Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/667/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4614202025
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4614202025.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu
JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľky: M. F.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom F., E. XXXX/X, proti odporkyni: K. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., P. O. T.
22XX/XX, o určenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu
Topoľčany zo dňa 4. júna 2014 č. k. 6C/63/2014-27, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti zameškaného
výživného a náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť prispievať na výživu
navrhovateľky mesačne sumou 50 eur, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám navrhovateľky
s účinnosťou od 10. 03. 2014. Zameškané výživné za čas od 10. 03. 2014 do 31. 05. 2014 vo výške
135,42 eura povolil odporkyni splácať v mesačných splátkach po 10 eur spolu s bežným výživným, pod

následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 62
ods. 1, 2, 3, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj vykonaným dokazovaním, na základe
ktorého mal za preukázané, že návrh navrhovateľky je dôvodný, pretože je naďalej odkázaná
svojou vyživovacou povinnosťou na rodičov, pričom otec navrhovateľky si svoju povinnosť plní. V
čase podania návrhu navrhovateľka bola študentkou 5. ročníka strednej školy, pričom na pojednávaní
dňa 04. 06. 2014 uviedla, že štúdium strednej školy ukončila a pripravuje sa na prijímacie skúšky na

Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre, ktoré mala absolvovať dňa 18. 06. 2014. Z uvedeného
vyplývalo, že navrhovateľka nenadobudla schopnosť sama sa živiť a tým trvala vyživovacia povinnosť zo
strany rodičov, teda i zo strany odporkyne, ktorá od podania návrhu na výživu navrhovateľky neprispela
žiadnou sumou. Dôvodnosť návrhu navrhovateľky na určenie výživného bola daná výdavkami spojenými
so štúdiom strednej školy a jeho ukončením a tiež prípravou navrhovateľky na prijímacie skúšky na
vysokú školu, k čomu súd prvého stupňa dodal, že pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal zo stavu,

aký bol v čase rozhodnutia, kedy ešte nebolo známe, či bola navrhovateľka prijatá na vysokú školu,
teda, že sa naďalej pripravuje na svoje budúce povolanie. Prihliadnuc aj na túto skutočnosť a náklady
s tým spojené, zaviazal odporkyňu prispievať na výživu navrhovateľky mesačne sumou 50 eur, ktorú
sumu považoval za primeranú k potrebám navrhovateľky, keďže i zo strany otca bola plnená vyživovacia
povinnosť voči nej, ale na strane druhej, výška priznaného výživného bola ovplyvnená schopnosťami a
možnosťami odporkyne riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Súd prvého stupňa musel zohľadniť
výšku príjmu odporkyne, jej mesačné výdavky, ďalšiu vyživovaciu povinnosť, a vzhľadom k tomu určil

výšku výživného mesačne sumou 50 eur. Podľa ustanovenia § 77 Zákona o rodine právo na výživnéna plnoleté dieťa možno priznať od začatia konania, t.j. podaním návrhu na súd, k čomu v
danom prípade došlo dňa 10. 03. 2014. Pretože odporkyňa na výživu navrhovateľky od podania návrhu
neprispela žiadnou sumou, vznikol jej dlh na výživnom za čas od 10. 03. 2014 do 31. 05. 2014 vo

výške 135,42 eura, ktorý pozostával z alikvotnej časti mesiaca marec, t. j. od 10. 03. 2014 do 31. 03.
2014, čo bolo 22 dní a alikvotná časť potom predstavovala sumu 35,42 eura. Ďalej zameškané výživné
predstavovalo výživné 2-krát po 50 eur za mesiace apríl a máj. S poukazom na ustanovenie § 160 ods.
1 OSP následne súd prvého stupňa povolil uvedený dlh odporkyni splácať v mesačných splátkach po
10 eur spolu s bežným výživným, pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku, z

dôvodov uvedených vyššie, návrh navrhovateľky zamietol, keď pôvodne žiadala určiť výživné vo výške
110 eur mesačne a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, vzhľadom na ich čiastočný úspech v konaní. Účastníkom podstatné trovy
konania nevznikli a náhradu trov konania ani nežiadali.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie odporkyňa, nesúhlasiac s navrhovanou
výškou výživného 50 eur, nakoľko neboli zohľadnené všetky jej výdavky spojené s bývaním a

vyživovaním maloletej U., ktorá s ňou býva. Mala za to, že navrhovateľka býva so svojím otcom a
starým otcom v spoločnej domácnosti, kde sa na výdavkoch spolupodieľajú, pričom starý otec poberá
dôchodok a otec má plat vo výške 909,77 eura, čo počas manželstva netušila. Okrem toho dodala, že
navrhovateľka striedavo býva aj u jej priateľa v R., čím náklady spojené s jej bývaním a výživou sú
znížené. Naviac si privyrába v Pizzérii v R. a v O2, v dôsledku čoho má dostatok financií. Zdôraznila,

že jej priemerný mesačný plat je 398,14 eura a od 01. 07. 2014 jej zvýšili platby za náklady spojené s
bývaním na 147 eura ako platby správcovi bytového domu, ako aj poukázala na ostatné výdavky, spolu
v sume 265,74 eura a na iné výdavky týkajúce sa ošatenia, drogérie vo výške 250 eur. Okrem toho
uviedla, že otec navrhovateľky si riadne neplní vyživovaciu povinnosť a za mesiac apríl jej výživné vôbec
neuhradil. Záverom sa odvolala aj voči dlžnej čiastke na výživnom a navrhla výšku výživného znížiť zo

sumy 50 eur na sumu 25 eur, ktorú je schopná platiť.

K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadrila navrhovateľka, nesúhlasiac s tým, že jej otec neprispieval
aj na stravu v domácnosti. Okrem toho dodala, že platil všetky spoločné dovolenky, náklady spojené na
dovolenke,jednodňovélyžovačky,spoločnérodinnévýletyanerobilrozdielmedziňouasestrou.Ostatné
považovala za veci týkajúce sa jej rodičov. Rovnako tak nerozumela tomu, čo má spoločné starý otec

s výživným. Pôvodne žiadala výživné vo výške 110 eur mesačne, ale súd rozhodol inak a rešpektovala
rozhodnutie súdu, aj keď v tej dobe mala podanú prihlášku na vysokú školu a ešte nevedela, či bude
prijatá na vysokú školu. Po prípadnom prijatí na vysokú školu žiadala zvýšiť výživné na 65 eur mesačne.
Čo sa týkalo výdavkov odporkyne, poukázala na to, že v máji písala, že mesačne minie 150 eur a teraz
250eur.Ďalejuviedla,ževžiadnejpizzeriivBošanochnikdynebrigádovala,bolalenakovýpomocvbare

u známeho a v O2 brigáduje len vtedy, keď ju zavolajú. Aj keď niekedy prespáva u priateľa, neznamená
to, že nemá žiadne náklady na stravu, nakoľko teraz u priateľa prispieva aj na bývanie. Dlžnú sumu na
výživnom žiadala vyplatiť jednorazovo v plnej výške.

Následne podaním doručeným dňa 09. 10. 2014 navrhovateľka dodatočne doložila potvrdenie o štúdiu
a s poukazom na vyššie náklady žiadala zvýšiť výživné na 70 eur mesačne.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. l OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3
OSP dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správne, preto
ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom konania je návrh navrhovateľky na určenie výživného na plnoleté dieťa, podaný na Okresný
súd Topoľčany dňa 10. 03. 2014. Podaným návrhom navrhovateľka žiadala, aby súd určil odporkyni
vyživovaciu povinnosť v sume 110 eur mesačne.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich

schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd vždy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Vyššie citované zákonné ustanovenia vyjadrujú všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určovaní
vyživovacej povinnosti. Patria k nim predovšetkým odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré môžu byť rôzne

a sú závislé od jeho veku, zdravotného stavu, obsahu a spôsobu jeho prípravy na budúce povolanie, od
hodnoty jeho majetku, prípadne od výšky vlastných príjmov dieťaťa a sú bezprostredne ovplyvňované
schopnosťami, možnosťami, ako aj majetkovými pomermi rodičov. Účelom výživného ako jednej zo
základných súčastí rodičovských práv a povinností je uhradzovanie nielen odôvodnených hmotných
potrieb dieťaťa ( jedlo, ošatenie, obuv a pod.), ale aj ďalších odôvodnených potrieb, ktoré sú dôležité a

prospešné pre jeho výchovu a všestranný rozvoj (vzdelávanie, príprava na povolanie, kultúrne, športové
potreby, tvorba úspor a pod.). Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové
možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi
vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov
obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru

všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. V prípade, ak sú reálne možnosti a
schopnosti rodičov vyššie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale
s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre jeho všestranný vývoj.

Z obsahu spisu vyplýva, že v súčasnej dobe je navrhovateľka študentkou prvého ročníka dennej
formy štúdia na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, Fakulta ekonomiky a manažmentu.

Odporkyňa je zamestnaná u zamestnávateľa Lidl Slovenská republika, v. o. s., pobočka Topoľčany s
pracovným zaradením na pozícii predavač/pokladník s čistým mesačným príjmom vo výške 398,14
eura. Žije v 3-izbovom byte v spoločnom vlastníctve s otcom navrhovateľky a mesačne od 01. 07. 2014
platí za náklady spojené s bývaním sumu 147 eur, elektrinu 25 eur mesačne, poplatok za rozhlas a
televíziu 4,64 eura mesačne, plyn 8 eur mesačne, Satro 8,10 eura mesačne. Okrem navrhovateľky

má vyživovaciu povinnosť voči maloletej U., ktorá jej bola zverená do osobnej starostlivosti a otec bol
zaviazaný prispievať na jej výživu mesačne sumou 130 eur. Otec navrhovateľky pracuje s priemerným
mesačným zárobkom 909,77 eura, žije v 3-izbovom byte, v ktorom platí úhrady za bývanie 160 eur
mesačne, elektrika 18,44 eura mesačne, káblová televízia 23,30 eura štvrťročne, plyn 17 eur štvrťročne.
V byte okrem navrhovateľky žije aj starý otec navrhovateľky, ktorý sa podieľa na nákladoch za bývanie

v jednej polovici.

V preskúmavanej veci po jej prejednaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania s poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne
správne. Súd prvého stupňa správne a dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vec správne
právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa,
že návrh navrhovateľky je čiastočne dôvodný. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
uvádza, že navrhovateľka je dieťaťom pochádzajúcim z manželstva odporkyne a otca navrhovateľky,ktoré bolo rozvedené právoplatným rozsudkom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 23. 01. 2014 č.
k. 9P/234/2013-61. Vzhľadom na plnoletosť navrhovateľky v čase rozhodovania, práva a povinnosti
rodičov boli upravené len vo vzťahu k maloletej U. F. nar. XX. XX. XXXX, ktorá bola zverená do

osobnej starostlivosti odporkyne a otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 130 eur mesačne.
V preskúmavanej veci je nesporné, že vyživovacia povinnosť odporkyne voči navrhovateľke naďalej
trvá, keďže táto s ohľadom na jej prípravu na budúce povolanie nie je schopná sama sa živiť, pričom
túto skutočnosť nespochybnila ani samotná odporkyňa, keď súhlasila s plnením si svojej vyživovacej
povinnosti voči navrhovateľke v sume 25 eur. V konaní bolo preukázané, že odporkyňa je v

pracovnom pomere s priemerným čistým mesačným príjmom 398,14 eura, býva v 3-izbovom byte v
spoločnom vlastníctve s otcom navrhovateľky, v ktorom platby za bývanie v čase rozhodovania súdu
prvého stupňa predstavovali sumu 130 eur a od 01. 07. 2014 boli zvýšené na sumu 147 eur. Okrem
toho má vyživovaciu povinnosť k mal. U., nar. XX. XX. XXXX, na ktorej výživu otec navrhovateľky
prispieva mesačne sumou 130 eur. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súdom
prvého stupňa určené výživné v plnom rozsahu zohľadňuje možnosti, schopnosti a majetkové pomery

odporkyne a to i s poukazom na zvýšenie platieb za bývanie, ako aj prihliada na odôvodnené potreby
navrhovateľky, ktorá je študentkou denného štúdia na vysokej škole a jej ostatné potreby sú hradené zo
strany otca, nakoľko jeho príjem mu umožňuje prispievať na jej výživu vo väčšom rozsahu.

S poukazom na dôvody vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti, v časti zameškaného výživného a náhrady trov konania podľa § 219 ods. 1 OSP ako

vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho
správny právny záver.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s
§ 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko navrhovateľka si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.