Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/179/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312212541
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1312212541.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členov
senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci navrhovateľa: Rail media, s.r.o.,
Smetanova 13, 811 03 Bratislava, IČO: 36 291 943, zast. Advokátska kancelária Roštár - Slovák, s.r.o.,
Révová 7, 811 02 Bratislava, IČO: 36 858 731, proti odporcovi: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s.,
Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, o určenie existencie právneho vzťahu, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/70/2012-615 zo dňa 17.4.2013
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave návrh navrhovateľa na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/70/2012-615 zo dňa
17.4.2013 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal.

V odôvodnení súd uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 06.09.2012, doručeným súdu dňa
07.09.2012 sa navrhovateľ domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým by určil, že ústna dohoda,
ktorá bola medzi navrhovateľom a odporcom uzavretá začiatkom roka 2010 je platná, t. j. medzi
navrhovateľom a odporcom existuje platný právny vzťah, pričom predmetom záväzku odporcu v zmysle
tejto platnej ústnej dohody je akceptácia žiadostí navrhovateľa o realizáciu objednávok v prípade, ak je
objednávkanavrhovateľavsúladesprávnymporiadkomSlovenskejrepubliky(sprístupnenieunikátneho

zariadenia poskytnutím reklamného priestoru na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku odporcu) a záväzok
navrhovateľa zaplatiť odporcovi primeranú odplatu za ním poskytnutý reklamný priestor.

Podaním zo dňa 21.01.2013 navrhovateľ žiadal upraviť petit tak, aby súd:
I. určil, že navrhovateľ a odporca sú účastníkmi právneho vzťahu vzniknutého na základe ústnej
dohody koncom kalendárneho roka 2009, ktorej predmetom je záväzok odporcu akceptovať žiadosti

navrhovateľa o realizáciu objednávok (záväzok odporcu sprístupniť navrhovateľovi unikátne zariadenie
poskytnutím reklamného priestoru na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku, ktorý je v jeho vlastníctve
alebovspráve)azáväzoknavrhovateľazaplatiťodporcoviprimeranúodplatuzaposkytnutiereklamného
(mediálneho) priestoru sprístupnením unikátneho zariadenia odporcu, a to z účinnosťou od 01.01.2010.
II. zaviazal odporcu, ako vlastníka a správcu unikátneho zariadenia (osobných železničných vozňov a
lokomotív), k povinnosti za primeranú odplatu navrhovateľovi zabezpečiť prístup k svojmu unikátnemu

zariadeniu na účely distribúcie reklamných a propagačných materiálov na sedadlách a stolíkoch
nachádzajúcich sa v osobných železničných vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonuodporcu, a to poskytnutím reklamného (mediálneho) priestoru na základe navrhovateľových objednávok
(žiadostí), do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. zaviazal odporca k povinnosti nahradiť navrhovateľovi trovy konania.

O návrhu navrhovateľa na zmenu petitu rozhodol súd uznesením zo dňa 13.03.2013 tak, že požadovanú
zmenu petitu pripustil.

Súd uviedol, že právny predchodca odporcu - Železničná spoločnosť, a.s. uzatvoril dňa 15.5.2002 so

spoločnosťou UNIMEDIA, spol. s r.o. zmluvu o reklame na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku, ktorá
bola uzatvorená na dobu určitú do 31.12.2009, a ktorej platnosť a účinnosť uplynutím dohodnutej doby
trvania zanikla s tým, že odporca listom zo dňa 26.9.2009 oznámil spoločnosti UNIMEDIA, spol. s r.o., že
akmázáujemouzatvorenienovejzmluvy,abysaobrátilanaodborkomunikácieodporcu,ktorýreklamné
aktivity na majetku odporcu koordinuje. Na základe poverenia spoločnosti UNIMEDIA, spol. s r.o. zo dňa
01.02.2007 bol navrhovateľ oprávnený vykonávať všetky činnosti súvisiace s realizáciou a vykonávaním

Zmluvy o reklame na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku, najmä na uzatváranie dohôd a iných zmlúv
súvisiacich s realizáciou zmluvy, vrátane rokovania s tretími osobami. Navrhovateľ nebol zmluvnou
stranou Zmluvy o reklame na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku, bol iba poverený spoločnosťou
UNIMEDIA, spol. s r.o. realizáciou zmluvy.

Súd s poukazom na ust. § 191 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že odporca je akciovou
spoločnosťou, ktorej menom koná predstavenstvo spoločnosti ako štatutárny orgán. Odo dňa vzniku
odporcu je v obchodnom registri zapísaný spôsob konania menom spoločnosti tak, že v mene
spoločnosti konajú a podpisujú vždy spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, z ktorých jeden
je predseda alebo podpredseda predstavenstva. Podpisovanie za spoločnosť sa vykoná tak, že k

vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti, menám a funkciám v predstavenstve podpisujúci
pripoja svoj podpis.
Podľatvrdenianavrhovateľamalmedzinavrhovateľomaodporcomvzniknúťzmluvnývzťahsobdobným
predmetom záväzkov, aký bol dohodnutý v Zmluve medzi spoločnosťou UNIMEDIA, spol. s r.o. a
právnym predchodcom odporcu - Železničnou spoločnosťou, a.s., a to v ústnej forme uzatvorenej medzi

navrhovateľom a odporcom, v mene ktorého mal konať iba bývalý riaditeľ odboru komunikácií Ing.
Čikovský.

Súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 695/2000, ktorého
právna veta znie: Konateľ (konatelia) je (sú) štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným

(§ 13 ods. 1, § 133 ods. 1 OBZ) a jeho (ich) konanie je priamym konaním právnickej osoby; pokiaľ konal
pri uzavieraní kúpnej zmluvy len jeden konateľ, hoci mali konať obidvaja konatelia, nekonala právnická
osoba riadne svojim štatutárnym orgánom a kúpna zmluva je z toho dôvodu absolútne neplatná pre
rozpor so zákonom (§ 39 OZ). (Právo a podnikání, 2005, č. 1, s. 30).

Dôsledkami neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedodržania spôsobu konania štatutárneho orgánu
sa zaoberal aj NS SR vo svojom rozsudku R 15/2009 (sp. zn. 5 Cdo 42/2007 z 31.1.2008): Pokiaľ z
výpisuzobchodnéhoregistravyplývaurčitýspôsobkonaniaštatutárnehoorgánuobchodnejspoločnosti,
treba ho dodržať nielen pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ale aj pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve (§
50a Občianskeho zákonníka). Ak sa u obchodnej spoločnosti pre formu prejavu jej vôle v zmluve o

prevode jej nehnuteľného majetku vyžadujú podpisy všetkých členov predstavenstva spoločnosti, takto
ustanovenú formu prejavu treba dodržať nielen v samotnej kúpnej zmluve, ale aj v zmluve o budúcej
zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka).

Z citovaných rozhodnutí podľa súdu vyplýva, že navrhovateľom tvrdený právny vzťah, ktorý mal vzniknúť

na základe ústnej dohody koncom kalendárneho roka 2009 uzatvorenej na osobnom stretnutí medzi
splnomocneným zástupcom navrhovateľa Ing. Ladislavom Šindlerom a p. L. Č., v danom čase riaditeľom
odboru komunikácie odporcu, nikdy platne nevznikol, nakoľko predmetná ústna dohoda je absolútne
neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ).

V súvislosti s tvrdeným uzatvorením ústnej zmluvy svedok Miloš Čikovský, bývalý riaditeľ odboru
komunikácie odporcu vypovedal, že sa dohodol ústne s p. Šindlerom, že môže dočasne vykonávať
reklamnú činnosť na základe individuálnych písomných objednávok, ktoré sa môžu zrealizovať po
súhlase dvoch členov predstavenstva. Objednávku podpisovali vždy dvaja členovia predstavenstva,že súhlasia s jej realizáciou. Ďalej vo svojej výpovedi uviedol, že to nebola ústna zmluva, lebo nemal
kompetenciu na podpis zmluvy a uzatváranie nijakých zmlúv. Každý zo spolupracovníkov totiž vie,
že kompetenciu na podpisovanie zmlúv majú len členovia predstavenstva. V žiadnom prípade nebolo

možnépokračovaťpodľastarejzmluvy(zmluvyuzatvorenejmedziodporcomaspoločnosťouUNIMEDIA
spol. s r.o.), pretože podmienky obchodovania v reklamnej činnosti sa diametrálne zmenili. Nebol vtedy
cenník, nebola možná kontinuita.

Svedok Jozef Búranský, bývalý špecialista pre marketingovú komunikáciu vo svojej výpovedi uviedol,

že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom fungoval na základe písomných objednávok. Čo sa týka
zmluvy, medzi navrhovateľom a odporcom existovala Zmluva o umiestnení reklamy č. 0304/2010 a mala
účinnosť do 30.04.2012. K minulosti sa svedok nevedel vyjadriť, nakoľko prevzal dokumentáciu ohľadne
marketingovej komunikácie až v júli 2010.

Súd poukázal na to, že v zmysle uvedeného, aj napriek množstvu listinných dôkazov, ktoré v konaní

produkoval navrhovateľ, bol povinný ex offo skúmať platnosť navrhovateľom tvrdenej ústnej zmluvy. I
keby v konaní bola preukázaná existencia ústnej dohody, čo však podľa súdu nebola, ani skutočnosť,
čo malo byť obsahom predmetnej zmluvy (uvádzané svedecké výpovede), predmetná dohoda by
nikdy nebola platná pre jej rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, a to práve z dôvodu
nedodržania spôsobu konania štatutárneho orgánu. Medzi navrhovateľom a odporcom bola obchodná

spolupráca, avšak táto bola realizovaná na základe samostatných písomných objednávok.

Z uvedených dôvodov nebolo podľa súdu možné prvému určujúcemu petitu navrhovateľa vyhovieť,
ako aj s poukazom na skutočnosť, že žalobou na určenie sa poskytuje ochrana právnemu postaveniu
žalobcu spravidla predtým, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva; nie tam, kde právo

bolo už porušené. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, a oboma účastníkmi tvrdené,
že od skončenia zmluvy uzatvorenej medzi odporcom a spoločnosťou UNIMEDIA spol. s r.o. nebolo
navrhovateľovi od roku 2010 umožnené realizovať reklamu. V súvislosti s prvým petitom, tak ako bol zo
strany navrhovateľa formulovaný, súd ďalej poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cdo 32/98 a sp. zn.
2 Cdo 131/06, z ktorých okrem iného vyplýva záver, že môže byť určené len jestvovanie práva, prípadne

právneho vzťahu, existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku; obsahom žaloby nemôže byť určenie práva
za dobu minulú a ani do budúcnosti.

V poradí druhým petitom sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu, ako vlastníka a správcu
unikátneho zariadenia (osobných železničných vozňov a lokomotív), k povinnosti za primeranú odplatu

navrhovateľovi zabezpečiť prístup k svojmu unikátnemu zariadeniu na účely distribúcie reklamných a
propagačnýchmateriálovnasedadláchastolíkochnachádzajúcichsavosobnýchželezničnýchvozňoch
a lokomotívach zaradených do platného grafikonu odporcu, a to poskytnutím reklamného (mediálneho)
priestoru na základe navrhovateľových objednávok (žiadostí).

Podľa názoru súdu ide v danom prípade zo strany navrhovateľa o zneužitie práva - abusus iuris, o
správanie zdanlivo dovolené, ale usilujúce o nedovolený výsledok. Z obsahu spisu ako aj záverečnej
reči vyplýva, že navrhovateľ chce žalobou docieliť, aby s ním odporca uzatvoril zmluvu s obsahom,
aké má odporca uzatvorené s inými podnikateľskými subjektmi, čo v konaní preukazoval predkladaním
nespočetného množstva zmlúv uzatvorených medzi odporcom a tretími osobami. Navrhovateľ sa

považuje za experta v oblasti reklamy orientujúcej sa na vlaky, chce vozne využiť efektívnejšie, tak
ako boli v minulosti využívané, keď navrhovateľ priniesol odporcovi z dôvodu výkonu reklamnej činnosti
finančné prostriedky značného rozsahu, niekoľko miliónov eur, a je preňho nepochopiteľné, že odporca
odmieta čistý zisk a odmieta s navrhovateľom podpísať riadnu písomnú zmluvu.

Súd poukázal na to, že sloboda podnikania predstavuje jeden zo základných predpokladov existencie
hospodárstva založeného na trhových princípoch. V Ústave Slovenskej republiky je sloboda podnikania
garantovaná v rámci základných práv a slobôd v druhej hlave piatom oddiele ako základné hospodárske
právo.Právopodnikaťjeústavnouzárukouslobodyvýkonuhospodárskejčinnostipodľauváženia.Právo
podnikať možno obmedziť vo verejnom záujme. Ak z verejného záujmu vyplynie potreba obmedziť právo

podnikať, obmedzenia musia byť upravené zákonom v súlade s čl. 13 ods. 2 až 4 a čl. 35 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Odporca je podnikateľským subjektom s vlastným podnikateľským zámerom, ktorý
sa sám rozhoduje, s ktorým podnikateľským subjektom sa rozhodne pre uzatvorenie zmluvy ako základu
spolupráce. Zaviazať odporcu na uzatvorenie zmluvy s navrhovateľom za primeranú odplatu, ktorejpodstatou je sprístupnenie vozňov za účelom realizácie podnikateľskej činnosti navrhovateľa, je podľa
názoru súdu nevykonateľným petitom, nakoľko odplata je len jednou z podmienok realizácie zmluvného
vzťahu, čo v konečnom dôsledku nemusí pre odporcu bezpodmienečne znamenať výhodnú spoluprácu,

nakoľko vychádzajúc zo zmlúv predložených navrhovateľom v konaní ide o komplex práv a povinností
obidvoch zmluvných strán. Z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa i v prípade druhého petitu
zamietol.

V prípade, ak je navrhovateľ toho názoru, že odporca zneužíva svoje postavenie na trhu a

svojím konaním resp. nekonaním napĺňa skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia, a to
odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu, tak ako uvádza v návrhu, má podľa súdu
možnosť podať kedykoľvek podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, ktorý má za úlohu
chrániť hospodársku súťaž pred jej obmedzovaním. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky je totiž
jediným kompetentným orgánom, ktorý má právomoc vysloviť, či posudzované konanie je zneužitím
dominantného postavenia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podal navrhovateľ v celom rozsahu odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a v spojení s § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., t.j. že navrhovateľovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm.

f) O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ má za to, že predmetná ústna dohoda bola uzavretá v súlade so zákonmi, s dobrými mravmi
a aj v súlade so zásadou poctivého obchodného styku. Súdne rozhodnutia, na ktoré poukazuje súd v
odôvodnení rozsudku, sa podľa neho vôbec nevzťahujú na prejednávanú vec a nie je možné sa na

ne odvolávať, keďže ústna zmluva bola uzavretá medzi splnomocneným zástupcom navrhovateľa a
zamestnancom (pracovníkom) odporcu, z ktorého pracovného zaradenia bolo obvyklé uskutočňovať
právne úkony v mene odporcu, a nie štatutárnymi zástupcami navrhovateľa a odporcu. V mene
odporcu teda konal jeho riadiaci vedúci zamestnanec (riaditeľ odboru komunikácie), t.j. odporca
bol v rozhodujúcom čase riadne zastúpený. Platnosť a existenciu ústnej dohody potvrdzovali podľa

navrhovateľa aj viaceré jeho písomné objednávky, ktoré predkladal na schválenie odporcovi a v
ktorých bolo uvedené, že sú predkladané na základe ústnej dohody, a ktoré boli spočiatku (na
začiatku roka 2010) akceptované a podpísané iba riaditeľom odboru komunikácie odporcu a následne
(po zúžení/obmedzení jeho kompetencie) kontinuálne členmi predstavenstva odporcu. Navrhovateľ
uviedol, že na základe predmetnej ústnej dohody v roku 2010 pomerne úspešne fungovala obchodná

spolupráca medzi účastníkmi konania a v rozhodnom období odporca uzavretie ústnej dohody zo strany
vedúceho zamestnanca nerozporoval. Platnosť a existenciu ústnej dohody potvrdzuje podľa neho aj
to, že sa ju odporca pokúšal opakovane vypovedať. Odporca až súdu predložil výňatok zo svojho
Podpisového poriadku, ktorý je však len interným dokumentom odporcu a s ktorým splnomocnený
zástupca navrhovateľa a ani navrhovateľ neboli v čase uzavretia ústnej dohody zo strany odporcu

a ani zo strany zástupcu (zamestnanca) odporcu oboznámení, a preto ani nemohli vedieť o jeho
obsahu, teda, že zmluvné vzťahy sú v mene spoločnosti uzatvárané len v písomnej forme. Odporca
teda v rozhodujúcom čase neinformoval navrhovateľa o existencii prekážky, a to že zmluvu bolo možné
uzatvoriť len písomne. Navrhovateľ v reakcii na výpoveď svedka Miloša Čikovského uviedol, že predložil
viaceré listinné dôkazy, najmä písomné objednávky navrhovateľa, s ktorých realizáciou v mene odporcu

vyslovil súhlas len samotný svedok, a nie dvaja členovia predstavenstva odporcu, ako to svedok uviedol.

Navrhovateľ s poukazom na § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že v mene právnickej
osoby môžu uskutočňovať právne úkony nielen jej štatutárne orgány, ale aj splnomocnení zástupcovia
resp. zamestnanci právnickej osoby, ak je uskutočňovanie takýchto právnych úkonov vzhľadom na ich

pracovné zaradenie obvyklé. Z vykonaného dokazovania je podľa neho zrejmé, že p. Č. bol v čase
uzavretia ústnej zmluvy osobou, ktorá bola oprávnená svojimi úkonmi zaväzovať odporcu, teda mohla
v mene odporcu uskutočňovať právne úkony. Táto osoba v mene odporcu prijímala, schvaľovala a
podpisovala písomné objednávky navrhovateľa (v roku 2010), čo na pojednávaní podľa neho potvrdilisvedkovia Č. i Q. a akceptáciou objednávky navrhovateľa zo strany p. Č. vznikol medzi navrhovateľom
a odporcom zmluvný vzťah, ktorý vychádzal z rámcovej ústnej zmluvy. Navrhovateľ poukázal aj na to,
že predmetná dohoda nemôže byť neplatná pre jej rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu

nedodržania spôsobu konania štatutárneho orgánu, keďže pri uzavretí ústnej zmluvy ani jedna zo
zmluvných strán nekonala štatutárnym orgánom.

Navrhovateľ má za to, že ani prípadné prekročenie oprávnenia p. Č. pri uzatváraní ústneho zmluvného
vzťahu s navrhovateľom by nespôsobilo jej neplatnosť a odporcovi aj tak vznikli práva a povinnosti z

tejto ústnej zmluvy, nakoľko uvedený právny úkon sa preukázateľne týka predmetu činnosti odporcu
(reklamná a propagačná činnosť), avšak dôležitejší je fakt, že v rozhodujúcom období nikto zo
strany odporcu (ani z predstavenstva odporcu) nenamietal, že by p. Č. prekročil svoje oprávnenia a
odporca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by potvrdzoval resp. preukazoval vedomosť p. Ing. Šindlera
(splnomocneného zástupcu navrhovateľa) o prekročení oprávnenia p. Č. pri uzatvorení ústnej zmluvy.

Navrhovateľ tiež uviedol, že p. Č. samostatne svojimi úkonmi zaväzoval odporcu, a to napr.
akceptovaním jednotlivých objednávok na prenájom reklamného priestoru, a to až do momentu, kedy
mu predstavenstvo odporcu v priebehu roka 2010 obmedzilo oprávnenia zaväzovať svojimi úkonmi
spoločnosť odporcu, avšak ústnu zmluvu uzatvoril s navrhovateľom na konci roka 2009, pričom
obmedzenie oprávnení konať za odporcu nastalo až v roku 2010. Akceptáciu jednotlivých objednávok

navrhovateľa zo strany štatutárnych zástupcov odporcu (s poukazom na to, že na predmetných
písomných objednávkach bolo vždy uvedené, že tieto sú vystavené v súlade s ústnou zmluvou a
poskytnutým cenovým výmerom) je potrebné podľa navrhovateľa s prihliadnutím na všetky okolnosti
vyhodnotiť ako viacnásobné konkludentné rešpektovanie a schválenie konania p. Č..

Navrhovateľ v reakcii na tvrdenia súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že po uzavretí
ústnej dohody nemal dôvod domáhať sa súdnou cestou určenia existencie ústnej zmluvy uzavretej
medzi ním a odporcom, nakoľko v tomto období existovala jednak dôvera medzi zmluvnými stranami a
ústna zmluva bola v praxi dodržiavaná. Práve až porušovanie jeho práv a obštrukcie zo strany odporcu
spôsobili, že bol nútený požiadať o súdnu ochranu.

Navrhovateľuviedol,žejevrozporesoskutočnosťoutvrdeniesúdu,žeodskončeniazmluvyuzatvorenej
medzi odporcom a spoločnosťou UNIMEDIA spol. s r.o. nebolo navrhovateľovi od roku 2010 umožnené
realizovať reklamu, nakoľko od skončenia predmetnej písomnej zmluvy bolo navrhovateľovi po roku
2009 (po uzavretí ústnej zmluvy) umožnené zo strany odporcu realizovať reklamu. Až po roku 2010

odporca začal navrhovateľovi brániť vo vykonávaní podnikateľskej činnosti v zmysle uzavretej ústnej
zmluvy.

Navrhovateľ tiež poukázal na to, že svojim návrhom sa domáha určenia existencie ústnej zmluvy
(právneho vzťahu) existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku, a nie jej existencie za dobu minulú a ani

do budúcnosti, čo vyplýva z úvodnej časti prvého petitu, v ktorom je uvedené, že navrhovateľ a odporca
sú účastníkmi právneho vzťahu (a nie, že boli alebo budú účastníkmi takéhoto právneho vzťahu).

Podľa názoru navrhovateľa je ním naformulovaný druhý petit vykonateľný. Navrhovateľ sa uloženia
predmetnej povinnosti odporcovi domáhal jednak z titulu platne uzavretej ústnej zmluvy, a tiež z titulu

príslušných ustanovení zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže (§ 8 zákona). Celú
spoluprácu medzi ním a odporcom a súdny spor je potrebné podľa neho vnímať v širšom kontexte, a to,
že jediným akcionárom odporcu je Slovenská republika a v čl. 55 Ústavy SR je zakotvené, že Slovenská
republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny aj
z toho dôvodu, že súd nesprávne právne posúdil prejednávanú vec a pri rozhodovaní neaplikoval

ustanoveniazákonaoochranehospodárskejsúťaže,ktorésapodľanehopriamodotýkajúprejednávanej
veci. Súd podľa navrhovateľa išiel nad rámec jeho petitov a v rámci prejednania a rozhodnutia o
druhej časti petitu mal súd skúmať, či odporca je vlastníkom/správcom unikátneho zariadenia a či
sú kumulatívne splnené všetky zákonom požadované podmienky na uloženie povinnosti odporcovi
zabezpečiť navrhovateľovi prístup k unikátnemu zariadeniu za primeranú odplatu. Navrhovateľ zastáva

názor, že podnikateľ, ktorý je vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia (odporca), zneužíva
svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu (relevantný trh poskytovanie reklamných služieb
v osobných železničných vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonu odporcu), ak
k nemu odmieta zabezpečiť prístup, pričom sú súčasne splnené zákonom požadované podmienky(§ 8 ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaže). Dôležité je podľa neho aj to, že v nedávnej
minulosti odporca navrhovateľovi ako aj iným žiadateľom (podnikateľským subjektom) prístup k svojmu
unikátnemu zariadeniu na reklamné účely za primeranú odplatu zabezpečoval. Navrhovateľ netvrdí,

že odporca je povinný strpieť akéhokoľvek záujemcu na využívanie vlakov ako unikátnych zariadení,
ale iba takých, ktorí spĺňajú zákonné požiadavky a iba v rozsahu, ktorý umožňuje kapacita príslušného
unikátneho zariadenia. Odporca podľa navrhovateľa nepredložil reálne a dostatočné dôkazy na to, že by
existoval zákonný dôvod pre neposkytnutie prístupu navrhovateľovi k unikátnemu zariadeniu odporcu
za účelom plnenia jeho zmluvných záväzkov.

Navrhovateľ tiež požadoval, aby odvolací súd v súlade s odporúčaním a usmernením Komisie v zmysle
článku16ods.1NariadeniaRady(ES)č.1/2003zodňa16.12.2002ovykonávanípravidielhospodárskej
súťaže požiadal Komisiu o informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré sa týkajú prejednávanej právnej veci,
a o jej stanovisko k otázkam týkajúcim sa uplatňovania súťažných pravidiel spoločenstva, nakoľko tieto
môžu mať podstatný význam pre samotné rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní navrhovateľa.

Navrhovateľ ďalej žiadal, aby odvolací súd v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p.
rozhodol o prerušení odvolacieho konania, nakoľko jeho rozhodnutie závisí aj od otázky, či je odporca
vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia (teda, či osobné železničné vozne a lokomotívy
zaradené do platného grafikonu odporcu sú alebo nie sú unikátnym zariadením), a či odporca má alebo

nemá dominantné postavenie na relevantnom trhu poskytovania reklamných služieb podnikateľskými
subjektmi v exteriéri a interiéri osobných železničných vozňov a lokomotív vo vlastníctve alebo v
správe železničných prepravcov pôsobiacich na území Slovenskej republiky užívateľom (cestujúcim,
spotrebiteľom).

Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny
potvrdiť. Podľa neho z dôkazov predložených navrhovateľom jediným relevantným, ktorý by podporil

tvrdenia navrhovateľa a preukázal uzatvorenie údajnej ústnej zmluvy z konca roka 2009, bola svedecká
výpoveď p. Čikovského, ktorého sám navrhovateľ navrhol ako svedka. Ten vo svojej svedeckej výpovedi
na pojednávaní konanom dňa 13.3.2013 poprel uzatvorenie akejkoľvek ústnej zmluvy v znení, akého
sa navrhovateľ domáha. Túto skutočnosť p. Čikovský potvrdil aj písomne vo svojom čestnom vyhlásení
z 27.2.2013, kde uviedol, že si nie je vedomý a ani si nepamätá, že by uzavieral akúkoľvek ústnu

zmluvu v mene odporcu s navrhovateľom na využívanie mediálneho priestoru odporcu alebo na inú
reklamnú činnosť. Odporca poukázal aj na to, že z verejne prístupného obchodného registra vyplýva,
kto je oprávnený konať za spoločnosť a akým spôsobom, a v tomto prípade v mene odporcu konajú a
podpisujú vždy spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, z ktorých je jeden predseda alebo
podpredseda predstavenstva. Oprávnenie podpisovať zmluvy a konať v mene spoločnosti smerom

navonok môžu splnomocnení, resp. poverení zamestnanci spoločnosti v rozsahu udeleného poverenia
alebo splnomocnenia, alebo v zmysle vnútorných predpisov. P. Č. žiadne takéto poverenie, resp.
splnomocnenienemal,t.j.neboloprávnenýsvojimiúkonmizaväzovaťodporcu,anavrhovateľnepredložil
akékoľvek splnomocnenie, resp. poverenie alebo iný doklad p. Čikovského, ktorého by osoby konajúce
v mene odporcu poverovali na uzavretie údajnej ústnej zmluvy. Odporca tiež uviedol, že akékoľvek

právne úkony v jeho mene sa vykonávajú výlučne v písomnej forme v zmysle jeho interného predpisu.
Nie je u neho známy jediný zmluvný vzťah, ktorý by bol uzavretý ústne, a už vôbec nie rámcová
dohoda. Podľa odporcu uzatvorenie rámcovej dohody ústnou formou reálne odporuje akejkoľvek logike
smerujúcej k zachovaniu právnej istoty medzi subjektmi. Odporca poukázal aj na list toho času predsedu
predstavenstva a generálneho riaditeľa Ing. Milana Chúpeka, PhD. zo dňa 26.10.2009, v ktorom Ing.

Chúpek upozornil Ing. Vladimíra Vokáľa, konateľa spoločnosti UNIMEDIA, spol. s r.o., že sa môže obrátiť
na odpor komunikácie, ktorý reklamné aktivity na majetku odporcu koordinuje, nie že ich uzatvára.

Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nikdy nedefinoval, nekonkretizoval obsah údajnej ústnej zmluvy a ani
neprecizoval jej podmienky. Stále sa odvolával na ustanovenia zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou

UNIMEDIA, spol. s r.o. ako poskytovateľom a Železničnou spoločnosťou, a.s. ako záujemcom a právnym
predchodcom odporcu z 15.5.2002 o reklame na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku záujemcu v znení
jej Dodatku č. 1 zo 6.12.2005. Táto zmluva skončila svoju platnosť a účinnosť 31.12.2009, a tedapodľa odporcu po tomto termíne nie je možné sa na ustanovenia tejto zmluvy akýmkoľvek spôsobom
odvolávať. Zároveň navrhovateľ nebol ani zmluvnou stranou uvedenej zmluvy.

Odporca trval na tom, že jednotlivé objednávky navrhovateľa akceptované odporcom v roku 2010
nemožno považovať za potvrdenie ústnej zmluvy, ktorej sa navrhovateľ domáha, a ani nezakladajú
nárok na opätovné podpísanie a akceptovanie ďalších objednávok. Z obsahu takéhoto dokumentu
nemožno vyvodiť nič iné, ako uzatvorenie právneho vzťahu, ktorým je krátkodobé, jednorazové odplatné
prenechanie užívania mediálneho priestoru odporcu, a takto ich aj podpisujúci členovia predstavenstva

za odporcu akceptovali. Preukazovali výlučne súhlas ad hoc s jednou konkrétnou reklamnou akciou.

Odporca poukázal aj na to, že počas samotného súdneho konania údajnú ústnu zmluvu viackrát
vypovedal s tým, že vždy zdôraznil, že tak robí z dôvodu právnej istoty. Ak by teda ústna zmluva v
minulosti vznikla, čo popiera, v prípade tohto sporu nie je relevantné hovoriť ani o naliehavom právnom
záujme na určení ústnej zmluvy. Navrhovateľ výpoveď z údajnej ústnej zmluvy akceptoval.

Odporca tiež uviedol, že ako podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva svoju podnikateľskú činnosť
samostatne, je oprávnený využiť svoj reklamný (mediálny) priestor podľa svojich predstáv za účelom
jeho čo najefektívnejšieho využitia a s tým spätým aj dosiahnutím finančného zisku. Nemôže akceptovať
podmienky a predstavy navrhovateľa o efektívnom a ekonomickom využití svojho mediálneho

(reklamného) priestoru.

Odporca trvá na tom, že mediálny priestor v osobných železničných vozňoch a v lokomotívach slúžiacich
osobnej hromadnej železničnej doprave na Slovensku nie je unikátnym zariadením. Príslušný relevantný
trh, ktorým je reklamný trh - distribúcia reklamných a propagačných materiálov na sedadlách a stolíkoch

nachádzajúcich sa v osobných železničných vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonu
odporcu nie je natoľko segmentovaný, aby bolo možné pri tomto reklamnom trhu hovoriť ako o
samostatnom trhu tak, ako to navrhovateľ požaduje.

Odporca uviedol, že navrhovateľ sa opiera o argumentáciu v súvislosti s unikátnym zariadením, ktorá

nie je podľa odporcu v tomto spore aplikovateľná a spôsobuje nevykonateľnosť petitu v tejto časti z
dôvodu, že v zmysle ust. § 7 ods. 1 O.s.p. nepatrí rozhodovanie v tejto otázke do právomoci súdu. Má
za to, že v tomto prípade v zmysle ustanovení zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže
je Protimonopolný úrad SR jediným kompetentným orgánom, ktorý má právomoc vysloviť, či mediálny
priestor vo vlakoch, ktoré sú vo vlastníctve odporcu, je unikátnym zariadením alebo nie, a či odporca má

alebo nemá dominantné postavenie na príslušnom relevantnom trhu poskytovania reklamných služieb.

Navrhovateľ vo vyjadrení k uvedenému vyjadreniu odporcu uviedol, že z čestného vyhlásenia svedka
Č.I., ako aj zo svedeckej výpovede tohto svedka vyplýva, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
ústna dohoda (zmluva), predmetom ktorej bol najmä záväzok odporcu akceptovať jednorazové

objednávky navrhovateľa na činnosti súvisiace s mediálnym priestorom spoločnosti. Navrhovateľ
opäť uviedol, že podmienka súhlasu dvoch členov predstavenstva odporcu s realizáciou písomných
objednávok nebola medzi zmluvnými stranami (účastníkmi konania) dohodnutá, ústnu zmluvu neuzavrel
so štatutárnymi zástupcami odporcu, ale s p. Č., ktorý bol v čase jej uzavretia osobou poverenou/
splnomocnenou na uskutočňovanie právnych úkonov v mene spoločnosti. O tom, že právne úkony v

mene odporcu sa vykonávajú výlučne v písomnej forme, nemal navrhovateľ vedomosť a nebol o tom
informovaný ani zo strany p. Č.W., ani zo strany odporcu.

Navrhovateľ poukázal tiež na to, že uzavretie ústnej zmluvy je možné preukázať aj na základe iných
dôkazov, než je výsluch svedka, a to listinami, výsluchom účastníkov, zaužívanou obchodnou praxou.

Uviedol, že predložil viaceré listinné dôkazy preukazujúce vznik a trvanie predmetnej ústnej dohody,
najmä viacero podpísaných písomných objednávok, v ktorých bolo uvedené, že sú predkladané na
základe ústnej dohody, a poukázal aj na snahu odporcu túto ústnu dohodu vypovedať. Ak by uvedená
dohoda nebola platne uzavretá, tak by sa na jej základe ani neplnilo, zmluvné strany by sa ňou neriadili
a odporca by sa ju opakovane nesnažil vypovedať.

Navrhovateľ uviedol, že obsah ústnej zmluvy definoval a konkretizoval v návrhu na začatie konania.
Podmienky zmluvy nebolo potrebné detailnejšie špecifikovať, nakoľko tieto vychádzali z dlhoročnej
zaužívanej obchodnej spolupráce, ktorá vznikla medzi odporcom a navrhovateľom na základe písomnejzmluvy uzavretej medzi odporcom a obchodnou spoločnosťou UNIMEDIA s.r.o. Navrhovateľ má
za to, že po dátume ukončenia platnosti a účinnosti uvedenej písomnej zmluvy mohol odporca s
akýmkoľvek tretím subjektom (teda nielen so spol. UNIMEDIA s.r.o. alebo navrhovateľom) uzavrieť

tzv. nepomenovanú zmluvu (aj v ústnej forme), ktorej jednotlivé práva a povinnosti by boli obdobné,
prípadne aj totožné s právami a povinnosťami zakotvenými v uvedenej písomnej zmluve, avšak iba za
predpokladu, že by tieto práva a povinnosti boli známe druhej zmluvnej strane. Tieto podmienky boli v
prípade uzavretia ústnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom naplnené.

Navrhovateľ poukázal aj na to, že samotný mediálny priestor nie je unikátnym zariadením. Unikátnym
zariadením sú osobné železničné vozne a lokomotívy zaradené do platného grafikonu odporcu, slúžiace
osobnej hromadnej železničnej doprave na Slovensku, pričom mediálny priestor v ňom je relevantným
trhom, ktorý k tomuto unikátnemu zariadeniu prislúcha a je na jeho existenciu priamo napojený a súvisí
s ním.

Navrhovateľ tiež uviedol, že odporca nemal zmluvnú povinnosť uzatvoriť s ním dohodu, ktorej
predmetom bolo sprístupnenie interiéru a/alebo exteriéru železničných vozňov na výkon reklamnej
činnosti navrhovateľa, ale keď už raz tak učinil, tak je jeho povinnosťou platne uzavretú dohodu
dodržiavať, a to až do momentu ukončenia jej platnosti. Navyše podľa neho odporca ako vlastník
unikátneho zariadenia, ktorý má dominantné postavenie na relevantnom trhu, má zákonnú povinnosť

sprístupniť svoje unikátne zariadenie navrhovateľovi (podnikateľovi, žiadateľovi), ak sú na to splnené
zákonné podmienky, pričom podľa neho ich splnenie preukázal.

Navrhovateľ potvrdil, že mu bol zo strany odporcu zaslaný nezáväzný návrh zmluvy, ktorého predmetom
bolo odplatné využívanie mediálneho priestoru odporcu, pričom navrhovateľ prejavil vôľu a záujem

uzavrieť písomnú zmluvu s odporcom, avšak zaslal mu svoje odôvodnené návrhy na úpravu zmluvných
podmienok. Na tieto návrhy reagoval odporca po uplynutí jedného kalendárneho mesiaca zaslaním
nového návrhu zmluvy, ku ktorému sa mal navrhovateľ vyjadriť v lehote troch pracovných dní, čo
podľa navrhovateľa opätovne potvrdzuje, že v rokovaniach odporca využíva svoju ekonomickú silu a
dominantné postavenie na relevantnom trhu. Navrhovateľ zaslal odporcovi svoje pripomienky k ním

zaslanému tzv. druhému návrhu zmluvy po lehote troch pracovných dní, na čo odporca zareagoval tým
spôsobom, že navrhovateľove pripomienky un bloc neakceptoval a informoval navrhovateľa, že buď
príjme návrh zmluvy vypracovaný odporcom alebo zmluva nebude uzavretá.

Odporca vo vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu navrhovateľa uviedol, že uvedený úkon

navrhovateľa je nehospodárny a nedôvodný, nakoľko ním navrhovateľ nepoukazuje na žiadne nové
skutočnosti ani dôkazy, ktorými by rozporoval tvrdenia odporcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený

na úradnej tabuli súdu dňa 24.11.2014 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu,
oboznámení sa s dôvodmi odvolania navrhovateľa, s vyjadrením odporcu k odvolaniu a s ďalším
vyjadrením navrhovateľa aj odporcu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci

prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými relevantnými
argumentami navrhovateľa, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v
rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľa sa podaným návrhom domáhal určenia, že navrhovateľ a
odporca sú účasníkmi právneho vzťahu vzniknutého na základe ústnej dohody koncom kalendárneho
roka 2009, ktorej predmetom je záväzok odporcu akceptovať žiadosti navrhovateľa o realizáciu
objednávok (záväzok odporcu sprístupniť navrhovateľovi unikátne zariadenie poskytnutím reklamného
priestoru na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku, ktorý je v jeho vlastníctve alebo v správe) a záväzok

navrhovateľa zaplatiť odporcovi primeranú odplatu za poskytnutie reklamného (mediálneho) priestoru
sprístupnením unikátneho zariadenia odporcu, a to s účinnosťou od 1.1.2010, ako aj určenia, že
odporca ako vlastník a správca unikátneho zariadenia (osobných železničných vozňov a lokomotív)
je povinný za primeranú odplatu navrhovateľovi zabezpečiť prístup k svojmu unikátnemu zariadeniuna účely distribúcie reklamných a propagačných materiálov na sedadlách a stoličkách nachadzajúcich
sa v osobných železničných vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonu odporcu, a to
poskytnutím reklamného (mediálneho) priestoru na základe navrhovateľových objednávok (žiadostí) do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedená ústna dohoda mala byť uzavretá koncom roka 2009
medzizástupcomnavrhovateľaIng.LadislavomŠvindleromavtedajšímriaditeľomodborovkomunikácie
odporcu U.. L. Č., pričom zmluvná spolupráca na základe ústnej dohody mala vychádzať a nadväzovať
na písomnú Zmluvu o reklame na hnuteľnom a nehnuteľnom majetku ZSSK, uzavretú dňa 15.5.2002
medzi ZSSK ako záujemcom a spoločnosťou UNIMEDIA, spol. s.r.o. ako poskytovateľom na dobu

určitú do 31.12.2009. Účastníci stretnutia vo veci uzatvorenia novej zmluvy, ktorému predchádzalo
oznámenie - list generálneho riaditeľa Ing. Milana Chúpeka, PhD. zo dňa 26.10.2009, sa mali podľa
tvrdení navrhovateľa dohodnúť na ústnom zmluvnom vzťahu medzi ZSSK a spoločnosťou Rail media
s.r.o. s účinnosťou od 1.1.2010 s obdobným predmetom záväzkov ako písomná zmluva (v znení jej
dodatku) zo dňa 15.5.2002, ktorej platnosť skončila dňom 31.12.2009, a to až do doby podpisu písomnej
zmluvy.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že v konaní nebolo
preukázané uzavretie ústnej zmluvy, existencie ktorej sa podaným návrhom domáha navrhovateľ. Z
Podpisového poriadku odporcu, platného od roku 2009, nepochybne vyplýva, že zmluvné vzťahy sú
v mene spoločnosti uzatvárané len v písomnej forme (čl. 3 bod 1). Rovnako dňa 15.5.2002 bola

uzavretá písomná Zmluva o reklame, ktorej zmena bola možná len písomnou dohodou zmluvných
strán. Uvedená zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2009. Odporca listom zo dňa 26.10.2009
upozornil zmluvnú stranu (UNIMEDIA, s.r.o) na deň ukončenia zmluvy, požiadal spoločnosť UNIMEDIA
s.r.o. o ukončenie všetkých reklamných aktivít na majetku ZSSK, aby uhradil všetky platby, ktoré
prináležia ZSSK na rok 2009 a neuzatváral zmluvy, prípadne neprijímal objednávky na reklamné aktivity,

ktoré by časovo presahovali dohodnutý termín ukončenia zmluvy 31.12.2009. Predmetným listom bol
poskytovateľ zároveň upozornený, že ak by mal záujem o uzatvorenie novej zmluvy, aby sa obrátil
na Odbor komunikácie, ktorý reklamné aktivity na majetku Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s.
koordinuje. Záverom listu bolo uvedené, že prípadný záujem o uzatvorenie novej zmluvy však nezakladá
právo na predĺženie dohodnutého termínu ukončenia pôvodnej zmluvy.

Zo všetkých uvedených skutočností, je preukázané, že zmluvné vzťahy v spoločnosti odporcu vznikali
(a aj vznikajú) písomne. Pán Č. nebol oprávený na uzatváranie žiadnych ústnych zmlúv, sám potvrdil,
že žiadnu ústnu zmluvu v mene odporcu neuzatvoril. Jednotlivé objednávky, podpísané p. Č.I.,
nepreukazujú ústnu dohodu - zmluvu o obchodnej spolupráci ku dňu vyhlásenia rozsudku, ale sú len

dôkazom o uzatvorení konkrétnych obchodných prípadov v tom ktorom čase.

Súd prvého stupňa preto správne vyhodnotil otázku neexistencie ústnej zmluvy, ktorá aj vzhľadom na
prax uzatvárania písomných zmlúv odporcom na daný predmet spolupráce podľa odvolacieho súdu ani
v ústnej forme nemohla byť uzatvorená.

Podľa § 272 ods. 1 Obch. zák., zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch
ustanovených v zákone alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby
sa zmluva uzavrela v písomnej forme.

Obchodný zákonník koncipuje právnu úpravu formy zmlúv na základe princípu bezformálnosti právnych
úkonov. Písomná forma je podmienkou platnosti len v dvoch prípadoch, a to, keď písomnú zmluvu
ustanovuje zákon, alebo ak jedna zo strán určila písomnú formu zmluvy. Výchádza sa z toho, že v
konkrétnom prípade môže medzi stranami vzniknúť situácia, že z ich pohľadu ide o taký vzťah, ktorý
môže mať len pre niektorú alebo pre obe strany závažné právne následky. Z ust. § 272 ods. 1 Obch. zák.

vyplýva, že písomná forma zmluvy je podmienkou platnosti zmluvy aj vtedy, keď aspoň jedna strana pri
rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu uzavrieť zmluvu v písomnej forme.

Navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz o existencii zmluvného vzťahu, založeného ústnou zmluvou ku
dňu vyhlásenia rozsudku ani nikdy nekonkretizoval jej obsah a podmienky. Odvolával sa na obsah

písomnej zmluvy, uzavretej medzi poskytovateľom UNIMEDIA spol. s.r.o. a záujemcom Železničnou
spoločnosťou, a.s., ktorá však bola uzavretá na dobu určitú, do 31.12.2009, a navrhovateľ ani nebol jej
zmluvnou stranou.Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa vyvodil z vykonaného dokazovania správne právne
závery a dôvody odvolania sú v celom rozsahu právne irelevantné. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje,
že sám navrhovateľ si bol vedomý, že ďalšie pokračovanie spolupráce je možné len na základe

právneho vzťahu, založeného písomnou zmluvou, čo vyplýva z predloženia písomného návrhu
zmluvy odporcom, ktorého predmetom bolo odplatné využívanie mediálneho priestoru ZSSK, pričom
navrhovateľ prejavil vôľu uzatvoriť s odporcom písomnú zmluvu, keď zaslal odporcovi návrhy na úpravu
zmluvných podmienok, aj keď v konečnom dôsledku zo strany odporcu pripomienky navrhovateľa neboli
akceptované a zmluva nebola uzavretá. Dôkazom o praxi účastníkov o založení právneho vzťahu

písomnou formou je aj Zmuva č. 66/2010-OK na umiestnenie reklamy na hnuteľnom majetku ZSSK zo
dňa 30.4.2010.

Vzhľadom k tomu, že medzi navrhovateľom a odporcom nebola platne uzavretá ústna zmluva,
ktorej určenia existencie sa navrhovateľ domáhal predmetnou žalobou, neexistuje ani naliehavý
právny záujem na druhom požadovanom určení, a to že odporca je povinný ako vlastník a

správca unikátneho zariadenia (osobných železničných vozňov a lokomotív) za primeranú odplatu
navrhovateľovi zabezpečiť prístup k svojmu unikátnemu zariadeniu na účely distribúcie reklamných
a propagačných materiálov na sedadlách a stoličkách nachádzajúcich sa v osobných železničných
vozňoch a lokomotívach zaradených do platného grafikonu odporcu, a to poskytnutím reklamného
(mediálneho) priestoru na základe objednávok (žiadostí) navrhovateľa.

V tejto časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a
na dôvody v ňom uvedené v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Vzhľadom k tomu, že existencia
právneho vzťahu na základe ústnej dohody koncom roka 2009, ku dňu vyhlásenia rozsudku nebola v
konaní preukázaná, dôvody odvolania navrhovateľa, v ktorých poukazuje na zneužívanie dominantného

postavenia odporcu na relevantom trhu v zmysle zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže
sú právne irelevantné.

Z rovnakých dôvodov odvolací súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie odvolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p., nakoľko jeho rozhodnutie nezáviselo od otázky, či je odporca

vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia a či odporca má alebo nemá dominantné postavenie
na relevantnom trhu poskytovania reklamných služieb podnikateľskými subjektmi v exteriéri a interiéri
osobných železničných vozňov a lokomotív vo vlastníctve alebo v správe železničných prepravcov
pôsobiacich na území SR užívateľom (cestujúcim, spotrebiteľom).

Odvolací súd preto rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1,2 ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil a návrh navrhovateľa na prerušenie odvolacieho konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu

žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.