Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/208/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110211268
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3110211268.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky B., zastúpenej W.
proti odporcovi W., o náhradu škody a o nemajetkovú ujmu, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. februára 2012, č.k. 16C/28/2010-99, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa proti odporcovi domáhala
uloženia povinnosti zaplatiť jej nemajetkovú ujmu vo výške 6.000 Eur, a to ako ujmy, ku ktorej na
jej osobnostných právach došlo v dôsledku trestného činu odporcu. Okresný súd, pokiaľ ide nárok
navrhovateľky na náhradu škody na zdraví v dôsledku trestného činu odporcu vo výške 3.077
Eur, konanie zastavil svojím rozhodnutím zo dňa 07.01.2011, č.k. 16C/28/2010-52 a vec postúpil
na vybavenie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Navrhovateľka svoj nárok na zaplatenie

nemajetkovej ujmy odôvodňovala tým, že okrem spôsobenej fyzickej bolesti odporca svojím konaním
zasiahol do jej osobnostnej stránky, prinútením k súloži znížil jej ľudskú dôstojnosť, po spáchaní skutku
ju neustále slovne napádal a vyhrážal sa jej, dokonca zabitím, čo počuli susedia z domu, v ktorom bývala
a odporca ich presvedčil o tom, že si všetko vymyslela a v dôsledku takéhoto ohovárania, uvádzania
nepravdivých skutočností, bola narušená česť a vážnosť jej osoby. Z vykonaného dokazovania okresný
súd zistil, že v konaní Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 8T/74/2008 dňa 14.01.2010 bolo

rozhodnuté, že odporca je vinný, že dňa 20.09.2007 v čase asi o 06:00 hod. v priestoroch bytu na ulici
V. v I. začal sexuálne obťažovať navrhovateľku, čomu sa ona bránila, načo obžalovaný
reagoval tak, že jej dal dve facky a sotil ju na gauč, následne jej vyzliekol teplákové nohavice, ako i
nohavičky a následne sa snažil vniknúť pohlavným údom do jej pošvy, čomu sa ona opätovne bránila
tak, že ho kopla do oblasti nohy a tiež na neho stále kričala, aby prestal, načo však on nereagoval
a násilím vnikol do pošvy menovanej a na tejto vykonal súlož až do jeho vyvrcholenia, teda násilím
donútil ženu k súloži. Tým spáchal zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za to bol

odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov, ktorý si vykoná v ústave na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia. Poškodená (B. L.) bola s uplatneným nárokom na náhradu
škody odkázaná na občianske súdne konanie. Navrhovateľka ako účastníčka konania uviedla, že v
čase, keď došlo k znásilneniu, odporca býval v rovnakom bytovom dome a v rovnakom vchode, ako
ona. V rovnaký deň, ako k znásilneniu došlo, odporca na ňu z okna vykrikoval, že je „špinavá cigánka“,
„kurva“, že jej neprejde, keď ho oznámi na políciu, a že ju zabije, ak to oznámi. Takéto vykrikovanie bolo

hlasné a museli ho počuť aj iní obyvatelia domu. Následne odporca vyšiel von a ďalším ľuďom rozprával,
že si na neho vymyslela znásilnenie, škaredo nadával na jej adresu, počula to z okna. Rovnako jeho
babka, u ktorej býval, rozprávala celému bloku, že znásilnenie si na odporcu vymyslela. Toto o nej babkaodporcu rozprávala od chvíle, keď sa skutok stal, až do chvíle, keď išiel odporca do výkonu trestu. V
minulosti, asi dva roky, mala s odporcom blízky vzťah intímneho rázu, tento chcela ukončiť s úmyslom žiť
s iným mužom. Odporca jej rozhodnutie ťažko znášal, rozísť sa nechcel, obťažoval ju najmä telefonicky.

Po znásilnení rodina odporcu naliehala, aby s ním zostala, zostala teda jeho priateľkou, ale mala s ním
niekoľkokrát aj intímny styk, nakoniec sa definitívne rozišli. Navrhovateľka dôvodila, že sa jej dotklo
veľmi najmä to, že odporca o nej rozširoval nepravdivé informácie o vymyslenom znásilnení, v dôsledku
týchto obvinení susedia z domu začali od nej bočiť, trvalo to asi dva mesiace, potom si susedov prestala
všímať. Rovnaký stav trval až do marca 2011, kedy sa z domu odsťahovala. Predtým mala s nimi

normálne vzťahy, vzájomne sa zdravili, sem - tam s niekým prehodila pár slov v rámci bežnej zdvorilosti.
Ani s jedným so susedov nemala ale taký vzťah, že by sa stretávali v súkromí, prípadne mali
nejaké spoločné aktivity, nemali bližší priateľský vzťah, ani konflikt. Klebety babky odporcu sa prejavili
tak, že jej síce nikto z domu do očí nepovedal, čo si o nej myslí, ale všetci boli toho názoru, že si
znásilnenie vymyslela. Navrhovateľka bola presvedčená o tom, že ju susedia medzi sebou ohovárali
v tejto súvislosti, čo započula niekedy, keď išla okolo. Ani jej trom deťom, ktoré sú t.č. plnoleté, celá

situácia nebola príjemná. Navrhovateľka nevedela uviesť žiadnu konkrétnu ujmu, ktorá by jej vznikla
ohováraním jej osoby v súvislosti so znásilnením. Z vykonaného dokazovania výsluchom navrhovateľky
vyplýva, že nepravdivé tvrdenia, vyššie popísané, mala rozširovať najmä babka odporcu, ktorá nie je v
tomto konaní žalovanou osobou. Pokiaľ ide o odporcu, cítila navrhovateľka ujmu v dôsledku toho, že
odporca sa na jej adresu určitú dobu, pokiaľ nešiel do výkonu trestu, a pokiaľ bol pod vplyvom alkoholu,

vulgárne vyjadroval. Treba poukázať však aj na to, že zo zhodných tvrdení účastníkov vyplýva, že po
zločineznásilneniaeštespoluudržiavalivzťah,ktorýmaldokoncaintímnycharakter.Okresnýsúddospel
k záveru, že aj keď sa nepriaznivo a verejne odporca na adresu navrhovateľky vyjadroval, nemohlo to
znamenať v jej osobnostnej sfére takú ujmu, ktorá by ju výrazne negatívne ovplyvnila, pokiaľ ide o jej
postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Za tejto situácie teda navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, súd preto jej návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol. Zdôraznil, že nemohol
brať do úvahy nepravdivé tvrdenia, ktoré podľa názoru navrhovateľky rozširovala o jej osobe iná osoba
ako odporca v tomto konaní, a ak došlo k následku spočívajúcemu v tom, že ľudia z
domu s navrhovateľkou prestali komunikovať a prestali ju zdraviť, nejde o závažný následok
vyžadujúci si finančné zadosťučinenie, keďže ani predtým jej vzťahy so susedmi neboli intenzívne, ale

boli len v povrchnej rovine, boli dôsledkom bežného správania sa ľudí, ktorí sa pozdravia, keď sa stretnú.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania
rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách celého konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka a domáhala sa, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a jej nároku vyhovel, aj keď nie v celom uplatnenom
rozsahu, aspoň čiastočne a priznal jej náhradu trov konania. Uviedla, že odporca jej spôsobil ujmu na cti
tým, že šíril o nej lživé skutočnosti o tom, že si vraj celé znásilnenie na neho vymyslela, nadával jej do
„špín, flandier, špinavých cigánok a podobne“, a to nielen on, ale aj príslušníci jeho rodiny. Všetky tieto
hrubé osočovania sa diali aj pred očami ostatných obyvateľov domu, kde bývala a tiež pred jej deťmi,

ktoré to ťažko niesli. Odporca bol za skutok odsúdený a trest si odpykal, nikdy sa jej však neospravedlnil
a neprejavil ľútosť nad tým, čo spôsobil. Vytýkala súdu prvého stupňa, že nevypočul svedkov, ktorých
navrhovala v danej veci vypočuť na preukázanie skutočností, ktoré tvrdila. Ďalej uviedla, že susedia
prestali s ňou komunikovať a zdraviť sa s ňou, čo bolo pre ňu mimoriadne citlivé a dotýkalo sa jej, keďže
sa o nej šírili nepravdivé klebety, že je ľahká žena, pobehlica a podobne. Skutočnosť, že nemala so

susedmi intenzívnejšie blízke vzťahy predtým, ako k neoprávnenému zásahu odporcu do jej intímnej
sféry došlo, nič nemení na skutočnosti, že jeho správanie významnou mierou spôsobilo, že ňou ľudia
začali opovrhovať a prestali s ňou komunikovať. Takéto správanie mimoriadne vplývalo na jej psychiku a
vyvolaloajďalšienegatívnepsychické(zdravotné)dôsledky.Zdôraznila,žeaj zozbierkyrozhodnutí
vyplýva, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý

narušiť, alebo ohroziť práva chránené ustanoveniami § 11 Občianskeho zákonníka, nevyžaduje sa
vyvolanie následkov. Pokiaľ súd prvého stupňa považoval výšku zadosťučinenia, ktorú od odporcu
požadovala, za vysokú, mohol ju primerane znížiť podľa svojej úvahy. Zotrvala na svojom tvrdení,
že obyvatelia domu s ňou prestali normálne komunikovať a začali ju osočovať ako následok konania
odporcu, ktorý by mal za takéto konanie znášať aj následky vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Vytýkala súdu prvého stupňa i rozhodnutie o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p.Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a
dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny

potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľky vo veci samej sú totožné s jej tvrdeniami, ktoré uplatnila pred súdom
prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž
neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z

daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací
súd dodáva nasledovné:

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť
len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V prejednávanej

veci navrhovateľka v podanom odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, súdiac podľa obsahu jej podania,
nesprávne hodnotenie dôkazov (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným
zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov
súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia

hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmipreukázané,aleboakhodnoteniedôkazovodporujeust.§133až§135O.s.p.Týmtoodvolacím
dôvodommožnonapadnúťvýsledokčinnostisúduprihodnotenídôkazov, naktoréhonesprávnosť
je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere
vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy

správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl. O.s.p. a správne aplikoval predpisy
hmotného práva. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a navrhovateľkou ani v odvolaní tvrdené
také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. daný nebol.

Navrhovateľka ďalej vytýkala súdu prvého stupňa, že nevykonal ňou navrhnuté dôkazy - výsluchy

svedkov, ktoré by preukázali ňou tvrdené skutočnosti. Jedná sa o odvolací dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. c) O.s.p., ktorý spočíva v tej skutočnosti, že ak účastník navrhol vykonanie dôkazu, ktorý bol
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho
nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

Súd prvého stupňa dôkazy - výsluchy svedkov, navrhované navrhovateľkou na preukázanie

jej tvrdenia, že došlo k zmene správania sa obyvateľov domu, v ktorom bývala, voči nej, nevykonal.Odvolací súd zdôrazňuje, že zo znenia ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. (súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností) vyplýva, že citovaný dôvod na odvolanie nie je daný v prípade každého

opomenutia vykonania navrhnutých dôkazov, ale len v prípade, pokiaľ súd prvého stupňa nevykonal
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať
právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej.

Pokiaľ navrhovateľka vytýkala súdu prvého stupňa, že nevykonal navrhnuté dôkazy výsluchom svedkov,
ktorými mala byť preukázaná zmena ich správania voči nej, odvolací súd konštatuje, že skutočnosť,
že odporca sa o navrhovateľke vulgárne a nepravdivo vyjadroval, resp. šíril nepravdivé tvrdenia, v

konaní nebola spochybnená, rovnako ako nebol spochybnený následok, že ľudia z domu, v ktorom
navrhovateľka bývala, prestali s ňou komunikovať a prestali ju zdraviť. Na uvedené skutočnosti preto
nepovažoval ani odvolací súd za významné vykonať ďalšie dokazovanie
výsluchom navrhovaných svedkov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa totiž nebolo založené na tom
závere, že navrhovateľka nepreukázala, že v dôsledku správania sa odporcu sa zmenili vzťahy

obyvateľov domu k navrhovateľke, ale na tom závere, že uvedené konanie odporcu a
jeho možný následok nepovažoval za tak závažný zásah do osobnostných práv navrhovateľky, že by
si vyžadoval finančné zadosťučinenie. Prihliadol predovšetkým ku skutočnosti, že konanie odporcu
spočívalo vo vulgárnom a nepravdivom vyjadrovaní sa vo vzťahu k navrhovateľke pred
obyvateľmi domu, v ktorom bývala, pričom účastníci konania naďalej udržiavali intímny vzťah ako i

skutočnosti, že vzťahy navrhovateľky so susedmi neboli intenzívne, bližšie priateľské, boli len v rovine
povrchnej, bežného zdravenia sa ľudí, ktorí sa stretnú.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je predovšetkým skutočnosť, že morálna satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti
konkrétnehoprípadujavíakonepostačujúca,pričomvdôsledkuzásahumusídôjsťkzníženiudôstojnosti

alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom
voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho
prípadu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, objektívnym kritériom posúdenia
dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, či by v konkrétnej situácii,
za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu

vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal v mieste
a v postavení postihnutej osoby.

Z uvedeného nesporne vyplýva, že ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti
fyzickej osoby a uplatňuje sa v situáciách, v ktorých by morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že možným následkom konania odporcu
bola skutočnosť, že ľudia z domu s navrhovateľkou prestali komunikovať, prestali ju zdraviť, pričom jej
vzťahy s uvedenými osobami neboli žiadnym spôsobom intenzívne, boli len v štádiu bežného správania
sa ľudí, ktorí sa pozdravia, keď sa stretnú. Nie je možné potom v danej veci vyvodiť, a to ani výsluchom
svedkov, že sa jednalo o tak závažnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, navrhovateľky, ktorá by

vzhľadom naintenzitu(slovnéútokynanavrhovateľkuvrátanevulgarizmovanepravdivýchtvrdení,
ktoré počuli i tretie osoby) opakovanie, trvanie (asi dva mesiace), šírku okruhu pôsobenia (obyvatelia
domu, v ktorom navrhovateľka bývala), ako i ďalšie okolnosti danej veci (navrhovateľka s odporcom
pred spomínanými udalosťami aj po spáchaní trestného činu naďalej udržiavala intímnu známosť) boli
spôsobilé privodiť jej závažnú ujmu , zníženie jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v tak značnej

miere, že by nepostačovalo primerané morálne zadosťučinenie zo strany odporcu a vyžadovalo by si
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu.Súd prvého stupňa nerozhodoval o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., ktorý
postupbollegitímny,apretootrováchceléhokonania,vrátanetrovodvolaciehokonania,musírozhodnúť
súd prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .