Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. január 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/420/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109201954
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5109201954.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci navrhovateľa:
Ing. R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. M., U. XXX/XX, právne zast. JUDr. Ľubomír Juriga-Brankovič,
advokát, so sídlom A., H. U. X, proti odporcovi: Žilinský samosprávny kraj, Žilina, Komenského 48,
právne zast. JUDr. Tatiana Polková, advokátka, so sídlom A., Q. U. XX, o náhradu mzdy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2C/17/2009-217 zo dňa 28.6.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v celom rozsahu p o t v r d
z u j e .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu
mzdy za obdobie od 11.06.2007 do 07.12.2007 vo výške 3.602,87 Eur, a to v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobný návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi sumu vo výške 2.032,66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne od 05.10.2007 až do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobný návrh odporcu v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.032,66

Eur od 02.10.2007 do 04.10.2007 a v prevyšujúcej výške uplatnených úrokov z omeškania nad 8 %
ročne zo sumy 2.032,66 Eur od 05.10.2007 až do zaplatenia zamietol. O trovách konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Prvostupňový súd svojim opravným uznesením opravil III. a IV. výrok rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 18C/17/2009 zo dňa 28.06.2012, ktoré má znieť:
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi sumu vo výške 2.032,66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 8 % ročne od 16.10.2007 až do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd žalobný návrh odporcu v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.032,66 Eur
od 02.10.2007 do 14.10.2007 a v prevyšujúcej výške uplatnených úrokov z omeškania nad 8 % ročne
zo sumy 2.032,66 Eur od 15.10.2007 až do zaplatenia zamieta.
Opravné uznesenie bolo vydané v súlade s ust. § 164 O.s.p. s poukazom na zrejmú nesprávnosť pri
vyhlasovaní a vyhotovovaní rozsudku súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 61, § 64, § 78, § 79 Zákonníka práce,
zák. č. 553/2003 Z.z. a vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým
a právnym záverom:Rozsudkom Okresného súdu v Žiline č.k. 6C/250/2005 zo dňa 06.11.2007 bolo určené, že výpoveď
daná navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 19.08.2004, ktorú navrhovateľ prevzal dňa 23.08.2004 je
neplatná. Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť dňa 07.12.2007.

Navrhovateľ sa domáhal mzdových nárokov - náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru.
Nároky účastníkov z neplatného skončenia pracovného pomeru sa riadia ustanoveniami Zákonníka
práce,ktoréupravujúprávaapovinnostiúčastníkovpracovnéhopomeru,vktoromsúichvzťahyspornév
dôsledku skončenia pracovného pomeru. Ak dal zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď, ktorej platnosť

neuznáva, riadia sa pracovnoprávne vzťahy účastníkov až do uplynutia výpovednej doby pracovnou
zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Až do uplynutia výpovednej doby pracovný pomer
trval a zamestnanec má nárok na mzdu. Neistota, či pracovný pomer účastníkov skutočne skončil, alebo
či bude pokračovať, tu nastáva až po uplynutí výpovednej doby a až vtedy sa nároky účastníkov môžu
riadiť ustanoveniami upravujúcimi nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Na tom však
nič nemení to, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy odo dňa, kedy zamestnanec oznámil, že trvá na

ďalšom zamestnávaní. To platí len vtedy, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní v dobe, keď pracovný pomer mal podľa neplatnej výpovede skončiť (t.j. až po uplynutí
výpovednej doby), čo je deň, od kedy môže byť najskôr priznaná náhrada mzdy zamestnancovi.
Teda nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vzniká až dňom
nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby. (21Cdo 700/2001)

To ale neznamená, že zamestnanec má automaticky právo na náhradu mzdy od toho dňa. Závisí to od
toho, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.
Ak zamestnanec počas výpovednej doby neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní,
ale podal žalobu o neplatnosť výpovede a o náhradu mzdy, tak je podmienka zamestnanca voči
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, nahradená, avšak je tu rozhodné, kedy bol doručený

rovnopis žaloby zamestnávateľovi, v žiadnom prípade kedy bola žaloba podaná na súde. (R 36/1979)
Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec
podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Oznámenie, že trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen
neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale taktiež požiadavku na náhradu mzdy v zmysle

ustanovení Zákonníka práce. (R 24/1996)
Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, je nahradené nielen
v prípade, že zamestnanec uplatní v žalobe spolu s neplatnosťou rozviazania pracovného pomeru
taktiež požiadavku na náhradu mzdy, ale aj vtedy, ak zmení so súhlasom súdu žalobu v tom, že vedľa
určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru bude požadovať aj priznanie náhrady mzdy. (21Cdo

387/2003)
Nárok na náhradu mzdy v tomto prípade nebol uplatnený dňom začatia konania, t.j. dňom podania
žaloby na určenie neplatnosti výpovede na súde, ale až dňom, kedy súdu bola doručená zmena
žaloby rozšírenej o náhradu mzdy a týmto spôsobom nahradené oznámenie zamestnanca, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, má právne účinky voči zamestnávateľovi až odo dňa, kedy bola zmenená žaloba

doručená do vlastných rúk. (21Cdo 387/2003)
Zamestnancovi patrí náhrada mzdy až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci
alebo kedy dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho
rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. (21Cdo 387/2003)
Zo zaužívanej súdnej praxe vyplýva, že pre nahradenie oznámenia zamestnanca o trvaní na ďalšom

zamestnaní nestačí iba žaloba o určenie neplatnosti výpovede, ale spolu s uplatnením nároku na
náhradu mzdy, čo možno uplatniť aj následne, avšak hmotnoprávne účinky nastanú až doručením
pripustenej zmeny žaloby zamestnávateľovi.
Je nepochybné, že navrhovateľ podal žalobu na určenie neplatnosti výpovede na súde dňa 07.10.2005.
Nárok na náhradu mzdy však voči odporcovi uplatnil až podaním zo dňa 21.03.2007, na základe čoho

súd pripustil zmenu návrhu uznesením zo dňa 24.05.2007 a táto zmena - uznesenie o pripustení zmeny,
bola odporcovi doručená až dňa 11.06.2007, teda toho dňa nastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby
a teda od toho dňa má navrhovateľ nárok na náhradu mzdy.
Na základe uvedeného súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy až od 11.06.2007, kedy bolo uznesenie
o pripustení zmeny návrhu - rozšíreného o náhradu mzdy, doručené odporcovi, kedy bola splnená

podmienka v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, nakoľko nie je postačujúce iba podanie
návrhu na určenie neplatnosti výpovede, ale aj podanie návrhu na náhradu mzdy, čo nahrádza
oznámenie o pokračovaní v pracovnom pomere.Keďže rozhodnutie v časti výroku o neplatnosť pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť dňa
07.12.2007, súd priznal náhradu mzdy iba do tohto dátumu, a to vzhľadom na citované zákonné
ustanovenia § 79 Zákonníka práce s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu.

Čo sa týka výšky, mesačná výška 18.090,- Sk, ktorú požadoval aj sám navrhovateľ, nebola sporná,
pričom aj navrhovateľ uviedol, že požaduje iba túto výšku, pričom daná výška je výška funkčného
platu v zmysle ustanovení zák.č. 553/2003 Z.z., podľa ktorého sa pri náhrade mzdy neuplatní § 134
Zákonníka práce. Keďže priznané obdobie zahŕňa 6 pracovných mesiacov - 5 kalendárnych mesiacov
a 20 pracovných dní, súd bez ďalších osobitných výpočtov priznal náhradu mzdy iba za 6 mesiacov vo

výške uplatnenej navrhovateľom v zmysle platového dekrétu zo dňa 29.10.2004 vo výške 18.090,- Sk
mesačne. (6 x 18.090,- Sk) Uplatnenie v takej mesačnej výške hrubej mzdy vyplýva aj z celkovej sumy,
ktorú navrhovateľ požadoval, ktorá po prepočte vychádza na sumu 18.090,- Sk mesačne.
S poukazom na uvedené v nepriznanej časti súd žalobný návrh zamietol.
Súd poukazuje na to, že po doručení výpovede bol funkčný plat 18.090,- Sk, avšak následne bol funkčný
plat na základe platového dekrétu zo dňa 30.06.2005 k 01.07.2005 zvýšený na 18.900,- Sk. Navrhovateľ

však napriek tomu požadoval náhradu mzdy vo výške 18.090,- Sk mesačne, čo jednak výslovne uviedol
pred súdom a taktiež aj celkovú náhradu mzdy vypočítal z uvedeného funkčného platu. Keďže súd je
viazaný návrhom v zmysle § 153 ods.2 O.s.p., nemohol priznať náhradu mzdy vo vyššej výške než
18.090,- Sk mesačne, t.j. 600,48 Eur mesačne.
Odporca sa domáhal svojim návrhom zo dňa 10.02.2010, doručeným súdu dňa 11.02.2010, zaviazania

navrhovateľa na zaplatenie sumy 2.032,66 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
02.10.2007 do zaplatenia z dôvodu, že navrhovateľ prevzal odstupné v danej výške, ktoré po ukončení
neplatnosti výpovede nevrátil, v dôsledku čoho došlo k jeho bezdôvodnému obohateniu.
Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa
pracovný pomer skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c).

Súd mal preukázané, že odporca písomne vyzýval navrhovateľa na vrátenie vyplateného odstupného,
a to výzvou zo dňa 02.10.2007 doručenou navrhovateľovi dňa 04.10.2007, pričom vo výzve bola daná
lehota na zaplatenie do 10 dní od doručenia tejto výzvy. (č.l. 76-77 obsahu spisu)
Na základe uvedeného v zmysle § 222 Zákonníka práce súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie danej
sumy z dôvodu, že výpoveď bola určená ako neplatná a teda nebol dôvod na vyplatenie odstupného.

Keďže dôvod na odstupné odpadol, navrhovateľ je povinný vyplatenú sumu - odstupné vrátiť, avšak
odporcovi ho nevrátil ani na výzvu.
Odporca si uplatnil aj úroky z omeškania od 02.10.2007 vo výške 9 % ročne.
Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
Podľa § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení v čase vzniku omeškania výška úrokov
z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ si svoju povinnosť zaplatiť dlžnú sumu - vrátiť odstupné, nesplnil, dostal
sa do omeškania ako dlžník s platením svojho peňažného záväzku. Týmto vzniklo odporcovi právo na
úroky z omeškania. Súd preto uznal úrok požadovaný odporcom, avšak vo výške 8 % ročne v zmysle
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., a to od 15.07.2007, keďže navrhovateľ prevzal výzvu dňa
04.10.2007 a bola mu poskytnutá lehota 10 dní, teda od nasledujúceho dňa po uplynutí 10-dňovej lehoty

na vrátenie od doručenia. Výšku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska platnej k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu súd osobitne nedokazoval v zmysle § 121 O.s.p.
Súd úroky z omeškania za obdobie od 02.10.2007 do 14.10.2007 nepriznal, a taktiež nepriznal ani úroky
z omeškania prevyšujúce zákonnú výšku 8 % ročne, a teda v tej časti žalobný návrh odporcu zamietol.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd po vykonanom dokazovaní rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom súd vyslovil povinnosti účastníkov konania, ako
aj zamietnutie častí návrhov oboch účastníkov samostatnými výrokmi z dôvodu väčšej zrozumiteľnosti
a z dôvodu neprípustnosti započítania v danej veci.
Súd uložil povinnosť plniť v lehote v zmysle § 160 ods.1 O.s.p., nebolo dôvod určiť dlhšiu lehotu.
Účastníci konania navrhovali vypočutie aj ďalších svedkov - J.T. a K.V., avšak následne už na nich

netrvali, čo výslovne pred súdom uviedli. (č.l. 113 a 115 obsahu spisu) Z toho dôvodu súd ich nevypočul
ako svedkov, nakoľko ich vypočutie súd nepovažoval už ani za efektívne a hospodárne pre rozhodnutie
vo veci, pričom právna zástupkyňa odporcu, ktorá ich najprv navrhovala, súdu oznámila, že na nich
netrvá a nežiada ich vypočutie.O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods.3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z
dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd
môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že
súd prvého stupňa nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vysloveného v jeho uznesení č.k.

8Co/4/2008-96 zo dňa 22.04.2008: „ak zamestnanec v žalobe podanej v lehote podľa 64 Zákonníka
práce tvrdí, že zamestnávateľ s ním neplatne rozviazal pracovný pomer, potom z takejto žaloby vyplýva,
žezamestnanecsadomáhajednakvyslovenianeplatnostiskončeniapracovnéhopomeru,jehoďalšieho
trvania a taktiež prípadnej náhrady mzdy. Preto pri nepreukázaní kvalifikovaného oznámenia možno
konštatovať, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nahrádza oznámenie zamestnanca,
že na doterajšom zamestnávaní trvá. Takáto žaloba je jednak právnym úkonom procesnoprávnym a

zároveň hmotnoprávnym.“ Tvrdil, že sa správne domáha náhrady mzdy za obdobie od 07.10.2005, teda
od podania žaloby do 19.10.2009, teda do dátumu, keď odporca umožnil navrhovateľovi nastúpiť do
práce. Súd mu však priznal náhradu mzdy až od 11.06.2007, čo odôvodnil tým, že nárok navrhovateľa
na náhradu mzdy patrí navrhovateľovi až odo dňa, kedy odporcovi bola doručená zmena žaloby
rozšírenej o mzdové nároky. Navrhovateľ uplatnil mzdové nároky svojim podaním doručeným súdu

už dňa 21.03.2007. Navyše okresný súd odôvodnil dobu cca 6 mesiacov, za ktorú navrhovateľovi
priznal náhradu mzdy tým, že rozhodnutie v časti výroku o neplatnosť pracovného pomeru nadobudlo
právoplatnosť dňa 07.12.2007, a preto súd priznal náhradu mzdy iba do tohto dátumu. Preto je
napadnutý rozsudok zároveň nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť, čím okresný súd odňal
navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Minimálna zákonná doba, za ktorú sa priznáva náhrada

mzdy v daných prípadoch, je doba 9 mesiacov tak, ako to upravovalo ust. § 79 Zákonníka práce v znení
účinnom v čase výpovede, teda v znení účinnom do 31.03.2005, čo je ďalšia vážna vada napadnutého
rozsudku a nárok na vrátenie odstupného navrhovateľ uznáva, avšak bez nároku na úroky z omeškania,
pretože v omeškaní je odporca so zaplatením náhrady mzdy navrhovateľovi, a preto sa nemohol
dostať do omeškania navrhovateľ s vrátením odstupného a to s poukazom na ust. § 523 OZ, v zmysle

ktorého platí, že: Za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník povinný platiť úroky. Keďže navrhovateľ a
odporca majú voči sebe vzájomné peňažné pohľadávky, t.j. pohľadávky rovnakého druhu, nemohol sa
navrhovateľ dostať do omeškania s vrátením odstupného, keďže odporca je v omeškaní so zaplatením
náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou danou navrhovateľovi. Ak
je právoplatne určené výrokom súdu, že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je

neplatné, od tohto okamihu je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy. Výrok
súdu o neplatnosti výpovede nadobudol právoplatnosť dňom 07.12.2007, a teda dňom nasledujúcim je
odporca v omeškaní so zaplatením náhrady mzdy navrhovateľovi. Ak by bol vôbec daný nárok odporcu
na úroky z omeškania, čo popiera, tak splatnosť vrátenia odstupného by nemohla nastať skôr, ako
nadobudol právoplatnosť výrok súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

K odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie odporca
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ počas výpovednej doby neoznámil
odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale ostal nečinne doma. V konaní vypočutí svedkovia
vypovedali, že navrhovateľ po ukončení sporu o neplatnosť výpovede sa neuchádzal o prácu a v práci

ani nepokračoval. Odporca má záujem sa s navrhovateľom dohodnúť a poskytnúť mu náhradu mzdy v
zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, s čím navrhovateľ nesúhlasil. Navrhovateľ nastúpil do práce až
dňa 19.10.2009.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1

O.s.p. a po nariadení pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. rozsudok okresného súdu
potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku, v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s
ust. § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že navrhovateľovi prislúcha náhrada mzdy

za obdobie od 11.06.2007 do 07.12.2007 vo výške 3.602,87 Eur bez nároku na úrok z omeškania.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ sa domáhal návrhom doručeným
prvostupňovému súdu dňa 07.10.2005 určenia, že výpoveď daná navrhovateľovi odporcom listom zo
dňa 19.08.2004, ktorú navrhovateľ prevzal dňa 23.08.2004, je neplatná. V rámci predmetného konania
vedeného pred Okresným súdom v Žiline pod sp.zn. 6C/250/2005-47 navrhovateľ zmenil svoj návrh -

rozšíril návrh o náhradu mzdy. Uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 24.05.2007 č.k. 6C/250/2005-47
bola zmena návrhu pripustená. Uznesením zo dňa 28.09.2007 bolo konanie o mzdových nárokoch
navrhovateľa voči odporcovi vylúčené na samostatné konanie. Navrhovateľ zvýšil náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru na sumu 29.063,33 Eur (po 18.090,- Sk/mesačne) a to za
obdobie od 07.10.2005 do 19.10.2009, pričom zmena návrhu bola pripustená súdom uznesením zo dňa

17.09.2010. Rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 06.11.2007 č.k. 6C/250/2005 bolo určené, že
výpoveď daná navrhovateľovi listom zo dňa 19.08.2004, ktorú navrhovateľ prevzal dňa 23.08.2004, je
neplatná. Rozsudok prvostupňového súdu v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline nadobudol
právoplatnosť dňa 07.12.2007.

V predmetnom spore nárok na náhradu mzdy zo strany navrhovateľa bol uplatnený až dňom
doručenia zmeny návrhu rozšíreného o náhradu mzdy odporcovi a takýmto spôsobom bolo nahradené
oznámenie navrhovateľa ako zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V zmysle platnej
judikatúry Najvyššieho súdu SR oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával, môže nahradiť návrh zamestnanca, v ktorom si okrem neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru uplatní aj náhradu mzdy. Uplatnením náhrady mzdy môže byť nahradené
oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ktoré oznámenie má právne účinky voči
zamestnávateľoviažododňa,kedybolnávrhnanáhradumzdydoručenýzamestnávateľovi(rozhodnutie
NS SR č. R 36/1979, R 48/1997).

Nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 Zákonníka práce patrí zamestnancovi pri splnení zákonných
predpokladov len do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného
pomeru so zamestnancom zo strany zamestnávateľa je neplatné (rozhodnutie NS SR R 33/1977).

Odvolací súd poukazuje na to, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru nevyplýva z toho, že právny

úkon smerujúci k jeho skončeniu je neplatný. O neplatnosti musí rozhodnúť súd. Až do právoplatného
rozhodnutia súdu sa pracovný pomer považuje za platne skončený. Preto o neplatné skončenie
pracovného pomeru ide len vtedy, kedy jeho neplatnosť bola vyslovená v rozhodnutí súdu. Bez súdneho
rozhodnutia vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa skončený pracovný pomer považuje
za platne skončený.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ ako zamestnanec, keďže trval na tom, že došlo k
neplatnému skončeniu pracovného pomeru, mal sa zaujímať o prácu, oznámiť zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní po uplynutí výpovednej lehoty. V prípade ak ho zamestnávateľ nezamestná
na základe jeho oznámenia a žiadosti o ďalšie zamestnávanie, vzniká mu nárok na náhradu mzdy

pri neplatnom skončení pracovného pomeru dňom nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby. Ak
však zamestnanec neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ak k oznámeniu
došlo iným spôsobom - doručením návrhu na začatie konania o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a o náhradu mzdy tak, ako bolo vyššie uvedené, zamestnanec má nárok na náhradu mzdy až
doručením návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáha náhrady mzdy, zamestnávateľovi. Náhrada mzdy

zamestnancovi prináleží až do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Pokiaľ ide o uplatňovaný úrok z omeškania titulom nevyplatenia náhrady mzdy, tak odvolací súd
poukazuje na to, že náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je splatná až v čase vydaniasúdneho rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že odporca sa nedostal do omeškania so splatením
pohľadávky navrhovateľa titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Odvolací súd sa taktiež stotožnil s názorom prvostupňového súdu pokiaľ ide o uplatňované vrátenie
odstupného zo strany navrhovateľa odporcovi.

Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že navrhovateľ prevzal odstupné od svojho
zamestnávateľa - odporcu vo výške štvornásobku mesačného platu v sume 75.600,- Sk a to napriek

tej skutočnosti, že sa domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Odporca písomne vyzval
navrhovateľanavrátenievyplatenéhoodstupnéhovýzvouzodňa02.10.2007,doručenounavrhovateľovi
dňa 04.10.2007. Vo výzve odporca poskytol navrhovateľovi lehotu na vrátenie odstupného 10 dní
od doručenia výzvy. Navrhovateľ odstupné odporcovi nevrátil ani po ukončení konania o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, v ktorom konaní bol navrhovateľ úspešný. Z uvedeného vyplýva, že
navrhovateľ sa na úkor odporcu bezdôvodne obohatil a prvostupňový súd správne rozhodol o vrátení

odstupného v súlade s ust. § 222 Zákonníka práce. Prvostupňový súd zároveň priznal úrok z omeškania
vovýške8%ročneod15.07.2007,t.j.ododňa,kedysanavrhovateľdostaldoomeškaniasplatenímdlhu
odporcovi (navrhovateľ prevzal výzvu dňa 04.10.2007, v ktorej výzve bola navrhovateľovi poskytnutá
lehota 10 dní na vrátenie odstupného - lehota uplynula dňom 15.07.2007).

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii
navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody s poukazom aj na skutočnosť, že v pracovno-
právnychvzťahochniejeprípustnézapočítanie,apretonapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňapotvrdil
ako vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 224 ods. 4
O.s.p., v zmysle ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.