Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 20.10.2010, pričom poverenie
súdneho exekútora bolo tunajším súdom vydané dňa 14.1.2011, hoci poverenie bolo doručené len
súdnemu exekútorovi, je zrejmé, že oprávnený ako účastník exekučného konania, ktorý inicioval
exekučné konanie, ktorý bol právne zastúpený v exekučnom konaní mal v spise k dispozícii informáciu
o škode, ktorá mu vznikla tým, že súd nevydal poverenie na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa jeho tvrdenia už dňom 15.1.2011 t.j. dňom
nasledujúcim po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Návrh na súd bol podaný dňa 27.9.2012,
preto má súd za to, že návrh na začatie konania bol v predmetnej veci podaný včas a námietka
premlčania je nedôvodná.K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúcich z.č. 514/2003 Z.z. súd poukazuje, že v zmysle
vyjadrenia odporcu dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.9.2012 bola tunajšiemu súdu doručená žaloba vo veci a teda
nebola podaná po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je nepochybné, že ku
dňu rozhodovania súdu v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní, lehota 6 mesiacov
uplynula.

Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom

verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu
musiabyťsplnenévšetky3podmienkysúčasne.Vtejtokonkrétnejvecisúdzistil,žepotom,čobolasúdu
dňa 20.10.2010 doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, ku
ktorému bola pripojená Zmluva o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, súd vyzval

prípisom zo dňa 28.10.2010 Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. na
zaslanie fotokópie zmenky vystavenej dňa 30.9.2009 zo spisu sp.zn. SR 05090/10 v lehote 10 dní. Tento
prípis súdu bol doručený Stálemu rozhodcovskému súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. dňa
28.11.2010. Vzhľadom k tomu, že Stály rozhodcovský súd naň nereagoval, tunajší súd ďalším prípisom
zodňa9.12.2010urgovaltútosvojužiadosť,pričomstanovillehotu5dnínazaslaniefotokópieoznačenej

zmenky. Tento prípis súdu prevzal Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. dňa
20.12.2010. Následne dňa 21.12.2010 doručil Stály rozhodcovský súd tunajšiemu súdu požadovanú
zmenku. Tunajší súd vydal dňa 14.1.2011 poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Súd konštatuje, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené po uplynutí zákonom stanovenej 15
dňovej lehoty, ktorá uplynula dňa 4.11.2010, avšak tvrdenie navrhovateľa v návrhu na začatie konania,

že v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 268 dní je nepravdivé. Poverenie bolo
vydané 72 dní po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. K námietke odporcu, že v danom prípade zákonná 15 dňová lehota na vydanie
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie neplatí, súd má za to, že dôvodná nie je
s poukazom na znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) z.č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom od

1.6.2010 do 31.5.2011, v zmysle ktorého exekúciu podľa tohto zákona možno vykonať aj na podklade
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, pričom právny inštitút
rozhodcovských komisií nemožno stotožňovať s inštitútom rozhodcovských súdov. V opačnom prípade
jednalo by sa o príliš extenzívny výklad predmetného ustanovenia zákona a to aj s prihliadnutím ku
skutočnosti, že v rámci historického kontextu s právnym inštitútom rozhodcovských komisií sa možno

stretnúť pri pracovných sporoch podľa zákonníka práce čo s predmetnou vecou vôbec nesúvisí, teda
súd uzavrel, že 15 dňová lehota v tomto prípade platí. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa
automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
judikatúry Ústavného súdu SR (II. ÚS 7/01, I. ÚS 6/01, I. ÚS 6/02), súd poukazuje na charakter
rozhodovania v danej veci - udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V tejto

súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom predmetnej exekučnej veci bol rozhodcovský
rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj
bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Z tohto dôvodu exekučný súd za účelom preskúmania charakteru plnenia priznaného

rozhodcovským rozsudkom oprávnenému bol nútený vyžiadať si od Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. fotokópiu zmenky vystavenej dňa 30.9.2009 zo spisového
materiálu sp.zn. SR 05090/10 a to za účelom skúmania, či nejde o plnenie objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Súčinnosť zo strany Stáleho rozhodcovského súdu
nebola riadne a včas poskytnutá. V neposlednom rade súd poukazuje na pasívny prístup navrhovateľa

v rámci exekučného konania, keď súd na porušenie svojho práva žiadnym spôsobom neupozornil,
neobrátil sa na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na zbytočné prieťahy v tomto konaní, resp.
nepodal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, keď je nepochybné, že jedná sa o účinné prostriedky
nápravy v prípade zbytočných prieťahov v konaní. Okrem toho súd poukazuje na právnu úpravu účinnú
ku dňu rozhodovania súdu a to ustanovenie § 9 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, možno vychádzať len z tam uvedených výsledkov šetrení resp. rozhodnutí, ktoré však
súdu navrhovateľ v tomto konaní nepredložil.Súd tiež skúmal v konaní, či je prítomný ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu
a to vznik majetkovej škody resp. nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ vyčíslil majetkovú škodu celkom vo
výške 125,- eur, ktorá suma pozostáva z nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- eur, nákladov na dodržiavanie a
správu informačného systému v sume 40,- eur a napokon z nákladov na administratívne spracovanie
textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15,- eur. V prvom rade súd poukazuje, že

nárok na náhradu majetkovej škody v uvedenej výške navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal.
Rovnako súd tiež nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom
a vynaloženými nákladmi. Uvedené činnosti sú označené veľmi široko a všeobecne, chýba akákoľvek
súvislosť s exekučným konaním vedeným voči povinnému T. T. ohľadom tvrdených zbytočných
prieťahov súdu. Vyčíslenie škody v tomto prípade nebolo podložené žiadnymi dôkazmi. Súd zamietol
návrh navrhovateľa na vykonanie dôkazu a to oboznámenie so znaleckým posudkom, ktorý zadal

vypracovať navrhovateľ k otázke vyčíslenia výšky vzniknutej škody v dôsledku v návrhu opísaných
skutočností, za ktoré zodpovedá odporca, nakoľko takého dokazovanie v tomto prípade je nadbytočné,
keďže nie je daná zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci, nakoľko nebol splnený ani
základný predpoklad a to nesprávny úradný postup tunajšieho súdu. Okrem toho navrhovateľ súdu
nepreukázal zadanie vypracovania znaleckého posudku znalcovi z určitého odboru, určitého odvetvia

s tým, že navrhovateľ súdu nepreukázal ani skutkové okolnosti, ktoré uvádzal k vyčísleniu majetkovej
škody týkajúcej sa správy pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, udržiavanie a správy informačného systému a administratívneho spracovania
textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačných výdajov spojených s vyhotovením
urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštových a telekomunikačných výdajov spojených s

urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v súvislosti s exekučným konaním vedeným
voči povinnej T. T., súd nevidí súvislosť navrhovaného znaleckého dokazovania s týmto konaním.

Pokiaľ navrhovateľ uplatňoval v konaní náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch táto bola v tomto
konkrétnom prípade vyčíslená vo výške 440,- eur, t.j. vo výške 55,32 eur za každý mesiac omeškania
činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR, podľa ktorej pokiaľ ide o

zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakcia vo výške 663,88 eur. Podmienkou pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v
zmysle § 17 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z. je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Súd nielenže vo svojom rozsudku nekonštatuje porušenie práva navrhovateľa - nesprávny úradný

postup, ale ani v konaní nemal preukázanú žiadnu nemajetkovú ujmu u navrhovateľa a ani splnenie
podmienky, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Pokiaľ navrhovateľ
poukazoval na riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
riziko insolvencie povinného, súd pripúšťa, že faktor času v týchto prípadoch môže byť rozhodujúci,
avšak podľa názoru súdu znova jedná sa len o všeobecné tvrdenia, ktoré nevychádzajú z konkrétnych

okolností tohto prípadu, t.z. netýkajú sa predmetného exekučného konania vedeného voči T. T., t.z. z
akého dôvodu hovorí o riziku smrti povinného - fyzickej osoby vo veku 29 rokov, akými skutočnosťami
odôvodňuje riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, keď v tomto prípade skutočne
jednalo sa len o ničím nepodložené tvrdenie. Napokon navrhovateľ neuviedol akými skutočnosťami
odôvodňuje tvrdené riziko insolvencie povinného, v prvom rade by sa tu mal vysporiadať s otázkou,

či povinný vôbec bol solventný v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi.
Dôkazy k týmto otázkam navrhovateľ nepredložil ani nenavrhol žiadne vykonať. Okrem toho súd
poukazuje, že smrť povinného automaticky neznamená zánik možnosti povinného uspokojiť si svoju
pohľadávku, nakoľko môže byť zaradená do pasív dedičstva v dedičskom konaní. Čo sa týka pocitov
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti u navrhovateľa

resp. u členov riadiacich orgánov navrhovateľa tieto z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynuli,
naviac existencia týchto pocitov je spochybňovaná skutočnosťou, že navrhovateľ na porušenie svojho
práva neupozornil spôsobom, ktorým by sa účinne mohla zjednať náprava (predseda okresného súdu,
Ústavný súd SR). Tvrdenie o zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, o zániku už
vytvorených podnikateľských plánov, tvrdenie o hospodárskej strate na strane navrhovateľa, ale aj na

strane jeho majiteľov je takisto tvrdenie nepreukázané, tvrdené následky sú označené veľmi široko a
všeobecne, takisto chýba akákoľvek súvislosť s exekučným konaním iným voči povinnému T. T. ohľadom
tvrdených zbytočných prieťahov súdu, zároveň súd vyjadruje pochybnosť, či tvrdený zbytočný prieťahsúdu v predmetnom exekučnom konaní voči T. T. pre vymoženie sumy 420,- eur s príslušenstvom
môže mať taký ďalekosiahly dopad na oprávneného - obchodnú spoločnosť so základným imaním
vo výške 6.638.785,- eur. K tvrdeniu o ovplyvnení ďalších podnikateľských postupov navrhovateľa a

spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať súd argumentuje rovnakým
spôsobom. Jepravdou,žepotrebanáhradynemajetkovejujmyvpeniazochmásvojzákladvpožiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu, vždy ale je potrebné vychádzať z konkrétnych
skutkových okolností prípadu, ktoré tu však absentujú. Súd teda má za to, že neboli preukázané zákonné

predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to vznik nemajetkovej ujmy
u navrhovateľa, ani príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a tvrdeným nesprávnym úradným
postupom. Okrem toho samotné vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľom je
len mechanickým odôvodňovaním na základe pomeru z označených nálezov Ústavného súdu SR, kde
Ústavný súd SR priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zbytočné prieťahy v trvaní jedného
roka v sume 663,88 eur, podľa názoru súdu neobstojí, keďže vôbec nezohľadňuje konkrétne okolnosti

toho ktorého prípadu.

Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda návrh
navrhovateľa zamietol v celom rozsahu ako nedôvodný.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal. Odporca, ktorý nebol zastúpený advokátom si náhradu

trov konania uplatnil vo svojom vyjadrení k podanému návrhu, preto mal súd povinnosť rozhodnúť o
trovách konania. Na pojednávaní konanom na tunajšom súde súd odporcovi priznal trovy konania titulom
hotových výdavkov, avšak odporca si v zákonom stanovenej lehote žiadne trovy konania nevyčíslil a
ani z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplynuli. Vyčíslenie trov konania je povinné nielen u advokáta,
ale aj u účastníka, ktorý nie je zastúpený advokátom. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov

konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Ak účastník v tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti
prizná len náhradu trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to k okamihu vyhlásenia rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných dní nevyčísli trovy konania, a zo
spisu mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývajú, súd náhradu trov konania neprizná.

V tomto prípade súd nie je viazaný podľa § 170 ods. 1 rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania
tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ide o výnimku z ustanovenia § 170 ods.
1, podľa ktorého uznesením je súd viazaný, len čo bolo vyhlásené, pokiaľ Občiansky súdny poriadok
neustanovuje inak. Táto výnimka umožňuje súdu v písomnom vyhotovení rozhodnutia uviesť namiesto
vyhláseného výroku o priznaní náhrady trov konania výrok o nepriznaní náhrady trov konania, nakoľko

tento výrok má povahu uznesenia.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na opätovné konanie. Vo svojom odvolaní
poukazoval na to, že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkovi konania,

rozhodol vylúčený sudca a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený
so súdom vykonanými dôkazmi alebo stanoviskami, vyjadriť sa k ním s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
odporcu k žalobe a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Nebol pred
vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom
spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa. Nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že v predmetnej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, pokiaľ tak súd urobil, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny
proces. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný, nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Poukázal na ust. §

15 O.s.p. s tým, že v konaní môže sudca urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Zdôraznil,že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“. Nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo na ústnom pojednávaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Zastal názor, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne
preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní, nerozhodol o návrhu
navrhovateľa v zákonnej lehote.

K odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods.

1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3
O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení
toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - navrhovateľ, konštatuje, že prvostupňový
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočností potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p., dospel k skutkovým a právnym záverom, s
ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ustanovenie §
219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky konaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

K námietkam uvádzaným odvolateľom - navrhovateľom v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého

stupňa, v ktorom navrhovateľ namieta, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, sa krajský súd s touto
námietkou nestotožnil, nakoľko pre preskúmaní obsahu spisu jednoznačne zistil, že zákonná sudkyňa
JUDr. Janka Danková, ktorej pôvodne napadla vec podľa rozvrhu práce, oznámila predsedníčke
okresného súdu v Ružomberku, že bola zákonnou sudkyňou vo veci vedenej pred tamojším súdom pod
sp.zn. 7Er/259/2010 - exekučnej veci, ktorej postup má byť prejednávaný v súdenej veci, čo možno

považovať ako splnenie podmienok pre vylúčenie sudcu vyplývajúcich z ust. § 14 O.s.p. Predsedníčka
súdu opatrením vo veci 7C/107/2012 rozhodla, že bude vec pridelená inému sudcovi Okresného
súdu Ružomberok náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválenýchMSSR.Krajskýsúdpretodospelkzáveru,ževovecirozhodovalzákonnýsudcaanámietka
navrhovateľa neobstojí.

Krajský súd preto dospel k záveru, že o veci rozhodoval zákonný sudca a námietka navrhovateľa v tomto
smere neobstojí.

Navrhovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že mu nebolo doručené
vyjadrenie odporcu k ním podanej žalobe, čím nedošlo len k porušeniu základného práva navrhovateľa
na kontradiktórny súdny proces, ale aj k priamemu porušeniu ust. § 114 ods. 2 O.s.p., k čomu krajský

súd uvádza, že ust. § 114 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu v rámci prípravy pojednávania povinnosť doručiťodporcovi (žalovanému) do vlastných rúk návrh na začatie konania (žalobu) spolu s rovnopisom a
prílohami návrhu. Povinnosťou súdu nie je doručovať navrhovateľovi vyjadrenie odporcu k žalobe. Ak
by sa aj dalo uvažovať o povinnosti doručiť takéto vyjadrenie druhého účastníka, malo by k tomu

dôjsť iba vtedy, pokiaľ vyjadrenie má zásadný vplyv na rozhodnutie súdu. Iný pohľad na realizáciu
práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany, by mohol v praxi znamenať neustály,
opakujúci sa a nikdy nekončiaci proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého
účastníka konania, pričom možnosť spoznať obsah príslušného vyjadrenia je zabezpečené aj právom
účastníka konania na nahliadnutie do súdneho spisu. V prejednávanej veci prvostupňový súd nariadil

vo veci pojednávanie. Na vytýčený termín pojednávania navrhovateľa a jeho právneho zástupcu riadne
predvolal a to, že sa navrhovateľ na nariadený termín pojednávania nedostavil, pojednávanie žiadal
odročiť z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, správne okresný súd
vyhodnotil podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. V danom prípade totiž táto námietka navrhovateľa nebola
akceptovateľná vzhľadom na skutočnosť, že sám na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti voči
sudcom okresného súdu nepodal a otázka zákonného sudcu bola vyriešená priamo sudkyňou, ktorá sa

vyjadrila, že nie je dôvod pochybovať o jej nezaujatosti.

Ďalšia námietka navrhovateľa uvádzaná v podanom odvolaní o tom, že súd sám určil rozsah
dokazovania, navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a tvrdení, nemal možnosť k týmto dôkazom a tvrdeniam sa vyjadril a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na

podporu svojich tvrdení. Je potrebné uviesť, že navrhovateľ sám sa tohto svojho práva vzdal, keď sa na
vytýčený termín pojednávania, na ktorý bol riadne predvolaný, nedostavil. Pokiaľ by žiadal pojednávanie
odročiť z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu vzhľadom na rozhodovaciu
činnosť a prax nadriadeného súdu Okresnému súdu Ružomberok o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
okresného súdu v jednotlivých obdobných veciach, nemal dôvod spoliehať sa na to, že okresný súd jeho

žiadosti o odročenie pojednávania vyhovie a v konaní nebude ďalej pokračovať. Okresný súd v rámci
dokazovania oboznámil exekučný spis, oboznámenie, ktorého ako dôkaz bolo navrhnuté samotným
navrhovateľom. Pokiaľ sa týkalo ďalších námietok navrhovateľa v podanom odvolaní o tom, že súd sa
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané a nevysporiadal sa so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu,

jednalo sa o všeobecné námietky, ktoré navrhovateľ bližšie nezdôvodnil ani nepodložil.

Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Preto odvolací súd preskúmal vec
iba v rozsahu odvolacích dôvodov vymedzených navrhovateľom a dospel k záveru, že konajúci súd
postupoval procesne správne a to nielen v otázke vymedzenia a ustálenia zákonného sudcu, ale i v
otázke doručovania vyjadrenia odporcu k žalobe navrhovateľa, ako i v otázke vykonania dokazovania.

Krajskýsúdsastotožnilspostupomokresnéhosúdupokiaľnávrhnavrhovateľaakonedôvodnýzamietol.
Stotožnil sa s dôvodmi zamietnutia návrhu, pričom v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že v
dobe po doručení žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučný súd vykonával ďalšie úkony, zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup.
Oprávňovalo ho k tomu priamo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v súvislosti s ust. § 45 ods. 1

zákona o rozhodcovskom konaní.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky považovať za porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vždy je potrebné skúmať dôvody, pre ktoré k nedodržaniu
lehotydošloaodtohoodvíjaťizodpovednosťkonajúcehosubjektu.Vexekučnejveci,naktorúpoukazuje
navrhovateľ, skutočne exekučný súd nedodržal zákonnú lehotu, neurobil to však svojvoľne tým, že by

vo veci vôbec nekonal, ale naopak, v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní a zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup. Konal v súlade so
zákonom, keď žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel až po obdržaní a preskúmaní
potrebných podkladov.S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa
- navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1
O.s.p., § 151 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. s tým, že odporca ako úspešný účastník v konaní
si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.