Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. apríl 2013

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 22C/96/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111209523
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Dubovcová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2013:3111209523.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci navrhovateľa F. X.,

nar. X.X.XXXX, bytom v Z. F. nad V., Dr. I. F. č. XXXX/X, právne zastúpeného mzlegal s.r.o., IČO:
36816529, so sídlom v Malackách, Bernolákova ul.č. 2425/2 proti odporcovi Slovenská republika-
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
škody, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 5.827,38 €, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšnej časti sa návrh navrhovateľa zamieta.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 39,57 €, a to na účet odporcu, vedený
v Štátnej pokladnici č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 28.4.2011 sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu

na náhradu škody vo výške 24.776,18 €. Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením Prezídia PZ, Úradu
proti korupcii, odbor boja proti korupcii, Stred Banská Bystrica zo dňa 20.2.2004 č. Q.-XX/OVOZTČ-
BB-XXXX bolo voči nemu vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin nedovoleného prekročenia
štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona a pre trestný čin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185 ods. 1 Trestného
zákona. Následne na to bol uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.2.2004, č.k. XTp XX/XXXX z
dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku vzatý do väzby, pričom väzba začala dňom

20.2.2004. Vo väzbe bol až do dňa 7.1.2005 t.j. 323 dní. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa
4.11.2008 č. VII/1 GV 108/07 bolo trestné stíhanie voči jeho osobe podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadkuzastavené,pretožebolonepochybné,žesanestaliskutky,prektorésaviedlotrestnéstíhanie.V
dôsledku toho prijal záver, že sa voči nemu viedlo nezákonne trestné stíhanie a nezákonne bol zbavený
svojej osobnej slobody, čo mu spôsobilo neuveriteľnú ujmu v rodine. Z uvedených dôvodov si uplatnil
majetkovú ujmu z dôvodu ušlého zisku vo výške 1.382,- €, majetkovú ujmu z dôvodu trov obhajoby vo
výške 4.149,24 € a nemajetkovú ujmu za 323 dní nezákonnej väzby vo výške 19.298,94 €. Jeho žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná na Ministerstvo spravodlivosti SR dňa
27.9.2010. Prípisom zo dňa 24.3.2011 mu ministerstvo oznámilo, že jeho žiadosti nebolo vyhovené.
Vzhľadom na uvedené sa obrátil so žalobou na súd.

Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že sa domáha nároku na náhradu škody z dôvodu rozhodnutia
o väzbe, kvôli ktorému strávil vo väzbe až 330 dní a v dôsledku tejto skutočnosti utrpel ujmu, prišielaj o peniaze. Uviedol, že si vzal v tom čase advokáta, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní, a to P..
P. G. a chce, aby mu boli zaplatené aspoň trovy, ktoré vynaložil na zastupovanie advokátom. Za tým
účelom (zaplatenia trov) si vzal pôžičku, ktorú musel splácať. Vo svojej výpovedi poukázal na to, že

ďalší z obvinených F. si uplatnil u odporcu nárok na náhradu týchto trov a bolo mu vyhovené a boli mu
vyplatené trovy právneho zastúpenia. Po tom čo sa v roku 2008 dozvedel o tom, že bolo trestné stíhanie
zastavené, snažil sa aj on uplatniť si nárok na náhradu škody, ktorá mi vznikla z titulu väzby a trestného
stíhania. Oslovil preto odporcu, pričom po predložení požadovaných originálov dokladov, potvrdenia o
väzbe a potvrdenia od advokáta, mu odpoveď neprišla, a preto sa sťažoval. Následne mu prišla odpoveď

od odporcu, že tento jeho nárok neuznávajú.

Odporca sa k veci písomne vyjadril dňa 12.8.2011, pričom voči uplatnenému nároku vzniesol námietku
premlčania. Túto odôvodnil nasledovne: Trestné stíhanie navrhovateľa bolo ukončené uznesením
prokurátora zo dňa 14.11.2008, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 8.12.2008.
dňa 28.9.2010 bola na Ministerstvo spravodlivosti SR doručená žiadosť navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na 1-ročnú

premlčaciu dobu premlčacia lehota na uplatnenie nároku navrhovateľa súvisiaceho s väzbou uplynula
dňa 8.6.2010. preto nároky v súvislosti s väzbou (náhrada za stratu na zárobku a náhrada nemajetkovej
ujmyzapobytvoväzbe)súpremlčané.Spornázostávaibanáhradaškodyzatrovyprávnehozastúpenia,
ktoré si navrhovateľ uplatnil vo výške 125.000,- Sk, avšak podľa názoru odporcu nie je zrejmé, ta
vykonanie akých úkonov právnej služby bola táto suma účtovaná a teda nie je možné určiť, či tieto úkony

právnej služby boli účtované v súvislosti s väzbou alebo v súvislosti s celým trestným konaním. Preto
odporca považoval nárok navrhovateľa za nedôvodný a žiadal návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietnuť.

Súd vo veci nariadil a vykonal pojednávanie za prítomnosti účastníkov konania. Súd vykonal
dokazovanie výsluchom účastníkov, pripojenými spismi Okresného súdu Trenčín sp.zn. XTp XX/XXXX,

XTp XX/XXXX, XTp XXX/XXXX, pripojeným vyšetrovacím spisom G., potvrdením o výkone väzby zo
dňa 28.4.2010, potvrdením Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 3.2.2009, príjmovými
pokladničnými dokladmi (č.l.6), oznámením Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 24.3.2011, č. XXXXX/
XXXX/XXX., oznámením P.. P. G. zo dňa 14.9.2010, oznámením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zo
dňa 10.4.2012, výpisom zo živnostenského registra navrhovateľa zo dňa 9.4.2013, lustráciou v Sociálnej

poisťovni ohľadom navrhovateľa zo dňa 9.4.2013 a pripojeným spisom XXC XXX/XXXX a zistil tento
skutkový stav.

Dňa 20.2.2004 bolo voči navrhovateľovi na základe uznesenia Prezídia PZ, Úradu proti korupcii,
odbor boja proti korupcii, Stred Banská Bystrica G. vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin
nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona a pre

trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185
ods. 1 Trestného zákona. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ sťažnosť nepodal. Následne dňa
21.2.2004 Okresný súd Trenčín uznesením č.k. XTp XX/XXXX rozhodol o jeho vzatí do väzby z dôvodov
podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ podal
sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 25.3.2004 v konaní

sp.zn. XTpo X/XXXX., a to tak, že sťažnosť zamietol. Dňa 9.7.2004 si podal navrhovateľ žiadosť o
prepustenie z väzby; o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 3.8.2004 v konaní sp.zn. XTp XX/
XXXX a to tak, že žiadosť zamietol. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, o ktorej
rozhodolKrajskýsúdvTrenčínenaneverejnomzasadnutídňa2.9.2004vkonanísp.zn.XTpoXX/XXXX.,
a to tak, že sťažnosť zamietol. Dňa 6.8.2004 podal okresný prokurátor žiadosť o predĺženie lehoty

väzby; o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 9.8.2004 v konaní sp.zn. XTp XXX/XXXX. a
to tak, že predĺžil lehotu väzby u navrhovateľa do 20.2.2005. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ
podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 14.9.2004 v
konaní sp.zn. 2Tpo 61/2004, a to tak, že sťažnosť zamietol. Navrhovateľ bol z väzby prepustený až dňa
7.1.2005. Dňa 4.11.2008 na základe uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry G. bolo trestné stíhanie

voči jeho osobe podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené, pretože bolo nepochybné, že
sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Navrhovateľ podal na Ministerstvo spravodlivosti
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 28.9.2010. Dňa 24.3.2011 ministerstvo
navrhovateľovi oznámilo, že jeho žiadosti nebolo vyhovené.Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004; podľa ustanovenia § 27 ods.
2 cit. zákona zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona (...), sa spravuje doterajšími predpismi. Tým predpisom je zákon č. 58/1969 Zb.
v znení neskorších predpisov.

V konaní bolo medzi účastníkmi sporné, či nárok navrhovateľa bol vznesený a uplatnený iba z dôvodu
nezákonnej väzby alebo nielen z tohto dôvodu, ale aj z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia orgánu
štátu. V tomto smere súd uvádza, že navrhovateľ si žalobou na súde uplatnil svoj nárok na náhradu
škody z oboch týchto dôvodov, a to vetou: „v dôsledku toho, že sa voči mne nezákonne viedlo trestné

stíhanie a nezákonne som bol zbavený osobnej slobody mi bola spôsobená škoda stratou zamestnania,
nezaplatením trov môjho právneho zastúpenia a spôsobilo mi to neuveriteľnú ujmu v rodine, ktorú škodu
si uplatňujem touto žalobou.“

1) škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím - rozhodnutím o vznesení obvinenia zo dňa 20.2.2004

Nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktorým má byť rozhodnutie o vznesení

obvinenia zo dňa 20.2.2004 sa bude spravovať zákonom č. 58/1969 Zb., nakoľko bolo vydané ešte pred
účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. t.j. pred dňom 1.7.2004.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom

konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť
podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

V zmysle citovaného ustanovenia § 3 je podmienkou na priznanie nároku na náhradu škody voči štátu
skutočnosť, že voči nezákonnému rozhodnutiu účastník využil možnosť podať odvolanie, rozklad,
námietky, odpor alebo sťažnosť. Z pripojeného trestného spisu však vyplýva, že navrhovateľ proti
predmetnému rozhodnutiu (uzneseniu o vznesení obvinenia) nepodal žiadny opravný prostriedok, a
preto jeho nárok z titulu nezákonného trestného stíhania resp. nezákonného uznesenia o vznesení

obvinenia mu nemôže byť priznaný. Súd preto návrh navrhovateľa na náhradu škody z tohto titulu
zamietol ako nedôvodný.

2) škoda spôsobená rozhodnutím o väzbe

Navrhovateľ v rámci vyššie spomenutého trestného konania bol vzatý do väzby, a to na základe
uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.2.2004, č.k. XTp XX/XXXX, a to z dôvodov podľa § 67

ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Dňa 9.7.2004 si podal navrhovateľ žiadosť o prepustenie
z väzby; o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 3.8.2004 v konaní sp.zn. XTp XX/XXXX. ato tak, že žiadosť zamietol. Dňa 6.8.2004 podal okresný prokurátor žiadosť o predĺženie lehoty väzby;
o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 9.8.2004 v konaní sp.zn. XTp XXX/XXXX a to tak, že
predĺžil lehotu väzby u navrhovateľa do 20.2.2005. Navrhovateľ bol z väzby prepustený až dňa 7.1.2005.

V tomto prípade bolo medzi účastníkmi sporné, aký právny predpis sa vzťahuje na nárok navrhovateľa
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, či ide o zákon č. 58/1969 Zb. alebo zákon č.
514/2003 Z.z., pretože ako už súd uviedol: podľa ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona (1.7.2004), sa spravuje doterajšími predpismi t.j. zákonom č. 58/1969 Zb. v znení neskorších

predpisov.

Spomínaný spor medzi účastníkmi vyvoláva otázka, či rozhodnutím o väzbe sa myslí iba uznesenie
o vzatí do väzby zo dňa 21.2.2004, kedy by sa na nárok navrhovateľa vzťahoval zákon č. 58/1969
Zb., alebo rozhodnutím o väzbe je aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa
3.8.2004 a následné rozhodnutie o predĺžení väzby zo dňa 9.8.2004, na ktoré by sa už vzťahoval zákon
č. 514/2003 Z.z.

Pre výklad pojmu rozhodnutie o väzbe si súd dovolí poukázať na ustanovenie § 72 ods. 1 zákona č.
301/2005 Z.z. Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o

a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa považuje aj
rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,

b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa

považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,

c) zmene dôvodov väzby obvineného,

d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného,

e) ponechaní obvineného vo väzbe, alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní,

f) prepustení zatknutého obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o

ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,

atoajnapriektomu,žeuvedenýzákonvčaserozhodovaniaoväzbenavrhovateľanebolešteúčinný.Ale
nakoľko Trestný poriadok, účinný do 1.1.2006 legálnu definíciu pojmu rozhodnutie o väzbe neobsahoval,
súd bude pri svojom výklade o obsahu pojmu rozhodnutie o väzbe vychádzať práve z citovaného
ustanovenia. Súd je v prípade pojmu rozhodnutie o väzbe toho názoru, že týmto rozhodnutím je v

prejednávanom prípade nielen rozhodnutie o vzatí do väzby zo dňa 21.2.2004 ale aj rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 3.8.2004 a následné rozhodnutie o predĺžení väzby
zo dňa 9.8.2004. Práve tomuto výkladu zodpovedá použitie pojmu rozhodnutie o väzbe v zákonoch o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, pretože ak by mal zákonodarca na mysli
iba rozhodnutie o vzatí do väzby, použil by tento pojem. Preto súd prisvedčil tvrdeniu navrhovateľa o

tom, že rozhodnutie o väzbe nie je iba jeho rozhodnutím o vzatí do väzby, ale aj následné rozhodnutia,
ktorými sa väzba predlžovala alebo ktorými sa menil dôvod väzby a podobne. Súd však nenechal bez
povšimnutia aj skutočnosť, že rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané dňa 21.2.2004 a že na väzbu
založenú týmto rozhodnutím sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb. v súvislosti s touto skutočnosťou je súd
toho názoru, že z hľadiska uplatnenia nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe je potrebné na väzbu, trvajúcu od 20.2.2004 do 2.8.2004 aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. a
na väzbu, trvajúcu od 3.8.2004 do 7.1.2005 je potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., a to aj z
toho dôvodu, že trestný súd pri rozhodovaní či už o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby alebo
rozhodovaní o žiadosti prokurátora o predĺžení lehoty väzby musí nanovo skúmať všetky skutočnosti,
ktoré boli relevantné aj pri rozhodovaní o samotnom vzatí obvineného do väzby.

2a) - škoda spôsobená rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby zo dňa 21.2.2004Ako už súd vyššie uviedol a vysvetlil, na škodu spôsobenú rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby
zo dňa 21.2.2004 bude aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané ešte
pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. t.j. pred dňom 1.7.2004. Odporca v rámci konania vzniesol

námietku premlčania na nároky navrhovateľa uplatnené z dôvodu rozhodnutia o väzbe, preto sa súd
najprv zaoberal skutočnosťou, či nárok navrhovateľa je premlčaný alebo nie.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo

ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody nemá ten,

a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre
obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,

b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie

je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin
bol amnestovaný.

Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy
(zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste) sa premlčí za rok odo dňa, keď

nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest
alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na základe uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry
zodňa4.11.2008,č.VII/1Gv108/07-26, bolotrestnéstíhanievočinavrhovateľoviakoobvinenémupodľa
§ 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre

ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Predmetné rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 11.11.2008,
avšak právoplatnosť nadobudlo až dňa 8.12.2008. Práve od tohto dátumu plynula navrhovateľovi
premlčacia lehota v dĺžke 1 roka, v rámci ktorej si mal uplatniť svoj nárok na náhradu škody Navrhovateľ
však podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody až dňa 28.9.2010, t.j. po jej uplynutí, a preto súd v tejto časti vyhodnotil námietku premlčania,

vznesenú zo strany odporcu, vo vzťahu k väzbe trvajúcej od 21.2.2004 do 2.8.2004 za dôvodnú a z
tohto dôvodu návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol.

2b) - škoda spôsobená rozhodnutím o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa
3.8.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby zo dňa 9.8.2004

Ako už súd vyššie uviedol a vysvetlil, na škodu spôsobenú rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 3.8.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby zo dňa
9.8.2004 bude aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., nakoľko tieto rozhodnutia boli vydané po 1.7.2004.
Súd podľa tohto zákona bude posudzovať nárok na náhradu škody za väzbu trvajúcu od 3.8.2004 do
7.1.2005. Odporca v rámci konania vzniesol námietku premlčania na nároky navrhovateľa uplatnené
z dôvodu rozhodnutia o väzbe, preto sa súd najprv zaoberal skutočnosťou, či nárok navrhovateľa je

premlčaný alebo nie.

Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto
bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,b) bol oslobodený spod obžaloby alebo

c) vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody nevznikne

a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,

b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo
amnestie prezidentom republiky,

c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie
trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného

predpisu vyžaduje,

d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,
celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa
očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne,
kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať

za dostačujúce,

e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu

f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu,

g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,

ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje
trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest,

h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo

i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na
územie Slovenskej republiky.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo
dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to

neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

V zmysle citovaných ustanovení premlčacia doba v prípade zodpovednosti štátu na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe je 3-ročná a plynie odo dňa, kedy sa poškodený o škode dozvedel,
pričom neplynie odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie až do skončenia tohto prerokovania(v prejednávanom prípade od 28.9.2010 do 24.3.2011). Dňom, kedy sa poškodený o škode dozvedel
je podľa názoru súdu deň doručenia uznesenia o zastavení trestného stíhania t.j. deň 11.11.2008.
Súd je preto toho názoru, že 3-ročná premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu škody

za väzbu trvajúcu od 3.8.2004 do 7.1.2005 do dňa podania žaloby (28.4.2011) neuplynula, preto
námietku premlčania zo strany odporcu považuje za nedôvodnú. Súd následne pristúpil ku skúmaniu
opodstatnenosti vzneseného nároku navrhovateľa na náhradu škody.

Podľa§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje

inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, účinného do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy spôsobenej
rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy

zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj
začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

Navrhovateľ si z dôvodu väzby v trestnom konaní uplatnil tieto nároky:

a) nárok na náhradu trov nutnej obhajoby

b) nárok na náhradu straty na zárobku

c) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Prvým predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti štátu je v prípade rozhodnutia o väzbe skutočnosť,
že trestné stíhanie bolo voči navrhovateľovi zastavené, alebo že bol navrhovateľ spod obžaloby
oslobodený alebo že vec bola postúpená inému orgánu. V prejednávanom prípade bola preukázaná
skutočnosť podľa § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., čo medzi účastníkmi nebolo sporné t.j. že

trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené z dôvodu, že bolo nepochybné, že sa nestali skutky,
pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Súd v zmysle ods. 6 § 8 citovaného zákona skúmal, či neexistuje
skutočnosť, pre ktorú by navrhovateľovi právo na náhradu škody nevzniklo, avšak takúto skutočnosť
nezistil.

Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu je existencia škody a príčinnej súvislosti.V zmysle judikatúry škodou sa myslí ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v
zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadrená všeobecným ekvivalentom t.j. peniazmi,
a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Ušlým ziskom je v podstate ušlý majetkový

prospech a spočíva v nezväčšení sa majetku poškodeného, ktoré by bolo možné, ak by nenastala
škodová udalosť, dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný priebeh vecí. (stanovisko Najvyššieho
súdu G.). To, že v dôsledku vynaloženia trov obhajoby došlo k zmenšeniu majetkového stavu u
navrhovateľa mal súd preukázané. Otáznym, vzhľadom na vyjadrenie odporcu, zostáva iba fakt, ktoré
vynaložené trovy obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. O vzťah príčinnej

súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t.j. vtedy, ak nezákonné
rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by
nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo.

V tomto smere súd uvádza, že navrhovateľ v postavení obvineného má právo zvoliť si obhajcu, pričom
využitím tohto práva došlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu t.j. ku škode, pričom v prejednávanom
prípade išlo o nutnú obhajobu, čiže prípad, keď štát považuje zastúpenie obvineného kvalifikovaným

obhajcom za nutné vzhľadom na zložitosť alebo závažnosť situácie alebo trestnej činnosti. Preto
súd úkony obhajcu, ktoré boli vykonané za účelom zrušenia väzby ako prostriedku na obmedzenie
slobody obvineného, považuje za také, ktoré sú v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe. V tomto
smere tvrdenia navrhovateľa o tom, že všetky úkony právnej služby v rámci obhajoby navrhovateľa
ako obvineného mali svoj zákonný dôvod vo väzobnom stíhaní navrhovateľa a preto je neprípustné

okliešťovať právny nárok navrhovateľa na náhradu trov obhajoby ako súčasti škody, spôsobenej jeho
nezákonným väzobným stíhaním, súd nepovažoval za plne dôvodné, a to vzhľadom na fakt, že
podľa jeho názoru neexistuje príčinná súvislosť medzi úkonmi vzťahujúcimi sa k zrušeniu obvinenia
a rozhodnutím o väzbe po čase, kedy väzobné zaistenie obvineného bolo ukončené. Tieto úkony
(úkony vzťahujúce sa na zrušenie obvinenia navrhovateľa po ukončení väzby navrhovateľa) resp.

vynaložené trovy za tieto úkony sú v príčinnej súvislosti iba s uznesením o vznesení obvinenia, a nie s
rozhodnutím o väzbe ako zaisťovacom prostriedku. Súd preto čiastočne prisvedčil námietke odporcu a
za trovy obhajoby, vzniknuté v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami o väzbe (resp. väzbou od 3.8.2004
do 7.1.2005), považoval úkony vykonané obhajcom od 3.8.2004 do dňa skončenia väzby t.j. do dňa
7.1.2005.

Navrhovateľ si v konaní uplatnil z titulu náhrady trov obhajoby sumu 125.000,- Sk t.j. 4.149,24 €. Z listu
P.. P. G. ako zvoleného obhajcu zo dňa 14.9.2010 mal súd preukázané, že uvedená výška odmeny bola
stanovená podľa §8 písm. a) vyhl.č. 163/2002 Z.z. paušálne, pričom zvolený obhajca taktiež potvrdil, že
vo veci vykonal 32 úkonov, pričom výška tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 15 ods.
1 písm. d) vyhl.č. 163/2002 Z.z. by bola stanovená sumou 4.017,- Sk (133,34 €). Bližšiu špecifikáciu

úkonov však neuviedol a túto skutočnosť neuviedol ani právny zástupca navrhovateľa a ani navrhovateľ.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal výšku trov obhajoby, ktoré
sú v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, pričom súd z pripojeného vyšetrovacieho spisu nezistil
vykonanie úkonov zo strany obhajcu navrhovateľa v dobe od 3.8.2004 do 7.1.2005. Z pripojených
spisov tunajšieho súdu sp.zn. XTp XX/XXXX a XTp XXX/XXXX mal súd preukázané, že dňa obhajca

navrhovateľa v období od 3.8.2004 di 7.1.2005 vykonal tieto úkony: 19.8.2004 - sťažnosť proti uzneseniu
zo dňa 3.8.2004, 18.8.2004 - sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 9.8.2004.

Podľa § 15 ods. 1 písm. d) vyhl.č. 163/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri obhajobe v trestnom
konaní a zastupovaní v konaní o priestupkoch je jedna tretina výpočtového základu, ak ide o trestný

čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody prevyšujúci 10 rokov alebo za ktorý možno uložiť
výnimočný trest t.j. v prejednávanom prípade ide o sumu 4.534,- Sk t.j. 150,50 €.

Z uvedeného vyplýva, že z pripojených spisov mal súd preukázané vykonanie 2 úkonov právnej služby
v období od 3.8.2004 do 7.1.2005 (iba vykonanie úkonov právnej služby v tomto období považuje súd
za také, ktoré sú v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami o väzbe), za čo advokátovi patrila

odmena vo výške 2 x 150,50 € + paušálna náhrada režijných výdavkov vo výške 2 x 4,51 € (136,-
Sk) t.j. súhrnne vo výške 310,02 €. Vzhľadom na uvedené, súd z titulu zaplatených trov obhajobynavrhovateľovi priznal sumu vo výške 310,02 € a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol.

Čo sa týka nároku na náhradu straty na zárobku z tohto titulu si navrhovateľ uplatnil náhradu škody

za obdobie od 20.4.2004 do 7.1.2005 vo výške 40.000,- Sk t.j. 1.382,- €. Pri uplatnení tohto nároku
navrhovateľ vychádzal z toho, že pred vznesením obvinenia pracoval ako živnostník, pričom podľa
predloženého potvrdenia Daňového úradu v Novom Meste nad Váhom zo dňa 3.2.2009 mal čistý príjem
za rok 2003 43.128,- Sk t.j. 1.431,58 €.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v

tomto zákone osobitným predpisom.

Týmto predpisom je v zmysle poznámok pod čiarou Občiansky zákonník.

Podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma
úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, pričom podľa § 25 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nebola spôsobená škoda na zdraví. Ustanovenie § 447
ods. 2 osobitného predpisu12) sa vzťahuje na tieto prípady primerane.

Podľa§89ods.1zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenísumaúrazovejrentysaurčíakosúčin30,
4167-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu

určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100.

Podľa § 138 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vymeriavací základ zamestnávateľa
je vymeriavací základ jeho zamestnanca.

Podľa § 138 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vymeriavací základ zamestnanca, ktorý
vykonáva zárobkovú činnosť uvedenú v § 3 ods. 1 písm. a), je príjem plynúci z tejto zárobkovej činnosti

okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane alebo sú od dane oslobodené podľa osobitného predpisu,
7) príspevkov na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ za zamestnanca a príjmov
zamestnanca poskytovaných zamestnávateľom podľa osobitného predpisu.71a) Vymeriavací základ
zamestnanca je aj podiel na zisku vyplatený obchodnou spoločnosťou alebo družstvom zamestnancovi
bez účasti na základnom imaní tejto spoločnosti alebo družstva. Vymeriavací základ zamestnanca, ktorý

vykonáva zárobkovú činnosť uvedenú v § 3 ods. 2 a 3, je príjem plynúci z tejto zárobkovej činnosti okrem
príjmov, ktoré nie sú predmetom dane alebo sú od dane oslobodené podľa právnych predpisov štátu,
podľa ktorých sa tento príjem zdaňuje.

Vzhľadom na citované ustanovenia súd postupoval primerane a za denný vymeriavací základ pre
určenie výšky úrazovej renty u navrhovateľa použil 1/365-inu sumy 43.128,- Sk t.j. 1.431,59 €/365 =

3,92 €, a preto sumu úrazovej renty za 1 deň určil 80% z 3,92 € = 3,14 €. Nakoľko väzba trvala od
3.8.2004 do 7.1.2005 t.j. 158 dní, výšku straty na zárobku určil sumou 496,12 €. Vo zvyšnej časti súd
návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z tohto titulu si navrhovateľ uplatnil náhradu za
každý deň nezákonnej väzby vo výške 1.800,- Sk t.j. za každý deň väzby sumu 59,75 €, čo za 158 dní

väzby činí 9.440,50 €. Nakoľko zákon upravuje, že výška nemajetkovej ujmy, spôsobenej rozhodnutím o
väzbe, je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej
slobody, pričom súd zistil, že výška priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstveSlovenskej republiky za rok 2003 je 14.365,- Sk t.j. 476,83 €, výška minimálnej nemajetkovej ujmy za
1 deň väzby u navrhovateľa je 478,80 Sk t.j. 15,89 €. Z uvedeného vyplýva, že výška nemajetkovej
ujmy uplatnená zo strany navrhovateľa je takmer 4-násobkom minimálnej nemajetkovej ujmy. Súd pri

určovaní výšky nemajetkovej ujmy má podľa zákona vziať do úvahy tieto kritériá:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Z vyjadrenia navrhovateľa a jeho právneho zástupcu mal súd preukázané, že navrhovateľ pracoval

ako živnostník. Z výpisu zo živnostenského registra súd zistil, že podnikateľskú činnosť ako živnostník
navrhovateľ ukončil dňa 10.2.2005. Podľa výpisu zo Sociálnej poisťovne neskôr už podnikateľskú
činnosť nevykonával, pracoval v rámci pracovného pomeru u viacerých zamestnávateľov, naposledy
od 1.2.2012 pre spoločnosť A. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. XXC XXX/XXXX
súd zistil, že manželstvo navrhovateľa s manželkou D. bolo právoplatne rozvedené dňa X.X.XXXX.,

pričom dôvodom jeho rozvratu bolo spolužitie navrhovateľa s inou ženou a jeho opustenie spoločnej
domácnosti. Ako uviedla D. X. v rámci rozvodového konania cca v roku XXXX mal jej manžel
(navrhovateľ) nadviazať dôvernú známosť s inou ženou, pričom po prepustení z vyšetrovacej väzby
sa k tejto žene nasťahoval. Uvedenú skutočnosť v rámci rozvodového konania potvrdil aj navrhovateľ,
pričom uviedol, že s touto ženou má aj dieťa, narodené v roku XXXX. Na pojednávaní dňa 15.4.2013 síce

uviedol, že jeho manželka mu túto neveru odpustila, pričom o nemanželskom dieťati vedela už pred jeho
nástupom do väzby, avšak tieto skutočnosti zostali iba v rovine tvrdení, ktoré súdu neboli preukázané.
Právny zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že tvrdenia navrhovateľa o tom, že rozvrat manželstva malo
spôsobilo väzobné stíhanie podporujú aj časové súvislosti, podľa názoru súdu nie je úplne pravdivý.
V rozvodom konaní bolo preukázané, že navrhovateľ sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval krátko

alebo hneď po prepustení z väzby (vtedy mu mala manželka oznámiť, že sa s ním chce rozviesť), no
návrh na rozvod manželstva bol podaný až takmer o rok neskôr (X.XX.XXXX), čo tvrdenia navrhovateľa
nijako nepodporuje. Súd musel tak prisvedčiť aj vyjadreniu odporcu v tom smere, že nemal preukázané
(navrhovateľ dôkaz na potvrdenie svojich tvrdení ani nenavrhol), že by rozvrat manželstva spôsobilo
väzobné stíhanie navrhovateľa. V tomto smere súd môže iba predpokladať, že väzba navrhovateľa

tento rozvrat iba definitívne urýchlila, no túto skutočnosť preukázanú nemal. Preto súd prijal záver, že z
vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že tvrdenie navrhovateľa o tom, ako mu väzba spôsobila
neuveriteľnú ujmu v rodine, nie je pravdivé. Ako vyplýva z vyššie uvedeného navrhovateľovo manželstvo
sa rozpadlo z dôvodu nadviazania jeho známosti s inou ženou ešte pred vzatím do väzby. Súd mal však
preukázané, že po ukončení väzby navrhovateľ skončil s podnikateľskou činnosťou a svoj príjem sa

snažil zabezpečiť si prostredníctvom závislej práce ako zamestnanec. Čo sa týka obmedzovania jeho
osoby v rámci výkonu väzby, na ktorú upozornil jeho právny zástupca vo vyjadrení zo dňa 26.11.2012
(č.l. 85-86), súd akceptuje spomínané obmedzenia, ale tie súd podľa jeho názoru kompenzované v
rámci minimálnej výšky nemajetkovej ujmy, stanovenej zákonom, nakoľko takýmto obmedzeniam sú
podrobené všetky väzobne stíhané osoby. Jedinou skutočnosťou, relevantnou pre zvýšenie minimálnej

výšky nemajetkovej ujmy v prejednávanom prípade, je ukončenie podnikateľskej činnosti navrhovateľa,
a preto súd priznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v rozsahu 2-násobku jeho minimálneho základu
t.j. v rozsahu 2 x (158 x 15,89 €) = 5.021,24 €. Zvýšenie nad tento rozsah v prejednávanom prípade
nepovažuje súd za dôvodné, a preto v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol.

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd

náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Nakoľko v konaní úspešnejším účastníkom bol odporca (žaloba sa zamietla v časti 19.002,80 €), súd
priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 52,96%, nakoľko navrhovateľ bol úspešný v časti
23,52% a odporca v časti 76,48%. Čistý úspech odporcu tak predstavuje časť vo výške 52,96%.Odporca si trovy konania uplatnil podaním zo dňa 17.4.2013. V rámci uplatnených trov si vyčíslil
hotové výdavky, súvisiace s cestovaním odporcu na pojednávania dňa 17.2.2012, 18.4.2012, 8.6.2012
a 15.4.2013. Odporca si uplatnil cestovné na pojednávania 17.2.2012, 18.4.2012 a 8.6.2012 služobným

motorovým vozidlom (39,42 €, 53,48 € a 56,31 €) a na pojednávanie dňa 15.4.2013 verejnou hromadnou
dopravou vo výške 18,68 €.

Podľa § 72 ods. 1 vyhl.č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy k hotovým výdavkom osoby zúčastnenej na konaní patria
účelne vynaložené náklady, najmä cestovné, stravné a preukázané výdavky na ubytovanie.

Podľa § 73 ods. 1 vyhl.č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,

krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy nárok na cestovné má osoba zúčastnená na konaní, ktorá
nemá trvalý alebo prechodný pobyt alebo nepracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje, alebo je
predvolaná z miesta, kde sa dočasne zdržuje.

Podľa § 73 ods. 2 vyhl.č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné, účelné

a hospodárne vynaložené výdavky cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom. Ak
použila osoba zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej cestovné ako pri ceste
hromadným dopravným prostriedkom okrem prípadov podľa § 74.

Podľa § 73 ods. 3 vyhl.č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy nárok na cestovné má aj osoba zúčastnená na konaní,

ktorá býva alebo pracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje, ak použila miestny verejný hromadný
dopravný prostriedok.

Vzhľadomnacitovanéustanoveniasúdpriznalodporcovicestovnéakopricestehromadnýmdopravným
prostriedkom, ktorého výšku ustálil na 9,34 € za 1 cestu na základe predložených cestovných dokladov.
Odporca sa zúčastnil nasledujúcich pojednávaní: 17.2.2012, 18.4.2012, 8.6.2012 a 15.4.2013, a preto

odporcovi vznikol nárok na cestovné vo výške 8 x 9,34 € t.j. vo výške 74,72 €. Nakoľko odporca má
nárok na náhradu trov konania vo výške 52,96%, súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie sumy vo
výške 39,57 € na účet odporcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd

Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo

veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Podľaust.§205ods.3O.s.p.rozsah,vakomsarozhodnutienapádaadôvodyodvolaniamôžeodvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).