Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/210/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613208384
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2613208384.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: M. C., nar. X.X.XXXX, bytom
A., Y. XX, proti odporcovi: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270,
zastúpeného spoločnosťou: Bobák, Bollová a spol., s.r.o., so sídlom Bratislava, Dr. Vladimíra Clementisa
10, o určenie neplatnosti zmluvy a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Senica, č.k. 7C/65/2013-79 zo dňa 29.1.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa

domáhal, aby súd určil, že zmluva o poskytovaní verejných služieb č. A6144296 uzatvorená medzi
účastníkmi dňa 6.2.2012 je od počiatku neplatná, keďže nebol žalobcovi podľa nej poskytnutý uvedený
internetový program; takisto aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 432,43 Eur a úroky v
sume 28,88 Eur, spolu 461,31 Eur, ako aj nahradiť trovy konania. Vo výroku preskúmavaného rozsudku
súd tiež vyslovil, že trovy konania na súdnom poplatku z predmetu konania znáša štát a navrhovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 430,50 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 44 ods. 1, 2 zák. č. 351/2011 Z.z.

o elektronických komunikáciách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy i § 49a, § 52 ods. 1, 3
a 4, § 451 ods. 1 a 2 a § 457 Občianskeho zákonníka. Súd vychádzal zo zistení, že nebolo sporným,
že navrhovateľ a odporca uzatvorili dňa 6.2.2012 zmluvu o poskytovaní verejných služieb č. A6144296,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou bol Dodatok a príloha č. 1 k Dodatku k zmluve. Uvedenou zmluvou
odporca poskytol navrhovateľovi využívanie telekomunikačných služieb prostredníctvom označeného
telefónneho čísla. Zároveň sa zmluvné strany dohodli na aktivácii účastníckeho programu Internet
na doma Prémium+, navrhovateľ sa zaviazal počas doby 24 mesiacov uhrádzať odporcovi mesačný

poplatok vo výške 22,99 Eur. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy nebol odporcom
uvedený do omylu, ako to tvrdil. Navrhovateľ nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno v tom, že
odporca mu garantoval v zmluve rýchlosť pripojenia do 21 Mbit/s a sieť 3G. V zmluve nie je uvedená
žiadna garantovaná rýchlosť pripojenia a ani skutočnosť, že má ísť o sieť 3G. Tieto údaje sú uvádzané
len v propagačnom letáku, ktorý nie je súčasťou zmluvy. Naopak v bode 7.3 všeobecných obchodných
podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy odporca uviedol, že nezaručuje, že v každom mieste
geografickej oblasti pokrytej signálom VTS účastník dosiahne pripojenie k VTS, rovnakú alebo najvyššiukvalitu a dostupnosť poskytovaných služieb. Takisto uvádza, že nezodpovedá za prípadné zhoršenie
kvality prenosu signálu, resp. kvality služieb. Výpoveďou svedka L. P. mal súd za preukázané, že pri
uzatváraní zmluvy bol predajca uzrozumený s tým, na ktorej adrese bude navrhovateľ používať mobilný

internet a nebránilo mu to s navrhovateľom zmluvu uzatvoriť, pretože v lokalite Y. je pripojenie na sieť 3G
možnéaúplnevylúčilnemožnosťpripojenianasieť2G.Kvalitapripojeniapritomvždyzávisíodviacerých
ďalších atribútov. S poukazom na to, že navrhovateľ mal počítač v poriadku súd uzavrel, že spomalenie,
resp. nemožnosť pripojenia či už na sieť 3G alebo 2G muselo byť spôsobené poruchou modemu,
ktorý však navrhovateľ nereklamoval, alebo skôr konštrukciou domu navrhovateľa, keďže sa na dome

nachádzali plechy. Súd potom nezistil žiaden dôvod na vyslovenie neplatnosti predmetnej zmluvy a
keďže odporca navrhovateľa pri jej uzatváraní neuviedol do omylu, lebo mu nezamlčal žiadne riziká,
ktoré môžu ovplyvniť kvalitu a rýchlosť pripojenia na sieť a to, že o týchto rizikách navrhovateľ reálne
vedel, potvrdil aj vo svojich výpovediach. Vzhľadom na to súd považoval predmetnú zmluvu za platne
uzavretú a teda finančné prostriedky, ktoré vyplatil navrhovateľ odporcovi v pravidelných mesačných
platbách získal odporca na základe platného právneho úkonu a preto nemôže ísť o bezdôvodné

obohatenie.

Súd zároveň rozhodol, že trovy konania na súdnom poplatku z predmetu konania znáša štát, pretože
navrhovateľ je ako spotrebiteľ s poukazom na § 4 ods. 2 písm. za) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch oslobodený a odporca bol v spore úspešný. S poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. súd priznal
plne úspešnému odporcovi náhradu trov konania spočívajúcich z trov právneho zastúpenia v sume

430,50 Eur s poukazom na Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb podľa špecifikácie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu
vyhovie a vyhlási neplatnosť predmetnej zmluvy a odporcu zaviaže na zaplatenie navrhovateľovi sumy

432,43 Eur istiny a 28,88 Eur úroku z omeškania ako i trov konania, ktoré mu vznikli. Namietal, že súd
neakceptoval na najhlavnejší dôkaz a to reklamný plagát „Internet na doma 3G“, pretože vraj nie je
súčasťou zmluvy. Predmetný plagát mu bol predložený predajcom a z tohto plagátu mu predajca ponúkol
a osobne modrou prepisovačkou zakrúžkoval program Premium+ pracujúcim iba v sieti 3G. Keďže je
samozrejmosťou,žepreduzatvorenímpísomnejzmluvymuseliautomatickyvprvomradeuzavrieťústnu

dohodu, bez ústnej dohody by žiadna písomná dohoda byť nemohla, podľa odvolateľa súd nevzal do
úvahy ani jeho svedectvo spolu so svedectvom predajcu, že hneď na druhý deň po odskúšaní produktu
a zistení jeho nefunkčnosti priniesol neodkladne zmluvu aj s modemom späť a žiadal zrušenie zmluvy
pre nefunkčnosť predaného produktu Premium+, na čo ho z predajne vyprevadili s tým, aby sa sťažoval
priamo u poskytovateľa služby. Za najzávažnejšie označil neakceptovanie súdom písomného dôkazu -

odpovede odporcu zo 16.3.2012, v ktorom odporca jednoznačne uviedol, že v danej lokalite sieť 3G,
ktorú mu v programe Premium+ predali nie je a nikdy nebola a je tam iba 2G, ale jej úroveň je slabšia
a zväčša nulová. Podľa navrhovateľa odporca pred súdom vedome klamal o tom, že sieť 3G v mieste
jeho bydliska je, hoci to nie je pravda. Dokonca predložil mapu pokrytia siete 2G, kde jeho bydlisko je na
samej hranici pokrytia i týmto slabším signálom. V právnom štáte je nemysliteľné, aby firma ako Orange

ponúkala zmluvne program internetu Premium+ a v skutočnosti dodala zákazníkovi program ani zďaleka
nespĺňajúci o dve triedy nižší program Mini+ v cene 9,55 Eur. Do rýchlosti 3,6 Mbit/s a v 95% časti dňa
nebolo možné pripojenie dokonca žiadne. Nesplnenie si zo strany Orange ako dodávateľa ani len sčasti
dohodnutých zmluvných podmienok nemôže mať predsa za následok, že zmluva je v poriadku a platná.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudkubol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2
O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli
(§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať

úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku, keď prvostupňový
súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach

správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom
rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval správne ustanovenia
predmetných právnych noriem a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 O.s.p.
odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal

bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť,

ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom
dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena
tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný

právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská možno skonštatovať, že v danej veci navrhovateľ

uniesol svoje bremeno tvrdenia, keď tvrdil, že odporca mu neposkytol predmetné služby v dojednanom
rozsahu, neuniesol ale svoje dôkazné bremeno, keď predostretými listinnými dôkazmi nepreukázal,
že tomu tak aj bolo. V tejto súvislosti je nevyhnutné stotožniť sa so závermi prvostupňového súdu v
preskúmavanom rozsudku, že navrhovateľ nepreukázal, že odporca mu garantoval v zmluve sieť 3G arýchlosťpripojeniaaž21Mbit/s,keďževpredmetnejpísomneuzavretejzmluvenieježiadnagarantovaná
rýchlosť pripojenia a ani skutočnosť, že má ísť o sieť 3G. Je pravdou, že tieto údaje sa nachádzajú v
propagačnom letáku pripojenom navrhovateľom, ktorý ale nie je súčasťou zmluvy. Okrem toho v tomto

letáku je pri programe Premium+ rýchlosť sťahovania/odosielania až do (!) 21Mbit/s, avšak už od 1Mbit/
s, čiže ani podľa letáka nie je garantovaná rýchlosť za všetkých okolností 21Mbit/s, ale je garantovaná
iba minimálna rýchlosť nad 1Mbit/s. Okrem toho, ako na to správne poukázal prvostupňový súd, priamo
vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy v bode 7.3 je
uvedené, že dodávateľ nezaručuje v každom mieste geografickej oblasti rovnakú alebo najvyššiu kvalitu

a dostupnosť poskytovaných služieb, keďže je to ovplyvnené mnohými vplyvmi. Na druhej strane z
výpovede svedka L. P. (priameho predajcu služby), ako aj z mapy pokrytia signálom 3G odprcu, aj z
výpovede zástupcu odporcu vyplýva, že v lokalite bydliska navrhovateľa je pripojenie na sieť 3G možné
a vždy býva poskytnuté pripojenie minimálne 2G. Tieto dôkazy potom vyvracajú ničím nepreukázané
tvrdenia navrhovateľa, že nemával pripojenie vôbec, alebo len v minimálnej rýchlosti. Pokiaľ sú v spise
pripojené kópie meraní rýchlosti sťahovania a nahrávania dát (č.l. 29 a nasl. spisu) nie je preukázané kto,

kde, z akého počítača, pri akom pripojení na internet ani po vyčerpaní akého objemu dát tieto merania
urobil. Keď súd hodlal vykonať dôkaz aktuálnym premeraním rýchlosti pripojenia, navrhovateľ tento
dôkaz odmietol s tým, že dal vymeniť strechu na dome za plechovú, takže merania by boli v súčasnom
období nepoužiteľné. Pravdivosť tvrdení navrhovateľa sa preto nepodarilo overiť ani týmto dôkazom.

Je nesporné, že pokiaľ by bola preukázaná situácia tak, ako ju tvrdí navrhovateľ, že žalovaný ako

dodávateľ by sa zaviazal poskytnúť navrhovateľovi ako spotrebiteľovi službu pripojenia na internet
výslovne 3G, čomu by zodpovedala aj cena služby, pričom by mal vedomosť o tom, že v mieste, kde
bude túto službu stabilne využívať spotrebiteľ, takéto pripojenie nie je možné a je možné len pripojenie
v nižšej rýchlosti 2G, jednalo by sa rozhodne o nekalú obchodnú praktiku v podobe klamlivého konania,
ktorá je zákonom zakázaná (§ 7 a § 8 ods. 1 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v

účinnom znení). V danom prípade ale navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal že tomu
tak skutočne bolo. Prvostupňový súd v tejto súvislosti správne uzavrel, že odporca navrhovateľa pri
uzatváraní zmluvy neuviedol do omylu, lebo mu nezamlčal žiadne riziká, ktoré mohli ovplyvniť kvalitu
a rýchlosť pripojenia na sieť, pričom bolo preukázané výpoveďou navrhovateľa, že o týchto rizikách aj
reálne vedel. Keďže potom neboli zistené žiadne dôvody pre vyslovenie neplatnosti predmetnej zmluvy

o pripojení, na strane odporcu ani nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie z titulu platieb prijatých od
navrhovateľa na základe tejto zmluvy ako platného právneho úkonu. Prvostupňový súd preto správne
žalobu navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako
vo výroku vecne správny s použitím ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol opätovne plne úspešný odporca a preto jemu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému
navrhovateľovi. Keďže ale odporca si náhradu trov odvolacieho konania návrhom neuplatnil (§ 151 ods.
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.), odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.