Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/33/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108221939
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6108221939.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: 1/ Advocate, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava a 2/ Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova4,81109Bratislava,IČO:36864421,zaktorúkonáadvokátakonateľdoc.JUDr.Branislav
Fridrich, PhD., proti povinnému: X. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXXX/XX, XXX XX V. V., podnikajúci

pod obchodným menom X. K., IČO: 40 594 581, s miestom podnikania Mládežnícka 13, 974 04
Banská Bystrica, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu
Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 9556/09, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo
výške 5 424,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 4Er/1523/2008-102 zo dňa 16. 08. 2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „EP“). Predmetné rozhodnutie bolo vydané potom, čo prvšie uznesenie okresného súdu
č.k. 4Er/1523/2008-26 zo dňa 02. 03. 2011, ktorým okresný súd rovnako exekúciu zastavil, bolo

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoE/32/2012-52 zo dňa 30. 03. 2012 zrušené
a vec bola súdu prvého stupňa vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresný súd postupoval
v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, a teda skúmal či zmluva o úvere č. 6201623 uzatvorená
medzi oprávneným a povinným dňa 20. 12. 2007, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 06316/08 zo dňa 17. 07. 2008, je zmluvou

spotrebiteľskou. V rámci toho bolo potrebné zistiť, či povinný mal alebo nemal v danom právnom vzťahu
postavenie spotrebiteľa.

Z odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že oprávnený na výzvu okresného súdu na
predloženie všetkých zmlúv uzatvorených s povinným, predložil súdu len zmluvu o úvere č. 6201623,
ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu a žiadosť o úver k tejto zmluve s tým, že
predchádzajúce zmluvy o úvere uzatvorené s povinným boli uhradené a nakoľko sa jedná o zmluvy z
roku 2004 až 2007 oprávnený už s týmito zmluvami nedisponuje. Oprávnený súdu zároveň predložil

zoznam zmlúv uzatvorených s povinným. Povinný súdu počas výsluchu konaného dňa 14. 07. 2013
uviedol, že je pravdivé tvrdenie oprávneného, že nie v každej zmluve bol označený ako živnostník.
Od oprávneného mu boli poskytnuté viaceré úvery, ktoré si však vždy bral ako súkromná osoba na
súkromné účely. K zmluve o úvere, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu povinný uviedol,že tento konkrétny úver si taktiež bral na súkromné účely ako fyzická osoba z dôvodu, že okrem iných
súkromných platieb potreboval vyplatiť za byt dlžobu vo výške asi 46 000 Sk, keďže v tomto času mu
prišlo oznámenie o dobrovoľnej dražbe. Tento konkrétny úver si povinný určite nebral na podnikateľské

účely, nakoľko v tom čase mu zadávateľ platil výdavky spojené s podnikateľskou činnosťou vždy týždeň
vopred, takže úver na podnikateľskú činnosť v tom čase určite nepotreboval.

Okresný súd posúdil zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere č. 6201623
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 20. 12. 2007 ako vzťah spotrebiteľský, aplikujúc
pritom zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a zákon

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Konštatoval, že oprávnený má postavenie
dodávateľa, keďže predmetom jeho činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a teda koná
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Okresný súd ďalej uviedol, že veriteľ sa nemôže zbaviť
povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na ust. 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka podľa ktorého v prípade pochybností o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí

výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší okresný súd zdôraznil, že dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania dlžníka ťaží veriteľa (oprávneného). Nespotrebiteľský
charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, pričom bezpečným preukázaním nemôže byť len
všeobecnýúdajoposkytnutíúveruzaúčelompodnikania,ktorýnepreukazujekonkrétnyúčelakonkrétny
súvis s podnikaním účastníka zmluvy, najmä pokiaľ samotný povinný skutočnosť, že by pri uzatváraní

zmluvy vyjadril takúto vôľu, popiera. Okresný súd zistil, že z predloženej zmluvy o úvere nevyplýva účel
poskytnutia peňažných prostriedkov a nevyplýva z nej ani to, aký má poskytnutý úver súvis s podnikaním
dlžníka (povinného). Pokiaľ v prípade povinného bol do formulárovej zmluvy vyplnený len údaj o jeho
identifikačnom čísle, nemožno z tohto dôvodu povinnému nepriznať postavenie spotrebiteľa. Okresný
súd preto uzavrel, že povinný napriek tomu, že v zmluve o úvere je označený nielen ako fyzická osoba,

ale zároveň aj ako fyzická osoba - podnikateľ (živnostník), má postavenie spotrebiteľa.

Exekučný titul bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným
a povinným. Pri skúmaní rozhodcovskej doložky bral okresný súd do úvahy kritéria, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda či rozhodcovská doložka začlenená v

rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Zároveň
použil aj analogický výklad podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“) a poukázal aj na právny názor vyplývajúci z rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s.r.o. C-76/10. Okresný súd zistil, že návrh spotrebiteľskej

zmluvy je pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ
tak nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať a
jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Okresný súd konštatoval,
že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul,

znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Už túto skutočnosť
je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal

dodávateľ. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach
ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do
zmluvy uvádzať. Neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné.
Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi konania bola založená
na absolútne neplatnom právnom úkone - neprijateľnej rozhodcovskej doložke, exekučný titul bol vydaný

orgán na to nepríslušný. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v
exekučnom konaní nie je možné vykonať. Okresný súd preto exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku, keďže exekúcia sa nemala vôbec začať, nakoľko exekučný titul nebol materiálne
nevykonateľný. V závere okresný súd uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto
svojho rozhodnutia.Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V dôvodoch odvolania
uviedol, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Exekučný súd neumožnil účastníkom konania
(oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým

a právnym otázkam, ktoré súd nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený
nemal možnosť vyjadriť sa a ovplyvniť vydané súdne rozhodnutie. Okresný súd mal informovať
účastníkov konania a vyzvať ich aby sa k dotknutej podmienke zmluvy vyjadrili spôsobom, ktorý
na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Exekučný súd nedodržal povinnosť
upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú zmluvnú podmienku a neposkytol im možnosť vyjadriť sa

k nej, rovnako neumožnil oprávnenému vyjadriť sa k stanovisku povinného. Poukázal na rozhodnutia
európskych súdov (rozsudky Spolkového súdneho dvora sp. zn. III ZR 265/03 z 13.1.2005, sp. zn. III ZR
16/11z19.5.2011,uznesenieÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.IV.ÚS1281/12z11.10.2012,sp.
zn. ÚS 3057/10 z 5. 10. 2011). Uviedol, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe
rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený ďalej v odvolaní uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods.

2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“). Všeobecný
súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie
skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem
na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej „ZoRK“), čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci
s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že
z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto,
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.

Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna
oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné
využiťdodatočnepotom,čotakýtoprostriedokužnemožnouplatniťatocestoukontrolyrozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40

a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s
ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu
SR, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho

predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť,
že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia

rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase

keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a

nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie

§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/
OSP, v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana

jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem. Exekučný súd neaplikoval na zistený

skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 ZoRK a aplikované právne
normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZoRK interpretoval ústavne nesúladným
spôsobom. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému

dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia

merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Oprávnený okresnému súdu ďalej vytkol, že nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak podľa
zákona bol povinný učiniť.

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité

dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak

by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný
súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré
nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými

mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či
sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby,
ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s
názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe

spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasilani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim

uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženejplatby,alevoformesplátok,pričomklientmámožnosťzvoliťsipodmienkyposkytovaniaúveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný

podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter

a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na

základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť

a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa §
109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá
ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie)

budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona
a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola

podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vo vzťahu k svojmu návrhu na prerušenie konania a návrhu na prejudiciálne konanie poukázal
oprávnený na viaceré nejasnosti právneho základu - Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na písm. q) ods. 1 prílohy smernice, ohľadom
ktorého ustanovenia tvrdil, že slovenská verzia jeho prekladu je zjavne nesprávna. Vzhľadom na to,
že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text

úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočnýúmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie podal návrh
na prejudiciálne konanie.

Povinný vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu,
preto navrhuje aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety OSP vec predložila na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa

§ 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, ods. 2 OSP ako vecne správne
potvrdil.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP odvolací
súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho

predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 OSP). Exekučný poriadok vylučuje
použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr.
Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje

prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 EP.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu
„predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ“ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ OSP zamietol.

Odvolací súd tiež zastáva názor, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva spotrebiteľská

(s prihliadnutím na účastníkov a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári). Podľa
zákona „spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase
uzavretiazmluvy)ašpeciálneohľadomspotrebiteľskéhoúveru„spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“ (§

3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov - účinný
pred 11. 06. 2010, resp. ust. § 2 písm. a/ zákona číslo 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 11. 06.
2010). V zmysle citovaných ustanovení je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie ako je definovaný
v ust. § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je lex specialis. Odvolací súd zdôrazňuje,

že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická osoba, a to napriek tomu, že v zmluve o úvere sa
identifikoval aj svojim obchodným menom. Z výsluchu povinného pred okresným súdom vyplynulo,
že povinný finančné prostriedky zo zmluvy o úvere využil výlučne na súkromné účely. Len samotná
skutočnosť, že povinný v zmluve o úvere uviedol aj svoje obchodné meno nepreukazuje, že predmetnú
zmluvu nemožno charakterizovať ako zmluvu nie spotrebiteľskú. V prípade pochybností o tom, či ide

o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má totiž dôkaznú povinnosť veriteľ, ktorý nepreukázal, že povinný by
nemal mať v danom prípade postavenie spotrebiteľa. Okresný súd preto po vyriešení charakteru zmluvy
ako zmluvy spotrebiteľskej opodstatnene skúmal, či rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v
spotrebiteľskom vzťahu nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).Odvolacia námietka oprávneného, keď osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom nebolo
vedené kontradiktórne a okresný súd mu neumožnil vyjadriť sa k možnosti posúdenia rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, nie je dôvodná. V posudzovanej veci postup okresného

súdu oprávneného neukrátil o možnosť vyjadriť sa, pretože z úradnej činnosti odvolacieho súdu
je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe
rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov nepochybne je dostatočne informovaný o právnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch
okresným súdom, preto uvedený názor okresného súdu v žiadnom prípade nemohol byť pre

oprávneného prekvapujúci. Napokon aj Ústavný súd SR (sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 z 10.7.2013)
konštatoval, že článok 48 ods. 2 Ústavy SR nemožno vykladať tak, že oprávnenému zaručuje možnosť
byť prítomný pri prerokovaní veci a vyjadrovať sa neustále v každej fáze konania.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v
tom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných

predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého exekučného
konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný

titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne

vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané.
Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia
subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma
materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo

aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného
súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania
a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd správomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa

§ 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v
rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice

93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata,
veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho
rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania

o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,

kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne

používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že okresný súd mal vo veci nariadiť pojednávanie, k tomu považuje odvolací súd
za potrebné poukázať na znenie § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje
podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže

nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Z citovaného zákonného ustanovenia
vyplýva súdu povinnosť nariadiť vo veci pojednávanie len v prípade, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1
písm. k/ Exekučného poriadku. V ostatným prípadoch je vecou súdu, či pojednávanie nariadi alebo nie.
V danej exekučnej veci teda podľa názoru odvolacieho súdu nebolo pojednávanie potrebné nariadiť,
nakoľko pre rozhodnutie vo veci postačovalo okresnému súdu oboznámiť sa s obsahom spisu.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho
zákonníka). Ak bol úver poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol

prijať len ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo
ju ako celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej
doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za
účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa a to napriek tomu, že rozhodcovská doložka
je koncipovaná alternatívne, pretože subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby

medzi rozhodcovským a všeobecným súdom bude takmer vždy dodávateľ (miera jeho práv voči druhej
zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností spotrebiteľa zabezpečuje takmer úplnú dominanciudodávateľa v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa).
Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových
zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej
nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa je preto v
súvislosti s rozhodcovskou doložkou nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd
o ochranu, iba ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými
skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému

dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie
o zastavení exekučného konania podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §

219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.