Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/331/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219164
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219164.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: O., s.r.o., so sídlom O. XX, K.,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený Y. O., s.r.o. so sídlom W. 4, K., IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
A. P., zastúpená M. A. A. P., so sídlom J. G. XX, K., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. januára 2014, č.k.
15C/213/2012-56, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 1051,08 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že dňa 18.03.2005 podal navrhovateľ ako oprávnený na podklade Notárskej zápisnice
uloženej v Zbierke listín pod číslom N 4274/2004, vyhotovenej notárom dňa 06.11.2004, návrh na
vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade súdneho exekútora Bc. T. K. so sídlom v G. Z.. Exekútor
požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 18.03.2005 a dňa 13.06.2005

bolo exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 24.09.2010 bol exekučnému súdu
doručený návrh oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd listom zo dňa 01.02.2011 vyzval
pôvodného exekútora, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy doručil exekučný spis spolu s
vyúčtovaním a špecifikáciou trov exekúcie. Pôvodný exekútor doručil súdu svoje vyjadrenie k výzve
dňa 11.02.2011. Exekučný súd uznesením č. k. 16Er/263/2005-22 zo dňa 12.04.2012 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekučné konanie zastavil z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu. Na základe
odvolania oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17CoE/143/2012-38 zo dňa 05.09.2012

uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesením č.k. 16Er/263/2005-41
zo dňa 25.10.2013, právoplatným dňa 06.12.2013 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné
konanie bolo zastavené.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 7, 8 Exekučného
poriadku v znení novely č. 341/2005 účinnej od 01.09.2005, ako aj ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, §
4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods.

1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že
splnené neboli. Nepovažoval za prekážku, že navrhovateľ návrh na náhradu škody podal navrhovateľ
pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, pretože uvedená 6 mesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 av dňoch nasledujúcich a označil za zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Ďalej
zdôraznil, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať

Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR I.ÚS 41/02). Súdne konanie tak nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na

prieťahy. V dôsledku absencie predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov
nepovažoval za splnenú základnú podmienku pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ nepreukázal, že podal
sťažnosť Ústavnému súdu SR pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie žiadosti v primeranej lehote, práva
vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a pod. a pokiaľ sa aj navrhovateľ na Ústavný súd SR s

takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí
- neuvedenie spisových značiek, pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie písomných
podkladov, príloh. Považoval tak za zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné
procesné kroky smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci a v predmetnom exekučnom konaní ako
oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Ďalej zdôraznil, že podľa prechodných ustanovení

novely Exekučného poriadku, zákona č. 341/2005 Z.z., ust. § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku,
sa konania začaté pred 01. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005,
ak odsek 2 neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú
aj na konania začaté pred 01.09.2005, medzi ktorými ust. § 44 ods. 7, 8 nie je uvedené. Uvedená
úprava platila v Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej Zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od

01.12.2006, ktorou bol do ust. § 44 vsunutý nový odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli
prečíslované na odseky 8 a 9. Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne
nečinný a nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.
Z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Prievidza 16Er/263/2005 súd prvého stupňa
vychádzal z okolností, že exekučné konanie bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného,

pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 18.03.2005.
Dospel k záveru, že s ohľadom na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného
poriadku sa na takéhoto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.08.2005 (podľa ktorej úpravy
sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na

zmenu exekútora. K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až s účinnosťou od 01.09.2005
(pre konania začaté po tomto dátume). Z uvedeného mu vyplynulo, že exekučný súd sa nedopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia zákonnom stanovenej lehote, keďže
právny poriadok mu nestanovoval povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu. Vzhľadom na uvedené nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tvrdenie
navrhovateľa, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora konanie trvalo viac ako 588 dní, považoval za
nepravdivé a v danej súvislosti zdôraznil, že v exekučnej veci k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora
vôbec nedošlo, a to z dôvodu zistenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie
exekúcie, pretože oprávnený sa domáhal vymoženia plnenia od povinného na podklade nespôsobilého

exekučného titulu. Vychádzajúc z úkonov súdu v exekučnom konaní, nemožno podľa jeho názoru
považovať postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní,
keď exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie
ako celku, v porovnaní s čím rozhodnutie o zmene osoby súdneho exekútora nebolo prioritné. K
posúdeniu zákonnosti exekučného titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným ako i

pôvodným súdnym exekútorom tak, ako vyplýva z horeuvedeného. Keďže navrhovateľ nepreukázal
splnenie prvého predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného
postupu OS Prievidza vo veci 16Er/263/2005, ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody, otázkou uplatnenej škody sa nezaoberal. Zdôraznil, že nesprávny úradný
postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je

možné konštatovať, keď exekúcia ako taká bola zastavená. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o
zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia
navrhovateľa , že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a nemajetková ujma v sume 1051,08
Eur označil za ničím nepodložené a účelové už i s ohľadom na výsledok exekúcie. Ďalej uviedol, že vdanom štádiu konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok opravy podaním sťažnosti
predsedovi súdu alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu

z týchto možností nevyužil. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote
potom navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna materiálna škoda. Do pozornosti dal Nález Ústavného
súdu SR II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 86/02,
IV.ÚS 440/2012. Dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky,
ktoré si uplatňuje označil hypotetické. Upozornil, že skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami,

skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dôjsť k ľubovoľnému
a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa jeho
názoru navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady

trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. Zopakoval, že majetková škoda nebola preukázaná
a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej
lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých
nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by
povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v

takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Zdôraznil,
že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo
strany súdu. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval jeho
konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a

súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vychádzal z toho, že navrhovateľ nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu. K námietke premlčania uviedol, že návrh na zmenu súdneho
exekútora bol súdu doručený dňa 24.09.2010 a dňa 24.10.2010 začala navrhovateľovi plynúť 3 ročná

premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody. Návrh vo veci samej bol podaný dňa
27.09.2012, pred uplynutím premlčacej lehoty, preto uzavrel, že jeho nárok nie je možné považovať za
premlčaný. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporkyni náhrada trov konania nebola priznaná.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne

v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustilodvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu,
koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje

len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil

sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné

výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,

že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil

na opätovné prejednanie.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti

na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základetýchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 19 mesiacov a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 588 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, dňa 24.09.2010 oprávnený podáva na exekučný súd návrh na zmenu
exekútora, pričom exekučný súd listom zo dňa 01.02.2011 vyzval pôvodného exekútora, aby v
lehote 10 dní od doručenia výzvy predložil exekučný spis, vyčíslil trovy exekúcie a vrátil poverenie.
Vyjadrenie pôvodného exekútora bolo súdu doručené dňa 11.02.2011, v nadväznosti na čo exekučný

súd uznesením zo dňa 12.04.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Po
zrušení tohto uznesenia odvolacím súdom na podklade odvolania podaného navrhovateľom exekučný
súd uznesením zo dňa 25.10.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2013, exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.

V danej súvislosti odvolací súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, na ktorú v odôvodnení
napadnutého rozsudku správne poukázal i súd prvého stupňa, že v zmysle ust. § 238 Exekučného
poriadku platí, že konania začaté pred 1. septembrom 2005 (teda aj exekučné konanie sp. zn.
16Er/263/2005) sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak,
pričom tento do skupiny výnimiek ustanovenie o zmene súdneho exekútora nezaradil. To znamená, že

hoci návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 24.09.2010, v zmysle
citovaného intertemporálneho ustanovenia sa na konanie exekučného súdu vzťahovala právna úprava
účinná do 31.08.2005, ktorá v ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku lehotu pre rozhodnutie súdu
o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovovala. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade
nemožno hovoriť o prekročení lehoty zo strany exekučného súdu, ktorá pri jeho rozhodovaní o návrhu

na zmenu súdneho exekútora s prihliadnutím na začiatok exekučného konania v období pred 01.
septembrom 2005 neexistovala, teda z tohto pohľadu sa v danej veci nemožno konštatovať ani
existenciunesprávnehoúradnéhopostupunastraneexekučnéhosúdu.Rovnakotrebavdanejsúvislosti
zohľadniť, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani v konečnom dôsledku nedošlo,
nakoľko exekučný súd po prioritne vykonanom prieskume dospel k záveru o nespôsobilosti exekučného

titulu a preto uznesením zo dňa 25.10.2013, právoplatným dňa 06.12.2013, vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil exekučné konanie.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa
samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že

došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov

v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. VzmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,ženevydanierozhodnutiaozmenesúdneho
exekútora za stavu, kedy exekučný súd najskôr vyzval pôvodne povereného exekútora na vrátenie spisu
spolu s vyčíslením trov konania a následne po prioritne vykonanom prieskume spôsobilosti exekučného

titulu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, v čase, kedy relevantná právna
úprava konkrétnu lehotu pre rozhodnutie o zmene súdneho exekútora naviac nestanovovala, v lehote
18 mesiacov a 19 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v

Trenčínezodňa06.novembra2012podsp.zn.17NcC/612/2012,kedykrajskýsúdrozhodol,žesudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. N. C. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a sudcovia
Okresného súdu Prievidza JUDr. C. Z., JUDr. E. R., JUDr. K. W., JUDr. V. L., JUDr. Z. O., JUDr. E. Z.,
JUDr. C. J., JUDr. P. M., JUDr. U. K., JUDr. P. Z., PhD., JUDr. O. K., JUDr. G. E., Mgr. Z. R., JUDr. M. C.,
PhD. a Mgr. C. B. nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, pričom následne bola opatrením

predsedu súdu vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. E. Z., teda o ktorej bolo právoplatne
rozhodnuté. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a

nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, hoci nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že súd prvého stupňa vytýčil vo veci celkovo dva termíny
pojednávania a v danom prípade boli s prihliadnutím na existenciu rozhodnutia nadriadeného súdu o
nezaujatosti zákonného sudcu aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady na pojednávanie

bez riadne predvolaných účastníkov, ktorí sa na pojednávanie nedostavili a nepožiadali z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením

samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 07.11.2013, pričom
prvý termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 14.11.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 17.10.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné anezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Na základe vyššie uvedeného bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdené.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .